Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. júl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/14/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106213210
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2106213210.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X, W.,
zastúpeného JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou, Jakubove námestie 9, Bratislava, proti žalovaným:
1/ S.O.S. financ, spol. s r. o., so sídlom Winterova 1777/60, Piešťany, IČO: 36 250 406, 2/ Y. S., nar.
X.XX.XXXX, bytom X. X, W., 3/ Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 2, W., žalovaní 2/ a 3/ zastúpení
splnomocnencom: Bartošík, Šváby, s. r. o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO: 35 929 049, 4/
H. V., nar. XX.X.XXXX, bytom B. č. XXX, zastúpenej JUDr. Matejom Sedláčkom, advokátom, Karpatská
3291/36, Stupava a 5/ Ing. Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, O., zastúpeného splnomocnencom:

Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, IČO: 47 248 301, o
určenie neplatnosti zmluvy a o určenie vlastníctva, o odvolaní žalobcu a žalovaných 2/, 3/ a 4/ proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11. júla 2016, č.k. 37C/247/2009-881, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia vlastníctva p o t v r d z u j
e a v napadnutej časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v časti nároku na náhradu trov konania r u š
í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX o celkovej podlahovej výmere 70,73 m2, v nachádzajúceho sa

na šiestom poschodí, v bytovom dome súp. č. XXXX, na X. ul. č. X v W., k. ú. W., Obec W., okres Senec,
a spoluvlastníkom spoločností častí a zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom
podiel priestoru na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje
7073/340752, a spoluvlastnícky podiel k pozemku predstavuje 7073/340752, teda 8,49 m2, bytový dom
postavený na parc. č. 739/4 o celkovej výmere 409 m2, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX,
vedenom pre k.ú. W. Okresným úradom Senec, katastrálnym odborom a žalobu vo zvyšku zamietol. O
nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo

vzťahu k žalovaným 1/ až 5/. Intervenientovi (v konaní pôvodne vystupujúcemu Združeniu na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS) nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 3 ods. 1, § 34, § 35
ods. 1, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1 a 2, § 39, § 41, § 44 ods. 1, § 48 ods. 1, § 49, § 123, § 124, §
126, § 132 ods. 1 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalobe žalobcu (po pripustení zmeny petitu) je v časti o určenie vlastníckeho práva

potrebné vyhovieť, v časti o určenie neplatnosti úverovej zmluvy mu ale vyhovieť nie je možné. V
prvom rade je treba poznamenať, že v súdenej veci je daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení (po tom, ako súd pripustil zmenu petitu žaloby a ako o veci čiastočne /právoplatne/ rozhodol
Krajský súd v Trnave) v tom smere, že rozhodoval okrem určenia neplatnosti zmluvy o úvere aj o určenívlastníckeho práva k predmetnému bytu - z tohto dôvodu preto žaloba nemohla byť zamietnutá, ako to
požadovali žalovaní. Súd sa prioritne zaoberal otázkou určenia vlastníckeho práva k bytu, ktorá však vo
svojej podstate už bola vyriešená (resp. riešenie bolo predznamenané) rozhodnutím Krajského súdu v

Trnave, a to rozsudkom č.k. 10Co/79/2011-573 zo dňa 18.9.2012, ktorým odvolací súd určil, že zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcom
a žalovaným 1/ je neplatná. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že už žalovaný 1/ sa nikdy platne
nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nenadobudol k nej riadne vlastnícke právo, a teda ani s
ňou nemohol ako vlastník disponovať - ak potom žalovaný 1/ previedol vlastnícke práva k predmetnému

bytu na žalovaných 2/ a 3/, bola tým porušená zásada, v zmysle ktorej nik nemôže previesť na iného
viacej práv, ako má sám; takýto prevod nemôže byť platný, nadobúdateľ na základe neho nemôže získať
vlastnícke právo k veci, ktorú prevodca „nevlastní“. Žalovaní 2/ a 3/ totiž uzatvorili zmluvu o prevode
nehnuteľnosti so žalovaným 1/, ktorý ju však „získal“ od žalobcu (presnejšia by bola formulácia „na
úkor žalobcu“) na základe absolútne neplatného právneho úkonu - v takom prípade potom žalovaní 2/
a 3/ nehnuteľnosť riadne nadobudnúť nikdy nemohli. Na tomto závere súdu nič nezmenila ani obrana

žalovaných2/a3/(vpriebehukonaniaajžalovaných4/a5/),ktorípoukazovalinaskutočnosť,žeprikúpe
nehnuteľnosti konali v dobrej viere a že pri jej nadobudnutí boli dobromyseľní (keď zo zásady „nemo plus
iuris..." existujú výnimky, a môže byť za určitých okolností prelomená princípom právnej istoty). Podľa
názoru súdu v tejto konkrétnej súdenej veci však nie je možné nadradiť princíp právnej istoty nad zásadu
„nemo plus iuris...“, a to vzhľadom na všetky okolnosti prípadu - žalovaní 2/ a 3/ mali a mohli vyvinúť

