Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Cob/62/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107227526
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8107227526.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: G. X., T.. XX.XX.XXXX, H. Y. XX,
zastúpeného PALŠA a PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.o., so sídlom Masarykova 13,
Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanej: Z. C., T.. XX.X.XXXX, H. Ž. XX, Š. I., zastúpenej advokátom
Mgr. Karolom Ševecom, so sídlom Prešov, Hlavná 29, o zaplatenie 19.915,64 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15.2.2013 č.k. 18Cb/161/2008-364, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 18Cb/161/2008 - 364 návrh žalobcu na zaplatenie sumy
17.598,51 eur s prísl. zamietol. O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku. V odôvodní rozhodnutia súd uviedol, že žalobca 19. 11. 2007 podal žalobu na
zaplatenie sumy 249.275,- Sk (8.274,41 eur) s prísl. titulom splnenia ručiteľského záväzku za žalovanú
proti veriteľovi, C. G. G., Z..G... Žalovaná 12. 10. 2011 uzavrela Zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere s veriteľom C. G. G. (ďalej „C.“), kde jej bol poskytnutý medziúver 600.000, Sk.
Medziúver mal byť splácaný v mesačných splátkach po 4.250,- Sk s ročným úrokom 8,5 %. Žalobca bol

ručiteľom úveru. Keď žalovaná úver riadne nesplácala, pričom žalobca bol ručiteľom, zaplatil C. sumu
249.275,- Sk.

2. Žalovaná pri čerpaní medziúveru mala zriadený v G. G. účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorý bol
prevedený úver 599.000,- Sk. Z neho žalobca čerpal výberom v hotovosti 450.000,- Sk dňa 17. 12.
2001. Dňa 13. 5. 2002 prevodným príkazom previedol na vlastný účet čiastku 149.000,- Sk. Keďže
žalobca vybral všetky peniaze z poskytnutého úveru a použil pre vlastnú potrebu, žalovaná žiadala

žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. Požadované plnenie by bolo v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku.

3.Okresnýsúdrozsudkomz10.3.2011č.k.18Cb/161/2008-285rozhodolopovinnostižalovanejzaplatiť
žalobcovi 17.598,51 eur s úrokom z omeškania. Zastavil konanie o sumu 214,34 eur a v prevyšujúcej
časti návrh zamietol. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove uznesením z 3. 11. 2011 č.k.
4Cob/55/2011-316 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti o povinnosti žalovanej

zaplatiť 17.598,51 eur s príslušným úrokom z omeškania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Okresný súd mal preskúmať tvrdenie žalobcu o odovzdaní sumy 450.000,- Sk,
resp. 190.000,- Sk žalovanej. Dôkazné bremeno v danom prípade zaťažuje žalobcu a bolo by v rozpores dobrými mravmi, ak by žalobca použil prostriedky z úveru pre seba, vrátil ich ručiteľ a následne tú istú
čiastku pýtal od žalovaného ako dlžníka.

4. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie bolo preukázané, že 31. 10. 2001 došlo k uzavretiu
Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere medzi C. a žalovanou ako dlžníčkou, pričom
ručiteľmi za dlžníka bola dcéra žalovanej I. X. a žalobca, jej vtedajší zať. Ručenie prevzali vyhlásením.
Keď žalobca ako ručiteľ splnil svoj ručiteľský záväzok, nadobudol voči žalovanej ako dlžníčke právo
veriteľa. Žalobca nepoprel výber hotovosti 450.000,- Sk, resp. 149.000,- Sk, pretože mal dispozičné

právo k osobnému účtu žalovanej. Podľa jeho tvrdení obidve čiastky osobne odniesol žalovanej k jej
rukám. Čiastku 120.000,- Sk zložil z vlastných prostriedkov zo svojho súkromného účtu v prospech
žalovanej na medziúver, aby jej bolo možné poskytnúť úver 600.000,- Sk. V tom čase býval v rodinnom
dome u žalovanej so vtedajšou svojou manželkou I.. Peniaze mal odovzdať v Š. I. v domácnosti
žalovanej, pričom to bolo v obývačke alebo v kuchyni, ale nevedel presne určiť, kto bol vtedy prítomný.
Išlo o udalosť spred 10 rokov. Úver splácal v splátkach do rozvodu a po rozvode platil cca 50 % splátok.

