Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. apríl 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/294/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105217738
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2105217738.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: K. L., nar. XX.XX.XXXX trvale bytom
W. X, XXX XX M., zastúpenej opatrovníčkou: Y. Q., súdna tajomníčka Okresného súdu v Trnave,
pre vymoženie 179,25 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.
Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX
188/2005, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, zo dňa 26. marca 2012,
č. k. 25Er/335/2005 - 38, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd predmetnú exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal. Odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku,
keď predmetom exekučného titulu Notárskej zápisnice N 1943/2005, NZ 20053/2005 bolo
vyhlásenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra konajúceho na základe plnej moci v mene povinnej, o
súhlase s vykonateľnosťou predmetnej Notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
a o právne významných skutočnostiach, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo
ktorými by mohli byť spôsobené právne následky. Bolo poukázané na primárny právny vzťah, ktorý
vznikol medzi účastníkmi na základe Zmluvy o úvere č. 1460165 uzatvorenej 26.08.2004, kedy povinný
pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, aby v
jeho mene a právnymi účinkami za neho v prípade neuhradeného záväzku alebo jeho časti, z titulu
predmetnej Zmluvy o úvere uzatvoril a podpísal v prospech oprávneného notársku zápisnicu ako
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Táto mala obsahovať aj údaj o skutočnej časti
nesplateného záväzku zo Zmluvy úvere a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.
Poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, prvostupňový súd nadobudol pochybnosti o tom,
či je výkon exekúcie na podklade uvedeného exekučného titulu v súlade so zákonom a zaoberal sa
otázkou existencie dôvodov na zastavenie alebo čiastočné zastavenie predmetnej exekúcie. Súd sa pri
skúmaní existencie takýchto dôvodov zaoberal tým, či je exekučný súd oprávnený vykonať preskúmanie
exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie veci spôsobom, akým koná
civilný súd muselo by byť takéto oprávnenie v zákone uvedené, inak by išlo nad rámec preskúmania

formálnej i materiálnej vykonateľnosti. S poukazom na nález Ústavného súdu I. ÚS 5/2000, v ktorom
je uvedené, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to
najmä s ohľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy
zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je možné
nepriznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V iných prípadoch
by však bolo preskúmanie súladu exekučného titulu, ako prvku prameniaceho z úniového práva, so
zákonom súdom posudzované ako jednoznačné prekročenie právomocí slovenského súdu a samo o
sebe by bolo porušením práva EÚ. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a
ani súdnej ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako
podklad pre výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä
základných predpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre
aplikáciu už predtým uvedeného postupu. Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych
zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého
je exekučný súd oprávnený exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych
zákonných ustanovení, a to nielen z procesného hľadiska. Preto súd dospel k záveru, že splnomocnenie
udelené povinným splnomocnencom priamo v Zmluve o úvere je neplatné. Bolo povinným udelené
splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania neexistoval, tzn. povinný sa vopred vzdal svojho
práva na uznanie či neuznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani
o jeho výške. Toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo odňaté právo namietať
výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože nie je istý záväzok v budúcnosti, nie je dostatočne
určitý, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti v budúcnosti
nastanú. Takéto splnomocnenie je neplatné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah
oprávnení, ktoré z neho splnomocnencovi vyplývajú a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene
splnomocniteľa v medziach udeleného oprávnenia, či vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi
alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Splnomocnenie je
koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor na konanie a právne úkony splnomocnenca. Súd bol
toho názoru, že pri inštitúte takej právnej sily ako je notárska zápisnica v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm.
c) Exekučného poriadku je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav, pri ktorom je nepochybné,
že s uznaním záväzku povinný dlžník naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých právnych následkov
s tým spojených. Vychádzajúc z toho, plnomocenstvo udelené splnomocnencovi zjavne nerešpektuje
zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného
nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Z toho je zrejmé, že v tomto prípade
splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale
oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je jednoznačne zabezpečujúcim inštitútom pre
oprávneného, pričom jeho postavenie ako veriteľa je jeho spísaním zjavne posilnené na úkor povinného
tzn. dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa svojich práv na súde. Udelené
plnomocenstvo splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie notárskej zápisnice v znení ako
bola spísaná, čím Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňujem možnosť dať pri spísaní notárskej
zápisnice zastúpiť sa v zmysle ust. § 31 O.z. a vyvolať tak aj konaním splnomocnenej osoby účinky
zamýšľané v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Ale splnomocnenie tejto osoby na vykonanie
takéhoto úkonu bolo v ostrom rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená
osoba zjavne nekonala v záujme povinného, ale skôr naopak. Poukázal súd aj na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto plnomocenstva povinným nerešpektuje
základný predpoklad jeho udelenia na to, ako už bolo uvedené vyššie, že splnomocnenec bude
presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. Preto
súd mal jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná. Nakoľko samotná Zmluva
o úvere bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, plnomocenstvo v nej obsiahnuté
je nutné posúdiť aj z hľadiska ustanovenia Obchodného zákonníka. Predmetné plnomocenstvo nespĺňa
dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť
uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia
povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a
v akej výške (II. ÚS 498/2010). Ďalej poukázal prvostupňový súd aj na nález Ústavného súdu I. ÚS
5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom sa čiastkovo riešila otázka, čo musí spĺňať notárska zápisnica,
aby bola spôsobilým exekučnými titulom a Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi uznaním dlhu, resp.
záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok v zmysle ust.
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v dvoch náležitostiach.
V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný úkon, ale o písomný

úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva z ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou
náležitosťou ako exekučného titulu, až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú
listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Z toho vyplýva, že prejav vôle
povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže byť nijakým spôsobom spochybnený.
Posudzujúc predmetnú notársku zápisnicu, prvostupňový súd, uzavrel, že notárska zápisnica nespĺňa
formálne a materiálne podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou, teda
neobsahuje záväzok povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. Súd
mal za to, že táto notárska zápisnica ako exekučný titul je absolútne neplatná. Neobsahuje jednu z
materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou a nie je exekučným
titulom. Súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, tzn. v každom štádiu
na návrh účastníka alebo bez neho a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu zastaviť. Vyplýva to z nálezu Ústavného súdu II.ÚS
498/2010. S poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako aj na rozhodnutie
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku z 27.01.2007 pod sp. zn. 3Cdo/164/1996
prvostupňový súd uviedol, že sa Najvyšší súd ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného
titulu, ktorý požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená, či už v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) alebo písm. g) Exekučného
poriadku (v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010,
III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.09.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010). S poukazom na ust. § 57 ods.
1 písm. a), ods. 2 a § 58 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov
tak prvostupňový súd poukázal na to, že exekučný súd ma právo preskúmať súlad exekučného titulu so
zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v
priebehu exekučného konania. Tento názor zastáva aj Ústavný súd v náleze II. ÚS 498/2010. Z dôvodu
absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, tzn. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti
ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku zastavil. S poukazom na ust. § 200 ods. 1 a2, § 196 Exekučného poriadku, rozhodol o trovách
konania, nezaslal novopoverenému súdnemu exekútorovi rozhodnutie o zmene súdneho exekútora s
vyznačenou doložkou právoplatnosti ani exekučný spis a súd má preto za preukázané, že novopoverený
exekútor nemohol doposiaľ v predmetnom exekučnom konaní vykonávať žiadne úkony.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu
úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len
postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového
obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva
alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnej
nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať
náhrady škody. Ak takto nepostupovala, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred
všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V
rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej
zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd
zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinná mala
zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným, nemožno ospravedlniť jeho odlišným
postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov,
pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone
práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami
a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval

na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho
poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.
Založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva, keď aplikoval vo veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza
do úvahy ani jej priamy účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy.
Exekučný súd bez toho, aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení
exekúcie, preto oprávnený nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej
činnosti, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný
súd napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom
o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinnú dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná
iba preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinná mohla
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom jej nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie
je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a
dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť
uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/
záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnej malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinná
nemohla platne vzdať. Povinná mohla aj po udelení plnomocenstva sama dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú
náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané
zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej
zápisnici uviesť, dokedy povinná dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil
záujmy povinnej, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jej prospech. Zástupca povinnej bol
na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore so
záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinnej. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul
v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu
so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením
§ 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom
právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.

Prípisom z 9.8.2012 podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom žiadal,
aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna
stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto
dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože
je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinnej je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinná neprevzala
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinná
mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a
nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať
za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40
Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37,
§ 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v
súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníčkou bola dňa
26.08.2004 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnej ako
dlžníčke pôžičku vo výške 5.000,- Sk, ktorú sa zaviazala zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 4.000,- Sk,
celkovo 9.000,- Sk, v 10 mesačných splátkach po 900,- Sk, počnúc dňom 17.09.2004. Súčasťou zmluvy

o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so
sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal
záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača v Bratislave dňa
07.05.2005 pod č. N 1943/2005, NZ 20053/2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej
moci udelenej v zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil,
že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 8.663 Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do 1.06.2005
k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s
exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia
podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere je tzv. typovou zmluvou, teda
zmluvou spotrebiteľskou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené
neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka a predmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžníčka ako spotrebiteľka mala
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinná splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu
iného zástupcu jej vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného
zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Vzhľadom
na to, keďže záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú
nesporne v rozpore so záujmami dlžníka a povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov
povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o
úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom
na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr.
Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinnú pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s
vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej
notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne
nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť
- súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Odvolací súd dospel k záveru, že vyššie popísané skutočnosti daného splnomocnenia sú zároveň
neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, ktoré sú zároveň v rozpore s dobrými mravmi a preto neplatné tiež v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky pre aplikovanie ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.
634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníčky - povinnej
ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinná ako dlžníčka predmetným
splnomocnením fakticky postúpila toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnila jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku,
založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníčky a zároveň je to v rozpore
s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je vyhlásenie povinnej o uznaní
právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za ňu mal vykonať splnomocnený advokát.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinná ako dlžníčka mala možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby súd podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, v súlade s ust.
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje
vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS
183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný
súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky
(tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci
aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí
IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora

mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 11.4.2003, teda pred vstupom
Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní
úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.