Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/176/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610214956
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6610214956.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnému N. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX Q., zast. opatrovníčkou J. C.- zamestankyňa Okresného
súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad, so sídlom

Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 10598/10, na vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 492,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k.
10Er/957/2010-16, IČS: 6610214956, zo dňa 27.01.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 10Er/957/2010-16, IČS: 6610214956, zo dňa 27.01.2012 p

o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení
uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len
„rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 21637/09 zo dňa 13.01.2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa
23.01.2009(ďalejlen„Zmluva“),ktorejneoddeliteľnousúčasťousúajVšeobecnépodmienkyposkytnutia
úveru („VPPÚ“). Tieto v bode 18 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami
budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh na začatie
konania. S odkazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“)

okresný súd ex offo preskúmal rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok. Zmluvu o úvere vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to s prihliadnutím na
povahuzmluvnýchstrán,predmetpodnikateľskejčinnostioprávnenéhoakoajnasamotnýobsahzmluvy.
Poukázal na povinnosť súdov dodržiavať komunitárne právo a v tejto súvislosti aj ochranu spotrebiteľa v
Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej
len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z.z.

účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy
o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Konkrétne
okresný súd poukázal na ust. čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny
zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. Podporne poukázal
na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah(rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s.
I-4941). Ďalej okresný súd uviedol, že rozhodcovská doložka nebola v Zmluve individuálne dojednaná,
čo jasne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok Zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská

doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom
zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal
práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo
je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Vychádzajúc z povahy samotnej

zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude
mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom podľa
Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený (veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči
druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného (dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú
dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo
strany dlžníka- povinného. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne

to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho
sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho
práv. V konečnom dôsledku k závažnému narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami dochádza
už samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby na
rozhodcovský súd domáhať sa konania na všeobecnom súde v mieste jeho bydliska. Podpisom takejto

zmluvy sa spotrebiteľ vzdáva práva na účinnú právnu ochranu, čo je neprijateľným javom. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve
o úvere je už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a preto je ako taká už od počiatku
neplatná Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom

na vykonanie exekúcie , preto okresný súd s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu

preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením

§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského
rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva

spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo
rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný)
vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového

obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o
rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou
cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí

s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov
konania. S ohľadom na to odvolateľ navrhol exekučné konanie prerušiť. Oprávnený ďalej namieta, že
ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej

istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne
popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského
súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by
zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspechv konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti
konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,
pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože

musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené
jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,
aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia

súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili
právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd

prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody,
pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného

zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i.
aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere

vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň
omeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi,
ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a

nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo
34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných

ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo
28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov
na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal
možnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienoktamuvedených,čijeschopnýsplácaťzáväzok,
ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho

a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške.
Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V
závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal,
že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní

poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s
ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný ako dlžník uzatvorili dňa 23.01.2009
Zmluvu úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 350,- Eur,
ktorý sa zaviazal splatiť v dvanástich mesačných splátkach po 58,- Eur. Odvolací súd poukazuje naskutočnosť, že poplatok za poskytnutie úveru predstavuje 346,- Eur, čo je 98,86% z výšky poskytnutého
úveru. V bode 18 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli pred konaním pred rozhodcovským súdom využiť
mediáciu pred Mediačným centrom registrovaným na Ministerstvom spravodlivosti SR a že všetky

spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú
riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou
príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému 652,- Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 652,- Eur od

18.06.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 652,- Eur od 22.10.2009 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 184,14 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku.

Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Odvolací súd
preskúmaním rozhodcovskej doložky ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru, že predmetný
rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, a to vzhľadom
na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako absolútne neplatný

právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci. Oprávnený uzavrel s
povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy
a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na tento úverový
vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať ustanovenia spotrebiteľského

práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou
formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov
v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových
znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v
Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne ustanovuje,

ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej
právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy.
Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového
vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa
spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na

okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu; s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa;
lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť
zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje
mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je Smernica
implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom, ktorý novelizoval Občiansky zákonník,

ale Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako
interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako
neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba
v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky

ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých
dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z
nasledovných dôvodov:
1/ Rozhodcovská ani mediačná doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z
jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka

koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že
podpisom zmluvy, obsahom ktorej sú aj VPPÚ a rozhodcovská doložka, sa povinný reálne vopred vzdal
práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo
je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol
veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala

v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného
stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným.2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu
(oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou
platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto

prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol
povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej
zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov

na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice
ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou

podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej
zmluvyjedosiahnuťprejednanieprípadnéhosporuarbitromakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvné
strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje o právach

a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so

zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru
Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie

sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z
dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v
kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne

rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3

a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazanýtoutopodmienkou.Knámietkeodvolateľaoporušeníústavnegarantovanýchprávoprávneného,
ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred
súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať
porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-
76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, čo
z pohľadu odvolacieho nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil
práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. Záver o
spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno

aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon
o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi
mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky
normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitútneprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený
v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným
a povinným Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci
odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvoreniazmluvy,akoajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkazaoberajúcesaproblematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola

uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského

súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §
45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade

ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Vzhľadom na to, že podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné
konanie nie je možné prerušiť, odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.