Úver splácal z dôvodu, aby vyhol prípadnému exekučnému konaniu. Nebol by pre banky dôveryhodným
klientom a nemohol by podnikať.

5. Žalovaná trvala na tom, že mimoriadny medziúver a stavebný úver vybavoval sám žalobca. Mal slúžiť
na rekonštrukciu jej rodinného domu, pretože žalobca prejavil vôľu bývať s dcérou v rodinnom dome.

Ona sa o úver nestarala. Že finančné prostriedky dostala a že boli čerpané sa dozvedela až z konania
na daňovom úrade. S. Ú. C. V.. ju vyzval objasniť, prečo na účte žalobcu sa objavila čiastka 149.000,-
Sk. Popieral tú skutočnosť, aby jej žalobca zložil 120.000,- Sk ako vstupný vklad. Úver v celom rozsahu
spotreboval žalobca. Po nezhodách v manželstve odišiel od jej dcéry, našiel si inú známosť a chce sa
na nich obohatiť. Úver nesplácala preto, že nikdy finančné prostriedky z úveru nedostala, ale nepoprela

splácanie úveru zo strany žalobcu.

6. Zástupca žalobcu popieral tvrdenie zástupcu žalovanej o jeho konaní v rozpore s dobrými mravmi.
Veď aj samá žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania a v konaní pred okresným súdom bola
aj čiastočne úspešná. Ak by si žalobca ponechal peniaze, objavilo sa to na hodnote jeho osobného

majetku, ktorý neskôr bol predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM).

7. Súd konštatoval, že pri zmluve z 31. 10. 2001 bola povinnosť dlžníka zložiť minimálne 20 % z cieľovej
sumy z vlastných prostriedkov (v prepočte 120.000,- Sk) na účel uzavretia Zmluvy o stavebnom sporení.
C. na účet žalovanej poukázala bezhotovostným vkladom 12.11. 2001 čiastku 480.000,- Sk a dňa 12. 4.

2002 vo výške 119.000,- Sk. Dispozičné právo k účtu mal aj žalobca, ktorý17. 12. 2001 vybral v hotovosti
450.000,- Sk a 13. 5. 2002 bankovým prevodom previedol v prospech svojho účtu 149.000,- Sk. Okresný
súd H. V.. rozsudkom č.k. XXCb/XX/XXXX-XXX zo dňa 11. 4. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v H. č.k. XCob/XXX/XXXX - XXX zo dňa 23. 9. 2008 zaviazal žalovanú, I. X. a žalobcu zaplatiť
C. sumu 273.659,40 Sk s 8,5 % ročným úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania. Okresný súd

H. V.. nespochybnil platnosť úverovej zmluvy, ani platnosť ručiteľského záväzku, pričom pre súd nebolo
rozhodujúce, kto a ako použil finančné prostriedky z poskytnutého úveru a nemá to vplyv na povinnosť
žalovanej ako dlžníka a žalobcu ako ručiteľa poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť.

