Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/189/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113233754
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113233754.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcov: 1/ P. A., bytom C., ul. E. XX, 2/ D. M.,
bytom C., ul. B. 57, proti žalovaným: 1/ HOSS CORP, a.s., so sídlom v Trenčíne, ul. Karpatská 7537,
IČO: 36 833 555, zastúpený JUDr. Marekom Doktorom, advokátom so sídlom v Trenčíne, ul. Piaristická
273/21, 2/ Mesto Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Mierové námestie 2, IČO: 00 312 037, zast. GARANT

PARTNER legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Einsteinova 21, o neplatnosť právnych úkonov, na
odvolanie žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. septembra 2014, č. k.
15C/201/2013-85, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania, každý
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/, ktorí sa domáhali
určenia, že zmluva o výpožičke nehnuteľností a zmluva o uzatvorení budúcej zámennej zmluvy zo
dňa 28.02.2013 uzatvorená medzi Mestom Trenčín ako požičiavateľom a spoločnosťou HOSS CORP,
a.s. ako vypožičiavateľom je neplatná. Žalobcom 1/, 2/ uložil súd povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 251,60 eur a žalovanému 2/ vo výške 436,30 eur, v
oboch prípadoch pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie

odôvodnil ust. § 80 O.s.p., § 9b ods. 1, 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a výsledkami vykonaného
dokazovania, ktorými mal preukázané, že žaloba žalobcov 1/, 2/ nie je dôvodná. Súd uviedol, že na
to, aby sa žalobcovi 1/, 2/ mohli domáhať určenia neplatnosti právnych úkonov, ktorými sú zmluva o
výpožičke nehnuteľností a zmluva o uzatvorení budúcej zámennej zmluvy, ktoré boli uzatvorené medzi
žalovanými dňa 28.02.2013 a ktoré sú zachytené v jednej listine, teda určenia, či tu právny vzťah
založený týmito zmluvami je alebo nie je, je potrebné podľa § 80 O.s.p., aby existoval na takomto
určení naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na tomto určení jestvuje pritom najmä vtedy,

ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcov, alebo ak by sa bez tohto určenia ich právne
postaveniestaloneistým.Existencianaliehavéhoprávnehozáujmusaneskúmaanepožadujevprípade,
ak zákon priamo umožňuje podanie určovacej žaloby, napr. aj o určenie neplatnosti právneho úkonu.
S poukazom na ust. § 9b ods. 1,2 zákona o majetku obcí súd uviedol, že žalobcovia by teda nemuseli
preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým by
Mesto Trenčín previedlo svoj majetok inak ako na základe obchodnej verejnej súťaže, dražbou, alebo

priamym predajom, najmenej za cenu stanovenú podľa osobitného predpisu. Vzhľadom k tomu, že ani
jedna zo zmlúv, ktorých určenia neplatnosti sa žalobcovi domáhajú nie je zmluvou o prevode majetku
Mesta Trenčín, nie je možné považovať žalobu žalobcov za žalobu podľa § 9b ods. 1 zák. č. 138/1991Zb. o majetku obcí. Súd ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé, na základe čoho žalobcovia s nimi vyjadrenou
istotou tvrdia, že zmluva o budúcej zámennej zmluve je nepochybne zmluvou o prevode vlastníctva
majetku ako to myslel zákonodarca v ust. § 9a zákona o majetku obcí. Žalobcovia sa snažia presadiť,

ochrániťnimiprezentovanýverejnýzáujem,ktorýcelkomurčitepožívaochranupodľaprávnehoporiadku
Slovenskejrepubliky,aletýmnevyhnutnedochádzakukolíziisďalšímnadústavnýmprincípomprávneho
poriadku Slovenskej republiky, a to princípom právneho štátu, ktorého imanentnou súčasťou je aj princíp
právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Naplnením tohto princípu je to, ak súd aplikuje na
svoje rozhodnutie právnu normu, ktorá je jasná a určitá. Iba tak môže byť dosahovaná dôvera adresátov

právnych noriem, teda fyzických a právnických osôb v právny poriadok a v činnosť orgánov verejnej
moci. Naopak, ak by súd výkladom dospel k záveru, ktorý nezodpovedá zneniu takejto normy, ba
dokonca ju popiera, nastal by neželaný stav, že táto právna norma by nevyvolala predpokladané právne
následky. Inak je tomu v prípadoch, kedy je právna norma neúplná, vtedy je žiaduce, aby súd dotváral
túto normu, právo. Takouto činnosťou súdu však nedochádza k narúšaniu právnej istoty, pretože norma
nie je jasná a nemohla u adresáta vyvolať právnu istotu. V predmetnej veci však o takýto prípad aplikácie

