Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/300/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110227802
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4110227802.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov

JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: F. V., bytom Z., G. XX,
zastúpený: Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 25,
proti žalovanému: Autoreparaturen - Müller Gesellschaft m.b.H., Hauptstrasse 109, 2454 Sarasdorf,
Rakúska republika, zastúpený: JUDr. Darina Korábová, advokátka, so sídlom Bratislava, Záborského
42, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa
18. februára 2016, č. k. 18C/256/2010-345, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Nitra (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 18. februára 2016, č. k.
18C/256/2010-345 určil, že navrhovateľ (ďalej len „žalobca“ v zmysle § 60 CSP) je výlučným
vlastníkom motorového vozidla značky B. XXXD C., G., ev. č. Z. XXX DK, V. N

1.2. Ďalej rozhodol, že vzájomný návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131 CSP) odporcu (ďalej len
„žalovaného“ v zmysel § 60 CSP) zamieta.

1.3. Vo výroku rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

2.1. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil podľa ustanovení § 126 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1

Občianskeho zákonníka.

2.2.Vodôvodnenírozsudkupoukázalnato,žežalobca sapísomnepodanoužalobouzodňa26.10.2010
domáhal,abysúdrozhodolourčenívlastníckehoprávaa ovydaníosobnéhomotorovéhovozidlaznačky
B. XXXD C., G. Svoj návrh odôvodnil tým, že v roku 2006 kúpil predmetné motorové vozidlo, ktoré
užíval od júla 2006 do 3.9.2010. Motorové vozidlo kúpil od E. X. na základe kúpnej zmluvy, pričom v
septembri 2010 sa dozvedel, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti.

3.1. Poukázal na to, že súd v tejto veci už rozhodol rozsudkom č. k. 18C/256/2010-176 zo dňa 14.8.2012
tak, že určil, že žalobca je výlučným vlastníkom motorového vozidla značky B. XXXD C. EČ Z. XXX
L.XXXXXG.XXXXX.3.2. Žalobu v časti o vydanie osobného motorového vozidla značky B. XXXD C., G. zamietol a zamietol
i žalobu voči žalovanému v 1. rade. O trovách konania, vrátane trov štátu rozhodol súd tak, že o trovách

konania a štátu rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3.3.VočirozhodnutiuvčastiourčenívlastníckehoprávabolopodanéodvolanieaKrajskýsúdvNitre,ako
súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o určení, že žalobca je výlučným
vlastníkom motorového vozidla zn. B. XXX D C. G. ev. č. Z.XX DK, V. N.XXXXXG.XXXXX zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok v časti o vydanie
osobného motorového vozidla, ako aj v časti, v ktorej bol návrh voči žalovanému v l. rade zamietnutý,
nadobudol právoplatnosť.

4. Po doplnení dokazovania prvoinštančný súd z vykonaného dokazovania zistil, že predmetom konania
je určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu značky B. XXD C.. Žalobca tvrdí, že je vlastníkom

motorového vozidla na základe vydržania a žalovaný tvrdí, že je vlastníkom motorového vozidla na
základe tej skutočnosti, že ako autorizovaný predajca odkúpil vozidlo od svojho klienta, p. O. Q. za
kúpnu cenu vo výške 17.580,20.-eur. Dňa 15.5.2006 požičal vozidlo P. Q. (toho času zosnulý), ktorý
bol predajcom vozidiel inej spoločnosti a uviedol, že na kúpu vozidla má iných niekoľkých záujemcov.
Motorové vozidlo však nebolo vrátené žalovanému a preto jeho konateľ podal trestné oznámenie.

5.1. Na základe vykonaného dokazovania, i s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, č.k.
5Co/35/2013-221, zo dňa 9.4.2014 považoval prvoinštančný súd za preukázané, že osobné motorové
vozidlo B. XXD C. je spôsobilým predmetom vydržania a subjektom, ktorý mal v držbe motorové vozidlo
bol žalobca, ktorý ho do držby získal sprostredkovane cez svojho otca D.. K. V., ktorý za neho zaplatil

aj kúpnu cenu vo výške 11.617,87 eur (výsluch svedka F. X. č.l. 149, výsluch žalobcu, svedka D.. K.
V. č.l. 164).

