Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/327/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608100003
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1608100003.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: V.. I. Ž., bytom: W. XX, G., zastúpeného advokátkou
JUDr. Veronikou Kubrikovou, Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: AD-RIVA s.r.o., Nám. SNP
15,Bratislava,(predtým:CPSCarProtectionSolutionsProduktions.r.o.),zastúpenéhoadvokátomJUDr.
Jánom Havlátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti

medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 4. decembra 2012, č. k. 6C/2/2008-339,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmmedzitýmnymrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolžalobužalobcuourčenieneplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným
trvá, konanie zastavil. Rozhodnutie o trovách konania si súd prvého stupňa vyhradil na samostatné
rozhodnutie po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného ako
vedúci zamestnanec - manažér produkcie od 03.10.2005 podľa pracovnej zmluvy č. XX uzavretej na

dobu neurčitú s miestom výkonu práce Z.Ý. C. C., R. Z. XXXX D. W.. Funkčne bol priamo podriadený
konateľke spoločnosti, ktorá bola oprávnená vydávať mu priame príkazy. Dňa 18.10.2007 mal žalobca
vypísanú priepustku na návštevu lekára od 13,25 hod. do 17,30 hod. Podľa dovolenkového lístka si dňa
17.10.2007 vypísal čerpanie jedného dňa dovolenky na 19.10.2007. Túto skutočnosť žalobca oznámil
konateľkežalovanéhoNalanAydarmailomodoslanýmdňa18.10.2007,vktoromuviedol,ževzmysleich
rozhovoru 18.10.2007 poobede musí ísť k lekárovi pre lieky a 19.10.2007 si berie dovolenku. Konateľka

žalovaného reagovala mailom zaslaným žalobcovi dňa 20.10.2007 s otázkou, kto povolil jeho dovolenku
na deň 19.10. Dňa 08.11.2007 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z
dôvodu, že na čerpanie dovolenky dňa 19.10.2007 nemal súhlas zamestnávateľa, a preto žalovaný
jeho neprítomnosť na pracovisku v tento deň považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Žalobca s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasil a listom zo dňa 16.11.2007, doručeným
žalovanému dňa 21.11.2007, túto skutočnosť oznámil žalovanému, pričom uviedol, že dňa 19.10.2007

sprevádzal svoju 84-ročnú matku do zdravotníckeho zariadenia, čo predstavuje dôležitú osobnú
prekážkuvprácipodľa§141ods.2písm.c/Zákonníkapráceazamestnávateľovitútoskutočnosťuviedol
aj vopred s tým, že ešte nevedel konkrétny termín. Zároveň žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Žalovaný listom zo dňa 26.3.2008 oznámil žalobcovi, že mu umožňuje pokračovať
v práci s novým miestom výkonu práce na Nám. SNP 15 v Bratislave. Podľa súdu prvého stupňa
okamžité skončenie pracovného pomeru po formálnej stránke spĺňalo všetky náležitosti stanovené v

§ 70 Zákonníka práce. Uviedol, že žalovaný ho nemohol prerokovať so zástupcami zamestnancov v
súlade s § 74 Zákonníka práce, keďže takýto orgán (§ 11a Zákonníka práce) nebol u neho zriadený, čomuselo byť žalobcovi zrejmé. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa ďalej poukázal
na skutočnosti, na ktoré prihliadol pri posudzovaní miery závažnosti konania žalobcu. Uviedol, že
u žalovaného platil interný predpis, ktorý určoval začiatok a koniec pracovného času a podmienky