úsilie a vykonať kroky na bezpečné zistenie právneho a faktického stavu ohľadom nimi zamýšľanej kúpy
predmetnéhobytu;užsamotnáskutočnosť,žepripredmetnejnehnuteľnostibolavkatastrinehnuteľností
poznámka o prebiehajúcom súdnom spore (mohli sa obrátiť so žiadosťou o poskytnutie informácie na
žalobcu alebo jeho právnu zástupkyňu, mohli požiadať súd o poskytnutie informácie v zmysle zákona),
resp. skutočnosť, že byt predáva žalovaný 1/ známy ako spoločnosť praktizujúca poskytovanie pôžičiek

za mimoriadne nevýhodných podmienok pre spotrebiteľa a využívajúce nekalé praktiky pri získavaní
nehnuteľností od spotrebiteľov na základe neplatných právnych úkonov (mohli požiadať žalovaného 1/
o predloženie všetkých dokladov, od ktorých tento odvíja svoje vlastnícke právo). Ak potom žalovaní 2/
a 3/ nevyvinuli všetko možné úsilie na preverenie si „pozadia“ nadobudnutia nehnuteľnosti žalovaným
1/ (ako subjektom, ktorý im nehnuteľnosť chcel predať), nie je možné, aby sa domáhali určenia svojho

vlastníctva z dôvodu, že konali v dobrej viere a aby tak bola prelomená zásada, podľa ktorej nik nemôže
previesť na iného viac práv, ako má on sám. Vyššie uvedené sa jednoznačne a bezo sporu vzťahuje
aj na reťazec ďalších prevodov nehnuteľnosti, keď jej prevod žalovanými 2/ a 3/ na žalovanú 4/ formou
využitia inštitútu dobrovoľnej dražby (ktorá v tom čase sa považovala za takmer nenapadnuteľnú formu
prevodu) už vykazuje znaky špekulatívnosti, keď napr. vôbec nie sú zrejmé príčiny a okolnosti, pre

ktoré „musel“ byť prevod realizovaný práve touto formou. K uvedenému sa vyjadril celkom presne
aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2 MCdo 20/2011 zo dňa 18.12.2012: „Vzhľadom na
zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv než má sám,
v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a to bez ohľadu
na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa ... nie je možné súhlasiť s názorom o prelomení

tejto zásady v prípade dobrovoľnej dražby ... zásada nemo plus iuris etc. ... nemôže byť spochybnená
ani dražbou ... nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris ... niet
dôvodu, prečo by sa zásada nemo plus iuris etc. nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy
a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej

v § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie
vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu
dražby...“). Pri následnom prevode nehnuteľnosti žalovanou 4/ do „vlastníctva“ žalovaného 5/ sa už
vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu ani nedá rozumne a reálne uvažovať! Z uvedeného
dôvodu súd rozhodol tak, že určil vlastnícke právo k predmetnému bytu v prospech žalobcu (čo bolo

prioritným a ťažiskovým predmetom celej súdenej veci). Súd sa tiež musel zaoberať (aj keď už iba
podružne, pričom ani samotní účastníci na tomto určení ani nemali reálny záujem) aj otázkou platnosti
úverovej zmluvy, pričom dospel k záveru, že v tejto časti žaloby jej nie je možné vyhovieť. V tejto
súvislosti hodnotil „odstúpenie od zmluvy“ žalobcom, ktorá mala byť vykonaná jeho listom zo dňa
11.6.2003 (t.j. jeden deň po riadnom uzavretí zmluvy!) - dospel k záveru, že tento list nespĺňa náležitosti

platného odstúpenia od zmluvy, nakoľko je odôvodnený „nepredvídanými udalosťami“, čo jediný deň po
podpísaní zmluvy je nepravdepodobné, naviac žalobcom údajné „nepredvídané udalosti“ nijako neboli
konkretizované. Čo sa týka napádanej neplatnosti zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, súd
dospel k záveru že „navŕšenie a príslušenstvo pohľadávky“ (možno ho považovať za tzv. RPMN) vovýške 60% ročne dojednané v zmluve o úvere skutočne bolo neprimerane vysoké, nakoľko úroky z
úverov poskytovaných bankami v čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 1/ boli od 10,75%
do 21,00% ročne (bez povšimnutia však nie je možné ponechať zistenie, že výška RPMN z úverov

poskytovaných nebankovými subjektami - t.j. subjektami pracujúcimi na rovnakom princípe ako žalovaný
1/ - v čase uzavretia zmluvy bola 66,50% ročne). V tejto súvislosti však súd dospel k záveru, že táto
časť zmluvy je časťou oddeliteľnou od ostatného znenia a významu zmluvy, a preto v zmysle § 41
Občianskeho zákonníka je možné spomínanú časť zmluvy oddeliť, a ostatok zmluvy by mal ostať v
platnosti. Súd sa totiž stotožnil s názorom a vychádzal zo zásady, že „zmluvy sa majú dodržiavať“, a ak je

to iba trochu možné, zmluva by mala ostať platná aspoň čiastočne (takýto výklad je totiž bližší princípom
právnej istoty a predvídateľnosti právnych úkonov), pričom všetky napadnuté zložky zmluvy o úvere
(úrok a „navŕšenie“, úrok z omeškania, zmluvná pokuta) predstavujú osobitné dohody - žalobca uzavrel
zmluvu, v zmysle ktorej mu boli poskytnuté (na základe jeho slobodnej a neobmedzenej vôle) finančné
prostriedky, ktoré prevzal a použil ich; to, že za poskytnutie pôžičky mal zaplatiť úhradu, ktorá môže byť
(podľa zistenia súdu aj bola) neprimerane vysoká však nemôže byť dôvodom pre vyslovenie neplatnosti

