Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. december 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/449/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713205069
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Hlaváčová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7713205069.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a členov
senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Romana Rizmana v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting,
s.r.o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705 zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporkyni: M.J. U., T.. XX.X.XXXX, Y. XXX, G., o zaplatenie 1. 390,91 eura s prísl., o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 1.8.2016 č. k. 19C/215/2013-118 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Odporkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok návrh zamietol a priznal odporkyni trovy konania ako strane

úspešnej v konaní.

2. Rozhodnutie založil na zistení, že predmetom konania je nárok navrhovateľa proti odporkyni na
zaplatenie zmenkovej sumy 1. 390,91 eura, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 1.
390,91 od 28.2.2011 do zaplatenia, 6% úroku zo zmenkovej sumy 1. 390,91 eura od 13.4.2011 do
zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy vo výške 4,64 eura a trov konania

uplatnený podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia EP a Rady ES č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“), uplatnený podľa predloženej
zmenky. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom dňa 12.10.2014 a návrh zamietol vychádzajúc z
právneho názoru, že predložená zmenka je v rozpore so zákonom. Na odvolanie navrhovateľa odvolací
súd v konaní 5Co/146/2015 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby súd
prvej inštancie postupoval podľa Nariadenia.

3. Po vrátení veci súd prvej inštancie podľa pokynov odvolacieho súdu vyzval navrhovateľa tlačivom
„B“ podľa Nariadenia na predloženie úverovej zmluvy, pretože vzhľadom na zmenkového veriteľa
dalo sa predpokladať, že zmenka bola vystavená za účelom zabezpečenia spotrebiteľského úveru.
Navrhovateľ podaním z 28.4.2016 odmietol doplniť návrh na začatie konania predložením úverovej
zmluvy s odôvodnením, že podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia súd môže žiadať doplnenie alebo opravu

návrhu len vtedy, ak informácie, ktoré poskytol navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané,
alebo ak tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nie je správne vyplnené. Zdôraznil, že ustanovenia
Nariadenia majú prednosť pred zákonmi SR a aj súdne orgány majú povinnosť rešpektovať prednosť
úniového práva. Navrhovateľ zastával názor, že poskytol dostatočne jasné a primerané informácie o
uplatnenej pohľadávke a poukázal na to, že uplatňuje nárok zo zmenky, nie z pohľadávky, disponuje len
s indosovanou zmenkou a nemá iné údaje alebo listiny, ktoré súd požaduje.4. Podaním z 21.12.2015 vzal navrhovateľ návrh čiastočne späť v uplatnenom zmenkovom úroku vo
výške 0,19% denne pôvodne uplatnenom vo výške 0,25% denne a zotrval na zaplatení zmenkového
úroku 0,06% denne. Súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v časti zmenkového úroku do

výšky 0,19% denne podľa § 96 O.s.p.

5. Citujúc ustanovenia čl. 4 ods. 1, ods. 4 a článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 861/2007 u 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu súd prvej inštancie uviedol, že aj napriek nesúhlasu navrhovateľa považoval za potrebné vo

veci nariadiť pojednávanie, pretože z predloženej zmenky bolo zrejmé, že pôvodným veriteľom bola
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., o ktorej bolo súdu známe z rozhodovacej činnosti, že poskytuje
spotrebiteľské úvery a v konaní bolo potrebné objasniť, či zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver
a v kladnom prípade či zmenka bola vystavená v súlade so zákonom. Keďže navrhovateľ súdom prvej
inštancie požadované listiny nepredložil, podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia súd prvej inštancie jeho
návrh na uplatnenie pohľadávky zamietol. K námietke navrhovateľa, že v konaní podľa Nariadenia

nemožno aplikovať § 79 ods. 3 O. s. p., s odkazom na čl. 4 ods. 4 Nariadenia uviedol, že súd má právo
vyžadovať od navrhovateľa doplňujúce informácie a dokumenty, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, aj
keď navrhovateľ zastáva názor, že návrh nemá žiadne vady. Poukázal na to, že Nariadenie neupravuje
postup, ak predmetom tzv. skráteného konania podľa Nariadenia je zmenka, alebo ak je žalovaným
spotrebiteľ. Vzhľadom na to, že je možné dôvodne predpokladať, že zmenka sa týkala spotrebiteľského