práva nejde. Podľa názoru súdu, riadiac sa prezumpciou ústavnosti právnych predpisov, zákonodarca
záväzne (jasne, určite a zrozumiteľne) upravil, v ktorých prípadoch, za akých podmienok a v akej lehote
sa obyvateľ obce môže domáhať určenia neplatnosti právneho úkonu alebo určenia vlastníctva obce
k majetku, ktorý bol obcou prevedený na tretiu osobu (cit. § 9b ods. 1, 2 zákona o majetku obcí).
Preto nie je miesto pre akýkoľvek iný súdny výklad tohto jasného ustanovenia v tom zmysle, že aj v

prípade, kedy nedošlo k prevodu majetku na tretiu osobu, má obyvateľ obce rovnaké právo domáhať sa
neplatnosti takéhoto prevodu (takéto právo nie je vylúčené v budúcnosti, ak k prevodu majetku dôjde).
V danom prípade podľa názoru súdu jeho rozhodnutím nejde o žiadny prílišný formalistický postup,
ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti, ale k rešpektovaniu zákona z dôvodov uvedených. Zákon teda
neoprávňuje žalobcov na podanie žaloby o určenie neplatnosti dotknutých právnych úkonov, ak sa chcú

žalobcovia domáhať určenia neplatnosti predmetnej zmluvy o výpožičke a zmluvy o budúcej zmluve,
musia preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Súd sa preto zaoberal
aj touto pre konanie podstatnou právnou skutočnosťou. V danom prípade žalobcovia nie sú účastníkmi
neplatnosťou namietaných zmlúv. Aktívne legitimovaným k určovacej žalobe môže byť aj subjekt, ktorý
nie je účastníkom právneho vzťahu, ak sa žalovaný právny vzťah týka jeho právnej sféry a vyhovenie

takejto žalobe by malo priaznivý dopad na jeho právne postavenie. Súd po oboznámení sa so žalobou a
s listinnými dôkazmi konštatoval, že žalobcovia nemajú právny záujem na požadovanom určení. Mimo
zákonný rámec nemôžu byť žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov, ktoré robí subjekt verejného
práva, napr. obec, používané ako prostriedok kontroly občanov pri nakladaní s verejným majetkom.
K obdobnému názoru dospel aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 13.07.2010, sp.

zn. 28Cdo/2037/2010, ktorý nie je samozrejme pre konajúci súd záväzný. Na účel kontroly subjektov
verejného práva sú ustanovené iné zákonné prostriedky kontroly (pri obciach napr. oprávnenia hlavného
kontrolóra obce, oprávnenia príslušnej prokuratúry, oprávnenia poslancov obecného zastupiteľstva,
oprávnenia Najvyššieho kontrolného úradu SR). V opačnom prípade by sa vytvoril neželaný stav, kedy
každý subjektívne nespokojný občan by mohol vykonávať oprávnenia, ktoré sú zverené príslušným

orgánom. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcov poukázaním na stanovisko Ministerstva financií SR zo
dňa 12.08.2009 k interpretácii ustanovení § 9a a 9b zák. č. 138/1991 Zb. súd uviedol, že podľa jeho
názoru tento výklad, ktorým súd nie je viazaný, žiadnym spôsobom neodporuje záverom súdu a ani nie je
dôvodom konštatovania existencie právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Je nepochybné,
že príslušnosť k obci je podmienkou práva podľa § 9b zákona o majetku obcí, teda nie je potrebné ani

preukazovať danosť naliehavého právneho záujmu, avšak iba v prípade nakladania s majetkom obce v
rozpore s platnou legislatívou, čo nebol prejednávaný prípad. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a uviedol, že pri rozhodovaní prihliadal aj na ustanovenie §
150 ods. 1 O.s.p., avšak dôvody hodné osobitného zreteľa v danom konaní podľa názoru súdu neboli
dané. Žalovaným tak patrí plná náhrada účelných trov konania, ktoré pozostávajú z trov ich právneho

zastúpenia. U žalovaného ide o náhradu trov vo výške 251,60 eur a u žalovaného 2/ o náhradu trov vo
výške 436,30 eur, ktorú v zmysle ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. sú žalobcovia povinní nahradiť na
účet právnych zástupcov žalovaných 1/, 2/, a to spoločne a nerozdielne.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia 1/, 2/, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že