zmluvy o úvere ako celku, čím by de facto sa zrušil celý právny úkon, ktorým boli poskytnuté finančné
prostriedky. Toto však reálne dosť dobre nie je možné vzhľadom na objektívnu skutočnosť poskytnutia
(žalovaným 1/) a užitia (žalobcom) finančných prostriedkov. Podľa názoru súdu by sa žalobca mohol
domáhať určenia neplatnosti zmluvy o úvere v časti „navŕšenia a príslušenstva pohľadávky“ vo výške
60% ročne (samostatnou žalobou, nakoľko v tomto konaní vzhľadom na ustálený petit táto otázka

predmetom konania nebola), nie však vyslovenia neplatnosti tejto zmluvy ako celku; podľa názoru súdu
je toto požadované určenie (t.j. neplatnosť zmluvy ako celku) v rozpore so všeobecne platnými právnymi
zásadamiaprincípmiopotrebedodržiavaniazmlúv,viazanosťouzmluvamiaprávnouistotou-niejetotiž
možné zbavovať sa žalobou podanou na súd zodpovednosti za vlastné konanie (bez nátlaku a v tiesni),
a súd nemôže v tomto konaní sanovať a reparovať predchádzajúce „nesprávne“ rozhodnutie účastníka

zmluvy, ktorý si svoj právny úkon dodatočne premyslel a rozmyslel. Otázku možnosti či nemožnosti
oddelenia časti právneho úkonu treba posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu
a treba pritom prizerať aj na vôľu účastníkov právneho úkonu - vzhľadom na uvedené nebolo by potom
správne, aby jednoznačne a zrozumiteľne prejavená vôľa žalobcu aj žalovaného 1/ bola vyhlásená v
celosti za neplatnú len z dôvodu, že niektoré dojednania sú potenciálne v rozpore s dobrými mravmi.

Súd v konaní nezistil a neidentifikoval žiaden z dôvodov, ktorý robí právny úkon neplatným podľa §
37 a nasl. Občianskeho zákonníka - zmluva bola žalobcom uzavretá slobodne a vážne, bola určitá
a zrozumiteľná, žalobca mal pri jej podpisovaní spôsobilosť na právne úkony a nekonal v duševnej
poruche, ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným, právny úkon svojím obsahom alebo
účelom neodporoval zákonu ani ho neobchádzal; takisto rozpor zmluvy o úvere ako celku s dobrými

mravmi nie je podľa názoru súdu daný. Čo sa týka poukazovania žalobcu a intervenienta na neplatnosť
zmluvy z dôvodu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, na toto súd nemohol prihliadnuť, nakoľko
ustanovenia teraz obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka boli do neho včlenené zák. č.
150/2004 Z.z. s účinnosťou až od 1.4.2004, t.j. po uzavretí predmetnej zmluvy - vzhľadom k tomu,
že uvedené ustanovenia nie sú retroaktívne (čo samotné by odporovalo právnym princípom), nie je

možné tieto ustanovenia použiť pre súdom rozhodovaný prípad. Obdobne platí tento právny výklad aj
na poukazovanú neplatnosť zmlúv z dôvodu aplikácie komunitárneho práva EÚ, nakoľko SR do EÚ
vstúpila až dňa 1.5.2004, t.j. po uzatvorení zmluvy. S poukazom na tieto skutočnosti súd rozhodol tak, že
žalobu v časti o vyslovenie neplatnosti úverovej zmluvy (ako celku) zamietol. Súd rozhodol o nároku na
náhradu trov konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že ju priznal v konaní úspešnému žalobcovi.

O náhrade trov konania vzniknutých štátu (vo výške 33,19 eur za úhradu nákladov za podanie správy,
ktoré boli priznané spoločnosti VOLKSBANK Slovensko, a.s. uznesením sp. zn. 37C/247/2009 zo dňa
25.11.2010) súd rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku podal v zákonnej lehote

odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Nesúhlasil
so záverom súdu prvej inštancie, že ak účastníci právneho úkonu zmluvu uzatvorili slobodne, majú
niesť plnú zodpovednosť za svoje záväzky, hoci by aj odporovali platnému právu. Uviedol, že platné
právo a konštantná judikatúra pozná i inštitút čiastočnej neplatnosti zmluvy, pričom v napadnutom

rozsudku chýba riadne a právne súladné objasnenie, prečo v odôvodnení napadnutého rozsudku tie
časti tangovanej zmluvy, ktoré súd považuje za neprípustné a rozporné s dobrými mravmi, zostali bez
právnych konzekvencií, teda bez adekvátneho a tomu korešpondujúceho vyjadrenia v enunciáte. V
tomto rozsahu považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny. Tvrdil, že predmetná úverová zmluva jeabsolútne neplatná v celosti a nie je možné jej právne nesprávnosti reparovať vyslovením čiastočnej
neplatnosti. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku v hrubom rozpore s kategorickými požiadavkami
zákonnosti a ústavnosti núti účastníkov zotrvať v právnom vzťahu, ktorý sa evidentne platnému právu

prieči. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odmietol aplikovať vnútroštátne i komunitárne právo
a poskytnúť žalobcovi z toho vyplývajúcu ochranu práv spotrebiteľa. Dôvodnosť a právna nutnosť
postupovať eurokonformne je ale jasne daná. V danom prípade je úverová zmluva v rozpore s dobrými
mravmi a odporuje platnému právu, čo spôsobuje jej právnu neudržateľnosť a tým absolútnu neplatnosť.
Poukázal na to, že v zmysle nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 342/09 z 15.6.2009 je smernica

Rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikovateľná aj
pre tento prípad (konkrétne článok 6 smernice). Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutému rozsudku chýba
úplné právne posúdenie prípadu, teda vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe podali v zákonnej lehote odvolanie

žalovaní 2/ a 3/, ktorí navrhli rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu o určenie vlastníckeho
práva zamietnuť a priznať im náhradu trov konania. Uviedli, že v konaní opakovane poukazovali na
skutočnosť, že v čase, keď nadobúdali predmetný byt, t.j. v roku 2003 na základe vkladového konania
V-3253/2003, boli v dobrej viere, že prevodca bytu, žalovaný 1/, je legitímnym vlastníkom bytu. Svoju
dobromyseľnosť opierali o skutočnosť, že byt bol štandardne inzerovaný prostredníctvom realitnej

kancelária a pred realizáciou prevodu vlastníckeho práva k bytu si prostredníctvom právnika preverovali
dostupné údaje o vlastníctve k bytu z aktuálnych údajov katastrálneho úradu ako štátneho orgánu
poverenéhovedenímpríslušnejagendynaúsekuvlastníckych,užívacíchainýchprávknehnuteľnostiam
v mene Slovenskej republiky. Byt nadobúdali s presvedčením, že ho kupujú od jeho vlastníka, čo
potvrdzoval aj zápis v katastri nehnuteľností. Nakoľko byt nadobudli vo veľmi zanedbanom stave, ktorý

si vyžadoval rekonštrukciu a opravy, do bytu investovali približne 13.280 eur z vlastných finančných
prostriedkov nad kúpnu cenu, ktorú za byt zaplatili, pričom investícia bola financovaná z úveru od Tatra
banky, a. s.. Ak by neboli presvedčení, že sú vlastníkmi dotknutého bytu, alebo by mali pochybnosti
o svojom vlastníctve k bytu, takúto investíciu do cudzieho majetku by nerealizovali. Vyvinuli teda
obvyklé a primerané úsilie na zistenie, či dotknutý byt netrpí nejakými právnymi alebo faktickými vadami,

nakoľko bolo v ich záujme nadobudnúť právne čistú nehnuteľnosť, v ktorej si plánovali vybudovať svoje
rodinné zázemie. Názor súdu prvej inštancie, že si mali zisťovať informácie o povesti prevodcu a jeho
podnikateľskej činnosti, ktorá sa primárne žiadnym spôsobom netýkala prevodu vlastníckeho práva k
bytu a až na tomto základe sa mali rozhodnúť ku kúpe bytu, považujú za mylný a ničím neodôvodnený.
Jednak žiadny predpis neukladá nadobúdateľom nehnuteľnosti takúto povinnosť a jednak to nie je

ani požiadavka na vykonanie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a napokon ani nie
je dosť dobre možné od bežného občana - spotrebiteľa v súvislosti s kúpou bytu vyžadovať, aby si
preveroval povesť predávajúceho. Ďalej poukázali na skutočnosť, že informatívna poznámka o tom, že
vo vzťahu k bytu sa vedie súdne konanie, bola do katastra nehnuteľností zapísaná až v roku 2009 pod
č. P2-313/09, t.j. v čase, keď vlastnili byt už šiesty rok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa domáhali

aplikácie právneho názoru Ústavného súdu SR, ktorý bol vyslovený v náleze sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo
dňa 16.3.2016. Podľa ich názoru je nepochybné, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval právne
predpisy a tieto neadekvátnym spôsobom aplikoval na žalovaných, keď v rámci testu dobromyseľnosti
poukázalnaobjektívnenepravdivéskutočnosti.VtejtosúvislostipoukázaliinaviacerénálezyÚstavného
súdu ČR. Mali za to, že súd prvej inštancie nevykonal relevantné dôkazy za účelom vykonania testu

dobromyseľnosti, nakoľko jeho závery v tejto podstatnej okolnosti nekorešpondujú so skutočnosťou ani
s relevantnou judikatúrou.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe podala v zákonnej lehote odvolanie
žalovaná 4/, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej

náhradu trov konania. Žalobca so žalovaným 1/ uzavrel dňa 10.6.2003 zmluvu o úvere a zmluvu o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, pričom vzhľadom na prítomnosť prepadnej
klauzuly zabezpečovacej zmluve krajský súd vyhlásil uvedenú zmluvu za neplatnú, čím (ako uviedol
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku) údajne predznamenal výsledok žaloby o určenie
vlastníckeho práva k bytu v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie sa preto nezaoberali vyjadreniami a

odôvodňovaním v časti týkajúcej sa neplatnosti zabezpečovacej zmluvy. Mala za to, že súd sa týmito
vyjadreniami a odôvodňovaním zaoberať mal, a to na základe jej žiadosti. Uviedla, že krajský súd
posúdil rozsah neplatnosti zabezpečovacej zmluvy nesprávne tým, že ju zneplatnil v celom rozsahu,
keď ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka stanovuje, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len načas právneho úkonu, tak je neplatná len táto časť, pokiaľ je možné ju na základe jej povahy, obsahu
a iných okolností oddeliť od ostatného obsahu. Mala za to, že neplatnosťou prepadnej klauzuly nie je
dotknutá platnosť zabezpečenia, ktorého dojednanie v zmluve bolo jasným vyjadrením vôle zmluvných