8. Samotný úverový vzťah súd hodnotil podľa § 497 a násl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.,

že zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu
nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkom ručiteľom. Podľa § 308 Obchodného zákonníka, ručiteľ, ktorý
splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky

dokladyapomôcky,ktorémáveriteľaktorésúpotrebnénauplatnenienárokuvočidlžníkovi.Okresnýsúd
mal preukázané poukázanie sumy 600.000,- Sk z medziúveru medzi žalovanou a C., pričom ručiteľom
tohto záväzku bola I. X. a žalobca. Žalobca z účtu v G. G., Z..G.. vybral v hotovosti 450.000,- Sk
a 149.000,- Sk previedol na svoj podnikateľský účet. Žalobca ako ručiteľ splnil dlh voči pôvodnému
veriteľovi C., a.s. (§ 308 Obchodného zákonníka) a vstúpil do práv veriteľa a požaduje od žalovanej

vrátenie poskytnutého úveru. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať skutočnosť tvrdenú, že finančné
prostriedky z úveru dal žalovanej. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Podľa § 265 Obchodného
zákonníkasaúverovývzťahriadiustanoveniamiObchodnéhozákonníka(zák.č.513/1991Zb.),vktorom
platí zásada podľa § 265, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného stykunepožíva právnu ochranu. Naviac podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do
práv a oprávnených záujmov iných, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Tu sa súd prvej inštancie

stotožnil s predchádzajúcim názorom odvolacieho súdu, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby
žalobcapoužilprostriedkyzúverupresebaanáslednežiadalichvrátenieakoručiteľ,ktorýplnilveriteľovi
a vstúpil do práv veriteľa a pýtal si vrátenie spotrebovaného úveru od žalovanej. Preto žalobu zamietol.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie dal odvolanie žalobca. Žiadal zmeniť rozhodnutie súdu prvej
inštancie a vyhovieť návrhu žalobcu v celom rozsahu. Žalobca požaduje nárok titulom splnenia
ručiteľského záväzku za dlžníka. Popieral, aby úver spotreboval pre seba. Ak žalovaná vznáša námietku
premlčania a súd námietke čiastočne vyhovel, tak žalovaná uznala, že peniaze od žalobcu musela
prevziať. V opačnom prípade by nevznášala námietku premlčania. Záväzky z úveru neboli predmetom

vyporiadania BSM medzi žalobcom a jeho vtedajšou manželkou (spoluručiteľkou za poskytnutý úver
žalovanej). Žalobca trval na tom, že peniaze odovzdal žalovanej v jej rodinnom dome za prítomnosti jej
dcéry, pričom úver spotreboval podľa vlastnej vôle a uváženia. Táto skutočnosť je nepochybná. Žalobca
si uplatňuje právo z ručiteľského záväzku po splnení ručiteľského záväzku, kde vstúpil do práv veriteľa
proti žalovanej ako dlžníkovi. Dôkazné bremeno zaťažuje žalovanú, nie žalobcu. Ručiteľský záväzok

žalobcu má len podporný charakter vo vzťahu k hlavnému záväzku vyplývajúcemu z úverovej zmluvy
so žalovanou. Keď dlžník neplnil svoj záväzok napriek výzve veriteľa, tak žalobca plnil svoj ručiteľský
záväzok. Dôkaz o zániku dlhu zaťažuje žalovanú. Keď ručiteľ splnil svoj záväzok a vstúpil do práv
veriteľa voči dlžníkovi, tak súd to nezobral v úvahu. Zaoberal sa inými súvislosťami, na základe ktorých
nesprávne a nezákonne rozhodol. Žiada zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súčasne navrhuje

pripustiť dovolanie.

11. Žalovaná navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie. Ak vzniesla námietku premlčania, nebolo
to v úmysle uznať záväzok, že od žalobcu prevzala peniaze. Námietka premlčania nie je žiadne uznanie
dlhu. Tým sa len bránila nedôvodnému nároku žalobcu. Čo sa týka odovzdania peňazí, tak žalobca raz

tvrdil, že odovzdal peniaze na dvakrát k jej rukám, neskôr na pojednávaní dňa 12. 10. 2012 tvrdil, že si
ponechal 120.000,- Sk, ktoré zaplatil za žalovanú ako vstupný vklad. Na ďalšom pojednávaní trval na
tom, že odovzdal 450.000,- Sk, resp. 149.000,- Sk, ktoré vybral zo G. G., Z..G.. Žalovaná popiera, aby zo
strany žalobcu jej bola poskytnutá akákoľvek suma z poskytnutého úveru. Je nepravdivé tvrdenie, aby
žalobca odovzdal peniaze za prítomnosti jej dcéry, resp. syna S.. Uplatnený nárok žalobcu je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, nie je vymáhateľný. Súd prvej inštancie správne rozhodol,
ak žalobcovi žalobu zamietol.

