Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/370/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234291
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234291.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/291/2012-78 zo dňa 22. mája
2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške
604,08 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 120,82 eur zamietol, odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Návrh navrhovateľa posudzoval v zmysle ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného

do 31.12.2012, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného do 31.12.2013,
ako aj § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011.
Okresný súd mal za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní
nedošlo. Poukázal na to, že v rozhodnom čase bolo účinné vyššie citovaného ustanovenia § 44 ods.
2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, okresný súd konštatoval, že z citovaného
ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však podľa okresného súdu výslovne v zmysle zákona
neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa citovaného
ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských
komisií a zmier nimi schválený. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ v návrhu poukazoval na to, že zmyslom

tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu tiež poukazoval na to, že citovaného ust. § 44 ods. 2 v
spojení s citovaného ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na prípad, keď
exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutímrozhodcovských komisií. Okresný súd sa však s takýmto právnym názorom navrhovateľa nestotožnil
a naopak vychádzal z toho, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s citovaným ustanovením § 41 ods. 2
písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu a

zmier ním schválený. Pri tomto závere okresný súd poukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu č.
102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v

ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené".
Tiež poukázal na to, že ak by súd vychádzal z výkladu produkovaného navrhovateľom ust. § 41 EP v
znení účinnom do 31.05.2011, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako exekučný titul nepoznal
vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v citovanom

ustanovení § 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc od uvedeného okresný
súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom
Ústavný súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu

so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo
aj pred 01.06.2010)". Tiež dôvodil, že ak teda okresný súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v
čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
exekučnom súde dňa 17.01.2011 o tejto žiadosti tak, že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa

citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 EP sa vo všeobecnosti na takéto rozhodnutie exekučného súdu
nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo o exekučný titul podľa citovaného ustanovenia § 41 ods.
2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo o iný exekučný titul. Ďalej poznamenal,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok

z hľadísk, ktoré sú vymedzené v citovanom ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v rámci dotknutého
konaniakonštatovalvýkonprávoprávnenéhopodľaposudzovanejrozhodcovskejzmluvyzanezlučiteľný
sdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažovalzadôvodnéaplikovaťust.§45zákona
č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo

veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorého
smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej

predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide
o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Taktiež
okresný súd považoval za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne

podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Podľa okresného súdu bolo nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v
spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je
po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je
potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti
s rozhodcovskými konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Podľa

okresného súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že exekučný súd v danom prípade postupoval
po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.02.2011
v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie
uvedených intencií. Za účelom prieskumu aj exekučný súd listom zo dňa 14.02.2011 požiadal dotknutýrozhodcovský súd o predloženie fotokópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému.
Tiež konštatoval, že po tom, ako mu boli tieto listiny dotknutým rozhodcovským súdom doručené,
exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Okresný súd opätovne zdôraznil, že v danom prípade nebola zákonom stanovená lehota
na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto neprichádza do úvahy nesprávny úradný postup
exekučného súdu v podobe porušenia povinnosti exekučným súdom vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako

nesústredený, neefektívny. Postup exekučného súdu v danom prípade sa tak podľa názoru okresného
súdu nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.
Dĺžku konania od podania žiadosti o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia o zamietnutí tejto
žiadosti pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia v trvaní 5
mesiacov, okresný súd nepovažoval vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú, a preto
nekonštatoval v danom prípade ani nesprávny úrad postup exekučného súdu spočívajúci v zbytočných

prieťahoch v jeho konaní.
Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v exekučnom konaní bolo rozhodnuté o návrhu na
vydanie poverenia a výsledkom konania bolo vydanie rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť.
Proti rozhodnutiu nebolo navrhovateľom ako oprávneným podané odvolanie, neboli podané iné riadne
alebo mimoriadne opravné prostriedky a okresný súd nezistil, že by došlo k akémukoľvek zrušeniu

rozhodnutia. Okresný súd dokonca nezistil a navrhovateľ neuviedol ani žiadne iné okolnosti pred alebo
po vydaní rozhodnutia, ktorým bolo zamietnuté vydanie poverenia, ktoré by nasvedčovali o tom, že
uznesenie Okresného súdu Žilina, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia,
je nezákonné, navrhovateľ ich ani netvrdil. Uznesenie nie je ani v rozpore s ustálenou judikatúrou,
vývojom právnych predpisov. Ak teda súd rozhodol tak, že nie je možné na základe rozhodcovského

rozsudku viesť exekúciu a táto skutočnosť nebola vyvrátená, nemôže požívať väčšiu ochranu dôvera
vo vykonateľnosť rozsudku pred prirodzenou existenciou a ochranou práv slabšej strany konania.
Teda nemožno vyčítať súdu dĺžku konania, počas ktorej preskúmaval prípustnosť exekučného výkonu
rozhodnutia, ak nekonal svojvoľne.
Naviac konštatoval, že pre nesprávnosť rozhodnutia podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z. je právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Nakoľko navrhovateľ proti rozhodnutiu o zamietnutí poverenia ani len nepodal odvolanie, nemohlo
dôjsť k zrušeniu alebo zmene rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia. Okresný súd

nemal za preukázaný základný predpoklad pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., a to neprávne úradné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup. Keďže
všetkypodmienkyvznikuzodpovednostištátumusiabyťsplnenékumulatívneavzhľadomnanesplnenie
prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať
sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Preto okresný súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu bez ďalšieho zamietol.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na prekážku konania, ktorá mala spočívať v nedoručení uznesenia
Krajského súdu Žilina, ktorým ako odvolací súd rozhodol o námietke zaujatosti, okresný súd poukázal
na skutočnosť, že navrhovateľ výslovne uviedol okresnému súdu na základe jeho výzvy, že on žiadnu

