Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/291/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234291
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234291.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 21.9.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia majetkovej škody v sume

604,08 eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 120,82 eur.
Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná
Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úver č.: 500500041
navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl., zákona
č.233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu

nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy
o úvere č.: 5381062 dlžníkom O.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX 595/2011. Iné informácie nemá, pretože exekučný súd mu
neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne,
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému

Okresnému súdu Žilina a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd,
žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnyexekútorom,prijalnaďalšiekonanie,
čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Následne poukázal na právnu úpravu ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a následne od 01.06.2011.
Poukázal na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku v znení od
1.6.2010,do31.5.2011sarobilrozdielmedziexekučnýmititulmi.Povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Exekučným titulom však boli rozsudky Stáleho
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskoršíchpredpisov (Zákon o rozhodcovskom konaní). Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie
rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Podľa ním vysloveného

názoru platí interpretačné pravidlo - predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva
odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím
rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom
podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa

§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha,
Panoráma 1985, s. 298). Prejednávame a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991
zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné
(Bureš, J. - Drápal, L. - Mazanec, M.: Občanský soudní rád. Komentár. 4. vydaní. Praha, C. H. Beck
2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce v soudní praxi. 1. vydaní. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie

rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok
rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a neskôr Exekučného poriadku - § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i)
Exekučného poriadku ako iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené
zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne

jednotne (Handl, J. -Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985,
s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske procesné právo. Bratislava, VO PF UK 1995, s. 216; Krajčo, J.:
Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom
podľatýchtoprocesnýchpravidieljezaloženápovinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je

exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec
nim prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu , pretože návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom; rozhodol

ožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieaždňa8.9.2011(konaniezačalodňa17.1.2011)a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 234 dní.

Ďalejvyslovilnázor,ženesprávnyúradnýpostupcharakterizovanýa/nevydanímrozhodnutiavzákonom

stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok; bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavili
vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu
podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu sp.

zn.: SR 08638/10, vykonateľný: 11.11.2010) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry
preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov
založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie
skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem
na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej

Zmluvy o úvere) na ust. §44 ods.2 zákona č. Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučné titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii

exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný
súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z
dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného

druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s
rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť,
ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc
od ust. §40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z. (ďalej len „ZoRK"). Exekučný súd nie je súdom v zmysleust. §40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca kreáciou ust. §40 a §43 ZoRK prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaní

o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálny a
materiálnych podmienok definovaných v ust. §40 ZoRK a ak takéto splnenie podmienok nastane včas,
tj. v lehote upravenej v ust. §41 ZoRK. Inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a
materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. §40 ZoRK zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne
rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu

veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový
stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. §40 ZoRK je inter alia
zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom
rozhodcovskéhorozsudkunaprávnepostaveniežalovaného(dlžníka).Zhľadiskaprincípuprávnejistoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku

na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie
právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že
tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu,
a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu

a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého
práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a
aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia
účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný
účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa ap.) Tento účel nemôže

prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi
vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. §40 a nasl. ZoRK), ktorou
súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie
je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly

rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a
to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto

exituje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty ust. §41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok- , ktorý vyvolá právne účinky, avšak
je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany
žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny
s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci

právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na
ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Pritom podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského
súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom
konaní.
Ním opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, s ust. §44 ods.2

Exekučného poriadku. Uviedol, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako
tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a
jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nemôže byť ničím

ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).
Žalobca postupoval podľa ust. §15 ods.l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal

žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto
žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Tým mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 604,08 EUR predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu vobčianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
Zmluvou o úver. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva
zo strany exekučného súdu.

Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho nesústrednej činnosti

takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného

súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv.
Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že nie je možný akýkoľvek účinný
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilý reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do
zákonných nárokov a základných práv

žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva,
vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou
pohľadávkou a j ej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj

zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.

ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej
republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna

ochranaposkytnevzákonompredpokladanejkvalite,pričomvýkladapoužívaniepríslušnýchzákonných
ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl.
46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s
jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 271/05).
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu.

Preto si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 120,82 EUR,

t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou).Odporca k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu uviedol,
že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených spolu 43597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na

výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli

podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu
nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,

resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden ; uplatnených
nárokov uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený
nárok bol aj obsahom prijatých žiadostí predbežné prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno
v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať
žalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom

doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Vo veci súd nariadil pojednávanie.

