Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. jún 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116204728
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116204728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci žalobkyne: L. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XX, A., právne zastúpená Mgr. Michalom Zemanom, advokátom, so sídlom
Y. XX, F., proti žalovanému: N. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, A., právne zastúpený JUDr.
Petrom Vachanom, advokátom, so sídlom T. Y. XXXX/X, A., o zaplatenie 2.500,00 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/43/2016-40 zo dňa 11. januára
2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, v ktorom žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, p

o t v r d z u j e .

Vo výroku o nároku žalovaného voči žalobkyni na náhradu trov prvostupňového konania rozsudok
prvoinštančného súdu m e n í tak, že žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov
prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobkyne o zaplatenie 2.500,00 Eur s

príslušenstvom v celom rozsahu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v celom rozsahu. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že pokiaľ si žalobkyňa na základe
rozhodujúcich skutočností v žalobe voči žalovanému uplatnila nárok na peňažné plnenie vyplývajúce
zo solidarity ich záväzku zo zmluvy o pôžičke, ktoré mal žalovaný podľa predmetnej zmluvy vrátiť,
súd nemôže priznať niečo iné, než požadoval žalobca, teda žalovanému nemôže uložiť inú ako
žalobcom požadovanú povinnosť alebo nemôže žalobcovi priznať síce požadované plnenie, avšak z
iného skutkového základu, ako bol žalobcom vymedzený. Súd tak nemá povinnosť a bolo by v rozpore

so zásadou rovnosti strán v konaní zo žalobcom predložených a označených dôkazov odvodzovať
skutkové tvrdenia, ktoré neboli žalobcom produkované a na základe týchto žalobcovi priznať síce
uplatnený nárok, avšak uplatnený na základe iného žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Žalobkyňu
v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie uzavretia ňou tvrdeného záväzkovo-právneho
vzťahu upravujúceho solidaritu dlžníkov zo zmluvy o pôžičke, v ktorej boli strany sporu zaviazané
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne. Ani dohoda strán sporu medzi dlžníkom a
žalovanýmakotreťouosobou,ktorousamoholzaložiťnovýsamostatnýzáväzkovo-právnyvzťah,aleiba

medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorý však pôvodný záväzok nemohol ovplyvniť, nebola preukázaná.
V danom prípade pasívna solidarita nevyplýva ani z povahy plnenia, keď pôvodný záväzok zo zmluvy o
pôžičke bol v celom rozsahu splnený a iba v prípade, ak by platbe dlhu za dlžníka predchádzala dohoda
podľa § 534 OZ a dlžník svojmu veriteľovi plnil sám, zníži sa tým majetkový stav dlžníka v dôsledkuporušenia záväzku zaviazaného a dlžníkovi vzniká nárok na náhradu škody voči zaviazanému podľa
§ 420 OZ. Tieto skutočnosti však zo strany žalobkyne preukázané neboli. V nadväznosti na uvedené
potom prvoinštančný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal

z ust. § 255 OZ a úspechu žalovaného v spore.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručila v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že ako
vyplýva z podanej žaloby, predmetom žaloby je nárok žalobkyne voči žalovanému vo výške 2.500,00
Eur, ktorý má základ v tom, že žalobkyňa vrátila veriteľovi 5.000,00 Eur, hoci 2.500,00 Eur z tejto sumy

sa zaviazal splatiť žalovaný. Tým je vymedzený skutkový základ žaloby. Za nepodstatné považovala, či
žalobkyňa a žalovaný boli spoločnými dlžníkmi zo zmluvy o pôžičke, alebo či žalovaný mal povinnosť
plniť pôžičku alebo jej časť z iného dôvodu. Za podstatné považovala, že žalovaný bol povinný plniť
uvedených 2.500,00 Eur. Žalobkyňa v žalobe výslovne uviedla, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo
k dohode, že vrátia pôžičku rovným dielom. Vychádzajúc zo zásady iura novit curia, právne posúdenie je
vecou súdu a prípadné predloženie právneho posúdenia v žalobe je v zásade irelevantné. Uviedla, že

