Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200593
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci žalobcu: GEODETICCA, s.r.o.,
Floriánska 19, 040 01 Košice, IČO: 36 572 161, zastúpeného advokátskou kanceláriou: IURISTICO
s.r.o., Štefánikova 26, 040 01 Košice, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, Dunajská 68,
820 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 3018-6000/2013-ON/52 zo
dňa 21. marca 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S
79/2013-38 zo dňa 08. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 79/2013-38 zo dňa 08.

augusta 2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd" alebo „prvostupňový
súd") zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.")
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.
3018-6000/2013-ON/52 zo dňa 21.03.2013, ktorým žalovaný zastavil konanie o námietkach podľa §
139 ods. 1 písm. c/ zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní") z dôvodu, že pre
konanie o námietkach žalobcu neboli splnené všetky zákonné predpoklady, čím pre žalovaného nastala
neodstrániteľná prekážka brániaca rozhodovaniu v konaní o námietkach v súlade so zákonom o
verejnom obstarávaní. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd mal z administratívneho spisu ako
i z nesporných tvrdení účastníkov konania preukázané, že Národné lesnícke centrum so sídlom vo

Zvolene ako verejný obstarávateľ vyhlásil po oznámení má uverejnenom v úradnom vestníku zo
dňa 22.01.2013, číslo EÚ/S S 15 pod číslom 21200 - 2013 - SK a vo Vestníku úradu pre verejné
obstarávanie zo dňa 19.01.2013, číslo 14/2013 pod značkou 907 - MUS, verejné obstarávanie na
zákazku „Služby súvisiace so zabezpečením prevádzky lietadiel a aparatúr pre snímanie povrchu
terénu". Okrem špecifikácie typu verejného obstarávania, predmetu zákazky, podmienok týkajúcich sa
zákazky, postupu verejnej súťaže a ďalších doplnkových informácií, predmetné oznámenie obsahovalo
aj údaj o lehote na predkladanie ponúk alebo žiadostí o účasť, ktorá bola stanovená na deň 18.02.2013

do 10:00 hod. Listom zo dňa 08.02.2013 na požiadanie žalobcu špecifikovala podmienky účasti uvedené
v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania. Následne žalobca listom zo dňa 15.02.2013 podal
verejnému obstarávateľovi žiadosť o nápravu proti podmienkam uvedeným v oznámení o vyhlásení
verejného obstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. a/ zákona o verejnom obstarávaní. Dňa 20.02.2013obstarávateľa doručil žalobcovi oznámenie o výsledku vybavenia žiadosti o nápravu tak, že jeho
žiadosťzamietol.Dňa06.03.2013boližalovanémudoručenénámietkyžalobcu,podanéprostredníctvom
jeho splnomocneného zástupcu, proti podmienkam uvedeným v Oznámení o vyhlásení verejného

obstarávania na predmet zákazky, v ktorom uviedol, že s vybavením jeho žiadosti o nápravu nesúhlasí
a jeho dôvody považuje za nezákonné. Prílohu námietok tvorilo plnomocenstvo udelené Ing. Bc. J.
A. ako konateľom žalobcu, advokátskej kancelárií IURISTICO s.r.o. so sídlom v Košiciach, pričom za
splnomocnenca súhlas so zastupovaním žalobcu podpísal Mgr. Tomáš Horkay, advokát. V spise sa
nachádza odpoveď verejného obstarávateľa na žiadosť žalobcu o vysvetlenie technických podmienok

účasti ako i oznámenie verejného obstarávateľa zo dňa 20.02.2013 o výsledku vybavenia žiadosti o
nápravu.

V spise sa nachádza vyjadrenie verejného obstarávateľa k námietkam, v ktorom je uvedené, že v zmysle
ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, žiadosť o nápravu smerujúca proti podmienkam uvedeným
v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania musí byť doručená verejnému obstarávateľovi do

desiatich dní odo dňa uverejnenia oznámenia v európskom vestníku. Posledný termín na doručenie
písomnej žiadosti o nápravu predstavuje deň 01.02.2013. Žiadosť o nápravu bola verejnému
obstarávateľovi doručená dňa 18.02.2013, t. j. po uplynutí lehoty určenej zákonom. Z uvedeného dôvodu
verejný obstarávateľ žiadosť o nápravu zamietol. Podľa jeho názoru právo podať námietky zaniká,
ak žiadosť o nápravu nebola doručená v zákonom určenej lehote. V ďalšom texte svojho vyjadrenia

obstarávatelia vysvetlili svoje stanovisko k technickým podmienkam účasti vo verejnom obstarávaní.
Dňa 21.03.2013 bolo vydané napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým konanie o námietkach podľa
§ 139 ods. 1 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní zastavil.

Podľa krajského súdu v zmysle ust. § 139 ods. 1, písm. a/ až c/ zákona o verejnom obstarávaní, úrad

zastaví rozhodnutím konanie o námietkach, ak a/ námietky neboli podané oprávnenou osobou podľa §
138 ods. 2, b/ boli podané po lehote podľa § 138 ods. 5, c/ neobsahujú všetky náležitosti podľa § 138
ods. 6 a prílohy podľa § 138 ods. 7.

Podľa krajského súdu konanie o námietkach je pomerne prísne formalizovaným procesom a absencia

zákonom požadovaných náležitostí podaných námietok je dôvodom pre obligatórne zastavenie konania.
Zákon neukladá povinnosť žalovanému pred vydaním rozhodnutia o námietkach žiadať od navrhovateľa
doplnenie námietok v prípade absencie niektorej obligatórnej náležitosti určenej zákonom ani iniciatívne
si zabezpečovať doklad, ktorého predloženie vyplýva navrhovateľovi. Znamená to, že žalovanému
nevyplývala v danom prípade povinnosť osloviť a zabezpečiť si predloženie príslušného aktuálneho

dokladu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I, pretože pre právne účely nie je postačujúce
len nahliadnutie do výpisu zverejneného obchodným registrom na internete, tak ako to požadoval v
žalobe žalobca. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že oprávnenie
podpisovať za navrhovateľa musí byť preukázané dokladom, ktorý musí tvoriť prílohu námietok, z
ktorého vyplýva toto oprávnenie konateľa spoločnosti, podávajúcej námietky. Z obsahu predloženého

administratívneho spisu žalovaného týkajúceho sa konania o námietkach žalobcu ako i z nesporných
tvrdení účastníkov konania vyplýva, že žalobca súčasne s predložením námietok k tomuto podaniu
nepripojil doklad vyplývajúci zo zákona, takýto doklad nebol predložený ani verejnému obstarávateľovi,
a preto žalovaný konal v súlade so zákonom, ak konanie o námietkach zastavil.