súd žalobe v plnom rozsahu vyhovie, zároveň si uplatnili náhradu trov konania. Namietali, že v danom
prípade nie je správny názor súdu prvej inštancie, že ani zmluva o výpožičke ani zmluva o budúcej
zmluve nie je zmluvou o prevode vlastníckeho práva, preto neboli oprávnení postupovať podľa § 9b
zákona o majetku obcí. Z uznesenia Mestského zastupiteľstva v Trenčíne č. 692 zo dňa 08.02.2013vyplýva, že výpožičku posudzovali poslanci v režime podľa § 9a ods. 9 písm. c/ zákona o majetku obcí
a zámennú zmluvu v režime podľa § 9a ods. 8 písm. e/ zákona o majetku obcí. Obdobné skutočnosti
vyplývajú aj zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia Mestského zastupiteľstva v Trenčíne, konaného

08.02.2013, podľa ktorej bol bod 6 zasadnutia označený ako návrh na výpožičku nehnuteľností vo
vlastníctve Mesta Trenčín podľa § 9a ods. 9 písm. c/ zákona č. 138/1991 Zb. a následne na zámenu
nehnuteľností vo vlastníctve mesta podľa § 9a ods. 8 písm. e/ zák. č. 138/1991 Zb. a návrh na
schválenie zmluvy o výpožičke a zmluvy o uzatvorení budúcej zámennej zmluvy. Z uvedeného vyplýva,
že žalovaný 2/ pri schvaľovaní výpožičky, zámeny a aj zmluvy o výpožičke nehnuteľností a zmluvy

o budúcej zámennej zmluve postupoval v právnom režime definovanom v § 9a zákona o majetku
obcí. Ust. § 9a zákona o majetku obcí upravujú postup pri prevode vlastníctva majetku obce, resp.
pri prenechaní majetku obce do nájmu. Práve k ust. § 9a sa viaže aj nasledovné ustanovenie §
9b zákona o majetku obcí. Sú toho názoru, že namietané zmluvy nemožno posudzovať len striktne
gramatickým výkladom, pretože ten je príliš reštriktívny. Namietané zmluvy treba hodnotiť podľa ich
obsahu, zámeru zmluvných strán a vo vzťahu k relevantnej právnej úprave, k úmyslu zákonodarcu a

k logike príslušných právnych predpisov. Úmyslom zákonodarcu pri prijímaní novely zákona o majetku
obcí, ktorým sa zakotvili právne postupy definované v § 9a a 9b, bola ochrana hospodárskej súťaže,
bránenie zvýhodňovaniu niektorých podnikateľov na úkor iných subjektov (podnikateľov). V zmysle tohto
je potrebné interpretovať aj ustanovenia § 9a a § 9b zákona o majetku obcí. Je zrejmé, že postup
žalovaných jednoznačne smeruje k tomu, aby žalovaný 1/ užíval majetok - pozemky vo vlastníctve

žalovaného 2/ za účelom realizácie svojho podnikateľského zámeru - športovo-relaxačného areálu
a golfového areálu a aby žalovaný 1/ získal výmenou do svojho vlastníctva pozemok parc. CKN č.
1691/15 - ostatná plocha o výmere 45.210 m2 v k. ú. Trenčín, oddelený na základe geometrického
plánu od pôvodnej CKN parc. č. 1691/1, zapísanej na LV č. 1 pre k. ú. Trenčín. Žalovaný 2/ teda
buď prenecháva pozemky žalovanému 1/ na užívanie alebo sa zmluvne zaväzuje, že mu ich prevedie

zámennou zmluvou. Zmluva o výpožičke je svojim charakterom blízka nájomnej zmluve, akurát je
priaznivejšia pre vypožičiavateľa, keďže je bezodplatná. Takýmto spôsobom žalovaní v skutočnosti obišli
zákon - formálne síce postupovali podľa § 9a zákona o majetku obcí, použili však formu, ktorú tento
zákon výslovne neuvádza. Pokiaľ ide o zmluvu o budúcej zámennej zmluve, táto zaväzuje žalovaného
2/,žepodoručenípísomnejvýzvymusíbezzbytočnéhoodkladu,najneskôrvšakdo15dníoddoručenia,

