Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/308/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114212451
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114212451.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: P., právne zastúpeného W.
proti žalovanému: K., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: T., právne
zastúpeného H., o zaplatenie 5.202,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní občianskeho združenia T. proti
uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. mája 2016, č.k. 17C/171/2014-102, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka (výrok III.) m e n í
tak, že občianske združenie T. m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania.

Občianske združenie T. m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (I.) zastavil konanie, (II.) nepriznal náhradu trov konania

žalovanému, (III.) nepriznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného a (IV.)
rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 305,30 eur žalobcovi. Súd prvej inštancie zdôvodnil
uznesenie tým, že mu bolo dňa 13.05.2016, pred začatím pojednávania vo veci samej, doručené
písomné podanie právneho zástupcu žalobcu, ktorého obsahom bolo späťvzatie návrhu (žaloby) v
celom rozsahu. Toto späťvzatie žalobca neodôvodnil. Dňa 12.05.2016 bolo súdu doručené písomné
podanieprávnehozástupcuvedľajšiehoúčastníka,vktoromvyjadrilsvojnesúhlassospäťvzatímnávrhu.

Takisto si v prípade, že súd konanie zastaví, uplatnil právo na náhradu trov zastaveného konania, ktoré
pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Uviedol, že tieto trovy konania je potrebné považovať za účelné
acitovalználezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.III.ÚS457/2014azrozhodnutíKrajského
súdu v Prešove a Krajského súdu v Banskej Bystrici. Celkovo výšku trov konania vedľajšieho účastníka
vyčíslil v sume 947,55 eur za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie
vo veci samej, doplňujúce vyjadrenie, vyjadrenie so závermi krajských súdov, vyjadrenie k späťvzatiu

návrhu).Keďžežalobcavzalnávrhnazačatiekonania(žalobu)späťvcelomrozsahu,súdprvejinštancie
podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.) konanie zastavil. Podľa § 96 ods. 3 O.s.p.
nesúhlas žalovaného (resp. vedľajšieho účastníka) so späťvzatím návrhu (žaloby) nie je účinný, ak dôjde
k späťvzatiu skôr, než sa začalo pojednávanie. Preto je nesúhlas vedľajšieho účastníka so späťvzatím
irelevantný. K výrokom o trovách konania súd prvej inštancie konštatoval, že zastavenie konania zavinil
žalobca, pretože vzal návrh (žalobu) späť, a to nie pre správanie žalovaného. Preto súd prvej inštancie

rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Vzhľadom k tomu, že
žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli a ani si právo na náhradu trov konania neuplatnil,
súd mu náhradu trov konania nepriznal. Pri rozhodovaní o trovách konania vedľajšieho účastníka sa
súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenia § 93, § 153d, § 201 O.s.p., riadil zásadou, že ak má účastník
právo na náhradu trov konania, také isté právo má aj vedľajší účastník. V danej veci, ak má právo na
náhradu trov zastaveného konania žalovaný, má toto právo aj vedľajší účastník na strane žalovaného.

Otázku, či právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, ktorý je združením na ochranu spotrebiteľa, je
účelné, a či takéto združenie nemá byť patrične personálne vybavené, s prihliadnutím na účel jehoexistencie, aby jeho zastúpenie advokátom nebolo samoúčelné, zodpovedal súd prvej inštancie tak, že
podľa názoru súdu prvej inštancie právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní
nebolo účelné. V danom prípade právny zástupca vedľajšieho účastníka okrem oznámenia o vstupe

vedľajšieho účastníka do konania a udelení generálnej plnej moci ešte pred začatím tohto konania
(založeného v správnom registri súdu Spr) urobil v konaní iba dve písomné vyjadrenia k veci samej
a jedno k späťvzatiu návrhu, pričom si zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. Po posúdení
obsahu písomných vyjadrení k návrhu vo veci samej súd prvej inštancie konštatoval, že ide o posúdenie
právne a skutkovo nenáročné, a čo je najpodstatnejšie, ide o vyjadrenie, ktoré právny zástupca

vedľajšieho účastníka zasiela vo viacerých opakujúcich sa prípadoch. V danom prípade išlo o rovnakú
argumentáciu ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, premlčania uplatneného
práva a vo vyjadrení zo dňa 05.04.2016 v celej časti o citovanie z judikatúry súdov (teda
nie vlastná vytváraná právna argumentácia). Podľa názoru súdu prvej inštancie tieto vyjadrenia mohol
urobiť vedľajší účastník aj bez právneho zástupcu. Tento názor súd prvej inštancie podporil
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 9/2013 (s odkazom aj na skoršie

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013), ako aj nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 457/2014.