Podľa krajského súdu žalovaný postupoval správne, keď v tomto prípade aplikoval citované ustanovenie
§ 139 ods. 1 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní a konanie o námietkach zastavil.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. O náhrade
trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný,

právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie tvrdiac, že
predmetný rozsudok trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p., ako aj pre nedostatočnosť svojho odôvodnenia tento rozsudok trpí i vadou podľa §

205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, spočívajúcou v skutočnosti, že súd prvého
stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa nedostatočne vysporiadal s relevantnýmiargumentmi, ktoré žalobca uvádzal v žalobe, v dôsledku čoho je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne,
a sčasti i nezrozumiteľné.

Podľa žalobcu bez ohľadu na prípadné výslovné ustanovenie zákona o vylúčení použitia správneho
poriadku na úseku určitého špeciálneho správneho konania, pri neposkytnutí rozsahom a kvalitou
dostatočnejpríslušnejšpeciálnejprávnejúpravynaúrovnizákona,jepotrebnéanutnépoužiťvšeobecné
zásady tohto správneho poriadku a všeobecné inštitúty, ktoré tento proces neparalyzujú a poskytnú
nutné záruky rovnosti účastníkov a ochrany proti svojvôli správneho orgánu (čl. 2 ods. 2 a čl.

46 Ústavy SR). Progresívna judikatúra vlastná požiadavkám moderného právneho štátu dokonca
vylučuje ústavnosť možnosti takú absenciu komplexnej zákonnej úpravy procesu preklenúť len použitím
všeobecných zásad správneho konania (k čomu žalobca poukazoval na nálezy Ústavného súdu Českej
republiky, PL. ÚS 14/96, III. ÚS 226/95, PL. ÚS 21/04).

V ďalšom žalobca uviedol, že poukázal na všeobecne platnú zásadu nedokazovania všeobecne (príp.

úradne) známych skutočností v konaní, ktorá je vlastná nielen administratívnemu konaniu (§ 34 ods. 6
správneho poriadku), ale nášmu právnemu poriadku ako takému (k čomu žalobca príkladmo odkázal
na príslušné ustanovenie O.s.p., daňového poriadku, zákona o dohľade nad finančným trhom). To,
že informácia o osobe štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti zapísanej v Obchodnom registri
je skutočnosťou všeobecne známou, dokonca skutočnosťou, o ktorej zákonodarca prezumuje jej

vedomosť a priznáva účinky jej známosti tretím osobám momentom jej zverejnenia v Obchodnom
vestníku; sme doložili konkrétnym odkazom na príslušné ustanovenia zákona (najmä § 27 ods. 3
Obchodného zákonníka, v spojení s § 769 Obchodného zákonníka; a nadväzujúcimi ustanoveniami
zákona o obchodnom registri: § 10 ods. 1 a zákona o Obchodnom vestníku: § 2 ods. 2 a ods. 4; príp.
zákona o informačných systémoch verejnej správy: § 2 písm. b/). Údaje o osobe konateľa spoločnosti

(Ing. Bc. J. A.), ktorý splnomocnil advokátsku kanceláriu na podanie námietok v mene spoločnosti, aj v
súlade s vyššie citovanou úpravou v Obchodnom vestníku zverejnené boli v č. 59/2012 pod značkou N.
dňa 23.03.2012, s. 291 a 292. Z uvedeného je zjavný v súlade s citovanou zákonnou úpravou záver, že
táto osoba konateľa je tretím osobám všeobecne známa a nedoloženie výpisu z obchodného registra
nemôže mať účinky prisudzované konaniu o námietkach zo strany správneho orgánu.

Podľa žalobcu by nemalo byť sporné, že pri výklade a aplikácii zákona o verejnom obstarávaní
je potrebné dbať na základný účel sledovaný na tomto úseku, ktorým je rovné zaobchádzanie,
nediskriminácia uchádzačov a záujemcov, transparentnosť, hospodárnosť a efektívnosť nakladania s
verejnými prostriedkami (§ 9 ods. 4 zákona), ktoré nikdy nemôžu ustúpiť záujmu na primeranej rýchlosti

konaní v rámci verejného obstarávania do takej miery, že už vôbec zabezpečené nie sú. Všetky zásadné
odchýlky od obvyklého fungovania inštitútov v právnom systéme a obmedzenia účastníkov, či nadmerné
požiadavky na formu musia preto vyplývať z právneho predpisu so silou zákona úplne jednoznačne
a evidentne; a nemôžu byť do tohto zákona dopĺňané extenzívnym výkladom nad rámec rozumného
znenia.

Podľa žalobcu nakoľko súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie takými vyjadreniami, ktoré
nevystihujú podstatu špecifických námietok žalobcu uvádzaných v žalobe, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné. V danom prípade mal krajský súd vyložiť všeobecný právny pojem „doklad
oprávňujúci podpisovať námietky" pre daný konkrétny prípad a kontrolovať prítomnosť a správnosť

úvahy správneho orgánu k tomuto. Pritom mal reagovať na celkom konkrétnu argumentáciu žalobcu,
resp. i sám z vlastnej iniciatívy použiť metódy právneho výkladu k relevantnému ustanoveniu (aj keby v
žalobe, či následnom písomnom vyjadrení žalobcu výslovne uvedené neboli) - to však súd neučinil.

Podľažalobcujezjavné,žesúdsvojeodôvodneniepostavilnacelkomchybnýchvýchodiskovýchbodoch

(nepochopené žalobné námietky). Krajský súd totiž tvrdil, že zákon neukladá žalovanému povinnosť
pred vydaním rozhodnutia o námietkach žiadať od žalobcu doplnenie námietok v prípade absencie
niektorej obligatórnej náležitosti, ani iniciatívne si zabezpečovať doklad, ktorého predloženie vyplýva
žalobcovi (druhá veta a začiatok tretej vety posledného odseku na str. 6 rozsudku).

Žalobca poukázal na svoje právo na riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré je pritom v zmysle judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, pričom obsahom tohto práva je povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby jasne azrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 410/06, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 296/09). Povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 1 a 2 O.s.p. predstavuje ochranu pred svojvôľou súdov pri

rozhodovaní (III. ÚS 84/94) a je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/07).