čerpania dovoleniek. Podľa bodu 9. tohto predpisu sa žiadosti o dovolenku predkladali na schválenie
obchodnému vedeniu v písomnej forme minimálne týždeň vopred, s výnimkou nepredvídaných okolností
(ako napr. úmrtie v rodine). Súd prvého stupňa taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca bol vedúcim
zamestnancom a jeho pracovnou náplňou bolo plánovanie, koordinovanie a riadenie výroby v rozsahu
právomoci manažéra produkcie. Pracoval v dôležitej pracovnej pozícii - kontrola kvality výroby (tak

vstupnej ako i výstupnej kontroly), čo bol z hľadiska predmetu činnosti žalovaného a možných reklamácií
kľúčový post. Preto mu aj konateľka žalovaného z dôvodu lepšieho kontaktu s klientmi s účinnosťou od
05.04.2007 stanovila začiatok pracovného času najneskôr do 8:30 hod., hoci podľa bodu 6. interného
predpisu žalovaného „Informácie a pokyny pre zamestnancov“ bol stanovený pravidelný pracovný čas
od 7:30 hod. do 16:15 hod. vrátane prestávky a pružný pracovný čas od 7:00 hod. do 8:45 hod.. Žalobca
však podľa výpovede konateľky žalovaného, svedka S. R. i osobného spisu tento príkaz nedodržiaval.

Zo všetkých svedeckých výpovedí ďalej podľa súdu prvého stupňa vyplynulo, že dovolenka vedúcich
pracovníkov musela byť schválená konateľkou spoločnosti, a to aj keď bola neprítomná na pracovisku.
Všetci preto mali na ňu vždy priamy telefonicky kontakt s prihliadnutím na časové rozdiely krajín, kam
chodievala. Vedúci výroby J., pokiaľ zastupoval konateľku, išlo len o zastupovanie v riadiacej činnosti,
ale podľa výpovede svedkov S. a S. R. dovolenky nikdy nepodpisoval. Žalobca si vypísal priepustku k

lekárovi a dovolenkový lístok na čerpanie dovolenky v čase, keď konateľka bola na dlhodobej pracovnej
ceste v Z.. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť a časový posun musel teda vedieť, že tieto skutočnosti
by mal oznámiť konateľke dostatočne včas tak, aby mu mohla hlavne jeho dovolenku odsúhlasiť a
zabezpečiť zastupovanie jeho osoby na pracovisku. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedí mohol a mal
predovšetkým telefonovať konateľke, čo predstavovalo dohodnutý spôsob komunikácie a všetci vedúci

pracovníci mali k dispozícii služobné mobilné telefóny s volaniami do zahraničia. Z mailu zaslaného
žalobcom súd prvého stupňa považoval za zrejmé, že ním konateľke fakticky oznamoval, že si berie
dovolenku, nie že o ňu žiada. Tvrdenia žalobcu, že o tom, že bude potrebovať voľno k lekárovi a
dovolenku, hovoril s konateľkou pred jej pracovnou cestou, pritom neboli preukázané. Ako nepravdivé
sa na základe výpovede Z. Y. a Z. N. podľa súdu prvého stupňa ukázalo aj tvrdenie žalobcu, že žalovaný

neuznával potvrdenia o návšteve lekára a musel si na ten čas brať dovolenku. Rovnako tak tvrdenia,
že dovolenku potreboval k tomu, aby pravidelne sprevádzal svoju matku na ošetrenie k lekárovi a aj na
odborné vyšetrenia. Zo zdravotnej karty I. Ž. (matky žalobcu) totiž vyplynulo, že žalobca s ňou od roku
2006 až do októbra 2007 nechodil na vyšetrenia a v čase týchto vyšetrení bol v práci. Navyše nemohol
vopred vedieť kedy na takéto vyšetrenie pôjde, pretože k ošetrujúcemu lekárovi jeho matky sa pacienti

neobjednávali. Súdu prvého stupňa sa preto stanovisko ošetrujúceho lekára o žalobcových výlučných
doprovodoch matky na vyšetrenia javilo ako zavádzajúce a nepravdivé, vrátane potvrdenia o návšteve
lekára dňa 19.10.2007. Žalobca totiž toto potvrdenie doložil žalovanému až po dlhšej dobe, pokiaľ by
však bol na nevyhnutnom ošetrení u lekára so svojou matkou, nič mu nebránilo v tom, aby predložil
žalovanému potvrdenie o doprovode a preukázal mu dôležitú prekážku v práci. V neposlednom rade súd

prvého stupňa prihliadol tiež na skutočnosť, že v čase porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu
prebiehalo šetrenie škodovej udalosti vyplývajúcej z reklamácie dodávky zákazníka Z. Z. V. G. ohľadne
chybnej dodávky krytov určených pre japonský trh, za čo žalovaný vyvodzoval zodpovednosť žalobcu.