5.2. Žalobca mal vôľu nadobudnúť vozidlo, ktoré mal v držbe od 20.7.2006 do svojho vlastníctva, pričom
jeho držba skončila dňa 10.5.2010, kedy chcel žalobca zapísať do technického preukazu pneumatiky

a vtedy mu bolo povedané, že motorové vozidlo je v pátraní. Z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre
je zrejmé, že pre danú vec je dôležitá okolnosť, či v čase začatia držby išlo držbu oprávnenú, a teda
dobromyseľnú. Pre oprávnenú držbu musia byť splnené dva prvky a to existencia dobromyseľnosti
držiteľa, že mu vec, alebo právo patrí a dobrá viera držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti.

6.1. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je oprávneným držiteľom, keďže v dobrej
viere užíval motorové vozidlo s tým, že mu patrí. Motorové vozidlo nadobudol na základe domnelého
právneho titulu, a to neplatnej kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že v osvedčení o technickom stave
motorového vozidla bola zapísaná ako držiteľka E. X. a žalobca kúpil vozidlo od F. X., neznamená,
že žalobca, ktorý kúpil vozidlo prostredníctvom svojho otca, nebol dobromyseľný, nakoľko na rozdiel

od preukazovania vlastníctva nie je spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia vlastníctva, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý
jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne odôvodňuje.

6.2. Žalobca mal za to, že motorové vozidlo kupuje od vlastníka, nemal žiadne pochybnosti, motorové

vozidlo bolo riadne prihlásené, malo kontrolu originality, STK (rozhodnutie OÚ pre cestnú dopravu
a pozemné komunikácie zo dňa 17.5.2006 na základe, ktorého bolo vydané pre motorové vozidlo
osvedčenie o evidencii).

7.1.Súdsazaoberaltým,čizaplatenákúpnacenazavozidlobola primeraná,činebolapodhodnotená,a

pretodokonaniaustanovilznalcaD..P.U.,ktoréhoúlohoubolostanoviťvšeobecnúhodnotumotorového
vozidla B. XXD C. EČ: Z. XXX DK k 15.7.2006.

7.2. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že všeobecná hodnota motorového vozidla bola vo
výške 11.525.- eur. Vzhľadom k vznesenej námietke zo strany žalovaného znalec podal Doplnok číslo

1 k predmetnému znaleckému posudku a zo záverov doplnku č.1 znaleckého posudku vyplýva, že
všeobecná hodnota motorového vozidla k mesiacu júl 2006 bola vo výške 14.195eur. Rozdiel, ktorý
vznikol v hodnote motorového vozidla bol spôsobený tým, že znalec vychádzal z východiskovej hodnotymotorového vozidla, aká bola určená na trhu v Nemecku a po vznesení pripomienky vychádzal z
poslednej predajnej ceny na Slovensku.

8.1. S poukazom na takto doplnené dokazovanie, určenie všeobecnej hodnoty motorového vozidla B.
XXXD C., ktorá bola stanovená znalcom na sumu 14.195 eur a hodnotu motorového vozidla, za ktorú
ho žalobca kupoval vo výške 11.617,87 eur (350.000.-Sk), súd mal za to, že cena bola v
tom čase primeraná. Rozdiel v hodnote motorového vozidla ako určil znalec 14.195 eur a výšky kúpnej
ceny, ktorá bola uhradená za predaj motorového vozidla 11.617,87 eur je 2.577,13 eur.

8.2. V konaní nebolo preukázané, že by cena motorového vozidla bola podhodnotená a že by to
malo byť pre žalobcu signálom podozrivej kúpy. Výška kúpnej ceny nebola tak nízka, že by pre žalobcu
ako laika, ktorý sa nevenuje predajú áut, bola signálom podozrivého obchodu. Žalobca ako kupujúci pri
normálnej opatrnosti, nemohol mať pochybnosti o tom, že auto kupuje podhodnotené, za neprimerane
nízku kúpnu cenu. Motorové vozidlo kupoval v dobrej viere, v držbe bol dobromyseľný po celú domu

vydržania, splnil všetky podmienky potrebné pre vydržanie a preto súd návrhu vyhovel a určil žalobcu
za vlastníka osobného motorového vozidla (nález ÚS ČR, II.ÚS 165/11, I.ÚS 143/07).