12. Na odvolacom pojednávaní dňa 13. 3. 2014 žalobca uviedol, že pri druhom výbere 149.000,- Sk si
127.000,- Sk nechal pre seba, pretože tieto peniaze vkladal na poskytnutie medziúveru a rozdiel potom

dal svokre.

13. Žalovaná aj na odvolacom pojednávaní 3. 4. 2014 trvala na tom, že stavebný úver bol vybavený
na základe aktivít jej zaťa, ktorý vybavil úver a aj ho vyčerpal. Je len formálne vedená ako dlžník. Ani
nevedela o tom, že úver jej bol poskytnutý. O tom sa dozvedela až na jednaní na daňovom úrade na

preverenie,prečosatátosumaprejavilanapodnikateľskomúčtežalobcu-jejzaťa.Keďdošlokrozchodu
medzi dcérou a žalobcom, žalobca tvrdil, že jej dal peniaze z úveru. Peniaze ale nikdy dané neboli.
Žalovaná nepodala trestné oznámenia na svojho bývalého zaťa, pretože nemala ani dostatok finančných
prostriedkov na vedenie náročného súdneho sporu. Nepoprela, že zať mal oprávnenie disponovať s
jej účtom a tiež bola upozornená zo strany právneho zástupcu žalobcu, že by boli naplnené znaky na

začatie trestného stíhania vo vzťahu k žalovanej za podvod pri vybavení úveru.

14. Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutie (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z., že odvolací súd je odvolacími
dôvodmi viazaný), pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej
uvádza:15. Žalobca pôvodne podal žalobu o zaplatenie 249.275,- Sk titulom splnenia ručiteľského záväzku z
úverovej zmluvy medzi C. a žalovanou ako dlžníkom. Ručiteľmi dlžníka - žalovanej bola dcéra žalovanej
I. X. a žalobca. Keď úver nebol splácaný včas, bola podaná súdna žaloba, kde Okresný súd H. V.. v

konaní pod sp. zn. XXCb/XX/XXXX rozhodol o povinnosti žalovanej ako dlžníka, žalobcu a I. X. ako
ručiteľov o povinnosti zaplatiť 327.075,50 Sk z dôvodu uzavretia úverovej zmluvy. Žalobca 10. 6. 2010
rozšíril žalobu na 17.127,33 eur (515.977,94 Sk) a ďalším podaním z 26. 1. 2011 na sumu 19.915,64
eur (599.978,57 Sk), pretože celý úver poskytnutý žalovanej zaplatil. G. preplatok 214,34 eur žalobcovi
vrátila. Žalobca ako ručiteľ vyplatením úveru vstúpil do práv veriteľa a žiadal vrátenie zaplateného úveru

od žalovanej. Pre vznesenú námietku premlčania súd prihliadal na ust. § 397 Obchodného zákonníka
a 4-ročnú premlčaciu dobu, preto konštatoval premlčanie nároku žalobcu na platby vykonané štyri roky
pred podaním žaloby. V ďalšom sa rozhodol o nároku žalobcu, keď ako ručiteľ plnil na úver od decembra
2004 do 9. 12. 2010, kedy bolo vystavené potvrdenie C. (č.l. 340), že medziúver bol splatený. Súd prvej
inštancie zamietol nárok žalobcu s poukazom na to, že by po splnení ručiteľského záväzku, keď ručiteľ
aj sám spotreboval poskytnutý úver, výkon jeho práva bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku a nemôže požívať právnu ochranu. Naviac je to v rozpore s dobrými mravmi. S týmito závermi
súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí.