strán. Nesúhlasila s názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 20/2011,
ktorý prevzal i prvoinštančný súd, teda že nadobudnutie vlastníckeho práva na dražbe nepredstavuje
originárne nadobudnutie. Uviedla, že je pomerne bežné, že jednotlivé senáty Najvyššieho súdu SR
rozhodujú o rovnakom právnom probléme rôzne, teda aj vo vzťahu k otázke nadobudnutia vlastníctva na
dobrovoľnej dražbe bude pravdepodobne musieť dôjsť k zjednocujúcemu výkladu zo strany Najvyššieho

súdu SR. Poukázala na to, že si preverila právnu istotu nadobudnutia vlastníctva prostredníctvom
dobrovoľnej dražby dopytom u právnika, pričom narozdiel od vývoja právnej vedy v poslednom období
bol v roku konania dražby prevládajúci názor judikatúry a právnej literatúry taký, že dobrovoľná dražba
predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Poukázala tiež na právny názor Ústavného
súdu SR vyslovený v náleze sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016.

6. K odvolaniu žalobcu a žalovaných 2/, 3/ a 4/ sa písomne vyjadril žalovaný 5/, ktorý sa plne stotožnil
s dôvodmi uvedenými v odvolaniach žalovaných 2/ až 4/, predovšetkým vo vzťahu k dobromyseľnosti
nadobúdateľov nehnuteľností v zmysle najnovšej judikatúry, ako aj k zdôraznenej zákonom ustanovenej
oddeliteľnosti právnych úkonov, ktorá vedie k čiastočnej neplatnosti právnych úkonov. Mal za to, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. K odvolaniu žalobcu a žalovanej 4/ sa písomne vyjadrili žalovaní 2/ a 3/, ktorí sa plne stotožnili s
odvolaním žalovanej 4/. Tvrdenie žalobcu, že výlučne z dôvodu neplatnosti dojednania výšky úrokov by
mala byť automaticky neplatná aj zostávajúca časť zmluvy o úvere, považovali za nesprávne a v rozpore
s príslušnými právnymi predpismi. Uviedli, že zákon priamo oddeľuje dohodu o úrokoch pri zmluve o

úvere od ostatného obsahu.

8. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná 4/, ktorá uviedla, že sa pokiaľ ide o oddeliteľnosť
právneho úkonu - zmluvy o úvere, tak ako ju posúdil prvej inštancie, plne stotožňuje so závermi
prvoinštančného súdu a zdôraznila, že rovnaké závery sú namieste aj vo vzťahu k úvahe o čiastočnej

neplatnosti zabezpečovacej zmluvy.

9. K odvolaniu žalovanej 4/ sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že mu uniká vlastný zmysel
odvolania žalovanej 4/, ktorá už nie je vlastníčkou predmetného bytu, tento predala a v tomto smere jej
teda žiadna škoda ani nemôže vzniknúť, a teda chýba na jej strane naliehavý právny záujem, ktorého

prezenciu platné právo požaduje.

10. K odvolaniu žalovaných 2/ a 3/ sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že aspekt dobrej viery
žalovaných 2/ a 3/, ako aj nimi uskutočnených rekonštrukčných prác v predmetnom byte je v kontexte
predmetného sporu právne irelevantný. Nesúhlasil s bezvýhradnou aplikáciou nálezu Ústavného súdu

SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 z 16.3.2016, keď vidno aj rozporné názory jednotlivých senátov a protirečiace
si argumentácie. Poukázal tiež na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR, a to I.ÚS 30/1999, II.ÚS
346/2008 a I.ÚS 50/2010. Poukázal tiež na to, že odvolatelia už nie sú v súčasnosti vlastníkmi
predmetného bytu a o spomenutý byt prišli v roku 2013 v dražbe, a teda v tomto smere im žiadna škoda
vzniknúť nemôže. Podľa jeho názoru na strane odvolateľov chýba naliehavý právny záujem, ktorého

prezenciu platné právo požaduje.

11. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní 2/ a 3/, ktorí zotrvali na svojom odvolaní.
Poukázali na to, že konajúci súd nevyhnutne musí prihliadať na existujúcu judikatúru najvyšších
súdnych autorít, na ktorých čele stojí Ústavný súd SR, a to vrátane aktuálnej judikatúry, ktorá stavia

ochranu dobromyseľného nadobúdateľa na vyššiu úroveň ako ochranu pôvodného vlastníka, ktorý
o svoje vlastnícke právo prišiel na základe svojich vlastných právnych úkonov. Žalobca zo svojho
spotrebiteľského postavenia výlučne vo vzťahu k žalovanému 1/ umelo vytvára akúsi nepostihnuteľný
mantru, posvätné postavenie, ktoré nedôvodne nadraďuje nad práva ostatných strán sporu. Tento
jednoznačný postoj žalobcu poukazuje na jeho nedobromyseľnosť pri domáhaní sa vlastníckych práv k

nehnuteľnosti a indikuje, že žalobca nikdy nemal a ani nemá úmysel splniť si svoj záväzky, na základe
ktorých prišiel o vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti.

12. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná 4/, ktorá zotrvala na svojom odvolaní.13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené
osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zamietnutia žaloby vo zvyšku zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, a odvolanie žalovaných 2/, 3/ a 4/ nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu

prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti vecne správny.

14. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 37C/247/2009 bolo určenie
neplatnosti zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ z 10.6.2003, ďalšej zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z rovnakého dňa, a tiež určenie vlastníckeho
práva k bytu tvoriacemu predmet tzv. zabezpečovacej zmluvy.