Na základe zisteného skutkového stavu a po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností súd prvého

stupňa dospel k záveru, že žalobca svojim konaním závažne porušil pracovnú disciplínu a okamžité
skončenie pracovného pomeru je platné. Súd prvého stupňa mal tiež za to, že v danom prípade by
od žalovaného nebolo možné spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer žalobcu ďalej pokračoval, a
to vzhľadom na konanie žalobcu a možné riziko vzniku prípadnej škody. Z týchto dôvodov súd prvého
stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V časti určenia, že pracovný pomer žalobcu trvá, súd prvého stupňa konanie zastavil podľa § 96 ods. 1,
3 O.s.p., pretože žalobca pred začatím konania vo veci samej vzal žalobu v tejto časti späť.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
dňa 08.11.2007 a prizná mu náhradu trov konania. Následne, aby mu bola priznaná náhrada mzdy.K skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa žalobca uviedol, že u žalovaného síce nastúpil ako
vedúci zamestnanec - manažér produkcie od 01.10.2005, avšak od 01.11.2005 na základe rozhodnutia
žalovaného pracoval ako manažér kvality, čo potvrdili aj svedecké výpovede. Žalovaný napriek

upozorneniam žalobcu počas celej doby zamestnania pracovnú zmluvu nezmenil ani nevyhotovil popis
pracovnej činnosti pozície manažéra kvality. Podotkol, že nevykonával ani funkciu kontrolóra kvality
výroby, ale bol nadriadeným pracovníkom kontrolórov kvality. Od tohto nesprávneho skutkového zistenia
pritom závisia aj ďalšie nesprávne zistenia a vykonštruované vyvodzovanie zodpovednosti žalobcu
za škody na majetku žalovaného. Vo vzťahu k svojej neprítomnosti na pracovisku dňa 19.10.2007

žalobca uviedol, že v tento deň sprevádzal na lekárske ošetrenie svoju 84-ročnú matku, čo je v
zmysle § 141 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce dôležitou osobnou prekážkou v práci na strane
zamestnanca a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu v takomto prípade pracovné voľno. Poukázal na
skutočnosť, že o čerpanie dovolenky požiadal žalovaného - konateľku zamestnávateľa osobne vopred,
pred jej pracovnou cestou do N. Z., s tým, že presný deň mu nie je známy a závisí od prítomnosti
ošetrujúceho lekára jeho matky v ambulancii. Žalovaný mu čerpanie dovolenky vopred odsúhlasil,

pričom konkrétny dátum vzhľadom na neprítomnosť konateľky na území Slovenskej republiky mal
oznámiť prostredníctvom e-mailu. Informáciu o prítomnosti lekára v ambulancii sa žalobca dozvedel
iba deň vopred. Napriek tomu, že v zmysle § 141 ods. 2 písm. c/ Zákonníka práce mal nárok na
poskytnutie pracovného voľna, požiadal žalovaného o čerpanie dovolenky, vzhľadom na dlhší čas,
ktorý si návšteva jeho matky u lekára nevyhnutne vyžadovala. Žalovanému v zmysle ústnej dohody

s konateľkou bezodkladne prostredníctvom e-mailu oznámil termín čerpania dovolenky a vypísal si
dovolenkový lístok, ktorý 18.10.2011 odovzdal na sekretariáte žalovaného. Mal za to, že ani žalovaný
ústne odsúhlasené čerpanie dovolenky so žalobcom nikdy nepoprel a konateľka uviedla iba, že si na vec
nepamätá. Doprovod svojej matky žalobcom na vyšetrenie potvrdil aj ošetrujúci lekár I.. H. a potvrdenie
o tom žalobca doložil už pri podaní žaloby. Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že odmietol vykonanie