Podľa žalobcu nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá teda v zmysle judikatúry
najvyššieho súdu porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
resp. čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj naplnenie dovolacieho dôvodu

uvedeného v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúceho v odňatí účastníkovi konania možnosti konať pred
súdom (4Cdo/171/2005, 2Cdo/170/2005, 4Cdo/317/2009, Obdo/11/2012, 4Cdo/90/2013; obdobne tiež
ústavný súd I. ÚS 342/2010). Je preto aj odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s §
221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď nereagovaním na jednotlivé námietky účastník nevie, aké stanovisko k
nim zaujal orgán aplikácie práva, čím mu bráni s jeho názorom polemizovať a k nemu predkladať vlastné
závery - a teda mu odníma možnosť konať pred súdom.

Súd prvého stupňa odignoroval aj ním uvádzanú ustálenú judikatúru k nemožnosti výluky správneho
poriadku či základných všeobecných zásad konania pri absencii postačujúcej špeciálnej právnej úpravy
a rovnako súd odignoroval í poukaz na judikatúru k nemožnosti dotvárať metodickými usmerneniami
právnu úpravu zákona o verejnom obstarávaní.

Žalobca navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 08.08.2014, č. k. 6S 79/2013-38, zmenil tak, že rozhodnutie Úradu pre verejné
obstarávanie, Odboru konania o námietkach, zo dňa 21.03.2013, č. 3018-6000/2013-ON/52 zruší a vec
vráti žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň zaviaže žalovaného k náhrade trov konania

v celkovej výške 812,02 €.

K odvolaniu žalobcu sa svojim podaním vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v prvom rade akcentuje, že
v intenciách princípu legality zakotveného v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je vylúčené, aby žalovaný v konaní
o námietkach subsidiárne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok). Podľa § 153 ZVO všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konania podľa
tohtozákonaokremkonaniapodľa§116ods.9a11,§123ods.2,§125ods.2,§130,§132ods.3,§134
ods. 2, § 146d a § 149. Konanie o námietkach ako procesný postup žalovaného je upravené v § 138 až
§ 140 ZVO. Z uvedeného vyplýva, že ZVO vylučuje, čo i len subsidiárnu aplikáciu správneho poriadku v
konaní o námietkach. ZVO teda nepozná množstvo inštitútov správneho konania upraveného správnym

poriadkom ako napr. vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, jednotlivé formy dokazovania ako napr.
výsluch svedka, obhliadka, miestne zisťovanie, výsluch znalca, druhostupňové konanie, možnosť podať
opravný prostriedok a pod.. S uvedeným záverom sa taktiež plne stotožnil Krajský súd v Bratislave v
rozsudku sp. zn. 2S 131/2011 zo dňa 20.06.2012. Vo väzbe na vyššie uvedené poukázal aj na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S 187/2011 zo dňa 24.04.2012, cit.: „Čo sa týka námietky žalobcu,

že žalovaný porušil ustanovenie čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj § 33 ods. 2 a § 3 ods.
2 Správneho poriadku súd uvádza, že povinnosťou žalobcu je rešpektovať princíp legality podľa čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého môže štátny orgán konať iba na základe Ústavy SR v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon o verejnom obstarávaní v ustanovení § 153 hovorí
o tom, kedy sa vzťahuje na konanie o verejnom obstarávaní Správny poriadok je potrebné uviesť, že

na ustanovenie § 138 až 145 sa Správny poriadok nevzťahuje a preto nie je možné konštatovať, že
zo strany žalovaného došlo k porušeniu týchto ustanovení".

Pokiaľ žalobca v súvislosti s aplikáciou správneho poriadku na konanie o námietkach poukázal
najmä na zásadu nedokazovania všeobecne známych skutočností, tak žalovaný v tejto súvislosti

zdôraznil skutočnosť, že v danom prípade meritórna otázka nesúvisí s procesom dokazovania v konaní
o námietkach, ale výlučne s posúdením obsahových náležitostí žalobcom podaných námietok. V
predmetnom konaní o námietkach žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie, nakoľko podané námietky
neobsahovali všetky povinné prílohy a z uvedeného dôvodu nebolo možné v konaní pokračovať
a žalovaný v zmysle ZVO konanie o námietkach zastavil. Žalovaný akcentoval tú skutočnosť, že

pri posudzovaní, či navrhovateľ predložil všetky zákonom stanovené prílohy k námietkam, žalovaný
nevykonávažiadnedokazovanieaabsenciuobligatórnejprílohyknámietkamžalovanýnemôženahradiť
vlastným skúmaním, resp. doplnením.Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že požiadavku preukázania „oprávnenia podpisovať
námietky" osobitne priloženým „dokladom" k námietkam je možné akceptovať a správne vyložiť len v
prípade, keď oprávnenie konať za subjekt nevyplýva z verejne dostupných registrov. Uvedené tvrdenie

žalobcu nemá oporu v ZVO a úplne spochybňuje opodstatnenosť ustanovenia § 138 ods. 7 ZVO.
Nakoľko ZVO stanovuje obligatórne prílohy k námietkam v § 138 ods. 7 ZVO, výnimku z uvedeného
ustanovenia môže opätovne upraviť iba ZVO. Jedinou zo ZVO vyplývajúcou výnimkou, kedy doklad
preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky nemusí byť prílohou podaných námietok, je podľa § 138
ods. 7 písm. c/ situácia, kedy bol tento doklad záujemcom, resp. uchádzačom predložený verejnému

obstarávateľovi, resp. obstarávateľovi, napr. v rámci predloženej ponuky alebo žiadosti o účasť, a
teda je súčasťou kompletnej dokumentácie k verejnému obstarávaniu, ktorú verejný obstarávateľ, resp.
obstarávateľ po podaní námietok podľa § 138 ods. 10 ZVO predkladá žalovanému na účely rozhodnutia
o námietkach. Akceptovanie argumentu žalobcu, že nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne
známe a z uvedeného dôvodu nie je potrebné predložiť doklad, ktorý ZVO explicitne vyžaduje, by
znamenalo, že navrhovateľ nakoniec nie povinný predkladať žiadnu z povinných príloh k námietkam

podľa § 138 ods. 7 ZVO, nakoľko žalovaný by si tieto skutočnosti mohol overiť aj vlastným konaním.
Žalovaný v kontexte na túto argumentáciu zdôrazňuje, že obsahové náležitosti námietok nemôže
žalovaný v konaní o námietkach posudzovať ako „notoriety", t.j. na základe informácií, ktoré sú mu
známe z predchádzajúceho, resp. iného výkonu verejnej moci.