úveru, súd prvej inštancie považoval za potrebné v záujme ochrany spotrebiteľa v súlade s čl. 4
nariadenia túto otázku vyriešiť a vyzval navrhovateľa na predloženie úverovej zmluvy. Prisvedčil tvrdeniu
navrhovateľa, že účelom Nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť konanie s nízkou hodnotou sporu v
cezhraničných sporoch. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa tak však nemôže stať na úkor ochrany
práv spotrebiteľa, pretože nerešpektovanie vnútroštátneho právneho poriadku a práva EÚ o ochrane

spotrebiteľa by bolo obchádzaním týchto predpisov prostredníctvom Nariadenia č. 861/2007. Súd prvej
inštanciecitovalzozjednocujúcehostanoviskaobčianskoprávnehokolégiaaobchodnoprávnehokolégia
Najvyššieho súdu SR z 20.10.2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným
právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, z ktorého vyplýva právo a povinnosť súdu
preskúmať zmenku až po úroveň dohody o vyplňovacom práve aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú

v čase vystavenia zmenky. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zastával názor, že je oprávnený
vykonať všetky úkony potrebné pre zistenie prípadnej súvislosti s nekalou povahou či neprípustnosťou
uplatneného nároku, a preto bol oprávnený vyžadovať od navrhovateľa predloženie úverovej zmluvy,
aby túto mohol posúdiť aj v intenciách zjednocujúceho stanoviska NS SR. Keďže navrhovateľ výzvu
nerešpektoval, súd prvej inštancie jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie

podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a úspešnej odporkyni priznal nárok na náhradu trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi
podľa § 365 ods. 1 písm. d/, písm. b/ a písm. h/ C. s. p. Navrhovateľ uviedol, že ak súd prvej inštancie

v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie o. i. oboznámením sa
s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi, dokazovanie týmito dôkazmi
navrhovateľ ani odporkyňa nenavrhli. Zdôraznil, že podľa § 120 O. s. p. je sporové konanie ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi. Iné dôkazy môže súd vykonať len výnimočne, pričom

potreba vykonať dokazovanie musí vyplynúť z prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov. Poukázal
napredloženúplatnúzmenku,zktorejuplatňovalprávonaplnenieanazákladektorejsúdprvejinštancie
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Navrhovateľ ďalej uviedol, že odporkyňa nevzniesla námietky proti zmenke a súd prvej
inštancie z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporkyne na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,

ktoré údajne preukázalo postavenie odporkyne ako spotrebiteľa, pričom odporkyňa sa tejto obrany
nedovolávala, pohľadávku navrhovateľa nerozporovala a svojim konaním ju prakticky uznala. Tvrdil,
že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec dôkazov navrhnutých v prospech
uplatnenej pohľadávky, ale neobjektívne podporil v konaní odporkyňu, ktorá o takúto podporu neprejavila
žiaden záujem. Takéto konanie považoval navrhovateľ za neprijateľné v právnom štáte a mal za to,

že predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ
vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní vychádza z podľa neho nesporných skutočností,
a to že odporkyňa uzavrela so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmluvu o úvere, že v konanípredložená zmenka zabezpečovala tento úvere a že zmluvu o úvere uzatvárala odporkyňa ako
spotrebiteľ. Zdôraznil, že uvedené skutočnosti neboli tvrdené ani jednou zo sporových strán a sporové
strany sa k týmto skutočnostiam ani nevyjadrili, preto je konanie postihnuté vadou, ktorá má za

následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ tvrdil, že súd prvej inštancie aplikoval
nesprávne právne predpisy a nesprávne interpretoval príslušné právne predpisy a práva Európskej
únie, keď neprihliadol na charakter zmenky ako samostatného abstraktného záväzku neakcesorickej
povahy, ktorú nemožno spájať alebo podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené,
pričom súd prvej inštancie sa príslušnými ustanoveniami o zmenke podľa zákona č. 191/1950 Sb.,