16. Úver bol uzavretý 31. 10. 2001 a riadi sa § 497 a násl. Obchodného zákonníka. Ručiteľský
záväzok je zadefinovaný v § 303 Obchodného zákonníka, že kto písomne vyhlási, že ho uspokojí,

ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. Podľa § 311 ods. 1
Obchodného zákonníka, ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. Podľa § 324 ods.
1 Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní riadne a včas. V čase uzavretia zmluvy
o medziúvere platil zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinný od 1. 10. 2001. Preto aj
práva vzniknuté z tejto úverovej zmluvy majú spotrebiteľský charakter a je potrebné vychádzať z § 52

ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., že spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní plní spotrebiteľské zmluvy, nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú

sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Potom základný zmluvný vzťah
medzi žalovanou ako dlžníkom a C. pri poskytnutí medziúveru je spotrebiteľský vzťah. To je jedna
rovina sporu. Na druhej strane § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka definuje kogentné ustanovenia
Obchodného zákonníka, kde sa strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona lebo jej
jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení tam uvedených, medzi ktorými je aj § 303, § 304,

§ 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1 a § 312, ktoré upravujú ručiteľské práva v obchodno-záväzkových
vzťahoch. Ak § 308 Obchodného zákonníka je kogentným ustanovením, potom platí, že ručiteľ, ktorý
splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi právo veriteľa. Žalobca plnil svoj ručiteľský záväzok
z úverovej zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka, ale práva veriteľa a dlžníka sú spotrebiteľské
práva, kde platia ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. osobitného zákona č. 258/2001 Z.z..

Potom práva ručiteľa, ktorý splnil za dlžníka a vstúpil do práv veriteľa, sa riadia výlučne Obchodným
zákonníkom. Ak žalobca plnil za žalovanú z úverovej zmluvy, vstúpil do práv veriteľa a jeho práva sú
určené Obchodným zákonníkom. Keď žalobca preukázal, že celú úver zaplatil za dlžníka, vstúpil do práv
veriteľa a môže požadovať plnenie od dlžníka - žalovanej.

17. Súd prvej inštancie zamietol nárok pre uplatnenú námietku premlčania z plnenia úveru v období od
decembra 2004 do 9. 12. 2010. Zostávajúci nárok na zaplatenie 17.598,51 eur je nepochybný z hľadiska
toho, že žalobca ako ručiteľ zaplatil túto časť poskytnutého úveru za žalovanú. Odvolací súd považuje
výkon ručiteľských oprávnení za výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku a nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka). Podľa tvrdenia žalovanej a nebolo to

rozporované ani žalobcom, tento vybral v hotovosti 450.000,- Sk, resp. previedol na svoj účet 149.000,-
Sk. Podľa tvrdenia žalobcu tieto peniaze mal neskôr dať do dispozície žalovanej. V konaní žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, aby poskytnutý úver, ktorý vybral v čiastkach 450.000,- Sk, resp. 149.000,-
Sk ďalej odovzdal žalovanej. Sám žalobca nepoprel tú skutočnosť, že ak mal byť poskytnutý medziúver
600.000,- Sk, musela prv byť zložená akontácia 120.000,- Sk (20 % z hodnoty budúceho poskytnutého

úveru). Sám žalobca na pojednávaní 13. 3. 2014 uviedol, že pri druhom výbere 149.000,- Sk si 127.000,-
Sk nechal pre seba, pretože tieto peniaze vkladal ako akontáciu na poskytnutie medziúveru a rozdiel
poskytol svojej svokre. Tvrdenie žalobcu, že čiastku 450.000,- Sk v hotovosti odovzdal žalovanej, resp.
dal jej ďalších 149.000,- Sk je len v rovine tvrdení žalobcu. Žalobca nikdy nedoložil výpis zo svojhopodnikateľského účtu, že čiastku 149.000,- Sk vybral a ktorý deň. Takisto žalobca nikdy nedoložil
hodnoverný dôkaz ani neosvedčil svedeckými výpoveďami to, aby ďalších 450.000,- Sk, ktoré vybral v
hotovosti, odovzdal žalovanej. Žalobca bol spoludisponent s účtom žalovanej, na ktorý bol poskytnutý