medzi žalobkyňou a žalovaným a veriteľom z pôžičky mohli existovať najmä nasledovné právne vzťahy,
na základe ktorých je žalobný návrh dôvodný:
a/ žalobkyňa a žalovaný ako dlžníci a veriteľ z pôžičky uzatvorili zmluvu o pôžičke,
b/ žalobkyňa ako dlžník a veriteľ z pôžičky uzatvorili zmluvu o pôžičke, pričom žalobkyňa a žalovaný sa
dohodli podľa § 534 OZ, že žalovaný za žalobkyňu vráti časť pôžičky vo výške 2.500,00 Eur,

c/žalobkyňaakodlžníkaveriteľzpôžičkyuzatvorilizmluvuopôžičke,pričomveriteľzpôžičkyažalovaný
sa dohodli, že žalovaný vráti veriteľovi z danej pôžičky 2.500,00 Eur a žalovaný teda prevzal túto časť
záväzku zo zmluvy o pôžičke.
Vo všetkých uvedených prípadoch je zrejmé, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na zaplatenie
2.500,00 Eur z dôvodu, že vrátila pôžičku v celom rozsahu. Osobitne poukazovala na nesprávne právne

závery súdu uvedené v odseku 16 rozsudku. Potvrdila, že podľa § 534 OZ tretia osoba nevstupuje
priamo do záväzkového vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Takáto dohoda však vo vzťahu dlžník - tretia
osoba znamená, že tretia osoba má vo vzťahu k dlžníkovi plniť to, na čo sa zaviazala. Ak teda žalovaný
nesplnil to, na čo sa zaviazal, podľa § 534 OZ a žalobkyňa vrátila celú pôžičku veriteľovi, vo vzťahu k
uzatvorenej zmluve o pôžičke došlo k správnemu splneniu záväzku. Avšak vo vzťahu medzi žalobkyňou

a žalovaným došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko podľa dohody medzi
žalobkyňou a žalovaným žalobkyňa nemala plniť zvyšných 2.500,00 Eur, ale toto plnenie mal uskutočniť
žalovaný. Na viacerých miestach žaloby žalobkyňa uvádza, že žalovaný sa zaviazal vrátiť veriteľovi
2.500,00 Eur z uvedenej pôžičky, resp. túto časť mal zaplatiť žalovaný. Pre úplnosť uviedla, že ak
súdu nebolo jasné, z akého dôvodu sa žalobkyňa domáha zaplatenia žalovanej sumy, mal ju vyzvať na

odstránenie nedostatku žaloby. Pokiaľ súd konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, tento
záver súdu je nesprávny. Existenciu určitej dohody a jej obsahu možno dokazovať i napríklad správaním
zmluvných strán. Zo SMS komunikácie medzi žalovaným a veriteľom a medzi žalobkyňou a žalovaným
jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa zaviazal z predmetnej pôžičky vrátiť 2.500,00 Eur. Ako vyplýva z
vykonaného dokazovania, poskytnutá pôžička 5.000,00 Eur bola použitá na kúpu spoločného vozidla

žalovaného a žalobkyne. Hoci kúpnu zmluvu na vozidlo uzatvorila len žalobkyňa, nič to nemenilo na
tom, že vozidlo využívala žalobkyňa spoločne so žalovaným. Z dokazovania taktiež vyplýva, že žalovaný
vozidlo nabúral, vozidlo bolo predané za 2.200,00 Eur, pričom žalobkyňa odovzdala žalovanému z
tejto sumy polovicu, t. j. 1.100,00 Eur, a to bez ohľadu na to, aké právne vzťahy medzi nimi vznikli. V
nadväznosti na uvedené žiadala rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť, žalovanému uložiť povinnosť

zaplatiť žalobkyni 2.500,00 Eur s príslušným úrokom z omeškania a nahradiť jej trovy konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožnil s právnym a skutkovým
posúdením veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že mu žiadne finančné prostriedky v marci 2013 od pani
R. ako veriteľa pôžičky, ani žalobkyne poskytnuté neboli. Tieto boli v celom rozsahu použité žalobkyňou

