Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814212141
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814212141.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobkyne Ing. O. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. Z. V., U. č. XX, zast. JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom, Stred 60/55, Považská Bystrica,
proti žalovanému: JUDr. P. O., so sídlom X., O. č. 3, správca konkurznej podstaty úpadcu L., a.s.
v konkurze, so sídlom X., Z. ul. 4, IČO: 31 562 060, o určenie, že pracovný vzťah žalobkyne trvá,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. marca 2016, č. k.
9CPr/2/2014-70, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že pracovný pomer žalobkyne ako zamestnanca so
spoločnosťou L., a.s. v konkurze so sídlom X., Z. ul. č. 4, IČO: 31 562 060, správca konkurznej podstaty
JUDr. P. O., so sídlom X., O. č. 3, ako zamestnávateľom trvá. O trovách konania nerozhodol s tým, že o
nich bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. V rozhodnutí konštatoval, že
žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Naliehavý
právny záujem svojej žaloby odôvodnila tým, že je sporná otázka, či je v pracovnom pomere s úpadcom,

keďže po vyhlásení konkurzu na úpadcu správca konkurznej podstaty JUDr. P. O. tvrdil, že jej pracovný
pomer je fiktívny a prestal jej prideľovať prácu. Odmietol s ňou ukončiť pracovný pomer; v čase, keď
bola práceneschopná, neboli jej vyplácané nemocenské dávky. Súd po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa
dňa 08.09.2006 uzavrela so spoločnosťou L. pracovný pomer, a to na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 08.09.2006 s druhom práce manager, miesto výkonu práce L., a.s., na dobu neurčitú, pričom
zmluva má všetky podstatné náležitosti pracovnej zmluvy podľa § 43 Zákonníka práce účinného v

čase uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy. O uzavretí pracovného pomeru svedčí jednak fotokópia
pracovnej zmluvy, dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2009, pracovná náplň z
08.09.2006aďalšiedokumenty.Vkonanížalovanýnepreukázal,žepracovnýpomeržalobkynezaložený
uvedenou pracovnou zmluvou zanikol niektorým zo spôsobov podľa Zákonníka práce, na základe čoho
dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení
videl v potrebe odstrániť stav neistoty žalobkyne, vytvorený postupom správcu konkurznej podstaty k
nej, ktorý tvrdil, že jej pracovný pomer je iba fiktívny.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne zamietol. V prípade, ak odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zamietne, žiadal pripustiť dovolanie vzhľadom na to, že otázka dobrých mravov, ktoréporušovali žalobcovia v predchádzajúcom období je otázkou zásadného právneho významu. Tvrdil, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. písm. b/ a c/ a písm. d/ a h/, žalobcovia
nemali v konaní spôsobilosť byť účastníkmi konania ani procesnú spôsobilosť, ako aj v tej istej veci sa

už rozhodlo. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci. V odvolaní namietal, že žalobkyňa si
uplatnila pohľadávky v konkurznom konaní, preto doručením prihlášky zaniklo právo znovu si uplatňovať
pracovnoprávne nároky a toto právo nie je možné znova konvalidovať. Upriamil pozornosť na ust. §
39 ods. 9 prvá veta zákona o konkurze a reštrukturalizácii, kde sa stanovuje, že „veriteľ má právo

domáhať sa na súde určitej a popretej pohľadávky žalobou“ s tým, že neuplatnenie si v lehote žalobou
na príslušnom súde právo zaniklo. Vyslovil názor, že žiadne ustanovenie zákona neupravuje možnosť
zaniknutého práva preklúziou konvalidovať, preto žalobkyňa nie je účastníčkou konania, keďže svoje
právo si mala uplatňovať v konkurznom konaní a nie prostredníctvom určovacej žaloby. Súd prvej
inštancie tento právny stav nezhodnotil a neuviedol, keď právo zaniklo, o čo opiera svoje rozhodnutie
znova konať o veci. K veci samej uviedol, že počas celých troch rokov už neprejavila žalobkyňa záujem