úver od C. a nikdy nedoložil súhlas žalovanej na to, aby čiastka 600.000,- Sk bola z tohto účtu vybratá.
Dalo by sa povedať, že by išlo o určité protiprávne konanie, resp. bezdôvodné obohatenie na strane
žalobcu. A z tohto protiprávneho stavu nemôže žalobca ďalej vyvodzovať svoje práva ako ručiteľa, ktorý
splnil za dlžníka dlhu, potom vstúpil do práv veriteľa a teraz je oprávnený požadovať spätné zaplatenie
celého úveru žalovanou (§ 308 Obchodného zákonníka, že ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí,

nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má
veriteľa a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi).

18. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnenie práv ručiteľa po splnení záväzku za dlžníka, ak sám
ručiteľ spotreboval celý úver dlžníka bez jeho súhlasu, sa prieči zásadám poctivého obchodného styku
a nemôže požívať právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka).

19. Keď Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2Obdo/57/2014 - 452 zo dňa 23. 6. 2016 zrušil predchádzajúci
rozsudok krajského súdu z 22. 4. 2014 č.k. 4Cob/48/2013 - 417, naznačil, že normatívne systémy
poctivého obchodného styku a dobrých mravov sa obsahovo nekryjú (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp.zn. 29Cdo/359/2007 zo dňa 20. 1. 2009), pretože citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je

v režime obchodného práva o niečo slabšia než vo sfére občianskeho práva, kde by sa určité jednanie
mohlo javiť už ako nemravné. Tu sa poukazuje na ust. § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka o vylúčení
možnosti v obchodno-záväzkových vzťahoch namietať tieseň a nápadne nevýhodné podmienky.
Dovolací súd vytkol súdu prvej inštancie aj odvolaciemu súdu, že nevykonal dokazovanie výsluchom
svedkov v smere odovzdania a preberania peňazí, resp. dosledovania okolnosti, prečo žalovaná po

upozornení daňového úradu nezačala trestné konanie vo vzťahu k bývalému zaťovi. Potom sa vynára
otázka, či nezáujem alebo nestarostlivosť úmyselná alebo neúmyselná tak isto nie je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku a nie je obchádzaním zákona zo strany žalovanej. Preto aj
dovolaciu otázku pripustenú odvolacím súdom považoval dovolací súd ako predčasnú, či pri vrátení
plnenia ručiteľom, ktorý splnil dlh za dlžník, pričom ručiteľ sám dlh spotreboval, či nie je výkon v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva právnu ochranu a je v rozpore s dobrými
mravmi.

20. Odvolací poznamenal, že dodatočne vypočul žalovanú a žalobcu na okolnosti uzavretia úverového
vzťahu s C.. Podľa žalobcu úver vybavoval pre potrebu rekonštrukcie rodinného domu vo vlastníctve

žalovanej, ktorej aj mal odovzdať peniaze z vybaveného medziúveru od C.. Okolnosti odovzdania
úverovej sumy 450.000,- Sk, resp. 149.000,- Sk žalobca ničím neosvedčil, pričom dôkazné bremeno je
na ňom, ako naložil s finančnými prostriedkami, ktoré nesporne vybral z účtu žalovanej, resp. previedol
na svoj podnikateľský účet. Keď dovolací súd vytýka krajskému súdu, že nepreskúmal okolnosti, či
žalovaná úmyselne nezanedbala svoju povinnosť brániť svoje práva a či tak isto nejednala v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, ak sa nedomáhala plnenia od zaťa, ak bolo osvedčené
správou daňového úradu, že úver bol čiastočne prevedený na účet žalobcu, tak je potrebné vychádzať
aj z toho, že žalovaná bola v osobitnej situácii po smrti svojho manžela, dostala sa do ekonomických
problémov, pretože mala len svoj príjem zo zamestnania a mala ešte vyživovaciu povinnosť. Bola v
plnej dôvere k svojmu vtedajšiemu zaťovi, že dorieši otázku rekonštrukcie domu a vybaví aj medziúver