15. Pôvodne sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia, že zmluva o úvere z 10.6.2003 a zmluva o
zabezpečovacom záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 10.6.2003, obe uzavreté medzi žalobcom
a žalovaným 1/, sú neplatné. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.4.2007, č.k. 37C/57/2006-53
žalobu zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 8.610,50 Sk (282,82

eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že
žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmlúv, nie je dôvodná, nakoľko v konaní nebolo
preukázané, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečení sú v rozpore s platnými právnymi predpismi
alebo v rozpore s dobrými mravmi.

16. Krajský súd v Trnave na základe podaných odvolaní rozsudkom zo dňa 10.12.2007, sp. zn.
1Co/150/2007 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci žalobca nemohol mať
žiadny naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pretože argumentáciu neplatnosti
takejtozmluvybolomožnévzniesťivrámciobranyprotiprípadnejpožiadavkežalovanéhovočižalobcovi

na peňažné plnenie (za predpokladu, že by sa žalovaný domáhal zaplatenia sumy poskytnutej žalobcovi
podľa zmluvy o úvere) a súd by ju musel vyriešiť ako prejudiciálnu otázku. Pokiaľ ide o zabezpečovaciu
zmluvu, ani tu nebolo možné úspešne žalovať jej neplatnosť predovšetkým preto, že v takomto prípade
bolo možné ochranu právneho postavenia žalobcu dosiahnuť žalobou o určenie vlastníctva bytu, ktorým
bola zabezpečená pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o úvere.

17. Na základe mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom SR Najvyšší súd
uznesením zo dňa 31.7.2009, sp. zn. 1 MCdo 1/2009 rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
10.12.2007, sp. zn. 1Co/150/2007 a rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 23.4.2007, č.k.
37C/57/2006-53 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c) O.s.p. umožňujúcich riešenie
práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím, treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke, má žalobca - spotrebiteľ (ktorého špecifické postavenie
ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra
súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava), pretože potrebuje mať

vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade
čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie,
nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty; ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ).
Dovolací súd sa stotožnil s názorom prezentovaným v mimoriadnom dovolaní, že právny úkon sa prieči
dobrým mravom, ak sa jeho obsah, bez ohľadu na zmluvnú voľnosť a bez ohľadu na to, kto rozpor s

dobrými mravmi zavinil, ako i na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej miere, dostane do
rozporu so všeobecne uznávaným názorom, ktorý vo vzťahu medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah
tohto právneho úkonu tak, aby bol v súlade so základnými morálnymi zásadami. Hoci maximálna výška
úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch
nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán,

nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov tiež musí byť v súlade s ust. § 39 OZ, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjdespravidlavtedy,akdohodnutéúrokypresiahnumieruúrokovposkytnutúpeňažnýmiústavmivčase
uzavretia zmluvy. Preto sa touto skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania zaoberať a ustáliť, či obsahprávneho úkonu, v ktorom je výška úrokov 60 % ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci
právneho úkonu na výške úrokov dohodli. Za účelom určenia prípustnej miery úroku preto treba doplniť
dokazovanie vyjadrením minimálne jedného peňažného ústavu k výške úrokovej miery poskytovanej

v peňažných ústavoch, až potom možno o žalobe rozhodnúť. Dovolací súd tiež poukázal na to, že na
podanie žaloby o peňažné plnenie je aktívne legitimovaný iba veriteľ, teda nebankový subjekt, ktorý
takúto žalobu nepodal a ani nepodá, keďže v danom prípade nastala okolnosť (žalobca nezaplatil dve
po sebe idúce splátky), ktorá spôsobila zročnosť celého dlhu. Žalobca by nemal pri takomto výklade
možnosť žiadať o posúdenie platnosti úverovej zmluvy, čo je odňatie spravodlivosti. Tento naliehavý

právny záujem má spotrebiteľ aj popri možnosti uplatňovať vecné práva k predmetu zabezpečenia.
Zmluva o zabezpečovacom prevode práva má vo vzťahu k zmluve o úvere akcesorickú povahu. Žalobou
o určenie vlastníckeho práva k bytu sa nevyrieši hlavný záväzok žalobcu. Vzhľadom na aktuálnu právnu
úpravu § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v zmysle ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu
alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo

pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou
zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka, má spotrebiteľ
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.

18. Súd prvej inštancie po rozšírení žaloby o určenie vlastníckeho práva k bytu tvoriacemu predmet

tzv. zabezpečovacej zmluvy rozsudkom zo dňa 8.12.2010, č.k. 37C/247/2009-389 žalobu zamietol
a žalovanému 1/ (v tom čase v konaní vystupujúcemu jedinému žalovanému) priznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovaných
určeniach, pričom podľa názoru súdu list žalobcu z 11.6.2003 (deň po uzavretí žalobou napadnutých
zmlúv) nespĺňal náležitosti platného odstúpenia od zmluvy. Navýšenie pohľadávky vo výške 60 % ročne

síce bolo neprimerane vysoké, avšak táto časť zmluvy bola oddeliteľnou od ostatného jej obsahu s
potrebou usudzovania na platnosť zvyšku zmluvy nezaťaženej príslušným nedostatkom. Pokiaľ išlo
o zabezpečovaciu zmluvu, tú neplatnosť tzv. prepadnej klauzuly a tým ani zabezpečovacej zmluvy
nešlo vyvodiť len z pomerne strohej zákonnej úpravy príslušného zabezpečovacieho inštitútu v čase
uzavretia zmluvy a nebol tak dôvod nerešpektovať princíp zmluvnej voľnosti. Súd nezistil ani žiaden

zo všeobecných dôvodov neplatnosti zmlúv, pričom použitiu ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj úpravy takýchto otázok v komunitárnom práve bránilo nadobudnutie
účinnosti tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 150/2004 Z.z.) a aj
pristúpenie Slovenskej republiky k Európskej únii až po uzavretí žalobou napadnutých zmlúv.