dôkazu potrebného na objasnenie rozhodujúcej skutočnosti, a to vypočutie ošetrujúceho lekára jeho
matky I.. H. a na základe toho vec nesprávne právne posúdil, nakoľko súd prvého stupňa spochybňuje
prítomnosť žalobcu pri ošetrení jeho matky dňa 19.10.2007. Súd prvého stupňa však vôbec neprihliadol
na vyjadrenie ošetrujúceho lekára o psychickom a zdravotnom stave matky žalobcu ani na predložené
potvrdenia lekára. Rovnako nesprávne súd prvého stupňa podľa žalobcu posúdil aj uznávanie návštev

lekára počas pracovného času žalovaným pre svojich zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na
výpoveď svedkyne Z. N.Č. dňa 26.01.2012, z ktorej vyplynulo, že čas strávený u lekára si zamestnanec
musel nadrobiť, tento sa nerátal do odpracovaného času a nebol zaplatený. Žalobca ďalej namietal,
že súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal s
vykonanými dôkazmi preukazujúcimi bežnú prax schvaľovania dovolenky u žalovaného. Poukázal na

svedecké výpovede I. S., ktorá u žalovaného pracovala na personálnom oddelení a zamestnankyne
Z. N., z ktorých vyplynulo, že čerpanie dovolenky zamestnanci oznamovali konateľke žalovaného aj
emailom. V kontexte s ďalšími udalosťami žalobca zastával názor, že cieľom konania žalovaného
v súvislosti s bezdôvodným okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom bolo vyhnúť
sa povinnosti uspokojiť pracovné i finančné nároky, ktoré by vznikli žalobcovi z dôvodu skončenia

pracovného pomeru u žalovaného z organizačných dôvodov. Dňa 30.11.2007 totiž žalovaný vydal
oznámenie o hromadnom prepúšťaní, ktoré sa malo uskutočniť v decembri 2007.

K dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca poukázal na ust. § 70 Zákonníka
práce, podľa ktorého zamestnávateľ dôvod nesmie dodatočne meniť, pričom v jeho prípade bola ako

dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z 08.11.2007 uvedená
neprítomnosť na pracovisku dňa 19.10.2007, na ktorú podľa tvrdenia žalovaného nemal žalobca
súhlas, avšak konateľka žalovaného na pojednávaní dňa 03.05.2011 ako dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru uviedla skutočnosť, že bola rozčúlená na jednu reklamáciu z Z. na 200.000
eur, za ktorú zodpovedal žalobca. Súd prvého stupňa sa však ani s týmto rozporom nevysporiadal.

Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli podľa žalobcu ani jeho príchody do práce.
Poznamenal,žeinternýpredpiszodňa06.03.2006,ktorýmžalovanýupravilpracovnýčaszamestnancov
a stanovil možnosť ranného príchodu na pracovisko v čase medzi 7:00 hod. a 8:45 hod., čo žalobca
navyše dodržiaval, nebol platný a nesúhlasili s ním riadiaci pracovníci/manažéri z dôvodu, že bol v
rozpore s pracovnými zmluvami a Zákonníkom práce, išlo len o návrh predpisu vypracovaný konateľkou.