9.1. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že právna zástupkyňa žalovaného podala dňa 3.9.2012
odvolanie voči rozhodnutiu Okresného súdu Nitra č. k. 18C/256/2010 zo dňa 14.8.2012 a navrhla,

aby Krajský súd v Nitre rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušil, vec vrátil na
ďalšie konanie resp., aby zmenil napadnuté rozhodnutie a určil, že žalovaný je výlučným vlastníkom
motorového vozidla značky B. XXXD C., G. ev. č. Z. XXX DK, V. N

9.2. Na pojednávaní dňa 9.4.2014 pred Krajským súdom v Nitre právna zástupkyňa žalovaného uviedla,

že petit odvolania považuje za vzájomný návrh, keďže predpokladá, že po zrušení rozhodnutia súdu
prvého stupňa odvolacím súdom, by sa týmto vzájomným návrhom mal zaoberať súd prvého stupňa.

9.3. Súd vzájomný návrh žalovaného zamietol, lebo ho nepovažoval za dôvodne podaný s poukazom
na určenie súdu, že žalobca je vlastníkom osobného motorového vozidla.

10. V závere odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na § 151 ods. 3 OSP.

11. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie na základe odvolacích dôvodov

podľa ust. § 205 ods.2 písm. a/, b/, d/ a f/ a podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP. Rozhodnutie o
vlastníctve motorového vozidla značky B. XXXD C., G., EČ Z. XXXDK, V. N (ďalej iba „vozidlo“) v
prospech žalobcu, pokladá žalovaný za nesprávne a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a
obsahu spisu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so všetkými
námietkami a právnymi argumentáciami žalovaného a úvahu, na základe ktorej zbavil žalovaného

vlastníctva jeho motorového vozidla, oprel iba o formálne zákonné ustanovenie, bez toho, aby vykonané
dôkazy náležite vyhodnotil.

12. Žalovaný namietal, že zo strany žalobcu neboli naplnené zákonné predpoklady nadobudnutia
hnuteľnej veci vydržaním, a to predovšetkým z dôvodu absencie dobromyseľnosti žalobcu počas celej

vydržacej doby ustanovenej zákonom, pričom na základe vykonaného dokazovania boli jednoznačne
preukázané pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu.

13.1. Žalovaný sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o „primeranosti“ kúpnej ceny
vozidla, keďže tento názor nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v priebehu ktorého bolo na základe

Znaleckého posudku č. 1/2015 súdneho znalca D.. P. U. zo dňa 28.2.2015, v znení jeho Doplnku
zo dňa 31.10.2015 preukázané, že všeobecná hodnota vozidla ku dňu jeho nadobudnutia žalobcom
predstavovala sumu o 2.577,13 Eur vyššiu než cena, za ktorú zakúpil vozidlo žalobca.

13.2. Podľa odvolateľa prvoinštančný súd otázku „primeranosti“ vyhodnotil nesprávne a zistený cenový

rozdiel s ohľadom na všetky okolnosti prípadu jednoducho „bagatelizoval“, otázku „primeranosti“ kúpnej
ceny náležite neodôvodnil, ani neuviedol, akými právnymi úvahami sa riadil, keď vyslovil, že kúpna
cena bola „primeraná“. Voľná úvaha súdu nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp.
svojvôle a vykonané dôkazy súd nesmie hodnotiť jednostranne.13.3. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v zmysle znaleckého skúmania všeobecná hodnota
vozidla ku dňu jeho nadobudnutia žalobcom predstavovala sumu 427.638,57,- Sk. Žalobca v priebehu

konania, po tom, ako najskôr uviedol, že „si na kúpnu cenu nepamätá“ vyhlásil, že vozidlo kúpil za sumu
350.000,- Sk. Jedná sa teda o rozdiel vo výške 77.638,57,- Sk, ktorý je aj z pohľadu priemerného človeka
signálom pre „podozrivú kúpu“, keďže vozidlo nebolo havarované, nemalo vysoký počet najazdených
kilometrov, a teda žalobca , ktorý mal preukázateľné skúsenosti s kúpou ojazdených vozidiel luxusných
značiek zo zahraničia, si musel byť vedomý podozrivo „výhodného“ obchodu.

14.1. Žalovaný dal do pozornosti, že priemerná mzda pracovníka v hospodárstve v SR v roku
2006 predstavovala sumu 18.761,- Sk brutto, a teda zistený rozdiel predstavuje čiastku min. štyroch
mesačných platov pracovníka v hospodárstve v SR, nehovoriac o skutočnosti, že už len za cenu
zisteného rozdielu bolo možné si v r.2006 obstarať ojazdené vozidlo vo veľmi dobrom technickom stave.