Podľa žalovaného vyššie uvedené argumenty žalobcu pravdepodobne vyplývajú zo skutočnosti, že
žalobca považuje požiadavku na preukázanie oprávnenia „podpisovať námietky" za a priori vadnú. K
uvedenému argumentu žalobcu žalovaný len konštatuje, že uvedená požiadavka vyplýva z ustanovenia
§ 138 ods. 7 písm. c/ ZVO a žalovaný ako ostatný ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za
dohľad nad verejným obstarávaním pri posudzovaní predloženia obligatórnych náležitostí námietok

postupuje výlučne v zmysle zákonných ustanovení a nemôže pokračovať v konaní o námietkach napriek
skutočnosti, že navrhovateľ nepredložil všetky povinné príloh k námietkam z dôvodu, že uvedené
zákonné ustanovenia považuje niekto za vadné.

Pokiaľ žalobca ďalej poukázal na argument ad absurdum, že by žalovaný bol oprávnený požadovať

i preukazovanie existencie fyzických osôb potvrdeniami z matrík, prípadne negatívne potvrdenie o
obmedzení, či pozbavení spôsobilosti na právne úkony, tak uvedenú argumentáciu žalobcu označil za
absurdnú. Podľa ustanovení ZVO fyzické osoby nemajú povinnosť predmetné doklady predložiť, a preto
z uvedeného dôvodu žalovaný ani nepožaduje ich predloženie.

Vo väzbe na vyššie uvedené poukazuje žalovaný na skutočnosť, že v predmetnom prípade bolo konanie
o námietkach zastavené podľa § 139 ods. 1 písm. c/ ZVO z dôvodu, že doručené námietky neobsahovali
prílohu podľa § 138 ods. 7 písm. c/ ZVO.

Podľa žalobcu normatívna úprava ZVO jasne a jednoznačne vymedzuje obsahové náležitosti podaných

námietok a ich prílohy, pričom z ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c/ ZVO jednoznačne vyplýva,
že prílohou podaných námietok je doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky podľa §
138 ods. 6 písm. g/ ZVO. ZVO upravuje len jedinú výnimku, kedy doklad preukazujúci oprávnenie
podpisovať námietky nemusí byť prílohou podaných námietok a to podľa § 138 ods. 7 písm. c/, keď
bol tento doklad predložený verejnému obstarávateľovi, a teda je súčasťou kompletnej dokumentácie

k verejnému obstarávaniu. ZVO v § 138 ods. 7 písm. c/ vyžaduje expressis verbis ako prílohu
podaných námietok doklad preukazujúci konkrétnu skutočnosť. V tomto prípade meritórna otázka súvisí
výlučne s posúdením obsahových náležitostí žalobcom podaných námietok (teda s posúdením splnenia
procesných podmienok pre meritórne rozhodnutie veci), pričom elementárnym princípom procesného
práva je okrem iného pravidlo, že za úplnosť a perfektnosť návrhu zodpovedá žalobca.

Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.05.2008, sp. zn.
1Sžo/62/2007, v ktorom sa súd zaoberal obligatórnymi náležitosťami námietok, cit.:
„Ustanovenie § 107 ods. 5 zákona taxatívne vymedzuje obligatórne náležitosti námietok uchádzača.
Podľa gramatického výkladu tohto ustanovenia má uchádzač okrem iného predložiť oznámenie o

výsledku vybavenia žiadosti o nápravu alebo doklad o doručení žiadosti o nápravu, ak ju obstarávate!'
v zákonnej lehote nevybavil - teda žalobkyha mala v danom prípade pripojiť samotné oznámenie (jeho
rovnopis), ktoré bolo obstarávateľom v súlade s citovaným ustanovením § 105 ods. 7 zákona písomne
vyhotovenéajejajdoručené.Súdpoukazujenato,ževzmyslezákonaideošpecifickýdruhrozhodnutias formálnymi obsahovými náležitosťami, ktoré sú pre posúdenie dôvodnosti námietok uchádzača pre
žalovaného rozhodujúce, preto podľa názoru súdu nepostačuje púha sprostredkovaná interpretácia
jeho obsahu neumožňujúca jeho verifikáciu. Ustanovenie §107 ods. 5 v spojení s 105 ods. 7 zákona

túto obligatórnu náležitosť jednoznačne definuje a keďže v konaní sa nepreukázalo, že k námietkam
bolo pripojené aj oznámenie obstarávateľa o vybavení žiadosti o nápravu prípadne doklad o doručení
žiadosti o nápravu, ak obstarávateľ žiadosť nevybavil v zákonnej lehote, bol záver súdu prvého stupňa
o nedôvodnosti zastavenia konania o námietkach podľa § 108 ods. 1 písm. c) zákona nesprávny.".

Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok č. k. 6S 79/2013-38 zo dňa 08.08.2014 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd") ako súd odvolací s poukazom na § 492
ods. 1 a 2 Správneho súdneho poriadku (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá
a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods.

2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým,

ale súdom preskúmacím, ktorý preskúmava zákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Nepreskúmava vhodnosť a účelnosť rozhodnutí správnych orgánov.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že argumentácia žalobcu o

nesprávnosti a nezákonnosti postupu žalovaného nie je správna.

Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok

skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánupredchádzajúcemuvydaniunapadnutéhorozhodnutia.Pripreskúmavanízákonnostirozhodnutia

je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci
správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,
či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí,

ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava
súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje
účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v obdobnej veci rozhodoval, a preto v zmysle ust. § 250ja ods. 7

O.s.p. poukazuje na podobné rozhodnutie vo veci sp. zn. 8Sžf/74/2014, ktorého celý text uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a
členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci žalobcu: ALAMEX
s. r. o., so sídlom Popolná 10, Bratislava, IČO: 43 885 071, zastúpený advokátskou kanceláriouProsman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Úrad
pre verejné obstarávanie, so sídlom Dunajská 68, Bratislava, v konaní o preskúmavanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 6401-6000/2013-ON/105 zo dňa 17. mája 2013, konajúc o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 147/2013-63 zo dňa 05. júna 2014, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 147/2013-63 zo dňa

05. júna 2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd" alebo „prvostupňový
súd") zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.")
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.
6401-6000/2013-ON/105, zo dňa 17.05.2013, ktorým žalovaný zastavil konanie o námietkach podľa §
139 ods. 1 písm. c/ zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní") z dôvodu, že pre
konanie o námietkach žalobcu neboli splnené všetky zákonné predpoklady, čím pre žalovaného nastala
neodstrániteľná prekážka brániaca rozhodovaniu v konaní o námietkach v súlade so zákonom o
verejnom obstarávaní. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd mal z administratívneho spisu
preukázané, že žalobca sa zúčastnil verejnej súťaže na predmet podlimitnej zákazky „výroba a dodanie
pečiatok". Táto verejná súťaž bola zverejnená vo Vestníku verejného obstarávania č. 37/2013 dňa
21.02.2013 pod značkou XXXX - J., a že námietky žalobcu neobsahovali všetky náležitosti podľa § 138
ods. 6 a prílohy podľa § 138 ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní.