na kúpu osobného motorového vozidla, ktorého výlučným vlastníkom bola žalobkyňa. Vzhľadom na
uvedené je zrejmé, že nemohol a ani sa nikdy nezaviazal, že dlh žalobkyne, resp. jeho časť vráti a ani
v zmysle ust. § 534 OZ sa nikdy nezaviazal, že splní záväzok žalobkyne voči pani R.. Za nepochybné
považoval, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdených skutočností. Správne
pretoprvoinštančnýsúdžalobuzamietol.Pokiaľžalobkyňavodvolaníšpekulatívneuvádzarôzneprávne

modely, ktoré by mali odôvodňovať jej údajný nárok voči žalovanému, s prihliadnutím na vykonané
dokazovanie a skutkové tvrdenia strán sporu ani jeden z nich nie je možné akceptovať. O to viac, ak ho
žalobkyňa ani sama nevie jednoznačne skutkovo opísať, odôvodniť a preukázať. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd prvej inštancie nemal inú možnosť ako vychádzať zo skutkových tvrdení uvedených vžalobe (poskytnutie pôžičky spoločne žalobcovi a žalovanému), ktoré však neboli výpoveďou žalobkyne
a ani veriteľa z pôžičky potvrdené, naopak, potvrdili skutkové tvrdenia žalovaného o neexistencii
akéhokoľvek záväzku medzi ním a žalobkyňou. Akékoľvek iné tvrdenia žalobkyne uvedené v podanom

odvolaní týkajúce sa údajnej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným v konaní preukázané neboli.
Rozsudok prvoinštančného súdu žiadal ako správny potvrdiť. Pre prípad úspechu si uplatnil nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom

odvolaní (§ 379 CSP) a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) bez nariadenia pojednávania
(podľa § 385 CSP a contrario) rozsudok prvoinštančného súdu ako správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie

náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu považoval za
potrebnévyjadriťsaibaknámietkamžalobkyneuvedenýmvpodanomodvolaní,vktoromnačrtlaviaceré
modelové situácie odôvodňujúce ňou uplatnený nárok voči žalovanému.

8. Tak ako uviedol prvoinštančný súd, podstatnou náležitosťou žaloby v zmysle § 132 ods. 1 CSP
okrem všeobecných náležitostí je uvedenie a označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov a ich preukázanie a žalobný návrh.

9. V žalobe musí žalobca uviesť pravdivé a úplné opísanie skutočnosti, z ktorých je zrejmé, aké právo na
súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva si žalobca žalobou uplatňuje a na základe akých
skutočností. Judikatúra vymedzuje rozhodujúce skutočnosti ako údaje, ktoré sú nutné na to, aby bolo
jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti,
ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu,

ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedzí predmet konania po skutkovej stránke
(3 Obo 77/2007).

10.Žalobkyňavpodanejžalobeuviedla,ževmarci2013paniR.R.akoveriteľpôžičkypožičalažalobkyni
a žalovanému sumu 5.000,00 Eur. Žalobkyňa sa so žalovaným dohodli, že uvedenú pôžičku vrátia pani

R. rovným dielom. V čase poskytnutia pôžičky žalobkyňa a žalovaný boli vo vzťahu, ktorý bol ukončený
v máji 2015. Žalobkyňa svoju časť 2.500,00 Eur vrátila pani R. ešte v roku 2015. Žalovaný na neho
pripadajúcu časť 2.500,00 Eur pani R. nevrátil. Žalobkyňa bola teda nútená vrátiť pani R. aj druhú časť
pôžičky vo výške 2.500,00 Eur, na vrátenie ktorej sa zaviazal žalovaný. Žalobkyňa vyzvala 17.02.2016
žalovaného, aby jej z dôvodu plnenia pôžičky v plnej výške zaplatil časť 2.500,00 Eur, ktorú mal zaplatiť