14.2. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobca kúpil vozidlo za 3 hodnoty ceny, pričom
mal prehľad o hodnote zahraničných motorových vozidiel, keďže v konaní bolo preukázané, že
napriek svojmu veku bežne nakupoval ojazdené motorové vozidlá luxusných značiek, a teda musel pri
vynaložení aj minimálnej opatrnosti vedieť, že sa jedná o podozrivo nízku kúpnu cenu za vozidlo daného
typu a vybavenia, pri počte jedného držiteľa, ktoré bolo jediným vozidlom v danej výbave na území

Slovenskej republiky (dostupný údaj v internetových ponukách bazárov v danom čase podľa vyjadrenia
súdneho znalca).

14.3. Žalovaný poukázal na obsah vyšetrovacieho spisu, kde z výpovede svedka P. X. pred
vyšetrovateľom vyplýva, že pri skoršom „scudzovaní“ vozidla za ním prišiel neskorší „prevodca“ X.,

ktorý sa X. pýtal, či to auto nie je náhodou kradnuté, keďže suma 300.000,- SK sa mu zdala byť málo
za také auto. Súdny znalec na strane 13 Doplnku č.1 uvádza, že v dostupných inzertných časopisoch
z rozhodného obdobia sa nachádzalo niekoľko obdobných typov vozidla danej značky, všetky však
s nižšou výbavou a vyšším počtom najazdených kilometrov, ktoré ceny napriek tomu boli markantne
vyššie, než bola kúpna cena vozidla, ktoré je predmetom súdneho sporu.

14.4. Navyše žalobca vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom dňa 30.08.2010 uviedol, že dodatočne
po zakúpení vozidla zistil, že existujú nezhody medzi rokom výroby a typom motora, pričom porovnával
údaje na osvedčení o evidencii vozidla a papierom, ktorý získal od autorizovaného predajcu vozidiel
BMW. Uvedená skutočnosť svedčí minimálne o tom, že každý poctivý kupujúci by takéto závažné

zistenie nesúladu údajov zapísaných v dokladoch k vozidlu okamžite namietal u predávajúceho, čo sa
však v tomto prípade nestalo.

15. Žalovaný je toho právneho názoru, že v danej veci sa nejedná o oprávnenú držbu, pretože tu
absentujedobrávieradržiteľasozreteľomnavšetkyobjektívneokolnosti,ktorésprevádzalikúpuvozidla,

pričom existenciu svojej dobromyseľnosti žalobca v súdnom konaní nijako nepreukázal, ale naopak,
žalovaný preukázal, že v danom prípade jednoznačne existujú pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu,
ktorá je jednoznačne vyvrátená: neexistenciou písomnej kúpnej zmluvy , neexistujúcom potvrdením o
kúpnej cene, dokonca „nepamätaním“ si kúpnej ceny, sprostredkovaním obchodu inými osobami, pričom
žalobca sa ani len nepresvedčil, či sprostredkovateľ predaja môže s vozidlom nakladať (plná moc bola

totiž vystavená iba na zápis údajov do evidencie vozidla), časovou súvislosťou (ojazdené zahraničné
vozidlo v evidencii vozidiel u predchádzajúcej držiteľky iba dva mesiace), nerealizáciou reklamácie
nesprávnych údajov v dokladoch k vozidlu u predávajúcej a neprimerane podhodnotenou cenou MV, na
základe čoho je možné ustáliť, že sa jednalo o podozrivú kúpu vozidla.

16. Keďže sporné motorové vozidlo nadobudol žalobca do vlastníctva na základe ústnej zmluvy, a teda
podľa ust. Občianskeho zákonníka nemohol nadobudnúť v zmysle zásady „nikto nemôže na druhého
previesť viac práva, ako má sám“, vlastnícke právo k vozidlu od nevlastníka. Z uvedeného dôvodu
je daný úkon nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k spornému vozidlu na základe ústnej kúpnej
zmluvy absolútne neplatný a skutočným vlastníkom sporného vozidla je žalovaný.

