Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114208847
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114208847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v právnej veci žalobcu v senáte zloženom

z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej
a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21,
Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: D. E., bytom T. XXX,
v konaní o zaplatenie 777,17 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36CbZm/31/2014-29
zo dňa 26. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne zo zmenkovej sumy, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa
z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie sumy 777,17 Eur s

príslušenstvom a zmenkovej odmeny v sume 2,59 Eur a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa doručil účastníkom konania všeobecné obchodné podmienky podľa § 120 ods.
1 O.s.p., tieto listiny zaslal účastníkom konania spolu s predbežným právnym posúdením veci podľa
§ 100 ods. 1 O.s.p. a poučením účastníka konania o procesných právach a povinnostiach vrátane
poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. K oznámeniu súdu prvého stupňa a k predloženým listinám sa
žalobcavyjadrilpísomnepodanímzodňa28.07.2014.Vovyjadrenížalobcapoukázalnato,ževykonanie
dokazovania zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami považuje za postup mimo Nariadenia.

Žiadal, aby súd prvého stupňa rešpektoval jeho právo na spravodlivý proces s upozornením na možnosť
vzniku škody na jeho strane v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Žalobca ani žalovaná dôkaz
predloženými listinami nenavrhli. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový vzťah.
Zmenku ako samostatný abstraktný bezpodmienečný záväzok neakcesorickej povahy nemožno spájať,
či podmieňovať inými skutočnosťami, než sú na zmenke uvedené. Za stavu, keď dlžník nepreukázal,
aj keď v pozícii spotrebiteľa, že nový majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní vedome na jeho škodu,
a keď nepodal žiadne námietky vyplývajúce z jeho vzťahu k žalobcovi a ani zo záväzkového vzťahu,

ku ktorému sa zmenka viazala, k remitentovi ako skoršiemu majiteľovi zmenky, nie je možné takýto
výklad súdu prvého stupňa akceptovať. Posudzovanie základného vzťahu by malo význam len vtedy,
keby žalovaná ako spotrebiteľ vzniesla voči majiteľovi námietky, že k indosácii došlo na jej škodu alebo
ak by podala relevantné kauzálne námietky týkajúce sa zmluvy o úvere, príp. zmenky, čo by muselav konaní aj preukázať napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o úvere platila právna úprava , ktorá
v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 6 zákona č. 285/2001 Z.z. v znení účinnom do 11.06.2010 obsahovala
zákaz plniť dlh zmenkou. Dlžník nemôže namietať voči povinnosti zaplatiť zmenku, ktorá vyplýva z

jeho pôvodného vzťahu so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. z dôvodu, že došlo k jej indosácii.
Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných vzťahov, sú záväzkami samostatnými. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 17.09.2010 žalovaná uzatvorila so
spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len veriteľ) zmluvu
o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej úver v sume 300 Eur. Žalovaná

sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené
o poplatok v sume 288 Eur, spolu v sume 588 Eur v 12 mesačných splátkach po 49 Eur, počínajúc
dňom 20.10.2010. Prevzatie hotovosti žalovaná potvrdila dňa 17.10.2010. Súčasťou zmluvy o úvere boli
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 13 Všeobecných podmienok je obsiahnutá dohoda o
vyplnenízmenky:Nazabezpečeniepeňažnéhozáväzku dlžníkaakovystaviteľazmeniek,vyplývajúceho
zúverovejzmluvyvočiveriteľoviakoremitentovivystavilvystaviteľdvezmenky,vktorýchniesúvyplnené

zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavených zmeniek
zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný nárok vyplnením
ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek
remitent najneskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite,
t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky , prípadne uhradí len časti splátok, alebo

neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmluvné strany sa dohodli, že remitent
je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade ak zmenka, ktorá bola vyplnená ako prvá,
bola zničená alebo stratená. Zmluvné strany sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať
samostatný zmenkový nárok veriteľa voči dlžníkovi a ručiteľovi. Žalobca predložil v konaní vlastnú
zmenku obsahujúcu: miesto vystavenia: Q., dátum vystavenia: 17. septembra 2010, zmenkovú sumu