Podľa krajského súdu v zmysle ust. § 138 ods. 7 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní, prílohou
podaných námietok je doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky podľa § 138 ods. 6 písm.
g/ zákona o verejnom obstarávaní. Ide o ustanovenie kogentnej povahy, ktoré musí správny orgán,
t.j. žalovaný rešpektovať a musí skúmať jeho splnenie. Jedinou výnimkou vyplývajúcou zo zákona o

verejnom obstarávaní, kedy doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky, nemusí byť prílohou
podaných námietok, je podľa § 138 ods. 7 písm. c/ situácia, kedy bol tento doklad záujemcom, resp.
uchádzačom predložený verejnému obstarávateľovi, resp. obstarávateľovi napríklad v rámci predloženej
ponuky alebo žiadosti o účasť, a teda je súčasťou kompletnej dokumentácie k verejnému obstarávaniu,
ktorú verejný obstarávateľ po podaní námietok podľa § 138 ods. 10 zákona o verejnom obstarávaní

predkladá žalovanému na účely rozhodnutia o námietkach.

Podľa krajského súdu zákon o verejnom obstarávaní v ust. § 138 ods. 7 písm. c/ vyžaduje ako prílohu
podaných námietok doklad preukazujúci konkrétnu skutočnosť. V tomto prípade meritórna otázka súvisí
výlučne s posúdením splnenia procesných podmienok pre meritórne rozhodnutie veci, pričom za úplnosť

a perfektnosť návrhu zodpovedá žalobca.

Krajský súd uviedol, že podľa § 139 ods. 1 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní, úrad zastaví
rozhodnutím konanie o námietkach, ak neobsahujú všetky náležitosti podľa § 138 ods. 6 a prílohy
podľa § 138 ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní. Námietky žalobcu boli podpísané JUDr. Marošom

Prosmanom. Prílohou námietok ani administratívneho spisu žalovaného nebol doklad, ktorý by
preukazoval oprávnenie JUDr. Maroša Prosmana konať v mene advokátskej kancelárie a aj podpisovať
námietky zastupujúc žalobcu. Príloha preto podľa ust. § 138 ods. 7 písm. c/ zákona o verejnom
obstarávaní nebola preukázateľne predložená ako príloha námietok podaných žalobcom, v dôsledku
čoho bola objektívne splnená zákonná podmienka pre zastavenie konania podľa § 139 ods. 1 písm. c/

zákona o verejnom obstarávaní.

Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že oprávnenie JUDr. J. R. konať za advokátsku kanceláriu
mal považovať za skutočnosť všeobecne známu a skutočnosť vyplývajúcu zo zákona, ktorú si moholžalovaný overiť. Predloženie dokladu preukazujúceho oprávnenie podpisovať námietky podľa odseku
6 písm. g/ je jednou z obligatórnych príloh k námietkam v zmysle ust. § 138 ods. 7 písm. c/ zákona
o verejnom obstarávaní. Procesné podmienky podľa zákona o verejnom obstarávaní pre meritórne

rozhodovanie v konaní o námietkach sú splnené len vtedy, ak podanie obsahuje všetky náležitosti a
prílohy podľa § 138 ods. 6 a ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní.

V predmetnom prípade námietky podpísal splnomocnenec, ktorý je právnickou osobou, na základe
udeleného plnomocenstva. Ustanovenie § 138 ods. 7 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní je

potrebné aplikovať rovnako aj na splnomocnenca. Predložené námietky boli podpísané JUDr. J. R.,
pričom v námietkach sa uvádza, že JUDr. J. R. vykonáva advokáciu v mene advokátskej kancelárie.
Prílohou námietok bolo plnomocenstvo, v zmysle ktorého žalobca udelil plnomocenstvo advokátskej
kanceláriiatotoplnomocenstvoprijalJUDr.J.R.,akokonateľadvokátskejkancelárieaadvokát.Prílohou
námietok nebol výpis z Obchodného registra advokátskej kancelárie tak, ako to vyžaduje ust. § 138
ods. 7 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní. Skutočnosť, že JUDr. J. R. je konateľom v advokátskej

kancelárii nebola preto verifikovateľná. Bez predloženia uvedeného dokladu nebolo nijako preukázané,
žeosoba,ktoránámietkypodpísala,t.j.JUDr.J.R.,boloprávnenýkonaťakokonateľvmeneadvokátskej
kancelárie. Uvedenú skutočnosť nepreukazuje ani zákon o advokácii, na ktorý žalobca poukazuje.

Krajský súd konštatoval, že obsahové náležitosti námietok nemôže žalovaný v konaní o námietkach

posudzovať na základe informácií, ktoré sú mu známe z predchádzajúceho, resp. iného výkonu verejnej
moci. Konanie o námietkach ako procesný postup žalovaného je upravený v ust. § 138 - 140 zákona o
verejnom obstarávaní. Zákon o verejnom obstarávaní vylučuje čo i len subsidiárnu aplikáciu správneho
poriadku v konaní o námietkach s poukazom na ust. § 153 zákona o verejnom obstarávaní. Podľa
názoru súdu meritórna otázka nesúvisí s procesom dokazovania v konaní o námietkach, ale výlučne s

posúdením obsahových náležitostí žalobcom podaných námietok.

Podľa krajského súdu žalovaný postupoval správne, keď v tomto prípade aplikoval citované ustanovenie
§ 139 ods. 1 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní a konanie o námietkach zastavil.

Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. O náhrade
trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný,
právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie tvrdiac, že súd

prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a neúplne zistil skutkový stav veci
podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p..

Žalobca uviedol, že prílohou k predmetným námietkam bolo riadne podpísané plnomocenstvo zo
dňa 17.04.2013, z ktorého je zrejmé, že JUDr. J. R. podpísal predmetné plnomocenstvo ako

konateľ splnomocnenca a právny zástupca splnomocniteľa a jediným dôvodom pre zastavenie
konanie o námietkach bola skutočnosť, že splnomocnený právny zástupca spolu s riadne doloženým
plnomocenstvom nedoložil žalovanému výpis z obchodného registra, z ktorého by bolo zrejmé
oprávnenie JUDr. J. R. podpisovať námietky v mene spoločnosti Prosman a Pavlovič advokátska
kancelária, s.r.o..

Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného vychádza z extenzívneho výkladu § 138 ods. 7 písm. c/ a
§ 138 ods. 6 písm. g/ zákona o verejnom obstarávaní a predpokladá existenciu povinnosti žalobcu
ako i ostatných subjektov dokladať spolu s riadnym plnomocenstvom i výpis z verejne dostupného
obchodného registra, čo považuje za prepätý formalizmus.

Podľa žalobcu krajský súd použil striktný gramatický výklad ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c/ v spojení
s § 138 ods. 6 písm. g/ zákona o verejnom obstarávaní, ktoré interpretoval extrémne formalistický a bez
akéhokoľvek zreteľa na zmysel a účel predmetnej zákonnej normy. Svojim nesprávnym výkladom sa
krajský súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, keď rozhodnutie žalovaného o zastavení

konania o námietkach nezrušil a žalobu zamietol.

Podľa žalobcu oprávnenie JUDr. J. R. konať za spoločnosť Prosman a Pavlovič advokátska kancelária,
s.r.o. vyplýva priamo z § 133 Obchodného zákonníka, ktorý uvádza, že štatutárnym orgánomspoločnosti s ručením obmedzeným je jeden alebo viac konateľov. Oprávnenie JUDr. J. R. konať v
mene splnomocnenca preto vyplýva priamo zo zákona, a súčasne je možné toto oprávnenie zistiť
i prostredníctvom nahliadnutia do verejne prístupného obchodného registra nachádzajúceho sa na

internetovej stránke a je verifikovateľná i na stránkach Slovenskej advokátskej komory.

Podľa žalobcu by žalovanému postačoval jednoduchý výpis stiahnutý z internetovej stránky obchodného
registra, a nie výpis osvedčený, z čoho vyplýva záver, že totožnosť konateľa si žalovaný mohol rovnakým
spôsobom a s rovnakými účinkami overiť i samostatne, a to jednoduchým nahliadnutím do obchodného

registra verejne prístupného na internetovej stránke. Okrem iného, za žalobcu konala advokátska
kancelária Prosman a Pavlovič v minulosti i v iných úkonoch v predmetnej veci, pričom predložené
plnomocenstvo žalovaný vždy bez výhrad akceptoval. Z tohto dôvodu je preto potrebné zastúpenie
žalobcu považovať i za skutočnosť známu z úradnej činnosti žalovaného.

Žalovaný a následne i krajský súd sa uchýlil k výkladu právneho predpisu ad absurdum a súčasne i k

prílišnému formalizmu. V tejto súvislosti poukazujeme i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 135/04. (Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takýchto náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré
nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu.).

V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžo/253/2009 a 4MCdo/11/2009.

V odôvodnení napadnutého rozsudku Krajský súd v Bratislave uviedol, že na konanie o námietkach ako

procesný postup žalovaného je upravený v ust. § 138-140 zákona o verejnom obstarávaní. Zákon o
verejnom obstarávaní vylučuje čo i len subsidiárnu aplikáciu správneho poriadku v konaní o námietkach
s poukazom na ust. § 153 zákona o verejnom obstarávaní. Uvedené tvrdenie súdu prvého stupňa je
zrejme nesprávne. Za týmto účelom poukázal na úplné znenie § 153 ods. 1 a ods. 2 zákona o verejnom
obstarávaní účinného ku dňu vydania rozhodnutia žalovaného, t.j. ku dňu 17.05.2013, t.j. že na konanie

podľa § 138 až 141 (t.j. konanie o námietkach) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak
tento zákon neustanovuje inak, pričom sa nepoužijú § 19, 23, 28 až 31, § 32 ods. 1, § 49, 50, 60 a §
71 až 80 všeobecného predpisu o správnom konaní a poukázal na ust. § 3 ods. 1, 2 a 4, § 32 ods. 2
a § 34 ods. 1 a 6 Správneho poriadku ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sžf/38/2011.

Žalobca uviedol, že konanie pred správnym orgánom v každom prípade ovládajú princípy dobrej správy,
ktoré prílišný formalizmus v konaní pred správnymi orgánmi výslovne vylučujú.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je preto možné konštatovať, že v predmetnej veci

neboli splnené podmienky § 139 ods. 1 písm. c/ Zákona, na základe ktorého Úrad zastaví rozhodnutím
konanie o námietkach ak námietky neobsahujú všetky náležitosti podľa § 138 ods. 6 a prílohy podľa
§ 138 ods. 7, a teda Úrad postupoval nesprávne, keď len z dôvodu nedoloženia výpisu z obchodného
registra toto konanie zastavil.

Žalobca preto považuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S 147/2013-63 zo dňa 05.06.2014
za nesprávny a navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 3
O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vráti vec žalovanému
na ďalšie konanie, alebo zruší rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Náhradu trov
konania si neuplatnil.

K odvolaniu žalobcu sa svojim podaním vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že právna úprava v zákone o
verejnom obstarávaní jasne a jednoznačne vymedzila obsahové náležitosti podaných námietok a ich
prílohy, pričom z ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c/ zákona jednoznačne vyplýva, že prílohou podaných
námietok je doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky podľa § 138 ods. 6 písm. g/ zákona.

Jedinou zo zákona vyplývajúcou výnimkou, kedy doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky
nemusí byť prílohou podaných námietok je podľa § 138 ods. 7 písm. c/ zákona situácia, kedy bol tento
doklad záujemcom, resp. uchádzačom predložený verejnému obstarávateľovi, resp. obstarávateľovi,
napr. v rámci predloženej ponuky alebo žiadosti o účasť, a teda je súčasťou kompletnej dokumentáciek verejnému obstarávaniu, ktorú verejný obstarávateľ, resp. obstarávateľ po podaní námietok podľa
§ 138 ods. 10 zákona predkladá žalovanému na účely rozhodnutia o námietkach. Zákon v ust. §
138 ods. 7 písm. c/ vyžaduje expressis verbis ako prílohu podaných námietok doklad preukazujúci

konkrétnu skutočnosť. V tomto prípade meritórna otázka súvisí výlučne s posúdením obsahových
náležitostí žalobcom podaných námietok (teda s posúdením splnenia procesných podmienok pre
meritórne rozhodnutie veci), pričom elementárnym princípom procesného práva je okrem iného pravidlo,
že za úplnosť a perfektnosť návrhu zodpovedá žalobca.