uzavrieť zámennú zmluvu so žalovaným 1/. Naviac túto skutočnosť odobrilo mestské hlasovanie tým,
že hlasovaním už schválilo zámenu nehnuteľností. Rovnako aj v tomto prípade žalovaní obchádzali
zákon - úmysel jasne deklaroval žalovaný 2/ hlasovaním, ktorým schválil zámenu, hoci usporiadanie
vzájomných vzťahov riešili zmluvou o budúcej zmluve. Ďalej poukázali na to, že súd nedostatočne
vyhodnotil samotnú zmluvu o výpožičke aj z iného dôvodu. Zmluvou o výpožičke sa žalovaný 2/ zaviazal

prenechať do užívania pozemky žalovanému 1/ na dobu 70 rokov. Výpožička je bezodplatná, ide teda
o zmluvu, ktorá svojim charakterom v skutočnosti simuluje inú právnu formu - darovaciu zmluvu. Podľa
vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného 2/, platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu dlhšiu
nebráni jej uzatvorenie na dĺžku, ktorá zodpovedá priemernej dĺžke života človeka, teda 70 rokov.
Avšak právna teória aj judikatúra nedávajú na túto otázku jednoznačné stanovisko a je nepochybné,

že príslušnú zmluvu o výpožičke (resp. o nájme) treba vždy vyhodnocovať s ohľadom na konkrétne
okolnosti. Vychádzajúc aj zo zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý ukladá obciam zveľaďovať a
zhodnocovať majetok a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený majetok zachovať, za situácie,
že sa obec vzdá svojho majetku na 70 rokov bez akejkoľvek protihodnoty, je zrejmé, že takýto majetok
nemôže obec zveľaďovať podľa svojho uváženia. Dodali, že vzhľadom k uvedenému majú za to, že

predmetná zmluva o výpožičke svojim charakterom zodpovedá darovacej zmluve. V skutočnosti teda
zastiera darovaciu zmluvu, ktorá je zo zákona absolútne neplatná, pretože svojim obsahom a účelom
odporuje zákonu. Žalobcovia 1/, 2/ namietali aj rozhodnutie o trovách konania a žiadali aby odvolací súd,
ak sa nestotožní s predmetnou argumentáciou v odvolaní, rozhodol o trovách konania tak, že z dôvodov
hodných osobitného zreteľa neprizná prípadným úspešným žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania v

zmysle ust. § 150 O.s.p.. Oni sa nedomáhajú ochrany svojho vlastného záujmu, ale verejného záujmu,
ktorému priznáva ochranu aj zákon.

3. K podanému odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa písomne vyjadril žalovaný 2/, ktorý žiadal rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 83,85 eur.

Bol toho názoru, že žalobcovia nie sú v danej veci aktívne legitimovaní k podaniu žaloby a ani nemajú na
požadovanomurčenínaliehavýprávnyzáujem.Nemádôvodsaodkloniťodargumentácieprezentovanej
pred súdom prvej inštancie. Opätovne zdôraznil, že zmluva o výpožičke ani zmluva o budúcej zmluve nie
sú zmluvami o prevode vlastníckeho práva. K žiadnemu prevodu vlastníckeho práva ani nedošlo. Pretomu nie je jasné, z ktorého ustanovenia zákona žalobcovia odvodzujú svoje právo žalovať mesto Trenčín
o určenie neplatnosti žalovaným uzatvorených zmlúv. Okrem otázky aktívnej legitimácie žalobcov v
spore je potrebné zodpovedať aj otázku naliehavého právneho záujmu. Uviedol, že žalobcovia sa

cítia ukrivdení tým, že ich názor na riešenie konkrétnej veci nebol akceptovaný, že nimi navrhované
riešenie nebolo prijaté. Nie sú schopní akceptovať názor väčšiny obyvateľov mesta Trenčín vyjadrený
väčšinou ich priamo volených zástupcov v mestskom zastupiteľstve. Práve neschopnosť akceptovať
spôsob riešenia veci prijatý väčšinou vedie žalobcov k tomu, aby akýmkoľvek prostriedkom presadili
svoj názor. Výsledkom je napr. táto žaloba nemajúca oporu v právnej úprave Slovenskej republiky.

Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia sú sami účastní rozhodnutia mesta Trenčín a sami napadnuté
zmluvy nepriamo uzatvorili. Učinili tak za nich aj nimi volení poslanci mestského zastupiteľstva, ktorým
dali vo voľbách svoju dôveru. Preto nie je možné vykladať zákon v tomto prípade tak, že kedykoľvek
môže občan obce napadnúť platnosť obcou uzatvorených zmlúv a z akýchkoľvek dôvodov. Žalobcovia
v odvolaní tvrdia, že v podstate každú zmluvu uzatváranú postupom podľa § 9a zákona o majetku obcí
je možné napadnúť postupom podľa § 9b zákona o majetku obcí. Toto tvrdenie je právne nezmyselné

a považuje ho za účelové. Aplikovať postup podľa § 9a zákona o majetku obcí na výpožičku nie je
zákonnou povinnosťou mesta (k rovnakému záveru dospela i prokuratúra na základe podaní žalobcov;
o tom sa však v konaní pre istotu žalobcovia nezmieňujú). Mesto Trenčín konalo nad rámec svojich
zákonných povinností a zmluvu o výpožičke schválilo uvedeným postupom z dôvodu transparentnosti
konania mesta. Ak mesto Trenčín nemalo povinnosť postupovať podľa § 9a zákona o majetku obcí,

potom ani nemohlo porušiť svoju povinnosť vyplývajúcu z týchto ustanovení. Teda nie je možné z tohto
dôvodu žalovať neplatnosť zmluvy v zmysle § 9b zákona o majetku obcí. Pokiaľ žalobcovia poukazujú
pri zmluve o výpožičke na simulovaný právny úkon - darovaciu zmluvu uviedol, že žalobcovia zrejme
pozabudli na skutočnosť, že v takom prípade by obdarovaný nemal voči darcovi žiadnu povinnosť, avšak
vdanomprípadeideozáväzkyrôznehocharakterunaobochstranách.Tvrdeniežalobcovpovažujeopäť

za účelové a vytrhnuté z kontextu veci. Ďalej poukázal na to, že žalobcovia v žalobe samej poukazovali
na neplatnosť zmlúv z dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Až na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie sa po oboznámení s vyjadrením žalovaných začali zaoberať neplatnosťou podľa § 9b zákona
o majetku obcí. Podstatný je však rozdiel oboch ustanovení. § 9 zákona o majetku obcí je vyslovene len
konkretizáciou, zúžením ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v tom smere, že vylučuje možnosť

uplatnenia a neplatnosti zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a naviac výslovne určuje, iba ktoré
porušenie zákona je dôvodom na neplatnosť. Iné dôvody, aj keby napĺňali podstatu ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka, nie je možné pri žalobe podľa § 9b zákona o majetku obcí akceptovať. To
všetko je naviac možné aktivovať až po prevode vlastníctva na tretiu osobu, lehotou na podanie žaloby
a trvalým pobytom na území mesta. Z obsahu žaloby podanej žalobcami je zrejmé, že jediným účelom

žaloby je individuálna nespokojnosť žalobcov s využitím nehnuteľnosti spôsobom prijatým podľa úvahy
väčšiny obyvateľov mesta. Za týmto účelom je zo strany žalobcov predkladané aj odvolanie, ktoré sa
opiera o deformovaný výklad príslušných právnych noriem.

3. K podanému odvolaniu žalobcami 1/, 2/ sa písomne vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý žiadal rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Poukázal na to, že
odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti, či právnu argumentáciu, ktoré by boli dôvodom na zmenu, či
zrušenie rozsudku, keďže žalobcovia v ňom iba poukazujú na argumenty, s ktorými sa súd v rozsudku
vysporiadal.Opätovnezdôraznil,žežalobca1/ažalobca2/niesúaktívnevecnelegitimovanínapodanie
žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o výpožičke nehnuteľností a zmluvy o uzatvorení budúcej zámennej

zmluvy zo dňa 28.02.2013, nakoľko v žiadnej zo zmlúv nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k majetku
obce tak, ako to predpokladá § 9b zák. č. 138/1991 Zb.. V prípade použitia ust. § 9b cit. zákona, kde
zákon priamo umožňuje podanie určovacej žaloby sa existencia naliehavého právneho záujmu neskúma
a nepožaduje, tzn., že ani žalobcovia 1/, 2/ by existenciu naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti predmetných zmlúv nemuseli v prípade aplikácie tohto ustanovenia preukazovať. Avšak pri

žiadnej zo zmlúv nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k majetku obce, resp. mesta Trenčín, čím
aplikácia§9btohtozákonaneprichádzadoúvahy.Súčasnežalobca1/,2/nepreukázalinaliehavýprávny
záujem na určení neplatnosti zmlúv žiadnym iným spôsobom. Z uvedeného je zrejmé, že existencia
naliehavého právneho záujmu ako procesná podmienka prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80
písm. c/ O.s.p. nebola zo strany žalobcu 1/, 2/ splnená. Poukázal ďalej na to, že nie je možné pripustiť

taký výklad zákona, resp. právnej normy, akým argumentujú žalobcovia 1/, 2/ vo svojich vyjadreniach.
Ide o extenzívny výklad, ktorý by spôsobil situáciu, kedy by bol ktorýkoľvek občan s trvalým pobytom na
území obce, kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov oprávnený napadnúť platnosť obcou uzatvorených
zmlúv.4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie
žalobcov 1/, 2/ bolo podané pred 01.07.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.
z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov.