Za smernicu alebo interné nariadenie zamestnávateľa, ktorým sa upravuje pracovný čas zamestnancov,
ani za žiadnu inú dohodu o úprave pracovného času žalobcu podľa neho nemožno považovať ani email
z 05.04.2007, v ktorom ho žalovaný žiadal o príchod na pracovisko do 8:30 hod.. Preto je nesprávne
skutkové zistenie a právne posúdenie súdu prvého stupňa o začiatku pracovného času o 8:30 hod. a ztoho vyplývajúceho omeškania žalobcu. K prihliadnutiu súdu prvého stupňa na v tom čase prebiehajúce
šetrenie škodovej udalosti vyplývajúcej z reklamácie dodávky zákazníka Z. Z. u žalovaného žalobca
namietal, že žalovaný sa ho snažil očierniť poukázaním na reklamáciu z roku 2007 a v súdnom konaní

vykonštruovať zodpovednosť žalobcu za túto reklamáciu prostredníctvom účelovo vytvoreného tzv.
odborného posudku p. Q. F., ktorý ani nie je zapísaný v zozname znalcov SR ani iných odborných
pracovísk oprávnených vydávať odborné posudky a stanoviská, dňa 30.03.2012 po 6 rokoch od vzniku
škodovej udalosti. Napokon z tohto posudku vyplýva, že išlo o chybu, za ktorú je zodpovedný manažér
výroby, pričom žalobca pracoval na pozícii manažér kvality a nemal tak možnosť ovplyvniť konštrukciu

a vývoj výrobku ani údaje o výrobku zadávané do výroby a osobne nekontroloval vstupné materiály ani
výstupnévýrobky,nebolkontrolórom.Dodal,žepočastrvaniapracovnéhopomerunebolazodpovednosť
z uplatnenej reklamácie vadných krytov voči nemu uplatnená. Škodová udalosť mu bola oznámená
dňa 04.04.2007 a nemá žiadnu príčinnú súvislosť s jeho neprítomnosťou v práci dňa 19.10.2007. V
konaní neboli preukázané ani žiadne negatívne následky jeho neprítomnosti v práci dňa 19.10.2007,
napriek tomu súd prvého stupňa na ťarchu žalobcu prihliadol aj na spôsobenie škody. Súd prvého

stupňa teda oprel svoje rozhodnutie o skutočnosti, ktoré sa netýkajú predmetu sporu. V neposlednom
rade žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný uznal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru dňa 26.03.2008 podaním doručeným žalobcovi, v ktorom mu písomne oznámil, že mu umožňuje
pokračovať v práci v CPS s novým miestom výkonu práce Nám. SNP 15, Bratislava. Žalobca sa
na základe tohto dostavil do práce na nové pracovisko a žiadal o prideľovanie práce. V dôsledku

uvedeného a pre úmyselné konanie konateľky žalovaného, ktorá kontaktovala v tom čase nového
zamestnávateľa žalobcu Z. G., H. G..M..B.., nový zamestnávateľ skončil so žalobcom pracovný pomer v
skúšobnejdobe.Súdprvéhostupňaneprihliadolaninatútoskutočnosť.Vnadväznostinauvedenépodľa
žalobcu súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy len v prospech žalovaného, prihliadol najmä na dôkazy
predloženéžalovaným,náležitýmspôsobomsanevysporiadalsovšetkýmidôkazmianepripustildôkazy,

ktoré mali vyvrátiť zodpovednosť žalobcu za škodu, hoci svoje rozhodnutie oprel aj o vyššie uvedenú
škodovúudalosť.Žalobcapretonesúhlasilsozáveromsúduprvéhostupňa,žepredpokladypreokamžité
skončenie pracovného pomeru boli splnené. Mal za to, že jednodňová absencia v práci, ktorá má byť
podľa jeho názoru aj ospravedlnená, nemôže byť považovaná za tak závažné porušenie pracovnej
disciplíny, aby bola dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže neboli preukázané