2. Proti uvedenému uzneseniu v časti o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na
stranežalovaného(výrokIII.)podalovčasodvolanieobčianskezdruženieT.(do30.06.2016vprocesnom

postavení vedľajšieho účastníka). Navrhlo, aby odvolací súd zmenil tento výrok tak, že žalobca je
povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pred súdom prvej inštancie vo výške 947,55
eur a trovy odvolacieho konania vo výške 189,51 eur. Uviedlo, že podľa jeho názoru napadnutý výrok
uznesenia súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa neho boli trovy
vedľajšiehoúčastníkavynaloženéúčelne nabránenieprávažalovaného.Náhradutrovdosiahne

vedľajší účastník len v prípade, ak žalobca bude v konaní neúspešný, čo je potrebné považovať za
súčasťrizikaprisúdnomuplatnení,napr.premlčanejpohľadávkyaleboplneniazneprijateľnejpodmienky
v spotrebiteľskej zmluve. Je zrejmé, že pokiaľ by žalobca uplatňoval pohľadávky, na ktoré má nárok,
nedošlo by k priznaniu trov vedľajšiemu účastníkovi. Súd prvej inštancie podľa neho opomenul fakt, že
priznanie trov sa riadi predovšetkým zásadou úspešnosti v spore. Konanie bolo iniciované žalobcom,

ktorý využil svoje ústavné právo a dal sa zastúpiť advokátom (napriek tomu, že zamestnáva aparát ľudí
s právnickým vzdelaním), ktorému by v prípade jeho úspechu bola priznaná náhrada trov konania, preto
fakt, že na strane úspešného vedľajšieho účastníka bola náhrada trov právneho zastúpenia krátená,
spôsobuje porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní a spôsobuje úspešnému účastníkovi aj vznik
škody. Občianske združenie poukázalo na čl. 47 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení

s § 24 a § 25 O.s.p., ďalej na ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., na nálezy Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III. ÚS 457/2014, sp. zn. II. ÚS 281/2011, sp. zn. IV. ÚS 84/2014,
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 MCdo 4/2010 a na
viaceré rozhodnutia krajských súdov.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol,
že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Má za to, že v danom prípade nemožno hovoriť
o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Vedľajší účastník nadbytočne
opakuje procesné podania bez uvedenia nových, procesne významných skutočností. Jeho podania sú

abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávanej veci a automaticky uplatňuje nedôvodnú námietku
premlčania. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 MCdo 15/2014 a
sp. zn. 6 MCdo 5/2013 a dôvodil, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty
svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach,
keďže jeho účelom je kolektívna ochrana spotrebiteľov a zastupovanie spotrebiteľov v občianskom

súdnom konaní. Úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby do konania bolo umožniť
kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadenými subjektmi, ktoré budú spôsobilé
poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne
vybavené a odborne kompetentné. Žalobca zdôraznil, že združenie na ochranu spotrebiteľa ako vedľajší
účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaného,

žiada o zasielanie žaloby a navrhuje priznanie trov, pričom nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom
prípade a len z označenia strán sporu usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia
zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, iba zbytočne
navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že jeho cieľom je získanie finančných prostriedkov v podobenáhrady trov právneho zastúpenia, teda ide o zneužívanie civilného konania na získanie náhrady trov
konania.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania vedľajším účastníkom, pred
predložením veci na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, došlo k zmene právnej úpravy sporového
konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.),
podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných

ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto
ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie alebo krátenie trov
konania (vrátane otázky účelnosti vynaložených trov) podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných

ustanovení CSP.

5. Výroky, ktorými bolo konanie zastavené, žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania a bolo
rozhodnutéovrátenísúdnehopoplatkužalobcovi,neboliodvolanímnapadnuté,nadobudliprávoplatnosť
a odvolací súd ich nepreskúmaval.

6. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovanému zaplatenie sumy 5 202,71 eur s
úrokom z omeškania v sume 440,90 eur, ďalej s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo
sumy 5 202,71 eur od 19.12.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania. Podaním zo dňa 12.09.2014,
doručeným Okresnému súdu Trenčín dňa 17.09.2014, vstúpilo do konania občianske združenie T. ako
vedľajší účastník na strane žalovaného. Vedľajší účastník doručil dňa 04.11.2014 súdu prvej inštancie

vyjadrenie z 28.10.2014, v ktorom vzniesol námietku premlčania celého práva. Uviedol, že zo žalobcom
predložených dôkazov je zjavné, že v čase postúpenia pohľadávky, teda dňa 10.12.2009, bol žalovaný v
omeškaní s vrátením finančných prostriedkov viac ako 1000 dní (riadok „Počet dní omeškania“ v Prílohe
č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 10.12.2009). V čase od postúpenia pohľadávky
do podania žaloby uplynulo ďalších 1638 dní. V čase podania žaloby teda predstavovalo omeškanie