najmä ustanovením § 17, vôbec nezaoberal a tým ignoroval predmet sporu. Citujúc ustanovenie §
17 zákona zmenkového a šekového žalobca uviedol, že odporkyňa nie je oprávnená vznášať tzv.
kauzálne námietky proti majiteľovi, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky, a ak tak
nemôže urobiť odporkyňa, tým menej tak môže robiť sám súd. Zdôraznil tiež, že v určitých prípadoch
môže odporkyňa vznášať námietky podľa § 17, dôkazná povinnosť oprávnenosti týchto námietok je
na odporkyni. Navrhovateľ tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol vo veci, pretože porušil

poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O. s. p., porušil ustanovenia o vykonávaní dôkazných
prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, lebo boli v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. S odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu
ČR (25Cdo 1839/2000), Krajského súdu v Prešove (10Co/79/2013) a Krajského súdu v Banskej Bystrici
(43Zm/10/2013) navrhovateľ tvrdil, že zmenkový záväzok je samostatný, oddeliteľný a nezávislý a

zmenku nemožno posudzovať ako zmenku podľa zákona o spotrebných úveroch. Predloženú zmenku,
ktorá má všetky zákonom predpísané náležitosti, navrhovateľ považoval za platnú a uplatnený nárok
za dôvodný. Pokiaľ súd prvej inštancie hodnotil dohodu o vyplňovacom práve blanko zmenky ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov, navrhovateľ uviedol, že zákon o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal zabezpečenie nárokov veriteľa zo spotrebiteľského

úveru vystavením zmenky, pričom limitovaná bola len výška zabezpečenia, teda sa mohli využívať rôzne
typyzmeniek.Zastávalnázor,žeztohtodôvodudohodaovyplňovacomprávenemohlabyťneprijateľnou
zmluvnou podmienku ani v prípade spotrebiteľských úverov.

7. Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila, odvolanie jej bolo doručené 6.10.2016.

8.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutérozhodnutiepodľa379 a§380C.s.p.beznariadeniaodvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

9. Navrhovateľ namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces), písm. d/ (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a písm. h/ C. s. p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci).

10. Odvolací súd v posudzovanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

11. Porušením práva na spravodlivý proces, ku ktorému došlo nesprávnym procesným postupom súdu

(§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní strane sporu realizovať
procesné práva priznané jej Civilným sporovým poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jej práv a
právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv,
ktoré by inak strana sporu mohla pred súdom uplatniť, a z ktorých bola v dôsledku nesprávneho postupu
súdu vylúčená.

12. Inou vadou konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.) je procesná vada nespadajúca pod ustanovenie
§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p., ktorej dôsledkom je vecná nesprávnosť, z dôvodu porušenia procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom sporovom konaní.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne (§ 365
ods. 1 písm. h/ C. s. p.), ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá,alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.

14. V predmetnej veci navrhovateľ označil za zásah do práva na spravodlivý súdny proces a súčasne za
inú vadu konania postup súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadol na to, že uplatňuje nárok z predloženej
zmenky a vykonával dokazovanie, aj keď ho ani navrhovateľ, ani odporkyňa nenavrhli, čím podľa
navrhovateľa neobjektívne podporil v konaní odporkyňu. Z dôvodov napadnutého rozsudku takéto
skutočnosti však nevyplývajú, a preto tento odvolací dôvod nie je daný.

15. Súd prvej inštancie totiž nezaložil svoje rozhodnutie na (navrhovateľom tvrdených) dôkazoch, ale
dôvodom zamietnutia návrhu na uplatnenie pohľadávky bol záver súdu prvej inštancie o neunesení
dôkazného bremena navrhovateľom. Tento záver vychádza z povinnosti strán pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a označiť dôkazy na ich preukázanie.
Vzhľadom na to, že zmenku indosovala na navrhovateľa spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., a z

rozhodovacej činnosti bolo súdu prvej inštancie známe, že táto spoločnosť poskytovala a poskytuje
spotrebiteľské úvery, v súlade s ustanovením § 295 C. s. p. mohol vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol, ak to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

16. Odvolací súd tento záver súdu prvej inštancie považuje za správny a poukazuje na dôvody

napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

17. Strana sporu má nielen povinnosť tvrdenia (§ 150 C. s. p.), ale aj dôkaznú povinnosť (§ 132 C. s.
p.), t.j. na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo označiť dôkazy. Nesplnenie tejto povinnosti má za
následok rozhodnutie v jej neprospech. Strana sporu teda nesie procesnú zodpovednosť za nesplnenie

dôkazného bremena a táto sa prejaví v podobe (nepriaznivého) rozhodnutia v jej neprospech.