V podaní zo dňa 16.5.2014 uviedol, že mu nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu Žilina o

objektívnej námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Žilina.
Jeho prednes bol totožný s odôvodnením objektívnej námietky zaujatosti v návrhu. Uvádzal, že mu
nebolodoručenérozhodnutiekrajskéhosúduovylúčeníresp.nevylúčenísudcovOkresnéhosúduŽilina,
pričom trvá na tom, že ak aj Krajský súd rozhodne, že sudcovia Okresného súdu Žilina z prejednania
veci vylúčení nie sú, má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými

prostriedkami, nedoručenie rozhodnutia tvorí prekážku v konaní, ktorú je možné odstrániť len doručením
uznesenia súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zaujatosti.

Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 46/04 z 20. apríla 2005,
podľa ktorého ak súd neprerokuje objektívnu námietku vznesenú žalobcom skôr, ako vo veci otvorí

pojednávanie, dopustí sa tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Zároveň uviedol, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku
vzniknutej škody, v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca a

vypracovaný znalecký posudok, po jeho vyhotovení predloží súdu. V prípade ak ide o žalobu agendy
ISTINA RS. na preukázanie skutočnosti, že postup exekučného súdu je nesprávny (v rozpore so
zákonom), uviedol navrhovateľ že nechal spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000 -
Právne vzťahy k cudzine, odvetví 330300 - Európske právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa
interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v nadväznosti na justičnú prax

a záväznú judikatúru Súdneho dvora EU (posudzované otázky predstavujú podstatu argumentácie
exekučného súdu pri vykonaní nesprávneho úradného postupu).

Na pojednávanie sa nedostavil navrhovateľ, ktorý mal doručenie predvolania riadne vykázané,
neúčasť neospravedlnil, nedostavil sa odporca, ktorý neúčasť ospravedlnil a žiadal rozhodnúť v jeho

neprítomnosti. Nakoľko neboli dané dôvody pre odročenie pojednávania, súd podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov. Súd z pripojeného spisu Okresného súdu
Žilina č.k. 18Er/514/2011 vo veci oprávneného Pohotovosť s.r.o., proti povinnému O. zistil, že žiadosťou

doručenousúdu11.2.2011žiadaloudeleniepoverenianavykonanieexekúcieprotipovinnému,podaním
zo dňa 14.2.2011 bol vyzvaný Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a.s. na predloženie fotokópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému, rovnako toto
podanie bolo zaslané na vedomie súdnemu exekútorovi. Odpoveď bola súdu doručená elektronickya predložená referentovi na vybavenie 15.3.2011. Súd ďalej uznesením 18Er/514/2011-25 zo dňa
2.8.2011 rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti
povinnému zamietol.

Súdvzoznamochevidovanýchuplatnenýchnárokovzaslanomodporcomzistil,ževzoznamochodporcu
je evidovaný návrh navrhovateľa spojený s nárokmi voči povinnému O. o náhradu škody 604,08 eur a
nemajetkovej ujmy 120,82 eur.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na ním uvedené dôkazy, ktorých vyhotovenie dal zabezpečiť, súd
vzhľadom na ďalej uvedené skutočnosti vykonanie takýchto návrhov odmietol a to najmä z dôvodu,

že neboli splnené predpoklady pre zodpovednosť odporcu a preto nebolo potrebné skúmať vznik
škody. Ak by sa malo konanie týkať AGENDY ISTINA RS, túto skutočnosť by mal predovšetkým
poznať navrhovateľ, ktorý podáva návrh a nie súd, ktorý nemôže poznať a nemá možnosť poznať
agendy navrhovateľa. Ak by sa však malo jednať o znalecký posudok na uplatňovanie zákona a výklad
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na takúto skutočnosť nie je možné vykonať dôkaz, pretože znalec sa
nemôže vyjadrovať k právnemu posúdeniu veci a súd, ako znalý práva musí sám urobiť výklad predpisov

platných v Slovenskej republike.

Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu
pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu. Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími
predpismi.
Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod
01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.Podľa ust. § 16 ods.l zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri

uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP"), exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011, podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a,
čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí
osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004
(Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná

osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých
štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy
a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov,
výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h)

vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 18Er/514/2011 tým, že jednak bolo

podľa jeho názoru vydané rozhodnutie v rozpore so zákonom, ktorým bolo zmarené uspokojenie jeho
nárokov ako aj v prieťahoch.