Predložením dokladu v zmysle § 138 ods. 7 písm. c/ zákona žalobca preukazuje, že námietky boli
podpísané oprávnenou osobou, t.j. právny úkon je perfektný. V opačnom prípade by žalovaný musel
vychádzať z prezumpcie, že osoba, ktorá podpísala námietky je oprávnená konať v mene žalobcu, v
dôsledku čoho by námietky mohol podpisovať ktokoľvek. Práve predložením dokladu podľa § 138 ods.
7 písm. c/ zákona (t.j. výpisom z obchodného registra) žalobca potvrdzuje skutočnosť, že osoba, ktorá
námietky podpísala, je oprávnená konať za žalobcu (ako konateľ).

V predmetnom prípade námietky nepodpísal štatutárny orgán žalobcu, ale splnomocnenec na základe
udeleného plnomocenstva. Námietky boli podpísané J. R., pričom v námietkach sa uvádza, že J. R.
je konateľ advokátskej kancelárie. Prílohou námietok bolo plnomocenstvo, v zmysle ktorého žalobca
udelil plnomocenstvo advokátskej kancelárii a toto plnomocenstvo prijal J. R.Q. ako konateľ advokátskej

kancelárie a advokát. V danom prípade teda predložené plnomocenstvo vysvetľuje skutočnosť, prečo
boli námietky podpísané inou osobou ako štatutárnym orgánom žalobcu. Predložené plnomocenstvo v
danom prípade treba teda posudzovať ako doklad predložený z titulu povinných obsahových náležitostí
námietok v zmysle § 138 ods. 6 písm. g/ zákona, a nie ako jednu z povinných príloh podľa §
138 ods. 7 písm. c/ zákona. Nakoľko však prílohou námietok nebol výpis z obchodného registra

advokátskej kancelárie, tak ako to vyžaduje ZVO v § 138 ods. 7 písm. c/, skutočnosť, že J. R. je
konateľom advokátskej kancelárie, nebola verifikovateľná. Bez predloženia uvedeného dokladu nebolo
nijako preukázané, že osoba, ktorá námietky podpísala, t.j. J. R., je oprávnený konať ako konateľ
v mene advokátskej kancelárie. Tvrdená skutočnosť, že J. R. je konateľ advokátskej kancelárie,
mohla byť overená, napr. výpisom z obchodného registra. Žalovaný poukazuje na to, že predložené

plnomocenstvo v danom prípade preukazuje výhradne vzťah splnomocnenia medzi žalobcom a
advokátskou kanceláriou, ktorá vykonáva právne úkony prostredníctvom konkrétnych fyzických osôb
(konateľov), ale nepreukazuje skutočnosť, že osoba, ktorá podpísala námietky je ako konateľ oprávnená
konať v mene obchodnej spoločnosti.

Žalovaný sa argumentáciou žalobcu nestotožňuje, nakoľko úplne spochybňuje opodstatnenosť
ustanovenia § 138 ods. 7 zákona. Akceptáciou argumentácie žalobcu, že nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe, resp. známe z úradnej činnosti, by znamenala, že ak by uchádzač v
rámci podávania námietok predložil zákonom požadovaný doklad v rámci jedného podania, v rámci
následných podaní, resp. námietok, by podľa výkladu žalobcu nebolo potrebné predmetný doklad

predkladať opätovne, nakoľko splnenie obsahovej náležitosti námietok by mohol žalovaný verifikovať
na základe svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Žalovaný v kontexte na túto argumentáciu
zdôrazňuje, že obsahové náležitosti námietok nemôže žalovaný v konaní o námietkach posudzovať
ako „notoriety", t.j. na základe informácií, ktoré sú mu známe z predchádzajúceho, resp. iného výkonu
verejnej moci (napr. zápis do zoznamu podnikateľov). Prijatím vyššie uvedenej argumentácie žalobcu

by žalobca nakoniec nebol povinný predkladať žiadnu z povinných príloh k námietkam podľa § 138 ods.
7 zákona, nakoľko žalovaný by si tieto skutočnosti mohol overiť vlastným konaním.

Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.05.2008, sp. zn.
1Sžo/62/2007, v ktorom sa súd zaoberal obligatórnymi náležitosťami námietok:

„Ustanovenie § 107 ods. 5 zákona taxatívne vymedzuje obligatórne náležitosti námietok uchádzača.
Podľa gramatického výkladu tohto ustanovenia má uchádzač okrem iného predložiť oznámenie o
výsledku vybavenia žiadosti o nápravu alebo doklad o doručení žiadosti o nápravu, ak ju obstarávateľ
v zákonnej lehote nevybavil - teda žalobkyňa mala v danom prípade pripojiť samotné oznámenie (jeho
rovnopis), ktoré bolo obstarávateľom v súlade s citovaným ustanovením § 105 ods. 7 zákona písomne

vyhotovené a jej aj doručené. Súd poukazuje na to, že v zmysle zákona ide o špecifický druh rozhodnutia
s formálnymi obsahovými náležitosťami, ktoré sú pre posúdenie dôvodnosti námietok uchádzača pre
žalovaného rozhodujúce, preto podľa názoru súdu nepostačuje púha sprostredkovaná interpretácia
jeho obsahu neumožňujúca jeho verifikáciu. Ustanovenie § 107 ods. 5 v spojení s 105 ods. 7 zákonatúto obligatórnu náležitosť jednoznačne definuje a keďže v konaní sa nepreukázalo, že k námietkam
bolo pripojené aj oznámenie obstarávateľa o vybavení žiadosti o nápravu prípadne doklad o doručení
žiadosti o nápravu, ak obstarávateľ žiadosť nevybavil v zákonnej lehote, bol záver súdu prvého stupňa

o nedôvodnosti zastavenia konania o námietkach podľa § 108 ods. 1 písm. c/ zákona nesprávny.".

Pokiaľ išlo o použitie Správneho poriadku na konanie a rozhodovanie o námietkach žalovaný poukázal
na ust.§ 155l ods. 1 a 4 zákona o verejnom obstarávaní:
„(1) Verejná súťaž, užšia súťaž, rokovacie konanie so zverejnením, priame rokovacie konanie, súťažný

dialóg, koncesia, súťaž návrhov alebo postup zadávania podprahovej zákazky, pri ktorých bolo
oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania, oznámenie použité ako výzva na súťaž alebo výzva
na predkladanie ponúk odoslané na uverejnenie do 17. februára 2013, sa dokončia podľa predpisov
účinných do 17. februára 2013.
(4) Konanie o žiadosti o nápravu a konanie o námietkach, ktoré sa vzťahujú na verejné obstarávanie
podľa odseku 1, sa vykonajú podľa predpisov účinných do 17. februára 2013.".