777,17 Eur, bezpodmienečný sľub zaplatiť zmenkovú sumu 777,17 Eur
a zmenkový úrok 0,25 % denne od 06.03.2011, pri predložení, na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35
807 598, Pribinova 25, Bratislava, splatné: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
„bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote do 4 rokov od vystavenia“, meno, priezvisko, rodné číslo
a podpis vystaviteľa - žalovanej, číslo zmluvy: XXXXXXXXX. Na rube zmenky sa nachádza indosament

( rubopis), ktorým bola zmenka prevedená na žalobcu. Súd prvého stupňa posúdil právnu vec podľa
ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona
č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom na
článok 1 bod 1, článok 2 písm. a/ - c/, článok 3 bod 1, 2, 3, článok 4 bod 1, 2, článok 5, článok 6 bod 1
Smernice 93/13/EHS a článok 1, článok 2 bod 1, článok 3 bod 1, článok 5 bod 1 Nariadenia

č. 861/2007. Uviedol, že žalobca podal žalobu podľa článku 2 bodu 1 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je obchodnou spoločnosťou so sídlom na
území Českej republiky. Žalovaná ako fyzická osoba má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde
bola zmenka vystavená a kde sa nachádza platobné miesto. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide o

cezhraničný spor a hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva žaloby na uplatnenie pohľadávky
nepresahovala2.000Eurbezakýchkoľvekúrokov,výdavkovanákladov.Žalovaná mábydliskovobvode
Okresného súdu Trenčín, ktorý je
z tohto dôvodu v zmysle uvedeného nariadenia príslušným na konanie vo veci. Takto určená právomoc
je v súlade s čl. 16 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 Z.z. z 22.12.2000 o právomoci a o

uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Žalované vzájomné majetkové
vzťahy účastníkov konania sa spravujú právnym poriadkom SR. Použitie právneho poriadku SR v
súlade s § 10 a § 11 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení
neskorších predpisov zodpovedá rozumnému usporiadaniu záväzkového vzťahu účastníkov konania.
Iná dohoda účastníkov konania o voľbe rozhodného práva v konaní nebola preukázaná. Žalovanou

vystavená zmenka zabezpečovala záväzok žalovanej zo zmluvy o úvere, ktorú veriteľ POHOTOVOSŤ
s.r.o. uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.), ktorá
skutočnosť vyplýva z výpisu z obchodného registra veriteľa (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a
z rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, keďže veriteľ vystupoval v obdobných veciach opätovne.
Podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. považoval súd prvého stupňa žalovanú, ktorá s veriteľom uzavrela zmluvu

o úvere a ktorá vystavila zmenku, za spotrebiteľa. Zistil, že zmluva o úvere je typovou zmluvou na
predtlačenom formulári, pri ktorej nemal dlžník možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah,
najmä keď jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, ktoré dlžník nemôže vôbec ovplyvniť. Povahu
zmluvy vyhodnotil súd prvého stupňa ako adhéznu, nakoľko dlžník ju mohol prijať ako celok, aleboju mohol odmietnuť. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvu o úvere
ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. Snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej
zmluvepodporneObchodnýzákonník(bod20všeobecnýchpodmienok)narážanaprednosťustanovení

Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a jeho vykonávacích predpisov. Vzhľadom
na výšku zmenkového úroku 0,25 % denne a na poznatky súdu prvého stupňa z rozhodovacej činnosti
a z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, súd prvého stupňa predpokladal nekalú povahu viacerých
zmluvnýchpodmienokvrátanedohodyozabezpečenízáväzkudlžníka,naktorýchbolazaloženážaloba.
V súlade so smernicou Rady 93/13/EHS sa súd prvého stupňa na účely preskúmania prípadnej nekalej

povahy zmluvnej podmienky zaoberal zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami. Vnútroštátny
súd je z úradnej povinnosti povinný preskúmať nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k
dispozícii skutkové a právne okolnosti potrebné pre tento účel. I v rámci konania, ktoré je založené na
zmenke, musí súd aj bez námietok dlžníka, skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Prieskumu
nebránia ani ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17 tohto zákona. Aj keď dlžník -
spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne uplatneniu práv zo zmenky

podľa zákona č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody
o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky
a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej
vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. Dohodu veriteľa
a dlžníka o zabezpečení záväzku blankozmenkami posúdil súd prvého stupňa ako neprijateľnú

podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, a v kontexte s ostatnými zabezpečovacími
inštitútmi dohodnutými v zmluve spôsobuje hrubú nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. V dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky mal súd prvého stupňa
za to, že neplatnosť zmenkovej zmluvy o zabezpečení záväzku zo zmluvy o úvere, i keď nespôsobuje
neplatnosť zmenky, znamená v tomto prípade neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi pohľadávkou zo

zmluvyoúvereažalovanouzmenkou,ktorájumalazabezpečovať,čohodôvodomjenedostatokdôvodu
na použitie zmenky ako zmenky zabezpečovacej (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. 1Obdo V 43/2006). Ako neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Obč. zák.
posúdilsúdprvéhostupňaajdohoduveriteľaadlžníkaovyplňovacomprávekblankozmenkeobsiahnutú
v bode 13 Všeobecných podmienok. Súd prvého stupňa vzhľadom na vyššie uvedenú neplatnosť

neprijateľných zmluvných podmienok vyslovil, že veriteľovi nevzniklo právo vystavenú blankozmenku
vyplniť, na základe čoho sa blankozmenka nestala zmenkou a veriteľ nemal v čase indosamentu zmenky
práva a povinnosti zo žalovanej zmenky. Úrokovú doložku na zmenke (zmenkový úrok 0,25 % denne)
posúdil súd prvého stupňa ako neúčinnú podľa čl. I
§ 5 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. z dôvodu jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti. V danom prípade nie

je možné posúdiť zákonnosť výšky dohodnutého zmenkového úroku, nakoľko nie je zrejmé, či mal
byť v úrokovej doložke dohodnutý riadny úrok zo zmenkovej sumy alebo zmenkový úrok. V bode 6
všeobecných podmienok sa veriteľ a dlžník dohodli na úroku z omeškania v súlade s § 369 Obch.
zák. V prípade, ak by dohoda o zmenkovom úroku na zmenke predstavovala úrok podľa čl. I § 5 ods.
1 zákona č. 191/1950 Zb. bola by takáto úroková doložka neplatná podľa § 39 Obč. zák. Z dôvodu

neúčinnosti úrokovej doložky žalovanej nevznikla povinnosť platiť zmenkový úrok 0,25 % denne. V
dôsledkuabsolútnejneplatnostizmluvyoúvere,tedaičl.13Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,
veriteľovi POHOTOVOSŤ s.r.o. nevzniklo právo na vyplnenie blankozmenky (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.5.2008, sp.zn. 4Obo 161/2007). Žaloba bola založená na zmenke,
ktorá bola pôvodne blankozmenkou, a ktorá bola vyplnená a dohodnutá ako zabezpečovacia zmenka

na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere a neprijateľných podmienkach v nej obsiahnutých, medzi
ktoré patrila i dohoda o vyplnení blankozmenky
adohodaozabezpečovacomcharakterežalovanejzmenky.Súdprvéhostupňakonštatoval,žezostrany
žalobcu ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva právnu
ochranu. Žalobca sa pri nadobudnutí zmenky dopustil hrubej nedbanlivosti v neprospech žalovanej