žiadne jej negatívne následky. Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a žalobca
dňa 21.11.2007 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer založený medzi
účastníkmi konania pracovnou zmluvou č. XX z 03.10.2005 neskončil.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil. Zotrval na svojich vyjadreniach prezentovaných počas konania pred súdom prvého
stupňa. Dôležitá osobná prekážka v práci na strane zamestnanca v zmysle § 141 ods. 2 písm. c/
bod 1 Zákonníka práce mohla podľa názoru žalovaného u žalobcu existovať výlučne dňa 18.10.2007,
kedy podľa emailovej komunikácie uviedol potrebu prevzatia liekov pre svoju matku dňa 18.10.2007 v
popoludňajších hodinách. Na deň 19.10.2007 žalobca výslovne žiadal o súhlas s čerpaním dovolenky,

ktorý mu však žalovaný nedal. Neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007 preto nebola a ani
nemohla byť tzv. ospravedlnenou absenciou z dôvodu dôležitej osobnej prekážky v práci podľa § 141
ods. 2 písm. c/ bod 1 Zákonníka práce. Za dostatočné a úplné žalovaný považoval zistenia súdu prvého
stupňa týkajúce sa sprevádzania nebohej matky žalobcu dňa 19.10.2007 u jej ošetrujúceho lekára I.. N.
H., konkrétne, že dňa 19.10.2007 matka žalobcu, a teda ani žalobca na vyšetrení neboli. Táto návšteva

bolapodľazdravotnejkartydoprehľaduošetrenídopisovaná.Žalovanýsaďalejstotožnilsnázoromsúdu
prvéhostupňa,ževzhľadomnarizikovznikuzávažnýchnásledkovvsúvislostisneprítomnosťoužalobcu
na pracovisku ako aj vzhľadom na negatívne následky vadne vykonávanej práce (postačovala hroziaca
a aj skutočná škoda vzniknutá ako dôsledok reklamácie) absenciu žalobcu oprávnene považoval
za intenzívne a závažné porušenie pracovnej disciplíny spojené s právom na okamžité skončenie

pracovného pomeru. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadom jeho skutočnej pracovnej pozície u
žalovaného ako manažéra kvality, žalovaný uviedol, že podľa pracovnej zmluvy č. XX zo dňa 03.10.2005
boldruhprácežalobcuoznačenýakomanažérprodukcie.Tentodruhprácevšakpodľapracovnejzmluvy
zahŕňal aj dodržiavanie kvality produkcie a sám žalobca v odvolaní uviedol, že pracoval ako manažér
kvality. Táto skutočnosť podľa žalovaného zvyšuje zodpovednosť žalobcu súvisiacu s nedodržaním

kvality produkcie. Mal za to, že žalobca neuvádza vo svojom odvolaní žiadne relevantné argumenty,
ktorébyvyvracalinázorsúduprvéhostupňaažalovanéhootom,ženeprítomnosťžalobcunapracovisku
bola spôsobilá privodiť žalovanému značnú škodu. Za nepreukázané považoval aj tvrdenie žalobcu, že
okamžitým skončením pracovného pomeru sa žalovaný chcel vyhnúť povinnosti uspokojiť jeho nároky,ktoré by vznikli z dôvodu skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov. K záveru žalobcu
ohľadom vyhodnotenia a nevykonania niektorých dôkazov súdom prvého stupňa žalovaný poukázal na
rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03, podľa ktorého súd musí dať odpoveď len na tie otázky nastolené

účastníkom, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa
03.10.2005 ako manažér produkcie, pričom jeho funkcia zahŕňala aj kontrolu dodržiavania kvality
produkcie a technologických postupov (čl. II pracovnej zmluvy). Pracovný pomer bol uzavretý na
dobu neurčitú. Listom zo dňa 08.11.2007 žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom okamžitým

skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu neprítomnosti žalobcu na pracovisku
dňa 19.10.2007, hoci nemal súhlas zamestnávateľa na čerpanie dovolenky, čo považoval za závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca listom zo dňa 16.11.2007 oznámil žalovanému, že okamžité
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Odvolací súd
ďalej z obsahu spisu zistil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným

malo písomnú formu, bol v ňom skutkovo vymedzený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom a bolo žalobcovi aj riadne doručené dňa 08.11.2007 v zákonom stanovenej lehote. Po
formálnej stránke teda predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky zákonné
náležitosti v zmysle § 70 Zákonníka práce platného a účinného v čase doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcovi. Spornou však v danej veci bola skutočnosť, či konanie žalobcu, ktoré