Tento nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit.
ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že
je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom

uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. ľ zákona č. 514/2003 Z. z.
V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne
o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho

nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Hoci súd nemal
preukázané z akých dôvodov bol nárok uplatnený, navrhovateľ odmietal súdu predložiť podanie, ktorým
si uplatnil nárok v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., súd mal z vyjadrenia odporcu
preukázané,žeboluplatnenýnárokvpredbežnomprerokovanívovýškeuplatnenejvtomtokonaní.Teda
súd vychádzal zo skutočnosti, že došlo teda k naplneniu uvedenej podmienky konania pre uplatnenie

nároku v súdnom konaní.

Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný

orgán.

Pokiaľideouplatnenýnárok,zodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupompodľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené

kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sú:

porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe [cit.
ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je
vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľaobsahupodanianavrhovateľa,nárokuuplatnilvýslovnezdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu,

ktorým
1/ súd konal v rozpore so zákonom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, pretože neexistovala
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe.

2/ súd konal tak, že vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky rozhodnutej veci, pretože dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu bolo podľa
§40 ZoRK inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku a porušením princípu právnej istoty, pretože
všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú, pretože

exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v
časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup.

Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní

nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné vyššie cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na jeho vydanie, súd konštatuje, že z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu
vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhuna vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle
zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit.
ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských

komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval
na to, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno vykladať tak,
že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento
nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd sa však s takýmto právnym názorom

navrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41
ods. 2 písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu
a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa súd poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č.
102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.

Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. ".
Súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu produkovaného navrhovateľom ust. §

41 EP v znení účinnom do 31.05.2011, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako exekučný titul
nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v
cit. ust. § 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc od uvedeného súd poukazuje
na nález US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne

konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010). ". Ak teda
súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 17.01.2011 o tejto žiadosti tak, že
túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP sa vo všeobecnosti na takéto
rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či. išlo o exekučný titul podľa cit.
ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo o iný exekučný titul.

Treba v ďalšom poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v rámci
dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za

nezlučiteľnýsdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažovalzadôvodnéaplikovaťust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle
ktoréhosmernicuRadyč.93/13/EHSzodňa5.04.1993trebavykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnysúd,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti

spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej
predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide
o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa

vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré

sa zúčastňujú na súdnom konaní.

Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej
sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosťrozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej
stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať

osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými
konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.02.2011 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať
rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu

aj exekučný súd žiadal listom zo dňa 14.02.2011 požiadal súd dotknutý rozhodcovský súd vyzvaný
Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. na predloženie fotokópie
doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému. Po tom ako mu boli tieto listiny dotknutým
rozhodcovským súdom doručené, exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Treba opätovne zdôrazniť, že v danom prípade nebola
zákonom stanovená lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp.

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto neprichádza do úvahy
nesprávny úradný postup exekučného súdu v podobe porušenia povinnosti exekučným súdom vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno
ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Postup exekučného súdu v danom prípade sa tak
podľa názoru súdu nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné

prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania žiadosti o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia o
zamietnutí tejto žiadosti pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia
v trvaní 5 mesiacov, súd nepovažoval vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú, a preto
nekonštatoval v danom prípade ani nesprávny úrad postup exekučného súdu spočívajúci v zbytočných
prieťahoch v jeho konaní

Pokiaľ sa týka odvodenia nárokov vzhľadom na samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, súd nepovažoval ani tieto dôvody za
relevantné. Výsledok rozhodnutia bol, že celý postup exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v
rozhodnutí.Výsledkomrozhodovacejčinnostisúduprivydanípovereniaje,žesúdbuďžiadostiovydanie

poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti
navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd hodnotil listiny predložené zo strany oprávneného,
právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť
nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno
ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.

Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v exekučnom konaní bolo rozhodnuté o návrhu na vydanie
poverenia a výsledkom konania bolo vydanie rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Proti
rozhodnutiu nebolo navrhovateľom ako oprávneným podané odvolanie, neboli podané iné riadne alebo
mimoriadne opravné prostriedky a súd nezistil, že by došlo k akémukoľvek zrušeniu rozhodnutia. Súd

dokonca nezistil a navrhovateľ neuviedol ani žiadne iné okolnosti pred alebo po vydaní rozhodnutia,
ktorým bolo zamietnuté vydanie poverenia, ktoré by nasvedčovali o tom, že uznesenie Okresného súdu
Žilina, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia je nezákonné, navrhovateľ ich
ani netvrdil. Uznesenie nie je ani v rozpore s ustálenou judikatúrou, vývojom právnych predpisov. Ak teda
súd rozhodol tak, že nie je možné na základe rozhodcovského rozsudku viesť exekúciu a táto skutočnosť

nebola vyvrátená, nemôže požívať väčšiu ochranu dôvera vo vykonateľnosť rozsudku pred prirodzenou
existenciou a ochranou práv slabšej strany konania. Teda nemožno vyčítať súdu dĺžku konania, počas
ktorej preskúmaval prípustnosť exekučného výkonu rozhodnutia ak nekonal svojvoľne.