17. Žalovaný má za to, že ochrana vlastníckeho práv je primárna a s tým spojené práva iných osôb a ich
ochrana má subsidiárnu povahu. Prelomenie základnej zásady súkromného práva „nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet“ vyžaduje dobromyseľnosť, ktorá nie je ničím spochybnená. Pripochybnosti nemožno tvrdiť dobromyseľnosť a pochybnosť v danej veci je reálne zistenou skutočnosťou
(k tomu analogicky právny záver vyslovený NS SR v rozsudku zo dňa 09.12.2009, č.k. 2 Obdo 30/2009).

18.1. V dôsledku skutočnosti, že prvostupňový súd iba stroho konštatoval, že uplatnenie tejto zásady,
platnej už v rímskom práve, sa v danom prípade nemôže aplikovať, došlo jeho rozhodnutím k
absolútnemu potieraniu princípu spravodlivosti a k strate dôvery v spravodlivé súdne konanie, a teda že
zbavenie žalovaného jeho vlastníckeho práva k vozidlu na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci je nezlučiteľným so všeobecnou zásadou spravodlivosti.

18.2. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobný návrh žalobcu
zamietne v celom rozsahu a vyhovie žalobnému návrhu žalovaného v celom rozsahu a vysloví, že
žalovaný je výlučným vlastníkom motorového vozidla značky B. XXXD C., čierna metalíza, EČ Z.
XXXDK, V. N . Žalovaný si voči žalobcovi uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný vedome uvádza
nepravdivé a ním skreslené údaje a informácie, pričom označuje niektoré z jeho domnienok za
preukázané, čím sa snaží navodiť situáciu, že prvostupňový súd nerozhodol v súlade s vykonaným
dokazovaním.

20.1. Žalovaný tvrdí, že v konaní bolo preukázané, že žalobca kupoval zahraničné motorové vozidlá
pravidelne. Žalobcovi nie je známe žiadne vykonanie takéhoto dôkazu a toto účelové tvrdenie
žalovaného je nepravdivé. Žalovaný ďalej klamlivo uvádza, že žalobca kúpil vozidlo za 3 hodnoty ceny,
pričom tvrdí, že všeobecná hodnota vozidla predstavovala sumu 427.638,57 Sk. 3 zo sumy 427.638,57
Sk však predstavujú sumu 320.728,93 Sk (1 zo sumy 427.638,57 Sk predstavuje sumu 106,909,64

Sk). Žalobca vozidlo preukázateľne kúpil za 350.000 Sk, čo je suma podstatne vyššia ako 3 hodnoty.
Je nesporné, že osoba, ktorá by vedela o tom, že kupuje kradnuté vozidlo, by takúto kúpnu cenu nikdy
neuhradila. Takýto logický záver však nekorešponduje so zavádzajúcimi tvrdeniami žalovaného, a preto
úmyselne zavádza nesprávne výpočty.

21. Žalovaný v čase, keď kupoval predmetné vozidlo, nemohol mať a ani nemal informácie, ktoré boli
zistené medzinárodným vyšetrovaním až niekoľko rokov po kúpe. Skutočnosť, že sa J. X. (osoba, ktorú
žalobca nepozná a nikdy sa s ňou ani nerozprával) vo svoje výpovedi pred vyšetrovateľom uviedol, že
X. sa ho pýtal, či auto nie je náhodou kradnuté, nemá v konaní žiadnu hodnotu. Logicky a ani právne
nemožno od konverzácie, ktorá sa uskutočnila medzi J. X. a X. vyvodiť záver o nedobromyseľnosti

žalobcu.

22. Žalovaný opomína uviesť, že predmetné motorové vozidlo bolo v SR riadne zaregistrované, doklady
vyhotovené dopravným inšpektorátom, prípadne iným štátnym orgánom a vozidlo prešlo aj kontrolou
originality. Samotný znalec, odborník na posudzovanie hodnoty vozidiel, ktorý mal k dispozícii kompletný

spisový materiál, originál technického preukazu, odborné databázy, časopisy a ďalšie pomôcky, taktiež
nesprávne uviedol označenie vozidla. Pri otázke, aby znalec vysvetlil, ako nesprávne označenie vplýva
na cenu motorového vozidla, znalec uviedol, že nesprávnosť označenia nemá na cenu žiaden vplyv.