Žalovaný uviedol, že predmetná verejná súťaž na predmet zákazky „Výroba a dodanie pečiatok" bola
vyhlásená verejným obstarávateľom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky vo Vestníku verejného
obstarávania č. 37/2013 zo dňa 21.02.2013 pod značkou XXXX - J., pričom oznámenie o vyhlásení
verejnéhoobstarávaniaboloodoslanénauverejneniedňa15.02.2013.Zvyššieuvedenýchprechodných

ustanovení ZVO vyplýva, že v predmetnom konaní o námietkach sa malo postupovať podľa predpisov
účinných do 17.02.2013, a nie podľa ustanovení ZVO účinných v čase vydanie rozhodnutia v konaní o
námietkach, ako sa mylne domnieva žalobca, pričom podľa § 153 zákona o verejnom obstarávaní sa
na konanie o námietkach Správny poriadok nepoužil.

Žalovaný zdôraznil, že verejné obstarávanie je proces prísne formalizovaný, ktorý má presne zákonom
stanovené inštitúty, procesné štádiá s krátkymi lehotami na uplatnenie práv i vydávanie rozhodnutí, a
najmä podrobne a exaktne stanovené náležitosti úkonov a ich príloh. Žalovaný, ako ostatný ústredný
orgán štátnej správy, môže postupovať len podľa zákona a nemožno legitímne očakávať, aby v
konkrétnom konaní porušoval princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok č.
k. 1S 147/2013-63 zo dňa 05.06.2014 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.),

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale
súdom preskúmavacím, ktorý preskúmava zákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Nepreskúmava vhodnosť a účelnosť rozhodnutí správnych orgánov.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že argumentácia žalobcu o nesprávnosti a nezákonnosti
postupu žalovaného nie je správna.Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247

a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánupredchádzajúcemuvydaniunapadnutéhorozhodnutia.Pripreskúmavanízákonnostirozhodnutia
je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže
vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmavanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci
správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,
či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí,

ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava
súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje
účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorili administratívny spis zistil, že

žalovaný rozhodnutím č. 6401-6000/2013-ON/105 zo dňa 17.05.2013 zastavil konanie o námietkach
žalobcu podľa § 139 ods. 1 písm. c/ zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní z dôvodu, že
pre konanie o námietkach žalobcu neboli splnené všetky zákonné predpoklady, čím pre žalovaného
nastala neodstrániteľná prekážka brániaca rozhodovaniu v konaní o námietkach v súlade so zákonom
o verejnom obstarávaní.

Ďalej najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že predmetná verejná súťaž na predmet zákazky
„Výroba a dodanie pečiatok" bola vyhlásená verejným obstarávateľom Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky vo Vestníku verejného obstarávania č. 37/2013 zo dňa 21.02.2013 pod značkou 2865 - MST,
pričom oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania bolo odoslané na uverejnenie dňa 15.02.2013,

teda za účinnosti zákona platného do 17.02.2013.

Odvolací súd v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o
námietkach posudzoval, či žalovaný postupoval v súlade so zákonnom platným a účinným do
17.02.2013.

Aj podľa odvolacieho súdu v danom prípade žalovaný postupoval správne, ak rozhodol o námietkach
žalobcu tak, že konanie pre nesplnenie zákonom predpísaných formálnych náležitosti zastavil. Bolo totiž
povinnosťou žalobcu, resp. predkladateľa námietok predložiť aj výpis z obchodného registra spoločnosti
Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., teda predložením dokladu podľa § 138 ods. 7 písm.

c/ zákona (výpis z obchodného registra), ktorým by potvrdil skutočnosť, že osoba, ktorá námietky
podpísala, je oprávnená konať za žalobcu, ako štatutár tejto spoločnosti. Nič na tom nemení ani fakt, že
tento údaj je verejne dostupný na stránkach obchodného registra.

Tak, ako bolo konštatované v judikatúre najvyššieho súdu v prípade verejného obstarávania ide o zo

zákona taxatívne vymedzenú obligatórnu prílohu k námietke uchádzača. Podľa gramatického výkladu
tohto ustanovenia má uchádzač okrem iného predložiť aj doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať
námietky podľa odseku 6 písm. g/, ak nebol predložený kontrolovanému. Najvyšší súd opätovne
poukazuje na to, že v zmysle zákona ide o špecifický druh rozhodovania s formálnymi obsahovými
náležitosťami, ktoré sú pre posúdenie dôvodnosti námietok uchádzača pre žalovaného rozhodujúce,

preto podľa názoru súdu nepostačuje iba prípadný odkaz v rámci dobrej správy na obchodný register,
alebo advokátsku komoru. Ustanovenie § 138 ods. 6 písm. g/ zákona o verejnom obstarávaní vyžaduje,
aby námietky uchádzača obsahovali podpis žalobcu alebo osoby oprávnenej konať za žalobcu a ust. §
138ods.7písm.c/zákonaoverejnomobstarávaníuvádza,žeprílohaminámietokjedokladpreukazujúci
oprávnenie podpisovať námietky podľa ods. 6 písm. g/ zákona o verejnom obstarávaní, ak nebol

predložený kontrolovanému.

Nakoľko v konaní bolo jednoznačne preukázané, že doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať
námietky podľa ods. 6 písm. g/ zákona o verejnom obstarávaní nebol, a zákon túto obligatórnu náležitosťjednoznačne definuje, bol záver súdu prvého stupňa o dôvodnosti zastavenia konania o námietkach
podľa § 139 ods. 1 písm. c/ zákona o verejnom obstarávaní správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu o použití Správneho
poriadku na konanie o námietkach, nakoľko z administratívneho spisu bolo jednoznačne zistené, že
predmetná verejná súťaž na predmet zákazky „Výroba a dodanie pečiatok" bola vyhlásená verejným
obstarávateľom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky vo Vestníku verejného obstarávania č.
37/2013 zo dňa 21.02.2013 pod značkou XXXX - J., pričom oznámenie o vyhlásení verejného

obstarávania bolo odoslané na uverejnenie dňa 15.02.2013, teda za účinnosti zákona platného do
17.02.2013.

Najvyšší súd zhodnotil, že spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantnými žalobnými
námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite
a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec,

zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné námietky žalobcu a realizoval
tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené
dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci a to aj s prihliadnutím na doterajšiu
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke splnenia formálnych náležitosti

pri rozhodovaní o námietkach vo verejnom obstarávaní.

Odvolací súd rovnako preskúmavajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného
nevzhliadol jeho nezákonnosť, keďže žalovaný svoje rozhodnutie náležite a dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, za zákonné,
vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).".

Odvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného nevzhliadol
jeho nezákonnosť, keďže žalovaný svoje rozhodnutie náležite a dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, za zákonné,
vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.