Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 30. júl 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/952/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614205415
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6614205415.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna
a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej v spore žalobcu: P. P., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Igor Michalovič, advokát, Advokátska
kancelária so sídlom Lazovná 64, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: S. X., nar. XX. XX. XXXX,
bytom J. M. M. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Jozef Veselý, advokát, Advokátska
kancelária so sídlom Mierova 1, 990 01 Veľký Krtíš, o zaplatenie 5 380 € s príslušenstvom, na základe
odvolania žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/155/2014-128 zo dňa
02. 10. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu proti žalovanej o zaplatenie 5 380
€ s prísl. zamietol (prvý výrok) p o t v r d z u j e.

II. Vo výroku, ktorým žalovanej náhradu trov voči žalobcovi nepriznal (druhý výrok) zrušuje a v tejto časti
vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu proti žalovanej o zaplatenie 5 380 € s
prísl. zamietol (prvý výrok), žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (druhý výrok).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že uzavrel so žalovanou zmluvy o pôžičkách, listinnými
dôkazmi, prípadne svedkami, z ktorých dôkazov by bolo nepochybne preukázané, že dočasne poskytuje
peniaze žalovanej a že po uplynutí dohodnutého času má finančné prostriedky vrátiť. Žalobca
nepreukázal listinným dôkazom, ale ani výpoveďami svedkov úmysel uzavrieť zmluvu o pôžičke, ktorý
musí byť preukázaný v čase odovzdávania finančných prostriedkov. Žalobca nepredložil listinný dôkaz
o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná namietala existenciu dlhu a poukazovala na tú skutočnosť, že žalobca jej pôžičku neposkytol,
a pokiaľ plnil na jej účet v termínoch dňa 17. 03. 2010, kedy žalobca previedol na účet žalovanej sumu
500 € dňa 15. 02. 2012, sumu 4 000 € dňa 02. 08. 2013, sumu 350 € dňa 30. 09. 2013 a sumu vo výške
530 € dňa 30. 09. 2013, vrátil jej len dlh, ktorý mal voči nej. Poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi
žalovaná preukázala výsluchmi svedkov F. X., ktorý je jej synom, ktorý videl, že matka odovzdávala
žalobcovi vo februári 2012 finančné prostriedky a svedkom A. W., s ktorým žije v pomere druha a družky,
ktorý nebol prítomný pri tom, keď žalovaná mala odovzdávať peniaze žalobcovi. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku právnych úkonov - zmlúv o pôžičkách a
preto žalobu žalobcu proti žalovanej zamietol.

3. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a
účinného § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), § 150 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Pri rozhodovaní o trovách prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, na blízky vzťah medzi žalobcom a
žalovanou v rokoch 2006 až 2014, kedy žili v spoločnej domácnosti ako druhovia. Naviac, žalovaná v
čase, keď žila s P. P. v spoločnej domácnosti, nadviazala vzťah s iným mužom. Žaloba bola zamietnutá
najmä z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno proti žalovanej.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej
lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, návrhu v plnom rozsahu
vyhovel a žalovanú zaviazal k trovám konania, alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie právne odôvodnil s poukazom na v
tom čase platné a účinné ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Namietal pochybenie súdu prvej inštancie pri
vyhodnocovaní dôkazov, súd na jednej strane pôžičku nehodnovernými svedkami akceptoval a na druhej
strane pôžičku písomnými dokladmi ako pôžičku neuznal. Ak teda žalobca žalovanej pôžičku neposkytol,
ako to ustálil súd, mal by sa súd zaujímať a skúmať z akého dôvodu žalobca žalovanej žalovanú istinu
poskytol. Súd by to mal skúmať a aj zistiť. Namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe nesprávnych resp. nedokonalých skutkových
zisteniach.

5. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 27. 10. 2015, ktoré bolo súdu prvej inštancie
doručené dňa 28. 10. 2015, žalovaná uviedla, že žalobca v podstate opakuje svoje tvrdenia, ktoré
uvádzal aj pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd v rozsudku vo veci samej vysporiadal a vo
veci správne a zákonne rozhodol. Účastníci súdneho konania boli poučení v zmysle § 120 ods. 4
OSP o povinnosti označiť všetky dôkazy ešte predtým, ako dôjde k vyhláseniu rozhodnutia vo veci
samej, pričom žalobca neoznačil a neuviedol žiadne dôkazy na svoje tvrdenia. Žalobca na jednej strane
deklaruje, že je bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, ktoré nemá na zaplatenie súdnych poplatkov
a na druhej strane deklaruje a predkladá súdu doklady o tom, že bol úspešný v súdnych sporoch a má
dostatok finančných prostriedkov. Postoj žalobcu svedčí o tom, že sa nespráva voči štátnym orgánom
korektne, keď na jednej strane sa prezentuje ako obeť toho, že došlo k zrušeniu spolužitia a na druhej
strane deklaruje, že raz má finančné prostriedky, keď sa mu to hodí a na druhej strane deklaruje, že je
odkázaný na to, aby bolo oslobodený od platenia súdnych poplatkov, pretože je nemajetný a tvrdí, že aj
keď je nemajetný, že mal žalovanej zapožičať pomerne značnú sumu finančných prostriedkov len tak na
základe ústnej dohody, pričom svoje tvrdenia o údajnej dohode o vrátení pôžičky prispôsobuje situácii
na súde a niečo iné tvrdí v návrhu na začatie súdneho konania a niečo iné tvrdí vo výpovedi pred súdom,
čo vzbudzuje určitú nevieryhohodnosť a nehodnovernosť prejavu. Výpovede svedkov spochybňuje
žalobca len určitými invektívami, ktoré nie sú pravdivé, pričom svedkovia boli pred výpoveďou poučení
o svojich povinnostiach zo strany súdu a vypovedali objektívne a hodnoverne, preto by nemali byť
žiadne pochybnosti o ich svedeckých výpovediach. Jedná sa o určitý odstup času medzi udalosťami,
ktoré vnímali a o ktorých svedčili na súde a len z určitého nepresného vyjadrovania nemožno vyvodiť
spochybnenie hodnovernosti svedkov. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok vo výroku o zaplatenie
sumy 5 380 € s prísl. potvrdiť v zmysle § 219 OSP a vo výroku o náhrade trov navrhla zmeniť v zmysle
odvolania. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie voči výroku rozhodnutia o trovách konania (druhý výrok) podala
v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla odvolaciemu súdu v zmysle § 220 OSP rozhodnutie
súdu prvej inštancie v časti výroku II. o trovách konania zmeniť a priznať žalovanej trovy konania vo
výške vyčíslenej v podaní zo dňa 11. 09. 2015. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania. Žalovaná
odvolanie právne odôvodnila s poukazom na v tom čase platné a účinné ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP.
Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
žalovaná aj napriek tomu, že bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, kde súd žalobu zamietol, pri
rozhodovaní o trovách konania žalovanej tieto trovy nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Dôvody hodné osobitného zreteľa boli zo strany súdu opísané v zmysle, že súd prihliadol pri rozhodovaní
na konkrétne okolnosti prípadu, čo je pojem zmätočný a neurčitý. Na blízky vzťah medzi žalobcom a
žalovanou v rokoch 2006 až 2014, kedy žili v spoločnej domácnosti ako druhovia ako aj na fakt, že
žalovaná v priebehu doby spolužitia so žalobcom nadviazala vzťah s iným mužom. Podľa ust. § 150
OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom,

alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí ak účastník konania
nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť a podľa ods. 2 citovaného zákona, ak sú trovy konania v
drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať, alebo znížiť. Aplikácia tohto
ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom, alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
odôvodnený, pričom výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, alebo aj v okolnostiach
na strane účastníka konania. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý sa zaoberal
dôvodmi hodných osobitného zreteľa v rozhodnutí 4 MCdo 4/2008, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Obo/43/2008. Pri aplikácii zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, nie každú okolnosť, však možno bez ďalšieho považovať za
dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi súd náhradu trov konania
nepriznal. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému
účastníkovi, treba posudzovať komplexne so všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk. Žalovaná ďalej
uviedla, že je nepochybné, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nepreukázal existenciu uzavretia
zmluvy o pôžičke, jeho tvrdenia boli vyvrátené listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi svedkov a žalovanej.
Je len v dispozícii žalobcu, či podá, alebo nepodá žalobu na súd s tým, že tento si do konania určil aj
právneho zástupcu a v zmysle OSP ho súd nie je povinný poučovať o procesnej stránke veci, kedy ani o
zásade úspechu pri rozhodovaní o trovách konania. Žalovaná označená ako pasívne legitimovaná osoba
nemala inú možnosť, len sa brániť tým, že si do konania musela zvoliť právneho zástupcu, čím jej vznikli
trovy, ktoré účelne vynaložila na bránenie svojich práv. Samotný súd konštatoval, že medzi účastníkmi
ako druhom a družkou po rozchode vznikali napäté vzťahy a žalobca si označené finančné prostriedky
nárokoval súdnou cestou, ako aj výzvou na zaplatenie potom, ako sa účastníci rozišli. Odôvodnenie
súdu prvej inštancie žalovaná pokladá za nedostatočné a nezrozumiteľné, keď odôvodnenie v časti trov
konania nespĺňa základné náležitosti na presvedčivé a jasné odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).
Žalovaná sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie v tom, že pokiaľ účastníci spolu žili istú dobu
v spoločnej domácnosti a žalovaná nadviazala počas tohto vzťahu vzťah s iným mužom nepokladá
toto za skutočnosti, ktoré by odôvodňovali použitie § 150 ods. 1 OSP, ani čo sa týka stránky skutkovej,
ani právnej stránky. Uvedené skutkové dôvody nie sú takého charakteru, ktoré by preklenuli zásadu
úspechu, ktorú žalovaná mala v rozsahu 100%, keď súd žalobu zamietol. Žalovaná vynaložila všetky
vyčíslené trovy účelne a preto súd nesprávne právne posudzoval daný stav, keď mal pri rozhodovaní
použiť § 142 ods. 1 OSP.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

8. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zák. č. 160/2015 Z. z. ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30. 06. 2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01. 07. 2016 a postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti už podľa CSP). Keďže odvolanie bolo
podané ešte pred 01. 07. 2016 podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP) ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

9. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01. 07. 2016 (ďalej len CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods.
1 v čase podania odvolaní účinného OSP aktuálne § 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom stranami,
v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, aktuálne § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP, aktuálne
§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP
akruálne § 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2
písm. f), d) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex

offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil, pritom viazaný skutkovým
stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP)
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu voči rozsudku v časti rozhodnutia vo veci samej nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vo výroku vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP, čo však neplatilo v
časti rozhodnutia o trovách konania, kde súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že k došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom (§ 389 ods. 1 písm. b)
CSP) a tak v tejto časti boli splnené podmienky na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie vo veci samej v prvom výroku je vecne správne.
Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu
stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a
logickým spôsobom sa vysporiada so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi
a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

12. Odvolací súd konštatuje, že žalobca ohľadom uvedeného prvého výroku v odvolaní neuviedol v
zásade žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti, alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania
súdu prvej inštancie a s ktorými by sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku vo veci samej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v
preskúmavanej veci vykonal všetko dokazovanie, ktoré bolo možné z návrhov strán, najmä žalobcu v
danej veci vôbec vyvodiť a na jeho základe zisťoval rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie
dôvodnosti žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP
(predtým obdobne § 132 OSP) dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil
aj správny, právny záver o nedôvodnosti žalobcu uplatneného nároku. Na vec správne aplikoval
zodpovedajúce ustanovenie § 657 Obč. zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce
k zamietnutiu žaloby žalobcu riadne v súlade s § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 OSP)
odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre
právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových
strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s
predmetnom konania.

13. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou,
v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania.
Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno
tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať
(§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní t.j.
povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenia vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

14. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou

tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia teda neunesenie
bremena tvrdenia má za následok že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v
konaní najavo, spravidla nebude premetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia, o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné
skutočnosti, potrebnosť teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma určuje zásadne jednak rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak
nositeľa dôkazného bremena.

15. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na
odvolacie námietky žalobcu uvádza, že v zmysle § 657 Obč. zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

16. Súd prvej inštancie správne posudzoval povinnosť dôkazného bremena žalobcu v sporovom konaní.
Konanie o nároku žalobcu vyplývajúceho podľa neho z ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, prípadne
viacerých zmlúv o pôžičkách je konaním sporovým, v ktorom platí prejednacia zásada. So zreteľom na
kontradiktórnosť tohto konania možno súdu vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci (§ 188 ods. 2,3
CSP) má jednoznačne reštriktívne limity, táto možnosť predstavuje výnimku v prípade vykonania dôkazu,
ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, a to len v prípade, ak nasvedčujú tomu, že skutkové
tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou. Súd prvej inštancie prejednal vec a rozhodol po vykonaní
viacerých pojednávaní, na ktorých vykonal dokazovanie navrhnuté stranami, ktoré po poučení podľa §
120 ods. 4 OSP platného v čase rozhodovania nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd
prvej inštancie zamietnutie žaloby založil na konštatovaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie skutočností, že uzavrel so žalovanou zmluvy o pôžičkách, t.j. neuniesol dôkazné bremeno
o vzniku právnym úkonov - zmlúv o pôžičkách. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobca v
konaní nepreukázal uzavretie zmlúv o pôžičke, keď doklady, výpisy z účtov žalobcu, ktorými preukazoval
úhradu sumy 500 € na protiúčet žalovanej zo dňa 17. 03. 2010 (č.l. 4) na úhradu sumy 4 000 € na
protiúčet žalovanej ( č.l. 5) na úhradu sumy 350 € na protiúčet žalovanej (č.l. 6), na úhradu sumy 530
€ na protiúčet žalovanej (č.l. 7), nie je dôkazom o uzavretí zmlúv o pôžičke najmä vzhľadom na tú
skutočnosť, že samotná žalovaná uzavretie zmlúv o pôžičke poprela a na základe vykonaných dôkazov
preukázala (najmä výpoveďou svedka F. X., ktorý bol bezprostredne prítomný pri pôžičke finančných
prostriedkov zo strany žalovanej žalovanému, ako aj podporne výpoveďou svedka A. T.), že žalobca iba
vrátil finančné prostriedky, ktoré si od žalovanej požičal.

17. Odvolací súd konštatuje, že ak žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, de facto namietal nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov a dokazovanie zopakuje, alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom
konaní skúma okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania, či súd prvej inštancie
vykonal náležité dokazovania, či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v
prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie, alebo aj zistí, že
súdom prvej inštancie konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva
z prevedených dôkazov), prípadne ak má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP).
V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, pričom
vychádzal z vyjadrení žalobcu s ním predložených dôkazov z vyjadrenia žalovanej, z výpovede svedkov
zistených dôkazov a z tohto dokazovania získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 132 OSP
aktuálne § 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal.
Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nezistil žiadny rozpor s princípmi
formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené
dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

18. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu v odvolacom konaní, že súd prvej inštancie mal skúmať z akého
dôvodu žalobca žalovanej žalovanú istinu poskytol, či to bol dar, resp. úhrada služby, alebo tovaru a
či existuje o tom, nejaký dôkaz, odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď
označiť, alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti, alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací nemohol na
takúto novú argumentáciu žalobcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj
povinnosťou žalobcu, túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením
vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolo potrebné teda vychádzať zo skutkového stavu v takom
rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na ust. §
366 CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ktoré obmedzuje práva novôt, t. j. práva
uplatniť nové doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
len za splnenia taxatívne uvedených podmienok, t.j. ak a/ sa týkajú procesných podmienok, d) sa týkajú
vylúčenia sudcu, alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo
k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, b/ ich odvolateľ bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ani jedna z týchto podmienok splnená nebola.

19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
1/, ktorým žalobu žalobcu proti žalovanému zaplatenie 5 380 € s prísl. zamietol v súlade s ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. Podľa § 150 ods. 1 OSP (teraz v obdobnom znení § 257 CSP), ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

21. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-
A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 05.
1997, Higgins c. Francúzko z 19. 02. 1998) rovnako aj Ústavný súd SR už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV.ÚS 115/03). Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka), porušením uvedeného práva účastníka konania je na jednej strane a povinnosti
súdu na druhej strane aj účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych, alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám o sebe nielen dôvod odvolania
podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia
spôsobom predpokladaným druhým z týchto ustanovení (ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP).

22. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (aktuálne ust. § 257 CSP) pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania, avšak sú tu dôvody, hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom, alebo
sčasti neprizná. Dôvody hodné osobitného zreteľa (teda, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti, na
ktoré je potrebné pri uložení povinnosti uhradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť) sa skúmajú vždy
u účastníka konania povinného plne, alebo čiastočne nahradiť trovy konania (viď napr. rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 401/2006). Tieto dôvody pomerne jasne vymedzené stabilizované
judikatúrou spôsobujú čiastočne, alebo úplný zánik práva, na náhradu trov konania u čiastočne, alebo
úplne úspešného účastníka sporu. Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
na strane sporových strán. Pri posudzovaní okolnosti hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania tiež na okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí
zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby

sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým
mravom.

23. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie právne vec posúdil z hľadiska aplikácie ust. § 150 ods. 1
OSP, avšak svoje rozhodnutie neodôvodnil z pohľadu okolnosti relevantných pre rozhodnutie o náhrade
trov konania. Z obsahu spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, že by riadne zistil
a vyhodnotil osobné majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a okolnosti, ktoré viedli
žalobcu k uplatneniu práva na súde a jeho postoj v konaní, zároveň sa nezaoberal postavením žalovanej
v konaní ako pasívne legitimovanej osoby a teda relevantne sa nezaoberal otázkou, či tu sú/nie sú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Požiadavka náležitého odôvodnenia rozhodnutia súdu (v ad hoc rozhodnutia o trovách
konania) predpokladá, že záver súdu o výsledku jeho prieskumu o podstatných okolnostiach bude
poznateľný z jeho odôvodnenia.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
rozhodnutia o trovách konania (druhý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ a § 391 ods. 1 CSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konanie v tejto veci prebiehalo na súde
prvej inštancie od roku 2014 a tento súd najlepšie pozná všetky okolnosti predmetnej veci a bolo by
nehospodárne, aby ich odvolací súd za takéto dlhé obdobie zisťoval.

25. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je
podľa § 391 ods. 1 CSP viazaný v naznačenom smere posúdiť osobné, majetkové, sociálne a ďalšie
pomery oboch sporových strán, okolnosti, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby a postoj sporových
strán v konaní a následne znovu rozhodnúť o trovách konania tak, aby jeho rozhodnutie vychádzalo
z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a bolo v naznačenom smere aj riadne a zákonu
zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené v súlade s § 220 Civilného sporového poriadku.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 CSP za použitia
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný. V odvolacom konaní
bola úspešná žalovaná, preto vzhľadom na jej úspech v odvolacom konaní súd jej priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

27. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 1. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.