o prácu v spoločnosti; žiadny svedok nepotvrdil, že by sa žalobkyňa domáhala práce ani žiaden zo
svedkov neuviedol akú prácu by mala vykonávať. Ďalšou otázkou, s ktorou sa súd nevysporiadal,
bol vznik pracovnoprávneho vzťahu, keď súd sa nevysporiadal so základnou otázkou, a to, že neboli
dohodnuté podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, a to miesto výkonu práce, keď pracovná zmluva
obsahuje len názov L., a.s. a nie je určené miesto - geografické určenie miesta výkonu práce. Ďalej sa

súd nevysporiadal s pracovnou náplňou, ktorá bola predložená žalobkyňou, v tejto súvislosti poukázal
aj na čl. 20 Stanov akciovej spoločnosti a vyslovil názor, že listiny, ktoré boli predložené súdu o
popise pracovnej činnosti nemali náležitosti upravené v stanovách. Vyslovil tiež názor, že žalobkyňa
jednoznačne nevykonávala činnosť podľa pracovnej náplne, keď žalobkyňou nebola predložená takáto
evidencia a správca tiež v archíve nenašiel žiadnu evidenciu týkajúcu sa pracovnej činnosti žalobkyne.

Súd prvej inštancie opomenul skutočnosť, že funkčné obdobie predstavenstva dozornej rady skončilo
v mesiaci jún 2009 a žalobkyňa bola predsedkyňou dozornej rady; u žalobkyne funkcia nadradenosti
a podriadenosti nebola. Poukázal na to, že spoločnosť L., a.s. riadili a ovplyvňovali dve rodiny, pričom
súčasťou jednej z rodín bola žalobkyňa. Všetci vykonávali funkcie či už predsedu predstavenstva alebo
jeho člena, resp. predsedu dozornej rady, alebo boli jeho členmi, pričom vykonávali prácu doma a rodina

O. ju dokonca vykonávala v Spišskej Novej Vsi. Ich činnosť bola iba vybrať finančné prostriedky zo
spoločnosti, čo fiktívnymi pracovnými zmluvami docielili. Žiadal súd, aby takémuto konaniu nedal právnu
ochranu, pretože išlo o vážne porušenie dobrých mravov.

3. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poprela tvrdenie žalovaného, že nemala v
konaní spôsobilosť byť účastníkom konania a ani procesnoprávnu spôsobilosť, taktiež nesúhlasila s
argumentáciou žalovaného, že v danom prípade je daná prekážka res iudicata, pretože v žiadnom
súdnom konaní ani ako predbežná otázka platného založenia jej pracovného vzťahu k žalovanému
nebola riešená. K veci samej uviedla, že má za to, že uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k vzniku

pracovného pomeru žalovaného, keď predložila pracovnú zmluvu, ktorá má všetky podstatné náležitosti,
ktoré vyžadoval Zákonník práce, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že mala jasne stanovenú
pracovnú náplň, vykonávala pracovnú činnosť podľa pracovnej zmluvy, za čo dostávala aj odmenu.
Žalovaný v konaní nepreukázal, že jej pracovný pomer ako zamestnankyne žalovaného ako zanikol,
pričom Zákonník práce kogentne stanovuje právne úkony, na základe ktorých môže dôjsť ku skončeniu

pracovného pomeru.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový
poriadok, ďalej len CSP) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,

podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolacie námietky žalovaného vo veci samej sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uplatnil už

pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom
konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo
veci. Z uvedeného dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach nane v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Len pre nutnosť vysporiadať sa so všetkými odvolacími
námietkami žalovaného dodáva nasledovné:

6. Predovšetkým je potrebné uviesť, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolanie žalovaného
bolo podané pred 01.07.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporovýporiadok,ktorýupravujepostupsúdupriprejednávaníarozhodovanísporov.Civilnýmsporovým
poriadkom bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia, odvolací súd posudzoval žalovaným uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného
v čase podania odvolania, teda podľa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.).

8. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, bolo v zmysle

ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p. možné odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v cit. zákonnom
ustanovení.

9. Žalovaný v danej veci uplatnil odvolacie dôvody podľa § 221 ods. 1 písm. b/, c/, d/ a h/ O.s.p., teda že
v konaní vystupoval účastník, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 221 ods. 1 písm. b/),

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§ 220 ods. 1 písm. c/ O.s.p.),
v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 221 ods.
1 písm. d/) a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/).

10. K žalovaným vzneseným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné.

11. Pokiaľ ide o námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalobkyňa nemala spôsobilosť byť
účastníkom konania, je potrebné uviesť, že spôsobilosť byť účastníkom konania bola upravená v ust.
§ 19 O.s.p. tak, že túto spôsobilosť mal ten, kto mal spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten,

komu ju zákon priznával.

12. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 veta prvá a § 7 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka
spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vznikala narodením a zanikala smrťou. Osobitnú
úpravu o spôsobilosti občana mať v pracovnoprávnych vzťahoch práva a povinnosti mal Zákonník práce

v § 11 ods. 2, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať v pracovnoprávnych vzťahoch práva a
povinnosti ako zamestnanec a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na
seba tieto povinnosti vznikala, ak nebolo ustanovené inak, dňom, keď fyzická osoba dovŕši 15 rokov
veku.

13. V zmysle uvedeného je tak zrejmé, že žalobkyňa v danom konaní mala spôsobilosť byť účastníkom
konania, pretože mala spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle cit. zákonných ustanovení.

14. Pokiaľ sa jedná o procesnú spôsobilosť, táto bola upravená v ust. § 20 O.s.p. tak, že každý môže
pred súdom ako účastník samostatne konať v tom rozsahu, v akom má spôsobilosti vlastnými úkonmi

nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

15. V zmysle ust. § 8 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi
úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom
rozsahuplnoletosťou.Takakobolouvedenévyššie,vpracovnoprávnychvzťahochspôsobilosťvlastnými

právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v zmysle ust. § 11 ods. 2 Zákonníka práce
vzniká, keď fyzická osoba dovŕši 15 rokov veku.

16. Z uvedeného je preto taktiež zrejmé, že žalobkyňa bola vlastnými právnymi úkonmi spôsobilá
nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v zmysle ust. § 20 O.s.p.. Preto námietka žalovaného o

nedostatku procesnej spôsobilosti žalobkyne nebola dôvodná. Bolo potom nadbytočné zaoberať sa tým,
či žalobkyňa bola v konaní riadne zastúpená, keďže žalobkyňa sama mala procesnú spôsobilosť; okrem
toho z obsahu spisu je nepochybné, že žalobkyňa mala aj procesného zástupcu, ktorý mal udelenú
riadnu plnú moc na zastupovanie.17. Žalovaný ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie -prekážka res iudicata a prekážka

litispedencie).

18. Prekážka veci rozsúdenej (res iudicata) bola upravená v § 159 ods. 3 O.s.p. (teraz § 230 CSP) tak,
že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Uvedené ustanovenie určuje,
že keď už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, nemôže byť tá istá vec v rozsahu záväznosti výroku

rozsudku prejednávaná znova. V zmysle tohto ustanovenia ide o rovnakú vec vtedy, ak v neskoršom
konaní ide o ten istý nárok, alebo stav, o ktorom už bolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté, a týka
sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý
nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený. Podstatu skutku treba vidieť predovšetkým v spôsobe účasti účastníkov vo všetkých formách
prejavu na určitej udalosti a následku.