on. Žalovaný tak však nespravil. V nadväznosti na uvedené žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť
jej 2.500,00 Eur s príslušným úrokom z omeškania. Veriteľ z pôžičky pani R. vo vyhlásení zo 17.02.2016
uviedla, že v mesiaci marec 2013 požičala svojej vnučke L. H. - žalobkyni a jej vtedajšiemu priateľovi
- žalovanému 5.000,00 Eur. L. jej poctivo splácala 2.500,00 Eur, žalovaný jej zvyšných 2.500,00 Eur
nevrátil vôbec, hoci ju stále uisťoval, že ich vráti. Nakoniec jej zvyšných 2.500,00 Eur vrátila vnučka.

11. Na pojednávaní dňa 11.01.2017 veriteľka z pôžičky pani R. do výpovede uviedla, že v marci 2013
prišla za ňou vnučka, aby jej požičala peniaze. Peniaze odovzdala svojej vnučke. Uviedla, že v čase
pôžičky za ňou žalovaný nebol. Obaja prišli neskôr, povedali jej, že si kúpili auto a že peniaze napoly
vrátia.Naotázkusúdu,aképeniazemalinapolovicuvrátiťakomupožičalafinančnéprostriedky,uviedla,

žeboloto5.000,00Eur,dalaichdorúksvojejvnučke.Vsporiteľnibolapeniazevybraťsosvojouvnučkou.
V momente, keď odovzdávala peniaze vnučke, žalovaný prítomný nebol. Prišiel spoločne s vnučkou až
neskôr. Na otázku, kto ju požiadal o pôžičku, uviedla, bola to moja vnučka.12. Vychádzajúc z uvedeného, i odvolací súd sa musel stotožniť s konštatáciou prvoinštančného súdu
o tom, že pokiaľ zmluva o pôžičke je neformálnou reálnou zmluvou a vznik pôžičky predpokladá
nielen dohodu strán, ale aj odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, až skutočným odovzdaním veci

dlžníkovi sa tento vzťah stáva vzťahom právnym, vzťahom z pôžičky. Nakoľko peniaze od veriteľa
poskytujúceho pôžičku prevzala iba žalobkyňa, solidarita záväzku zo zmluvy o pôžičke voči žalovanému
ako dlžníkovi preukázaná nebola, a teda nebola preukázaná ani jeho povinnosť plniť veriteľovi z pôžičky
spoločne a nerozdielne so žalobkyňou. Správne prvoinštančný súd konštatoval, že pokiaľ zmluvu o
pôžičke uzatvorila len žalobkyňa, spoločný záväzok strán sporu nevznikol a zaviazaná na jej vrátenie

bola len žalobkyňa, ktorá uzavrela zmluvu o pôžičke. Uvedené vyplynulo i z výpovede svedkyne R.,
ktorá jednoznačne potvrdila odovzdanie predmetu pôžičky výlučne žalobkyni ako dlžníčke, teda pokiaľ
žalobkyňa uspokojila pohľadávku veriteľa v celom rozsahu, plnila výlučne len svoj dlh a to titulom
poskytnutej pôžičky zo strany veriteľa. Pokiaľ ďalej žalobkyňa poukazovala na pasívnu solidaritu v
zmysle ust. § 534 OZ, teda dohodu žalovaného s ňou ako dlžníčkou, že splní jej záväzok voči veriteľovi,
je potrebné uviesť, že tak ako uzavrel prvoinštančný súd, existencia takejto dohody so žalovaným sa

vykonaným dokazovaním nepreukázala. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie tohto
tvrdenia.