Naviac pre nesprávnosť rozhodnutia je podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Nakoľko navrhovateľ proti
rozhodnutiu o zamietnutí poverenia ani len nepodal odvolanie, nemohlo dôjsť k zrušeniu alebo zmeneniu
rozhodnutia o zamietnutí návrh na vydanie poverenia.

Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v exekučnom konaní bolo rozhodnuté o návrhu na vydanie
poverenia. Ak by aj súd pripustil existenciu prieťahov, jednalo sa o krátke obdobie objektívne si
vyžadujúceurčitýčasovýúsekpresplneniepovinnostísúdu,oboznámeniesasobsahomúkonov,podanía pod.. Krátke omeškanie nemožno považovať bez iného za prieťahy v konaní, ak súhrnne nečinnosť
nespôsobuje neprimeranú dĺžku konania. (porovnaj napr. II US 39/02). Na základe uvedeného súd
dospel k záveru, že dotknuté konanie exekučného súdu nebolo postihnuté jeho neprávnym rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, ako to má na mysli cit. ust. § 5 a násl. a § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z..

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom podľa ust. § 153 ods. 2 O.s.p. ale aj
viazaný skutkom t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.), o právne významných

skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné
plnenie, náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na nim tvrdenom skutkovom základe. Súd
nemal za preukázaný základný predpoklad pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., a to neprávne úradné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup. Keďže
všetkypodmienkyvznikuzodpovednostištátumusiabyťsplnenékumulatívneavzhľadomnanesplnenie

prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa
k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej
súvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody.Pretosúdnávrhnavrhovateľavcelom
rozsahu bez ďalšieho zamietol.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na prekážky konania, ktorá mala spočívať v nedoručení uznesenia
Krajského súdu Žilina, ktorým ako odvolací súd rozhodol o námietke zaujatosti, súd poukazuje na
skutočnosť, že navrhovateľ výslovne uviedol súdu na základe jeho výzvy, že on žiadnu námietku
zaujatosti nepodáva, že len upozorňoval na objektívne okolnosti. Súd preto sám z vlastnej iniciatívy
predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o prípadnej predpojatosti sudcov Okresného súdu Žilina

na základe navrhovateľom tvrdených skutočností. Vo veci rozhodol nadriadený súd podľa § 16 ods. 1
O.s.p. tak, že sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.

Podľa § 168 ods. 2 O.s.p. uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je
pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Nakoľko navrhovateľ tvrdil, že námietku zaujatosti voči sudcovi ako ostatným sudcom Okresného súdu
Žilina nepodával, uznesením sa nerozhodovalo o jeho návrhu ale podnete súdu, osobitne uznesenie
navrhovateľovi a odporcovi nedoručoval.

Pokiaľ teraz trval navrhovateľ na doručení rozhodnutia, jeho rovnopis mu súd zašle spolu s rozsudkom,
avšak nezistil, že by nedoručením rozhodnutia o skutočnostiach oznámených sudcom mohlo dôjsť k
tak závažnému zásahu do práv účastníkov, že by takéto porušenie bránilo prejedaniu a rozhodnutiu
veci samej. Samozrejme súd rešpektuje právo navrhovateľa podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné, avšak súd je názoru, že to, či takýmto postupom nedošlo alebo nedošlo k

odňatiu navrhovateľovi možnosti konať pred súdom alebo či rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, môže posúdiť odvolací súd pri prípadnom preskúmavaní odvolania navrhovateľa,
prípadne dovolací súd, na základe podaného dovolania. Ak by však vyššie postavené súdy nedospeli
k názoru, že aj prípadné porušenie práva nemá vplyv na správnosť rozhodnutia, nie je dôvod, aby
súd neodôvodnene predlžoval konanie a vystavoval sa možnosti porušenia základných práv nie len

účastníkov v tomto konaní, ale aj v iných konaniach opätovným odročovaním veci.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli. súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho

zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že

z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).