žalovaný označil za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, možno považovať za závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce totiž zamestnávateľ
môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer iba výnimočne, ak zamestnanec porušil
závažne pracovnú disciplínu. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v

plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo
pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod skončenia
pracovného pomeru musí dosahovať určitý stupeň intenzity a musí ísť o zavinené porušenie pracovných
povinností zo strany zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné
ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie

pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať
určitý stupeň intenzity. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny pritom závisí od konkrétnych
okolností a ovplyvňuje ho osoba zamestnanca; jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností;
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností; situácia, v ktorej k porušeniu došlo;
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa; či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu

a pod. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v zmysle §
68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je len porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné
porušenie pracovnej disciplíny). V prípade sporu je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil
zavineného porušenia pracovnej disciplíny a o aký stupeň jej porušenia ide. Súd pritom nie je viazaný
hodnotením určitého konania zamestnanca zamestnávateľom. Musí však vychádzať z toho, ako je

skutkovo odôvodnený prejav zamestnávateľa smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru
so zamestnancom a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru. V prejednávanej veci bolo v prvom rade potrebné zodpovedať otázku, či absencia
žalobcu v práci dňa 19.10.2007 bola neospravedlnenou a či ňou žalobca porušil pracovnú disciplínu
zvlášť hrubým spôsobom. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v

dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z
dôvoduneprítomnostinadohodnutompracoviskuaakneprítomnosťniejespôsobenájehopreukázanou
pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného
pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci
môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné

porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Podľa judikatúry skutočnosti,
ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale až
opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe. Po preskúmaní danej
veci má odvolací súd za to, že žalobca sa ocitol v dôkaznej tiesni a počas konania pred súdomprvého stupňa nepreukázal, že dňa 19.10.2007 čerpal dovolenku. V zmysle § 111 ods. 1 Zákonníka
práce čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ. V danom prípade žalobca tvrdil, že dňa 18.10.2007
oznámil konateľke žalovaného emailom čerpanie dovolenky dňa 19.10.2007, a to údajne na základe

predchádzajúceho ústneho dohovoru a odsúhlasenia čerpania dovolenky vo vopred neurčený konkrétny
dátum počas pracovnej cesty konateľky žalovaného v N.T. Z.. Žalobca však nepredložil žiadny dôkaz,
ktorý by preukazoval súhlas žalovaného s čerpaním dovolenky v tento deň, a teda určenie čerpania
dovolenky žalobcovi žalovaným na tento deň. Aj vzhľadom na skutočnosť, že konateľka žalovaného
emailom zo dňa 20.10.2007 reagovala na oznámenie čerpania dovolenky žalobcom otázkou, kto mu túto

dovolenku povolil, nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, že žalobca riadne čerpal dovolenku a
jeho neprítomnosť na pracovisku dňa 19.10.2007 bola ospravedlnená. Je pravdou, že podľa svedeckých
výpovedí I. S., S. R. a tiež Z. N. sa dovolenky u žalovaného v prípade neprítomnosti konateľky
mohli nahlasovať aj emailom, to však neznamená, že ich žalovaný neschvaľoval. Žiaden zo svedkov
nepotvrdil, že by žalobca mal dovolenku vopred schválenú konateľkou žalovaného, hoci niektorí z nich
o jeho neprítomnosti na pracovisku dňa 19.10.2007 vedeli, ako aj o tom, že posielal email konateľke.