18. Odvolací súd považuje v tomto konaní za nesporné, že na prejednávanú vec je potrebné aplikovať
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu. Strany sporu sú aj v konaní podľa Nariadenia

povinní prispieť k zisteniu skutkového stavu a súd má možnosť danú v článku 4 Nariadenia požiadať
stranu sporu, aby predložila ďalšie informácie a dokumenty, teda aj listinné dôkazy, ktoré sú potrebné
pre rozhodnutie vo veci. Preto ak žalobca predloží v konaní ako jediný listinný dôkaz prvopis zmenky,
súd podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia, ak sa domnieva, že informácie, ktoré poskytol navrhovateľ, nie sú
dostatočnejasnéaleboprimeranéapokiaľsapohľadávkanezdábyťzjavneneopodstatnenáalebonávrh

neprípustný, môže navrhovateľovi uložiť doplniť informácie alebo dokumenty v stanovenej lehote. Na
tento účel vnútroštátny súd použije vzorové tlačivo „B“, ktoré je uvedené v prílohe II Nariadenia. Podľa
čl. 5 bod 1 Nariadenia európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je síce písomné, avšak súd
môže nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá zo strán.

19. Žalobca nenavrhol vydať zmenkový platobný rozkaz, preto v danej veci nielen možno, ale je aj
nevyhnutne potrebné posudzovať kauzálny vzťah viažuci sa k spornej zmenke. Navrhovateľ, ak chce byť
úspešným v spore, musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať opodstatnenosť uplatneného nároku, pričom z
dôvodu,ženiesúsplnenépodmienkyprerozhodnutievecivrozkaznomkonaní,jehonávrhsúdprejednal
v konaní sporovom, kde predložená zmenka je len jedným z listinných dôkazov osvedčujúcich, avšak

pre absenciu kauzy nepreukazujúcich uplatnený nárok navrhovateľa. Keďže v predloženej zmenke nie
je žiadna zmienka o kauze, na základe ktorej bola vystavená, bol navrhovateľ povinný na výzvu súdu
na preukázanie svojho nároku predložiť listinné dôkazy.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vo veci postupoval správne, keď uložil

navrhovateľovi tlačivom „B“ doplniť tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky a predložiť súdu doplňujúce
informácie a dokumenty.

21. Odvolacia námietka navrhovateľa, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť podľa Nariadenia len na
základe ním predloženej zmenky, nie je dôvodná, pretože zmenka ako jediný dôkaz je prípustná len v

konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu. V tomto konaní podľa Nariadenia však navrhovateľ
žiadal vydať rozsudok, preto zmenka môže byť len jedným z dôkazov, nie však jediným dôkazom, ktorý
má preukazovať dôvodnosť navrhovateľom uplatneného nároku, navyše, ak je tu dôvodný predpoklad,
že predložená zmenka zabezpečovala pohľadávku veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy.22. Keďže navrhovateľ nepredložil ďalšie požadované dôkazy, súd prvej inštancie nemohol vo veci
rozhodnúť len na základe predloženej zmenky, ako jediného predloženého dôkazu. Správne preto návrh

na uplatnenie pohľadávky zamietol s poukazom na neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom, že
v konaní predložená zmenka nezabezpečovala spotrebiteľský úver, resp. že bola vystavená v súlade s v
tom čase platnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Takáto možnosť zároveň vyplýva
aj z ustanovenia čl. 4 bod 4 Nariadenia. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu
vec správne právne posúdil, preto ani tento odvolací dôvod nie je naplnený.

23. Odvolacie námietky navrhovateľa vzhľadom na uvedené sú nedôvodné a nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1 C. s. p. a odporkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100%..

25. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 S. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).