Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/50/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204834
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616204834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej, sudcov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: X. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXX/X, XXX XX J. Q., o zaplatenie sumy 1.141,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/20/2016-67 zo dňa 20. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/20/2016-67 zo dňa 20. decembra
2016 vo výroku I. v časti, v ktorej súd povolil žalovanému splácať žalobkyni priznanú sumu 1.076,86 Eur,
v mesačných splátkach po 300,00 Eur, s každou splátkou splatnou do 20. dňa toho ktorého mesiaca, s
prvou splátkou splatnou v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku
s tým, že nezaplatenie čo aj len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, vo výroku II.,
ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol, a vo výroku III. o trovách konania potvrdzuje.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo zvyšnej časti výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.076,86
Eur zostáva rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/20/2016-67 zo dňa 20. decembra
2016 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému podľa § 708 ods. 1, § 711 ods. 1 Obchodného

zákonníka, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 písm. i/, ods. 2 písm. o/, ods. 9, § 11 ods. 1
písm. b/ zákona č. 129/2010 z. z. o spotrebiteľských úveroch povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.076,86
Eur, všetko v mesačných splátkach po 300,00 Eur, každá splátka splatná do 20. dňa toho ktorého
mesiaca, prvá splátka splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že
nezaplatenie čo aj len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok I.). V zostávajúcej
časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na fakt, že strany sporu uzatvorili zmluvu o zriadení
osobného účtu, v rámci ktorého nebolo pôvodne dojednané povolené prečerpanie. Z predložených
listinných dôkazov je zrejmé, že žalobkyňa neskôr povolila žalovanému prečerpať osobný účet do limitu
1.000,00 Eur, čo preukazuje aj samotné konanie žalovaného, ktorý podľa predložených výpisov z účtov
vykonával debetné operácie aj nad rámec kreditných operácií na svojom účte. Vzhľadom k tomu, že
žalovaný netvrdil ani nepreukázal, že si splnil povinnosť vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky v plnom

rozsahu, súd žalobe vyhovel v časti zaplatenia istiny vo výške 1.076,86 Eur. Ak si žalobca v spore
uplatnil nárok na zaplatenie poplatkov, tento nebol dôvodný, pretože požadované peňažné nároky neboli
výslovne dojednané v zmluve. Okresný súd navyše konštatoval, že v zmluve nebola dojednaná úrokovásadzba, a preto treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Údaj vo všeobecných obchodných
podmienkach okresný súd neakceptoval a navyše dodal, že úroky by patrili žalobcovi len do
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo
výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a vyhovenia žalobe v celom rozsahu, a tiež zmeny vo
vyhovujúcom výroku I. tak, že žalovanému nebude umožnené splácať dlžnú sumu v splátkach.
4. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal

na ustanovenie § 31 ods. 2 zákona o platobných službách, podľa ktorého poskytovateľ platobných
služieb poskytuje platobné služby používateľovi platobných služieb na základe a/ zmluvy o poskytnutí
jednorazovej platobnej služby alebo b/ rámcovej zmluvy. V zmysle § 31 ods. 4 zákona sú neoddeliteľnou
súčasťou rámcovej zmluvy obchodné podmienky o poskytovaní platobných služieb. V zmysle § 31 ods.
5 písm. d/ rámcová zmluva obsahuje o. i. informácie o poplatkoch a úrokoch. Ako vyplýva z uvedeného,
zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb

musia byť individuálne dojednané. V zmysle článku 25.5 sú všeobecné obchodné podmienky súčasťou
zmluvy o vkladovom účte. V zmysle všeobecných obchodných podmienok je Sadzobník neoddeliteľnou
súčasťou VOP, teda aj rámcovej zmluvy. Ďalej odvolateľ upriamil pozornosť na to, že náležitosti zmluvy
nemusia byť obsiahnuté v jednom dokumente, čo potvrdzuje aj obsah rozhodnutia Európskeho súdneho
dvora vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová). K oprávneniu banky jednostranne meniť úrokové

sadzby uviedol, že v zmysle § 32 ods. 4 zákona o platobných službách v rámcovej zmluve možno
dohodnúť,žezmenaúrokovejsadzbysamôžeuplatňovaťokamžitebezpredchádzajúcehooznámeniaa
že zmena sa zakladá na referenčnej úrokovej alebo referenčnom výmennom kurze, ktoré sú dohodnuté
podľa§31ods.5písm.d/druhéhoatretiehobodu.Uvedenádohodajeobsahombodu3.7.Všeobecných
obchodných podmienok. Odvolateľ tiež zdôraznil, že úroky mu patria až do vrátenia poskytnutých

finančných prostriedkov, k čomu odkázal na § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka a zároveň nepovažoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98 pre sporný
prípad za relevantné. Napokon žalobca namietal rozhodnutie v časti určenia splátok, keď aktuálna
úprava Civilného sporového poriadku neumožňuje súdu rozhodnúť o splácaní dlžnej sumy, ale len o
určení dlhšej lehoty splatnosti. Navyše pre daný postup neboli preukázané pomery žalovaného.

5. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej vo výroku I. v časti, v ktorej súd
povolil žalovanému splácať žalobkyni priznanú sumu 1.076,86 Eur, v mesačných splátkach po 300,00
Eur, s každou splátkou splatnou do 20. dňa toho ktorého mesiaca, s prvou splátka splatnou v mesiaci
nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že nezaplatenie čo aj len jednej splátky má za

následok zročnosť celého plnenia, vo výroku II., ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol, ako aj
v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a až na
výnimku uvedenú ďalej sa v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej

inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,
pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v
jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom
konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

9. Žalobca odvodzoval uplatnený nárok zo Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov

a služieb zo dňa 14.09.2012. V rámci skutkových tvrdení poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech
žalovaného, ktorý sa však dostal do tzv. nepovoleného prečerpania a svoj dlh nevyrovnal. K žalobe
bola pripojená spomínaná zmluva, ktorá založila právny vzťah sporových strán, výpis z dotknutého
účtu, Všeobecné obchodné podmienky, ako aj doklady o úrokových sadzbách a poplatkoch za úverovéprodukty. V podaní zo dňa 26.10.2016 žalobca navyše tvrdil, že žalovanému bolo poskytnuté povolené
prečerpanie v sume 1.000,00 Eur, ktoré bolo prekročené a následne sa navyšovalo nasledujúcimi
debetnými obratmi na príslušnom účte (poplatok za vedenie účtu, poplatky, upomienka, výzva, výbery,

vklady klienta z/na účet, úroky atď.). Porušenie povinností žalovaným viedlo k odstúpeniu od zmluvy v
súlade s ustanoveniami všeobecných obchodných podmienok. Žalobca zároveň predložil (okrem iného)
kópiu zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 11.01.2013

10. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§

132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia,
ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.
11. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
12. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno

v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa

novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

13. Je nepochybné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňa znaky úverového vzťahu podľa § 710
Obchodného zákonníka. Strany totiž uzavreli zmluvu o bežnom účte, vo vzťahu ku ktorej sa
následne dohodli o možnosti povoleného prečerpania účtu (zmluva zo dňa 11.01.2013). Na daný právny

vzťah nebolo možné použiť ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v celom
rozsahu. Uvedené vyplýva zo znenia § 1 ods. 5 daného predpisu v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o povolenom prečerpaní, z ktorého zároveň vyplýva, že regulácia zákona o spotrebiteľských
úveroch dopadala na úvery vo forme prekročenia len v presne stanovených prípadoch (vyplýva z toho,
že napr. zmluva nemusela mať písomnú formu, ani podrobné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona, atď.).

Na čiastočné odchýlne posúdenie právneho vzťahu strán boli tieto upozornené krajský súdom postupom
podľa § 382 CSP.

14. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prostriedky vo výške istiny okresný súd považoval za
dôvodne uplatnené, žalobu však zamietol v časti požadovaných úrokov a poplatkov, vo vzťahu ku ktorým

nebola zistená existencia dvojstrannej dohody. S uvedeným sa odvolací súd stotožnil. Mal totiž za to, že
aj pri vyššie konštatovanej zníženej formálnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia, je
nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným a
zrozumiteľnýmspôsobom.Podstatouproblémuvposudzovanejvecibolnedostatokskutkovýchtvrdenía
následneajneuneseniedôkaznéhobremenažalobcom,pokiaľidepoplatkovúaúrokovúčasťzmluvných

ustanovení. Ak dohoda vznikla ústne, jej parametre museli byť v konaní preukázané dôkaznými
prostriedkami v zmysle procesnej úpravy. Jednoduché predloženie výpisov z účtov, Všeobecných
obchodných podmienok a sadzobníka úrokových sadzieb neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli
viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovaného, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako
silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovaného. Uvedený názor nie je

negovaný žiadnym z ustanovení zákona o platobných službách, či obsahom rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ C-42/15 (Home Credit vs. Biróová). Forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť
stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne
vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiuspotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné
zmluvné povinnosti jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou.

15. K námietke žalobcu, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky po splatnosti úveru krajský súd
uvádza, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy
istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej
príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať

zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok
na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti).
Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože
tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne zastavuoprávnenejdržbyprostriedkovspotrebiteľom.Vopačnomprípadebybolzaložený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným

mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny v obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k tejto zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav súd nemôže pripustiť, nakoľko by toleroval

založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za situácie, že veriteľ si môže
nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa
a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 z 30. júna 2015).

16. Napokon k argumentácii odvolateľa o nemožnosti uloženia splácať dlh v splátkach treba uviesť,
že ustanovenie § 232 ods. 3 veta druhá CSP umožňuje predĺžiť lehotu určenú na plnenie, a to bez
výslovného obmedzenia. Výkladom a maiori ad minus odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ
je možné stanoviť lehotu splatnosti fakticky v neobmedzenom rozsahu, potom nemôže byť v rozpore
s právnou úpravou, ak tento rozsah súd prispôsobí potrebám žalobcu i žalovaného tak, že umožní dlh

splácať. Ak by v aktuálnej veci napríklad súd určil žalovanému lehotu splatnosti na štyri mesiace, bolo
by to pre žalobcu menej výhodné, ako spôsob zvolený okresným súdom, ktorý nárok rozdelil na splátky
s tým, že tieto budú splatené práve do štyroch mesiacov. Postup okresného súdu reflektoval zmysel
ustanovenia § 232 ods. 3 CSP a krajský súd nevidel dôvod tento akokoľvek modifikovať. Pri posudzovaní
pomerov žalovaného postačovalo vychádzať z jeho vyjadrení na pojednávaní, na ktorom prejavil ochotu

splatiťurčenúsumuvmesačnýchsplátkachpo300,00Eur.Jehodeklarovanýsociálnystatus(živnostník,
maliar) dávajú presvedčenie, že procesný postup pri určení lehoty splatnosti dlžnej sumy bol správny.

17. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej ( t.j. vo výrokoch I. a II. v časti presne špecifikovanej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia) ako

vecne správny potvrdil.
18. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale
od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý plne
zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
19. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (časť výroku I. presne špecifikovaná vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
nepriznal nárok na ich náhradu.

21. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý
súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o
nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie

o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj
§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhotonároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i

z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

22. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).