V nadväznosti na uvedené možno podľa názoru odvolacieho súdu neprítomnosť žalobcu na pracovisku
dňa 19.10.2007 považovať za neospravedlnenú. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že dňa 19.10.2007
bol na vyšetrení u lekára so svojou matkou, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa túto
skutočnosť nepovažoval za dostatočne preukázanú, a preto na ňu nemohol ani prihliadnuť. Rozporné
v tomto smere boli aj potvrdenia ošetrujúceho lekára neb. matky žalobcu, I.. N. H.. V liste zo dňa

05.09.2011 (č. l. 118) síce tento potvrdil, že matka žalobcu bola dňa 19.10.2007 na vyšetrení, avšak
v potvrdení zo dňa 07.10.2009 (založenom v spise na č. l. 106) o vyšetreniach matky žalobcu v jeho
ambulancii s doprovodom tento dátum uvedený nebol. Žalobca navyše na pojednávaní konanom na
súde prvého stupňa dňa 26.05.2009 uviedol, že bol s matkou na pravidelnom vyšetrení, t. j. odber krvi,
predpísanie liekov a následne aj u špecialistu v I.. Zo záznamov v zdravotnej karte matky žalobcu,

priloženej k spisu, ale tieto skutočnosti nevyplývajú, nenachádza sa tam žiaden záznam o odbere krvi či
predpísaní liekov v tento deň. Vzhľadom na tieto rozporné tvrdenia a skutočnosti odvolací súd nemal za
preukázané, že žalobca bol dňa 19.10.2007 na vyšetrení so svojou matkou, a teda že jeho neprítomnosť
v práci tento deň bola ospravedlnená.

Súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním tak v prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobca
svojim konaním porušil pracovnú disciplínu spôsobom uvedeným v okamžitom skončení pracovného
pomeru. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa má za to, že správanie žalobcu
nemožno považovať za intenzitou také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by samo osebe
odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru s ním. V súvislosti s absenciou žalobcu na

pracovisku neboli preukázané ani negatívne následky pre žalovaného či vznik škody. Predmetná
jednodňová neospravedlnená absencia žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007 tak podľa názoru
odvolacieho súdu predstavuje len menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v okamžitom skončení pracovného pomeru daného dňa

08.11.2007 žalovaným žalobcovi je ako dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny a skončenia
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce uvedená neprítomnosť žalobcu na
pracovisku dňa 19.10.2007 bez súhlasu s čerpaním dovolenky. V zmysle ust. § 70 druhá veta Zákonníka
práce pritom dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru sa nesmie dodatočne meniť,
a teda ani rozširovať ako to urobil žalovaný v konaní a nesprávne i súd prvého stupňa, keď pri svojom

rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosť, že v čase porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu
prebiehalo šetrenie škodovej udalosti vyplývajúcej z reklamácie dodávky zákazníka ohľadne chybnej
dodávky krytov určených pre japonský trh, za čo žalovaný vyvodzoval zodpovednosť žalobcu. Táto
skutočnosť nebola uvedená ako dôvod v okamžitom skončení pracovného pomeru, a preto na ňu
súd prvého stupňa nemohol ani prihliadať a odvodzovať od nej väčšiu intenzitu závažného porušenia

pracovných povinností zo strany žalobcu. Navyše ani nijakým spôsobom nesúvisela s neprítomnosťou
žalobcu na pracovisku dňa 19.10.2007. Odvolací súd poznamenáva, že výklad prejavu vôle môže
smerovať len na objasnenie jeho obsahu, teda zistenie toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou
výkladu prejavu vôle nemožno nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú účastník v rozhodnom čase nemal
alebo ktorú síce mal, ale ju neprejavil.

Z týchto dôvodov a vzhľadom na odlišné skutkové aj právne závery odvolací súd medzitýmny rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, zrušil podľa § 221 ods. 1 psím. h/ O.s.p. a podľa ods. 2tohto ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvého povinný riadiť sa
vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 226 O.s.p. viazaný. Úlohou
súdu prvého stupňa bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť o neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru žalovaného so žalobcom zo dňa 08.11.2007 a následne aj o nároku žalobcu na
náhradu mzdy.

Výrok medzitýmneho rozsudku, ktorým súd prvého stupňa konanie v časti určenia, že pracovný pomer
žalobcu so žalovaným trvá, zastavil, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.