23. V konaní nie je možné prehliadnuť ani odhad hodnoty vozidla znalcom pri vyhotovovaní znaleckého

posudku, ktorý napriek tomu, že je odborníkom v oblasti dohadu cestných vozidiel a mal k dispozícii
kompletný spisový materiál, t. j. aj trestné spisy, správne podklady k motorovému vozidlu, ako ja
profesionálne databázy motorových vozidiel, stanovil pri odhade ceny vozidla v posudku zo dňa
28.02.2015 jeho cenu na 11.525 €, pričom táto cena dokonca prevyšuje cenu, ktorú za predmetné
motorové vozidlo uhradil žalobca, ktorý ako laik nemohol vedieť, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti

a cena, za ktorú toto vozidlo nadobudol, tejto skutočnosti určite nenasvedčovala. Cena, za ktorú žalobca
nadobudol motorové vozidlo, bola v Z. pre daný typ vozidla bežnou cenou. Ak žaloba údajne kupoval
zahraničné autá, tak o ich cene v zahraničí musel mať prehľad a cena, ktorú uhradil preukázateľne
nebola podhodnotená. Aj tento logický rozpor v tvrdeniach žalovaného svedčí o tom, že v konaní svoje
jednostranné a nepravdivé tvrdenia nijako nepreukázal.

24. Žalobca ďalej uviedol, že otázke vydržania sa venoval podrobne vo svojom vyjadrení zo dňa
31.03.2015 a trvá na správnosti svojho právneho názoru, ktorý je podporený všeobecne akceptovanou
právnou teóriou ako aj právnou praxou. Právny názor, odkazujúci na potrebu skúmania konkordanciemedzi zásadou nemo plus iuris ad alium transere potest quam ipso habet a inštitútom vydržania
v slovenskom právnom poriadku považuje za absolútne právne nesprávny a odporujúci zákonu,
pretože takýto právny názor by popieral samotný inštitút vydržania, prípadne by ho kategorizoval ako

výnimočný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Treba rozlišovať originárny spôsob nadobúdania
vlastníckeho práva (za aký sa považuje aj vydržanie) a derivatívny spôsob nadobúdania vlastníckeho
práva, pri ktorom nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka nastáva iba výnimočne. Žalovaný
bez akéhokoľvek právneho rozboru, poukázania na právnu teóriu či judikatúru iba opakovane uvádza,
že nikto nemôže od iného nadobudnúť viac práva ako sám má, pričom sa k právnemu názoru žalobcu

nejako nevyjadril.

25. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané dobromyseľné nadobudnutie motorového vozidla
ako aj splnenie všetkých zákonom vyžadovaných skutočností, pre nadobudnutie vlastníckeho práva
žalobcom na základe vydržania. Ohľadom držby motorového vozidla nebola v konaní preukázané ani
len pochybnosť o oprávnenosti a dobromyseľnosti držby počas predpísanej doby držby.

26. Záverom poukázal na skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo bolo kradnuté, a bolo zistené
na OR PZ po tom, čo si žalobca chcel dať do technického preukazu zapísať tieniace fólie. V prípade, ak
žalovaný tvrdí, že žalobca mal vedomosť o tom, že motorové vozidlo bolo kradnuté, určite by dobrovoľne
nechodil na dopravný inšpektorát, kde sa pri každom zápise do technického preukazu vozidlo prezerá.

Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a žalovaného
zaviazal na úhradu trov odvolacieho konania vo výške 443,16 €.

27. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP) oprávnenou osobou - účastníkom

konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario a § 219 ods.
3 za použitia § 378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

28. Súd prvej inštancie vyniesol napadnutý rozsudok v tejto veci za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol účinný do 30.06.2016, keďže bol zrušený v
ustanovení § 473 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016 (§ 474 CSP). Aj odvolanie žalobkyne proti napadnutému

rozsudku bolo podané za účinnosti OSP.

29.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

29.2. Podľa čl. 1, § 1 ods.1 zákona č. 125/2015 z 18. novembra 2015, o niektorých opatreniach
súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho
súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ak sa vo všeobecne záväznom právnom

predpise používa pojem „návrh“, „navrhovateľ“, „odporca“, „účastník“, rozumie sa tým podľa povahy veci
aj „žaloba“, „žalobca“, „žalovaný“, „strana“.Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „súd prvého stupňa“ alebo
„súd druhého stupňa“, rozumie sa tým podľa povahy veci „súd prvej inštancie“ alebo „súd druhej
inštancie“ (ods. 2 citovaného ustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianske súdne konanie“, rozumie
satýmpodľapovahyveci„civilnýproces“alebo„správnysúdnyproces“ (ods.3citovanéhoustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianskoprávne konanie“, rozumie
sa tým „civilný proces“ (ods. 4 citovaného ustanovenia).

30. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,
ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP), ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň

môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda ak súd nepoužil správny právny predpis ,

alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne záver.

32. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú
postačujúce aj pre odvolací súd, na zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj

správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi
závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedenými v odôvodnení rozhodnutia, na ktoré
v celom rozsahu odkazuje.

33. Na margo vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že aj

odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci,
ak dospel k záveru, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k spornému motorovému vozidlu vydržaním,
zistený skutkový stav následne aj správne právne posúdil, ak žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho
práva k predmetnému osobnému motorovému vozidlu vyhovel. Ani počas odvolacieho konania nedošlo
k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy,

ktoré použil súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

34. K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že ho nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z
názoruonedobromyseľnostidržbyžalobcuvzhľadomnato,žesúdnezohľadnilrozhodujúceskutočnosti.

35. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávo
zadržuje.

Podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka obdobné právo má na ochranu ten, kto je oprávnený mať

vec u seba.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

36. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v

dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná
„so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie
tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o
ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbecniejeanadobúdateľjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žetutitulje,stanesanadobúdateľ
veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do
súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

37. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca na základe kúpnej zmluvy zo dňa
20.7.2006 uzatvorenej s predávajúcim M. X. nadobudol do držby sporné osobné motorové vozidlo B.
XXXD C., G., EČ Z. XXXDK, V. N X. M. X. bola v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa 20.7.2006 vedená
v evidencii na Dopravnom inšpektoráte ako vlastník sporného motorového vozidla. Žalobca po kúpe

motorové vozidlo riadne zaevidoval na Dopravnom inšpektoráte Policajného zboru, kde bol vedený ako
vlastník, pričom mu bolo vydané osvedčenie o evidencii a boli mu vydané aj ostatné doklady súvisiace
s motorovým vozidlom. Motorové vozidlo užíval ako vlastné nepretržite od 20. júla 2006 do 3.9.2010,
kedy mu bolo zadržané príslušníkmi polície a to na základe hlásenia o medzinárodnom pátraní.

38. Súd prvej inštancie pri skúmaní otázky dobromyseľnosti žalobcu správne zohľadnil, že v čase

kúpy sporného motorového vozidla nemal vedomosť o tom, že ide o odcudzené motorové vozidlo v
súvislosti s trestnou činnosťou, motorové vozidlo nebolo nahlásené ako odcudzené a pri registrácii
motorového vozidla príslušným orgánom polície mu nebolo oznámené, že motorové vozidlo je hlásené
ako odcudzené. Žalobca bol teda zaevidovaný v evidencii motorových vozidiel ako vlastník tohto
motorového vozidla od roku 2006 a bolo mu pridelené aj evidenčné číslo Z.

39. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal nepretržite v držbe troch rokov uvedené motorové vozidlo,
pričom so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že uvedené motorové vozidlo mu patrí, a
preto aj odvolací súd je toho názoru, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k spornému motorovému
vozidlu vydržaním uplynutím trojročnej lehoty uvedenej v ust. § 134 ods. 1 Obč. zákonníka.

40. Vo vzťahu k dobromyseľnosti žalobcu preto nie je významné tvrdenie žalobcu, či pôvodný vlastník
vozidla M. X. sa na predaj tohto motorového vozidla pamätá resp. nepamätá, lebo je nesporné, že
bola vedená v evidencii Dopravného inšpektorátu ako vlastník a užívateľ tohto motorového vozidla. Za
významné v tejto súvislosti nemožno považovať ani tvrdenie žalobcu ohľadom účastníkmi dohodnutej
výšky kúpnej ceny, pretože samotná výška kúpnej ceny nemôže spochybniť prípadnú dobromyseľnosť

nadobúdateľa.

41. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody,
preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

42. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Pretože žalobca bol v odvolacom konaní pne úspešný, odvolací súd mu v zmysle § 396 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie rozhodne o
nárokusporovýchstránnanáhradutrovprvoinštančnéhoakoajpredchádzajúcehoodvolaciehokonania.
O výške náhrady priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

44. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§420CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľapredpisovorovnakomzaobchádzanía

o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).