spolu viac ako 2500 dní, čo je viac ako 6 rokov. Ďalej vedľajší účastník doručil súdu prvej inštancie
dňa 05.02.2015 doplňujúce vyjadrenie z 28.01.2015, v ktorom spochybnil platné postúpenie pohľadávky
z pôvodného veriteľa na žalobcu, nakoľko žalobca nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému v čase
jej postúpenia na žalobcu existovala, nepredložil ani dôkaz o splnení povinnosti vyplývajúcej mu z § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, t. j. o dodržaní písomnej formy výzvy postupcu, adresovanej

klientovi, že je v omeškaní a následne o dodržaní 90-dňovej lehoty pred postúpením
pohľadávky tretej osobe. Mal za to, že žalobca z tohto dôvodu nedisponuje aktívnou legitimáciou v tomto
konaní. Dňa 06.04.2016 vedľajší účastník doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie z 05.04.2016, v ktorom
citoval rozhodnutia viacerých krajských súdov a vyvodil z nich záver, že právny predchodca žalovaného,
ak chcel postúpiť úver na tretiu osobu, mal vyzvať žalovaného na zaplatenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona

o bankách, pričom žalobca má povinnosť doložiť v konaní túto výzvu svojho právneho predchodcu a
doklad preukazujúci odoslanie tejto výzvy žalovanému. Je tiež potrebné, aby právny predchodca pred
postúpením úveru na tretiu osobu zosplatnil tento úver. Žalobca podaním zo dňa 09.05.2016, doručeným
súdu prvej inštancie e-mailom dňa 09.05.2016 a poštou dňa 13.05.2016, vzal žalobu v celom rozsahu
späť bez uvedenia dôvodu a navrhol, aby súd konanie zastavil. Vedľajší účastník podaním, doručeným

súdu prvej inštancie dňa 12.05.2016, vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby, čo zdôvodnil tým, že v
predmetnom spore existujú vážne dôvody na to, aby súd rozhodol rozsudkom v merite veci, keďže len
rozsudkom v merite veci sa zabráni špekulatívnym úkonom žalobcu do budúcna, ktoré by mohli vyvolať
ďalšie spory (postúpenie alebo iné vymáhanie pohľadávky). Súčasne si vedľajší účastník pre prípad,
že súd zastaví konanie, uplatnil trovy konania vo výške 947,55 eur za päť úkonov právnej

služby - 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. vyjadrenie vo veci samej, 3. doplňujúce vyjadrenie, 4.
vyjadrenie so závermi krajských súdov, 5. vyjadrenie k späťvzatiu návrhu, á 180,93
eur + režijný paušál á 8,58 eur za každý úkon.8. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok
konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V zmysle § 146 ods. 1 písm. c)
O.s.p. nemal žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo

zastavené. Avšak rozhodovanie o náhrade trov v prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia
žaloby osobitne upravovalo ustanovenie § 146 ods. 2. Podľa prvej vety tohto ustanovenia mal
povinnosť nahradiť trovy konania ten, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Toto zavinenie je
možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý
má oporu v ustanoveniach procesného práva, preto vo vzťahu k otázke, či účastník konania zavinil, že

konanie muselo byť zastavené, je významný iba procesný výsledok. Za predpokladu, že k späťvzatiu
žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie žalovaného (typickým príkladom tejto situácie
je, keď žalovaný až v priebehu súdneho konania splní to, čo žalobca požaduje v žalobe), je povinný
hradiť náklady konania žalovaný (§ 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že procesne zavinil
zastavenie konania žalobca tým, že vzal žalobu späť bez toho, aby dôvodom späťvzatia bolo správanie

žalovaného, preto žalobca zodpovedá za trovy konania.
9. Následne však súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec tak, že právne zastúpenie vedľajšieho
účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné. Odvolací súd k tomu uvádza, že so zavedením
inštitútu vedľajšieho účastníka vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93
ods. 2 O.s.p.), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až

§ 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného
inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre
zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia §
93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu
trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v

zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba
sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov
konania, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so
späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom
všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože

ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., aplikovateľné aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu
trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené
ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93
ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne
za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou

osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p.,
a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný
účastník právo na náhradu trov konania. Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi
za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania,

má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou Slovenskej
republiky, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravuje Občiansky súdny poriadok
(§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.). V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil
ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa
konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu,

pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník
konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie
alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy
právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade, aj keď predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je
ochrana práv spotrebiteľov a na túto činnosť by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený,

samo osebe to neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny
poriadok a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné
právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym
zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na
náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp.

vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.).10. Ako bolo uvedené vyššie (bod 7 tohto odôvodnenia), vedľajší účastník v danom spore doručil súdu
prvej inštancie okrem oznámenia o vstupe do konania tri podania, ktorými sa vyjadril k veci samej
(vyjadrenie z 28.10.2014, doplňujúce vyjadrenie z 28.01.2015 a vyjadrenie so

závermi krajských súdov z 05.04.2016) a jedno podanie, v ktorom sa vyjadril k späťvzatiu návrhu.
K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že podania vedľajšieho účastníka predstavovali posúdenie právne a
skutkovo nenáročné, a že išlo o vyjadrenia, aké právny zástupca vedľajšieho účastníka zasiela vo
viacerých opakujúcich sa prípadoch a neprezentoval nimi vlastnú vytváranú právnu argumentáciu,
odvolací súd uvádza, že právo na právne zastúpenie má účastník konania bez ohľadu na zložitosť

sporu, podstatné je, či úkon právnej služby, za ktorý má byť účastníkovi priznaná náhrada trov, bol
dostatočne individualizovaný, či obsahoval relevantnú skutkovú a/alebo právnu argumentáciu k danej
konkrétnej veci. Najmä prvé vyjadrenie vedľajšieho účastníka z 28.10.2014 (resp. všetky tri vyjadrenia
vedľajšieho účastníka, ktoré možno na účely rozhodovania o trovách konania považovať za
jeden úkon - to je však už otázka posúdenia účelnosti každého z úkonov právnej služby osobitne,
ktoré musí urobiť súd prvej inštancie v rámci vyčíslenia výšky náhrady trov - viď nižšie, bod 12 tohto

odôvodnenia) považuje odvolací súd za dostatočne individualizované vyjadrenie ku konkrétnej veci -
uviedol v ňom konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje premlčanie nároku žalobcu, a to,
že v čase postúpenia pohľadávky (dňa 10.12.2009) bol žalovaný v omeškaní s vrátením finančných
prostriedkov viac ako 1000 dní, v čase od postúpenia pohľadávky do podania žaloby uplynulo ďalších
1638 dní, teda v čase podania žaloby predstavovalo omeškanie spolu viac ako 2500 dní, čo je viac

ako 6 rokov - a konkrétnu právnu argumentáciu (premlčanie nároku žalobcu a v ďalších vyjadreniach
nesplnenie podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu). Prirodzene, niektoré formulácie sa vo
vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené
tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné

zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom žalobcu. Je však nesporné (na
rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktoré citoval v odôvodnení súd prvej inštancie), že podania vedľajšieho účastníka neboli iba všeobecným
vyjadrením, ale boli vecné, obsahovali konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania
a konkrétnu právnu argumentáciu, teda vedľajší účastník na strane žalovaného vyvinul aktivitu v záujme

„pomoci v spore“ účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.

11. Odvolací súd teda dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné
považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám,
bez advokáta. Preto vedľajšiemu účastníkovi patrí podľa § 142 ods. 2 prvá veta O.s.p. právo na náhradu

účelne vynaložených trov právneho zastúpenia. V danom prípade podania spísané právnym zástupcom
vedľajšieho účastníka neboli len všeobecnými vyjadreniami, obsahovali konkrétnu skutkovú a právnu
argumentáciu, preto ani z tohto hľadiska nemožno zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto
konaní považovať za neúčelné. Preto odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej
inštancie tak, že občianskemu združeniu, ktoré do 30.06.2016 vystupovalo v procesnom postavení

vedľajšieho účastníka, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

12.KeďžeponadobudnutíúčinnostiCSPužniejemožné,abysavjednomrozhodnutírozhodloonároku
na náhradu trov konania a súčasne o výške tejto náhrady (§ 262 ods. 2 CSP), odvolací súd rozhodol vo
výroku tohto uznesenia len o nároku vo všeobecnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania

však v každom prípade treba preskúmať účelnosť jednotlivých vynaložených trov účastníka konania,
ktorých náhradu uplatňuje voči druhému účastníkovi, osobitne vo vzťahu ku každému úkonu účastníka.
V danom prípade ide o otázku, či existoval procesný dôvod na to, aby vedľajší účastník podával tri
písomné vyjadrenia k žalobe namiesto jedného, prípadne, či bolo účelné jeho vyjadrenie nesúhlasu so
späťvzatím žaloby. Tieto otázky však už podľa § 262 ods. 2 CSP sú súčasťou rozhodovania o výške

náhrady trov konania, nie o základe (nároku vo všeobecnosti). Preto sa odvolací súd týmito otázkami
nezaoberal a ich posúdenie ponecháva súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o konkrétnom vyčíslení
náhrady trov občianskeho združenia T. samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1 a § 396

ods. 1 CSP. Keďže občianske združenie T. bolo v odvolacom konaní úspešné, odvolací súd mu voči
neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O vyčíslení náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP).14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).