ako spotrebiteľa, keďže si neoveril, aký právny vzťah predmetná zmenka zabezpečovala, hoci zmenku,
spoločne s ďalšími zmenkami, nadobudol od veriteľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., o ktorom je všeobecne
známe, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek spotrebiteľom, pričom
indosamentom zmenky došlo
v tomto prípade k podstatnému sťaženiu právneho postavenia dlžníka (spotrebiteľa), a to

i z dôvodu, že postúpené boli len práva zo zmenky bez pohľadávky zo zmluvného vzťahu, ktorú zmenka
zabezpečovala, a že ukladajú spotrebiteľovi pri zmenke niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mal niesť veriteľ, resp. postupníkv prípade postúpenia pohľadávky. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že žalobca pri nadobudnutí zmenky
konal vedome na škodu dlžníka, pretože minimálne zo zmenky zistil výšku úroku 0,25 % denne, ktorá
je nielen v rozpore so spotrebiteľským právom, ale aj so zásadami poctivého obchodného styku, a

napriek tomu si úrok z omeškania v tejto výške uplatnil v žalobe. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky
zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým, že nárokom, ktoré majú základ v nekalej
podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná si právo na náhradu trov konania
neuplatnila a v konaní nebol preukázaný vznik trov konania na jej strane.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v

prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie,
a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a
je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v
súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto
Nariadenia.Napadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím,čopredstavujeodňatiemožnostikonať

pred súdom. Žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol.
Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o
úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto
rozsahu nenavrhli. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou
zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré

účastnícinavrhli.Žalobcapredložilsúduakodôkazosvojichnárokochplatnúzmenku,ktoráspĺňavšetky
formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme
a obsahu zmenky nenamietala. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať

ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd prvého stupňa
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná
zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových
strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3

a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný
nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči
zmenke za žalovanej. Ak tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania
a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej

iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej
ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim
konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom
smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu
je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces

garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa považoval za nesporné to, že žalovaná a spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavreli zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaná
uzavrela zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údaje však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov
asúdprvéhostupňasiichvyabstrahovalzdokazovania,ktorésisámnavrhol.Takéskutočnostinemožno

považovať za nesporné, k týmto skutočnostiam sa účastníci nevyjadrili. Neexistuje preto spôsob, akým
by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na
základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že súd pri odôvodnení vychádzal len zo
zaužívanej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach, čím došlo k porušeniu základného

práva na spravodlivý súdny proces a k odňatiu možnosti konať pred súdom. Žalobca v odvolaní tvrdil, že
je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu,
pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie
je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súdprvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb.
vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého
vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi

zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže
robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením
ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov,
prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia

č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j.
neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádza z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v
konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn.
25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn.
43CoZm/10/2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2014, sp.zn. 4CoZm/3/2014.

Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového úroku
vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne a žiadal priznať
len 0,06 % denný zmenkový úrok z jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanej s výzvou, aby sa v lehote 5 dní

vyjadrila, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaná na výzvu súdu nereagovala.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší

rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí.
Pretože žalovaná nevyslovila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na základe
procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia
§ 208 O.s.p., a preto pripustil čiastočné späťvzatie žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Odvolací súd prejednal vec vo zvyšku podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa

§ 214 ods. 2 O.s.p., dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je
potrebné vo zvyšnej časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia a zákona zmenkového a šekového žalobu
zamietol a žalovanej ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva. Na vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti aj
vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä, neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p.
vznášal za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania
a rovnosti účastníkov ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie a vzhľadom k tomu, že

žalovaná nedoručila súdu žalobnú odpoveď, bol povinný vydať rozsudok o pohľadávke bez nariadenia
pojednávania.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie

vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy
s príslušenstvom. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.

Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.

Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných

sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri

rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany

sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach,
pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas

súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že použitý procesný predpis, v tomto

prípadeNariadenie,neumožňujesúduzaurčitýchprocesnýchokolnostírozhodnúťinakakovyhovujúcim
rozhodnutím. Tento názor žalobcu je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť
dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť
oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho

súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre
rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby
dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom(čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou
hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústnej pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania

považoval odvolací súd za správny postup súdu prvého stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a
kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len

automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.
Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000
Z.z. , v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí
súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za

žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých
excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi,
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale

za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,

ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala)
aboloprávnenýajnavykonanienenavrhovanýchdôkazov,pretožebolinevyhnutnépretakérozhodnutie

vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3
Nariadenia vyzval súd prvého stupňa žalovanú tlačivom C na odpoveď

a spolu s tlačivom C jej zaslal žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti prevzala
žalovaná dňa 03.07.2014, na tieto nereagovala. Z úradnej činnosti súd prvého stupňa pripojil do
spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na
vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa
§100ods.1poslednávetaO.s.p.vykonalsúdprvéhostupňapredbežnéprávneposúdenieveci.Zároveň

súd prvého stupňa zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej poučenie účastníka konania. Právny
zástupca žalobcu prevzal tieto listiny dňa 18.07.2014 a žalovaná dňa 17.07.2014. Pripojením týchto
listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia, ktoré posúdil ako
právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil

rozsudok.

V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Pretože samotné Nariadenie nerieši procesný postup pri verejnom
vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne

v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a. Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva

z Nariadenia a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade
s § 120 O.s.p., a účastníkov konania poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto
povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený.V nadväznosti na oznámenie súdu adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj
iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej
povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v

riadnom,prípadneajvmimoriadnomopravnomkonaní,pretožejehoobsahomjevýznamnéobmedzenie
predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne
existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že
spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti,
ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej.

Žalobca bol v konaní riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne posúdenie veci v zmysle §
100ods.1O.s.p.,bol oboznámenýsvykonanímdôkazovatietolistinymalvosféresvojejdispozíciepred
rozhodnutímvovecisamej.Nemôžepretotvrdiť,ženapadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu účastníkov

konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie
skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa §
123 O.s.p.. Toto zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore.
Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je

možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa mal so žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad, ktorej vystavila dňa 17. septembra 2010 žalovaná
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom
pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. pretože vznikli pochybnosti,

či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvého stupňa svedčí aj to, že bol v súlade s následným
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR

zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má
nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve
aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.
Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k
zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",

keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom
rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokutya vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľavoformesúdnejkontroly,čizmluvnédojednania,vrátane akcesorických,neobsahujúnekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu

skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7
uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo
dodávateľov.

Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effe utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom

splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva

Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach

podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať a

limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá

rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľskázmluvaačitátozmluvaneobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Pripojenímzmluvyo
úvereavšeobecnýchpodmienokposkytnutia úverusúdprvéhostupňaneporušilkoncentračnúzásadua
tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil

a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania ani rovnosť účastníkov.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na
to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti

dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu

predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51).

Ako už odvolací súd konštatoval, proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho
dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázalrozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto bez ohľadu na jeho
postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie

dlhu.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých
dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať

oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák.
(§ 54 ods. 1 ). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil
kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné
podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč.zák..

Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky
nevzniklo právo zmenku vyplniť. V dôsledku tohto ani žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na žiadne
plnenie zo zmenky. Naviac žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže
úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom podľa § 3
ods. 1 Obč. zák.. Dopadajú na neho všetky dôsledky nečestného konania vrátane toho, že musí počítať

s odmietnutím súdnej ochrany. Súdna ochrana sa principiálne neposkytuje osobe konajúcej so zlým
úmyslom. Súd chráni vzťahy založené na dobromyseľnosti
a čestnosti. Dobromyseľnosť je vylúčená pri návrhoch, v ktorých osoba musela pri elementárnej
opatrnosti zistiť, že sú založené na nečestnosti.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1O.s.p..Žalovanábolavodvolacomkonaníúspešná,náhradutrovodvolaciehokonanianeuplatnila.
Preto odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.