19. Na základe v zákonnej lehote podaných odvolaní Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa
18.9.2012, sp. zn. 10Co/79/2011 rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej týkajúcej sa neplatnosti
zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zmenil tak, že určil, že zmluva
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 10.6.2003 uzavretá medzi žalobcami a
žalovaným (žalovaným 1/), je neplatná a vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie tzv. prepadnej klauzuly pri
zabezpečovacom prevode práva nebolo v súlade s právom ani pred doplnením Občianskeho zákonníka
o dnešné ustanovenie § 553c ods. 2, ktoré je len výslovným deklarovaním v zákone toho, čo už
predtým šlo dovodiť zo zmyslu a účelu úpravy, a bez ohľadu na normy spotrebiteľského práva, pričom
rozdiel medzi oboma tu zmienenými prípadmi (prípadom uzavretia zmluvy s tzv. prepadnou klauzulou

pred 1.1.2008 a po takomto dni) nebol v tom, že by tu nemalo ísť o neplatnosť zmluvy, ale v tom,
v čom bolo treba vidieť takejto neplatnosti. V druhom tu opisovanom prípade (u zmluvy uzavretej
po 1.1.2008) by bol dôvodom priamy rozpor zmluvy so zákonom, v prípadoch druhovo totožných s
tým v prejednávanej veci (zmluvy uzavretej do 31.12.2007 vrátane) však takýmto dôvodom bol ten,
že úkon svojim obsahom i účelom zákon obchádza. Ďalej podľa názoru odvolacieho súdu u tzv.

zabezpečovacej zmluvy bolo vylúčené, aby postupom podľa § 41 Občianskeho zákonníka šlo oddeliť
časť zmluvy dôvodom neplatnosti nedotknutú od takej, ktorá by prípadne takýmto nedostatkom trpieť
nemala. Odvolací súd ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že zamietnutie žaloby v časti určenia vlastníctva
žalobcu súd v tejto časti neodôvodnil, a teda jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. Odvolací
súd sa tiež nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého by mal žalobca znášať riziko

nevyhovenia žalobe, pokiaľ malo ísť o uplatnenie požiadavky na neplatnosť zmluvy ako celku vtedy, ak
súd naopak usúdi na neplatnosť len čiastočnú. Súd prvej inštancie následne rozsudkom napadnutým
odvolaním určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - trojizbového bytu č. XX o celkovej
podlahovej výmere 70,73 m2, v nachádzajúceho sa na šiestom poschodí, v bytovom dome súp. č.XXXX, na X. ul. č. X v W., k. ú. W., Obec W., okres Senec, a spoluvlastníkom spoločností častí a
zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, pričom podiel priestoru na spoločných častiach,
spoločných zariadeniach domu a príslušenstve predstavuje 7073/340752, a spoluvlastnícky podiel k

pozemku predstavuje 7073/340752, teda 8,49 m2, bytový dom postavený na parc. č. 739/4 o celkovej
výmere 409 m2, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX, vedenom pre k.ú. W. Okresným
úradom Senec, katastrálnym odborom a žalobu vo zvyšku zamietol. O nároku na náhradu trov konania
súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/ až 5/.
Intervenientovi (v konaní pôvodne vystupujúcemu Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS)

nárok na náhradu trov konania nepriznal.

20. V časti určenia vlastníctva žalobcu odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie
zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou
uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a
napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v
súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba
odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť

a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

21. Žalobca žalobný nárok spočívajúci v určení, že je vlastníkom bytu odvodzuje od neplatnosti zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zo dňa 10.6.2003 uzatvorenej medzi ním

a žalovaným 1/. Bolo potrebné vychádzať z toho, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa
18.9.2012, sp. zn. 10Co/79/2011 bolo určené, že predmetná zmluva o zabezpečení záväzku prevodom
právaknehnuteľnostibolaurčenáneplatnou,pričomnatomtozávereničnemení,ževtomčasežalovaní
2/ a 3/ v konaní vystupovali ako vedľajší účastníci na strane žalovaného (v súčasnosti žalovaného 1/).
Niet žiadneho dôvodu, aby sa odvolací súd v tomto štádiu odvolacieho konania odchýlil od právneho

názoru vysloveného vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí týkajúceho sa neplatnosti zabezpečovacej
zmluvy, neplatnosť ktorej bola vyslovená vo výroku rozsudku odvolacieho súdu a podrobne odôvodnená
v jeho písomnom odôvodnení, pričom záver vyslovený v rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 18.9.2012,
sp. zn. 10Co/79/2011 korešponduje s ustálenou rozhodovacou praxou Krajského súdu v Trnave, ďalších
odvolacích súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR.

22. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,

aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

23. Žalovaní argumentáciu vo svojich odvolaniach ťažiskovo opreli o nález Ústavného súdu SR zo dňa
16.3.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015, z ktorého vyplynulo, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa

od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť
istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou
dobrej viery také nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať
pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany

postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostali do vzájomnej
kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám
má. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp

všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie zásadných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho a rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý
vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, akovec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní.