námietku zaujatosti nepodáva, že len upozorňoval na objektívne okolnosti. Okresný súd preto sám
z vlastnej iniciatívy predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o prípadnej predpojatosti sudcov
Okresného súdu Žilina na základe navrhovateľom tvrdených skutočností. Vo veci rozhodol nadriadený
súd podľa § 16 ods. 1 O. s. p. tak, že sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.
Okresný súd tiež konštatoval, že nakoľko navrhovateľ tvrdil, že námietku zaujatosti voči sudcovi, ako i

ostatným sudcom Okresného súdu Žilina nepodával, uznesením sa nerozhodovalo o jeho návrhu ale
podnete súdu, osobitne uznesenie navrhovateľovi a odporcovi nedoručoval.
Ďalej dôvodil, že pokiaľ teraz trval navrhovateľ na doručení rozhodnutia, jeho rovnopis mu súd zašle
spolu s rozsudkom, avšak nezistil, že by nedoručením rozhodnutia o skutočnostiach oznámených
sudcom mohlo dôjsť k tak závažnému zásahu do práv účastníkov, že by takéto porušenie bránilo

prejedaniu a rozhodnutiu veci samej. Tiež dôvodil, že súd samozrejme rešpektuje právo navrhovateľa
podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, avšak je názoru, že to, či
takýmto postupom nedošlo alebo nedošlo k odňatiu navrhovateľovi možnosti konať pred súdom
alebo či rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, môže posúdiť odvolací súdpri prípadnom preskúmavaní odvolania navrhovateľa, prípadne dovolací súd, na základe podaného
dovolania. Ak by však vyššie postavené súdy nedospeli k názoru, že aj prípadné porušenie práva nemá
vplyv na správnosť rozhodnutia, nie je dôvod, aby súd neodôvodnene predlžoval konanie a vystavoval

sa možnosti porušenia základných práv nie len účastníkov v tomto konaní, ale aj v iných konaniach
opätovným odročovaním veci.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi podľa okresného súdu teda vzniklo podľa
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v
lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslil. S poukazom na to okresný súd odporcovi náhradu trov

nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.
§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave,
Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva navrhovateľa
na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal

možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil
navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ ďalej namieta, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Ak
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle
ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.

s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám,
ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Súd ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
bolo odôvodnené. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne anepochybnekpresvedčeniuotom,žemajetkováškodanevznikla.Navrhovateľnesúhlasíanistvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za to dlžník nemôže niesť zodpovednosť.

Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Navrhovateľa nepoučil
podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože

aj po podaní žaloby škoda narastá. Tieto dôkazy nemohol navrhovateľ predložiť, pretože nebol súdom
poučený a informovaný.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd v rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie

v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi.
Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219

ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami

súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní

proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný

vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
6NcC/134/2013-17 zo dňa 14. februára 2013, že zákonný sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Vladimír
Kozáčik nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktoromkrajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na
nestrannosť zákonného sudcu.

Za zmätočné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, nakoľko v danej veci návrh na prerušenie konania nebol podaný.

V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval

opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.
oprávnené posudzovať.

Hoci aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním

rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať

pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, hoci boli splnené
podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť
oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne

predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody

uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania, resp.
zrušenie pojednávania. Podanie návrhu na zrušenie pojednávania z dôvodu nerozhodnutia o otázke
nestrannosti sudcu nie je spôsobilým dôvodom pre odročenie, resp. zrušenie pojednávania, keďže
otázka nestrannosti zákonného sudcu bola vyriešenia rozhodnutím nadriadeného súdu v zmysle vyššie
uvedeného. Predvolanie na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu

zástupcovi, doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo

vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín

nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/514/2011, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je
zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za

nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej väčšine nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre
ktoré okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia. Z dokazovania vykonaného okresným súdom však vyplynulo, že žiadosť o vydanie poverenia

pre súdneho exekútora bola podaná dňa 11.02.2011, pričom prvostupňový súd rozhodol dňa 02.08.2011
o tejto žiadosti tak, že túto zamietol, pričom navrhovateľ nepodal opravný prostriedok. Odvolací súd
sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu, že v danom prípade sa na danú situáciu nevzťahuje
povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v 15-dňovej lehote v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
keďže z gramatického a logického výkladu vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota sa vzťahuje len na

prípad, keď súd poverenie vydá. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu už v rozhodnom čase
bolo účinné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní pre vydanie
poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku tak, ako
tomu bolo v danom prípade. Tento názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde
podľa čl. II bod 2 rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi
možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným
titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Z tohto dôvodu
preto aj odvolací súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre

vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd má za
to, že prvostupňový súd správne ustálil, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal
nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Zároveň prvostupňový súd správne ustálil, že
postup exekučného súdu sa nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako

zbytočné prieťahy v konaní. Aj podľa odvolacieho súdu pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre
vydanie rozhodnutia v celkovom trvaní 5 mesiacov nemožno považovať za neprimeranú, resp. takú,
z ktorej by bolo možné vyvodiť zbytočné prieťahy v konaní. Treba tiež konštatovať, že vzhľadom na
nesplnenie základnej podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie

ďalších podmienok, keďže súd musí návrh zamietnuť čo i len pri nesplnení jednej podmienky. Preto
odvolací súd konštatuje, že pokiaľ prvostupňový súd hodnotil nesplnenie ďalších dvoch podmienok,
postupoval tak nad rámec svojej zákonnej povinnosti.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli primárnym

hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v
tej časti, ktorá sa týka majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie písomného vyhotoveniarozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozhodnutia. Sudca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený,

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Napadnuté rozhodnutie spĺňa uvedené kritériá. Okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré zamietol návrh navrhovateľa.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným

spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.