na rekonštrukciu. Svedkyňa I. X. bližšie osvedčila okolnosti poskytnutia úveru, keď jej bývalý manžel
pôvodne vybavoval poskytnutie úveru 600.000,- Sk a neskôr prišiel s tým, že má možnosť získať ďalší
úver 600.000,- Sk, ale jemu osobne už tento úver by nebol poskytnutý, preto bolo vhodné riešiť to ako
úver na rekonštrukciu domu pre svokru, pričom prvý úver by sa použil na podnikanie žalobcu. Preto
jej bývalý manžel vybavoval obidva úvery v C.. Jej matke nebola poukázaná žiadna suma. Samotná

žalovaná potvrdila, že bola presvedčená žalobcom, že úver jej zatiaľ nie je poskytnutý. Sama sa o
tento úver nestarala, pretože bola v tom, že bude aj tak splácaný jej bývalým zaťom a že to bývalý zať
použije na rekonštrukciu domu. Žalovaná vo svojej naivite, keď sa na daňovom úrade dozvedela, že úver
jej bol poskytnutý a že je spotrebovaný jej zaťom, ktorý previedol 149.000,- Sk na svoj podnikateľský
účet, zaujal stanovisko, že ten kto úver spotreboval mal ho aj zaplatiť. Preto sa ďalej nestarala o

splatenieúveru.Naviacbolaubezpečenávtedajšímzaťom,žeúverbudenímzaplatený.Keďžeokolnosti
vybavovania prvého aj druhého úveru jej zaťom neboli celkom v súlade s právnymi predpismi, bola
upozornená zástupcom žalobcu na možnosť určitých trestných dôsledkov pre ňu, keď sa vybavoval
úver za podmienok nezodpovedajúcich celkom požiadavkám peňažného ústavu, a že môže to maťtrestnoprávne dôsledky. Ďalej túto vec nechcela dotiahnuť do štádiu nejakého trestného postihu aj vo
vzťahu k vlastnej osobe. Preto akceptovala, že úver je splácaný zaťom a bol aj ním v celom rozsahu
využitý. Nemôže akceptovať požiadavku jej zaťa, aby zaplatila úver, ktorý prakticky on spotreboval.

Neakceptuje ani to, že tento úver zaplatil ako ručiteľ, pretože výkon jeho práva ručiteľa, ktorý vstúpil
do práv veriteľa po splatení úveru, by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. s
dobrými mravmi.

21. Odvolací súd poukazuje na to, že aj keď obchodno-záväzkové vzťahy majú určitú rezervu v § 267

ods. 2 Obchodného zákonníka, že v obchodno-záväzkových vzťahoch nie je možné namietať tieseň a
nápadne nevýhodné podmienky, ako dôvody pre neplatnosť právneho úkonu, tak ani šikanózny výkon
práva ručiteľa po splnení záväzku za dlžníka nemôže odporovať ako poctivému obchodnému styku pri
riešení všeobecnej zodpovednosti z obchodno-záväzkového vzťahu z poskytnutia úveru, tak ani dobrým
mravom, ktoré majú riešiť otázku rozporu medzi zákonnosťou nároku ručiteľa na vrátenie toho, čo plnil
za dlžníčku a vyššou spravodlivosťou založenou na určitých mravných princípoch, ktoré tak isto majú