13. Pokiaľ i v podanom odvolaní poukazovala žalobkyňa na to, že v danom prípade je potrebné
vychádzať zo zásady iura novit curia, teda, že súd pozná právo a na daný skutkový stav má aplikovať

taký právny predpis, z ktorého by bolo možné vyvodiť odôvodnenosť žalobkyňou podanej žaloby voči
žalovanému, je opätovne potrebné poukázať, že i s touto skutočnosťou sa prvoinštančný súd vyporiadal
v dôvodoch svojho rozhodnutia, keď uviedol, že súd nemôže priznať niečo iné, než požadoval žalobca,
teda žalovanému nemôže uložiť inú, ako žalobcom navrhovanú vymedzenú povinnosť, a teda nemôže
žalobcovi priznať síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu, ako bol žalobcom

vymedzený. Súd tak nemá povinnosť a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti strán v spore zo
žalobcom predložených a označených dôkazov odvodzovať skutkové tvrdenia, ktoré neboli žalobcom
produkované a na základe týchto žalobcovi priznať síce uplatnený nárok, avšak na základe iného, než
žalobcomtvrdenéhoskutkovéhostavu.Akpotomžalobkyňavžalobeuplatnilasvojnároknazákladeňou
opísanýchskutočností-skutkovéhodejaatentoumožniljehojednoznačnúindividualizáciu,čoznamená,

že vymedzila predmet konania po skutkovej stránke tak, aby bolo možné na ňou vymedzený skutkový
dej aplikovať konkrétnu právnu normu, nebolo povinnosťou súdu vyzývať ju na doplnenie, prípadne iné
opísanie skutkového deja v podanej žalobe len z dôvodu, že na podklade iných skutkových tvrdení,
iného opísania skutkového deja by eventuálne mohla byť voči žalovanému úspešná. Bolo práve vecou
žalobkyne, aby opísala skutkové tvrdenia, teda predmet konania vymedzila po skutkovej stránke tak,

aby za použitia konkrétnej právnej normy mohol byť ňou uplatnený nárok úspešný. Ako však uviedol
prvoinštančný súd, súd nemôže aplikovať na určitý skutkový dej právnu normu, ktorá na vymedzený
predmet konania nedopadá, pod ktorú sa vymedzený skutkový dej nedá subsumovať, resp. podriadiť.

14. V nadväznosti na uvedené neostávalo preto iné, než stotožniť sa s odôvodnením rozhodnutia

zo strany prvoinštančného súdu a toto ako správne, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, vo výroku ktorým
prvoinštančný súd žalobu žalobkyne zamietol, potvrdiť.

15. Na rozdiel od prvoinštančného súdu, však odvolací súd vzhľadom na okolnosti prejednávanej
veci zmenil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým žalovanému priznal nárok na náhradu

trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu. Mal za to, že v danom prípade je možné, vzhľadom
na okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu práva na súde voči žalovanému, vyvodiť, že sú tu
dané také výnimočné okolnosti, pre ktoré súd náhradu trov konania žalovanému voči žalobkyni priznať
napriek jeho úspechu v spore nemusí, resp. nie je povinný. Z okolností prejednávanej veci jednoznačne
vyplýva, že motorové vozidlo, na ktoré boli použité zapožičané peniaze žalobkyňou, používali žalobkyňa

a žalovaný spoločne, žalovaný predmetné motorové vozidlo nabúral, znehodnotil ho a napriek tomu,
že v priebehu celého konania zotrval na tvrdení, že motorové vozidlo vlastnícky patrilo žalobkyni, po
odpredaji zvyškov si ponechal polovicu kúpnej ceny. I napriek tomu, že po vecnej stránke nebolo možné
vyhovieť žalobe žalobkyne na podklade ňou tvrdeného skutkového deja, zo správania žalovaného, ktorý
motorové vozidlo používal, ponechal si časť kúpnej ceny za odpredaj zvyškov motorového vozidla po

jeho havárii, možno ustáliť, že sa správal ako spoluvlastník, resp. spoluužívateľ motorového vozidla, čo
odôvodnene viedlo žalobkyňu k presvedčeniu, že jej má časť zapožičaných peňazí použitých na kúpu
motorového vozidla vrátiť. V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu odvolací
súd preto zmenil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konaniaa žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Z tých istých
dôvodov potom žalovanému nepriznal voči žalobkyni nárok ani na náhradu trov odvolacieho konania, a
to i napriek tomu, že v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)