Civilným sporovým poriadkom bol zrušený Občiansky súdny poriadok (zák. č. 99/1963 Zb.).

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia, ako aj základných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, odvolací
súd v danej veci posudzoval žalobcami 1/, 2/ uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného v čase

podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - zák. č. 99/1963 Zb. - Občianskeho
súdneho poriadku.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa preskúmavanej veci,
ktoré boli v odvolaní žalobcami 1/,2/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi

závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcov 1/,2/ sú v podstate totožné s námietkami,
ktoré uplatnili pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa v dostatočnom rozsahu už vyporiadal súd
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné ustanovenia a vo veci
aj správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na
tieto v celom rozsahu poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, pričom na zdôraznenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné.

8. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré ako dôvod na odvolanie uplatňujú žalobcovia 1/,2/, je
podľa súdnej praxe daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav
alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

9. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., ktorý žalobcovia 1/,2/ taktiež
uplatnili, spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo
neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli

z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri
hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

10. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani jedného z citovaných dôvodov na
odvolanie. V danej veci súd prvej inštancie vychádzal z dôkazov predložených v spise a preskúmaním

veci odvolací súd nezistil, že by bral v úvahu skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo a žeby tak dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Zhodne
so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru, že predmetnými zmluvami - zmluvou o
výpožičke a zmluvou o uzatvorení budúcej zámennej zmluvy, neplatnosti ktorých sa žalobcovia 1/,2/
domáhajú v spore, nie sú zmluvami o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Nimi nedošlo

k prevodu majetku mesta a teda žalobcovia 1/,2/ nie sú aktívne vecne legitimovanými na podanie
žaloby podľa § 9b ods. 1,2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pričom v prípade podania žaloby
podľa tohto ustanovenia, ako správne súd prvej inštancie uviedol, sa neskúma existencia naliehavého
právneho záujmu, ktorý je zo zákona daný. Následne súd prvej inštancie správne skúmal naliehavosť
právneho záujmu na požadovanom určení podľa podmienok procesnoprávneho hľadiska a správne

konštatoval nesplnenie týchto podmienok. V prípade vyhovujúceho výroku súdneho rozhodnutia by sa
určenie neplatnosti predmetných zmlúv nijako žalobcov 1/,2/ ako súkromných osôb nedotklo. Žalobcovia
1/,2/ nie sú osobami, na ktorých právne postavenie by deklarovanie neplatnosti súdom mohlo mať nejaký
dopad. Splnenie procesnoprávnej podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu na určení, či
tu právny vzťah je alebo nie je, v prejednávanom prípade nie je možné odvodiť ani od prezentovania

verejnoprávneho záujmu žalobcov 1/,2/ ako obyvateľov mesta. Výklad ust. §9a v náväznosti na ust. § 9b
zákonaomajetkuobcížalobcami1/,2/nemožnovyhodnotiťinakakojednostranný,účelový.Akosprávne
uviedol aj súd prvej inštancie, zákonné znenie uvedených ustanovení zákona o majetku obcí je jasné,
určité a zrozumiteľné a nie je reálne si ho vykladať v tom zmysle, že aj v prípade , kedy nedošlo k prevodumajetku na tretiu osobu, má obyvateľ obce (mesta) rovnaké právo domáhať sa neplatnosti takéhoto
prevodu, pričom je nepochybné, že takéto právo je možné uplatniť, ak k prevodu majetku obce dôjde.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. Odvolací
súd zároveň potvrdil ako vecne správne aj výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania, keď ani odvolací súd v danej veci nevzhliadol dôvod pre použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri

rozhodovaní o náhrade trov prvoinštančného konania.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným 1/,2/ priznal voči žalobcom 1/,2/ nárok na ich náhradu
v rozsahu 100%. O výške týchto trov v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).