byť základom právnych noriem a zákonnosti. Zneužitie práva žalobcom, pokiaľ využil svoje dispozičné
právo k účtu žalovanej v G. G., Z..G.. a vyčerpal poskytnutý úver, kde nikdy nebolo preukázané, aby
tieto finančné prostriedky použil v prospech žalovanej, resp. že tieto finančné prostriedky odovzdal
žalovanej, potom požadované vrátenie zaplateného dlhu žalobcom, ktorý plnil ako ručiteľ, je v rozpore so
všeobecnými zásadami dobrých mravov. Dobré mravy sú určitými morálnymi mantinelmi v správaní ľudí,

nemajú zväčša písomnú podobu, ale sú vytvárané vo vedomí užšieho spoločenstva, ktoré chovanie je
možné akceptovať a ktoré chovanie je neprijateľné pre spoločnosť. Každé chovanie sa má riadiť určitými
vzormi správania písomnými či nepísanými, ktoré sa vytvárajú v priebehu integrácie ľudí do spoločnosti,
sú akceptované a vytvárajú nepísané pravidlá, pri ktorých porušení nenasleduje priama sankcia z
hľadiska trestno-právneho či iného hľadiska, ale vo všeobecnosti a v spoločenskej rovine sa takéto

správanie nepovažuje za vhodné, akceptovateľné, ktoré by vytváralo nejaký nárok voči ďalšej osobe
postihnutej takýmto nemravným konaním. Ani odvolací súd nemôže prijať odvolávku žalobcu na síce
zákonnú požiadavku podľa § 308 Obchodného zákonníka, že ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí,
nadobúda voči dlžníkovi všetky práva veriteľa a je oprávnený požadovať splatenie toho, čo za dlžníka
plnil, pretože podľa § 550 Občianskeho zákonníka ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať

od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Ak je nesporné, že žalobca plnil svoj ručiteľský
záväzok za žalovanú za úver poskytnutý žalovanej, ale okolnosti svedčia o tom, že vybavenie úveru
bolo záležitosťou žalobcu, tento sprostredkoval celý úver, aj úver poskytnutý žalovanej spotreboval,
preto by bolo v rozpore s poctivým obchodným stykom či dobrými mravmi, aby žalobca potom realizoval
svoje ručiteľské právo, keď po splnení dlhu vstúpil do práv dlžníka a žiadal vrátenie toho, čo za dlžníka

plnil, keď všetky okolnosti svedčia tomu, že aj sám tento dlh spotreboval bez vedomia žalovanej. Preto
odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že je potrebné žalobu žalobcu na vrátenie
splnenia ručiteľského záväzku zamietnuť. Preto krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Keďže žalovaná bola úspešná v konaní pred súdom prvej inštancie, má právo aj na náhradu trov
prvoinštančného konania tak, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1 CSP č.
160/2015Z.z.,kdeúspešnážalovanámáprávonanáhradutrovodvolaciehokonaniaprotineúspešnému
žalobcovi. Konkrétna výška náhrady trov bude určená súdom prvej inštancie z hľadiska § 262 ods. 2
CSP.

23. Rozhodnutie senátu bolo prijaté v pomere hlasov 2 : 1, pričom jeden z členov senátu poukázal na to,
že právny názor dovolacieho súdu v uznesení sp.zn. 2Obdo/57/2014 zdôraznil skutočnosti týkajúce sa
nekonania či nečinnosti žalovanej vo vzťahu k výberu finančných prostriedkov z účtu, ktorá sa takémuto
úkonu nebránila či neuplatnila svoje práva. Prostriedky od C. boli použité na viazaný účel a tie mali byť

zdokladované účtovnými dokladmi, za ktorých vierohodnosť nesie priamu zodpovednosť úverový dlžník.
Je preukázané, že žalobca ako ručiteľ plnil za žalovanú ako dlžníka. Pri viazanosti názorom dovolacieho
súdu by nebolo zákonným žalobe nevyhovieť.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2:1 (§ 393 ods. 2, posledná

veta, CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).