24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v danom prípade právny názor prezentovaný v
náleze Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015 predstavuje odklon od doposiaľ
vzácne jednotnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 107/2001, 2 MCdo 20/2011, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS 50/2010, III.ÚS 468/2010).

25. Nemožno tiež dospieť k záveru, že nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 došlo k
prelomeniu zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť
viac práv, ako sám má) v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, keď z uznesenia Ústavného súdu zo
dňa 20.4.2016, sp. zn. I. ÚS 239/2016 vyplýva, že právna zásada „nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet“ sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná

2/ podobne ako žalovaný 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni
predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným
nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť, pričom dobrá
viera žalovanej 2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity,

aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ
zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené
tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže opak.

26. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od

nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k
veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne
spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom
zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka,
ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca

nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. Občiansky zákonník de lege lata
možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako
výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa
§ 486 OZ) a dobromyseľnosť nadobúdateľa nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho
predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto

možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať v dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z
hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch
ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. Rovnako zo znenia zákona č. 527/2002 Z.z.

o dobrovoľných dražbách nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k
nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že by došlo k prelomeniu zásady „nemo
plus iuris“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo
20/2011, ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 448/2010.

27. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
týkajúca sa predmetného bytu, uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 1/ je neplatná, čo vyslovil
odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 18.9.2012, sp. zn. 10Co/79/2011, a
teda žalovaný 1/ sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností a tieto nemohol platne previesť na
žalovaných 2/ a 3/, a následne žalovaná 4/ nemohla nadobudnúť príklepom na dobrovoľnej dražbe

vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam a toto následne previesť na žalovaného 5/.

28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia
vlastníctva podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

29. Uvedené však neplatilo o rozhodnutí súdu prvej inštancie v časti určenia neplatnosti úverovej
zmluvy, keď bolo potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že sa nedržal právneho záveru vysloveného
tak v rozhodnutí dovolacieho súdu zo dňa 31.7.2009, sp. zn. 1 M Cdo 1/2009, ako aj v rozhodnutí
odvolacieho súdu zo dňa 18.9.2012, sp. zn. 10Co/79/2011. Odvolací súd totiž už vo viacerých skôr nímprijatých rozhodnutiach v tzv. spotrebiteľských veciach sformuloval tézu, podľa ktorej na eliminovanie
rizík predstavovaných pre spotrebiteľov v zmluvami dominantnejšími partnermi existovala obrazná
záchranná sieť aj v čase pred prijatím prvotnej spotrebiteľskej novely Občianskeho zákonníka a pred

pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii, pričom takouto sieťou bol práve zákon o ochrane
spotrebiteľa a v ňom citované ust. § 23a (zakotvujúceho najskôr, a to aj v čase uzatvárania žalobou
napadnutej zmluvy o úvere inštitút typovej, podľa obsahu definícií v zákone však vždy spotrebiteľskej
a neskôr, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 616/2004 Z.z. dokonca výslovne spotrebiteľskej
zmluvy; v tejto súvislosti porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.4.2012, č.k.

10CoE/298/2011-30).

30. Práve takáto úprava len demonštratívne upravovala výpočet v nej podmienok považovaných za
neprimerané a i zákaz podmienok rozporných s dobrými mravmi, boli potom tým, čo aj v prejednávanej
veci umožňuje posúdenie dojednaní účastníkov tak, ako sa to neskôr v mnohých ohľadoch pokúsila
vyprecizovať nielen vnútroštátna úprava normami tzv. spotrebiteľského práva, ale tiež európska

judikatúra a národné judikatúry členských štátov EÚ. Toto a aj existencia už v čase uzatvárania žalobou
napadnutej zmluvy a tiež zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v príslušnom znení)
však malo zásadný význam pre posudzovanie zmluvy o úvere. Odvolací súd opätovne poukazuje, že
nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ak tento uplatnil požiadavku na neplatnosť zmluvy ako celku vtedy,
ak súd naopak posúdi, že neplatnou je len časť zmluvy. Je potrebné vychádzať z toho, že je to súd

(a nie účastník), ktorý pozná právo, a preto dosť dobre nemožno trvať na tom, aby žalobca často
len s obmedzenými právnymi znalosťami a pri neexistencii obligatórneho zastúpenia v konaní mal
byť povinným na jednej strane rozlíšiť časti právneho úkonu dotknuté neplatnosťou od tých, ktoré
týmto naopak netrpia a na strane druhej vedieť sa správne postaviť aj k tomu, či dôvody neplatnosti
zakladajú neplatnosť celého úkonu (alebo len jeho časti). Ak navyše i za pomoci výkladového pravidla

„argumentum amaiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) potencionálne uplatniteľnú požiadavku na
neplatnosť len časti zmluvy treba považovať za obsiahnutú v žalobe, ktorou sa niekto domáha určenia
zmluvy za neplatnú celkom, zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o úvere bolo
zjavným vyhnutím sa dostatočne konkrétnej odpovedi na otázku, čo z takejto zmluvy a prečo je dôvodné
považovať za neplatné dojednania.

31. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby
vo zvyšku a závislom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391
ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

32. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude po ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania náležite zhodnotiť a až potom
opätovne v tejto časti, ako aj v časti trov konania rozhodnúť.

33. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).