19. V danej veci žalovaný prekážku res iudicata videl v tom, že žalobkyňa si uplatnila pohľadávky v
konkurznom konaní, kde okrem iných pohľadávok si uplatňovala aj pohľadávky z pracovného pomeru,
pričom v uvedenom konaní sa malo rozhodovať aj o pracovných nárokoch žalobkyne. Poukázal na ust. §
28 ods. 6 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého doručenie prihlášky správcovi má pre

plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde. Vyslovil
názor, že žalobkyni doručením prihlášky zaniklo právo znova si uplatňovať svoje pracovnoprávne nároky
na súde, toto právo nie je možné znova konvalidovať a žalobkyňa teda mohla riešiť svoj problém v
konkurznom konaní, kde sa skúma otázka právneho dôvodu vzniku pohľadávky, vymáhateľnosti, výšky
a poradia.

20. Ani túto odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. V danej veci je
nepochybné, že predmetom konania je žaloba žalobkyne o určenie, že jej pracovný pomer trvá, teda
v tomto konaní si žalobkyňa neuplatňuje žiadne nároky z pracovného pomeru v zmysle nevyplatenej
mzdy alebo iné peňažné nároky z pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že

žalobkyňa si svoje nároky z pracovného vzťahu uplatnila v konkurznom konaní, pričom správca
žalovaného poprel pohľadávku žalobkyne z formálnych dôvodov, keď opomenula v prihláške uviesť
formálne náležitosti. Predmetom tohto konania teda nie sú pohľadávky žalobkyne proti majetku úpadcu,
podliehajúcemu konkurzu, ale určenie existencie pracovnoprávneho vzťahu, ktorú otázku môže vyriešiť
len súd v sporovom konaní, pričom je nepochybné, že vo veci určenia trvania pracovnoprávneho vzťahu

žalobkyne u žalovaného žiaden súd právoplatným rozsudkom doteraz nerozhodol a nezaoberal sa
touto otázkou ani ako otázkou predbežnou. Námietka prekážky veci rozsúdenej preto žalovaným nebola
uplatnená dôvodne.

21. Odvolací súd taktiež nezistil, že by sa v tej istej veci už skôr začalo konanie (prekážka litispedencie),

ktorá zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci. Táto prekážka vzniká v zmysle
ust. § 83 O.s.p. (teraz § 159 CSP) vtedy, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté
konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania, alebo rovnaké skutkové okolnosti,
od ktorých sa odvodzuje právo.

22. V danej veci odvolací súd nezistil, že by na tomto alebo inom súde prebiehalo konanie o určenie, že
pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, preto žalovaným uplatnený odvolací dôvod
podľa § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p. nebol dôvodný.

23. Žalovaný napokon uplatnil odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

24. Nedostatočné zistenie skutkového stavu bolo možné v zmysle Občianskeho súdneho poriadku
uplatniť v prípade, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. V
danejvecižalovanývodvolaníneuvádzavčomvidínedostatočnézistenieskutkovéhostavusúdomprvej
inštancie a ani neuvádza aké dôkazy ako strana sporu navrhol v konaní vykonať a súd prvej inštancieich napriek jeho návrhom nevykonal. Takéto skutočnosti odvolací súd nezistil ani z obsahu spisu, keď z
neho vyplýva, že strany sporu boli pred rozhodnutím vo veci samej súdom prvej inštancie poučené podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že sú povinní predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr

do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, avšak žalovaný ani po takomto poučení žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania nemal. Odvolací súd z uvedených dôvodov túto žalovaným uplatnenú odvolaciu
námietku nemohol akceptovať.

25. Pokiaľ ide o odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci, jeho podstatou

je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny predpis, alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. V predmetnej veci odvolací súd po preskúmaní zistil, že súd prvej inštancie vo veci požil správny
právny predpis, a to zák. č. 311/2001 Z. z. - Zákonníka práce v platnom znení, tento správne aplikoval
na zistený skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že skutkové zistenia
vyplývajúcezvykonanéhodokazovaniavedúkzáveruotom,žežalobkyňasožalovanýmplatneuzavrela

pracovnýpomerpracovnouzmluvoudňa08.09.2006,pričompracovnýpomernebolukončenýžiadnymz
taxatívne uvedených dôvodov predpokladaných Zákonníkom práce, a preto pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného stále trvá.

27. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky uplatnené žalovaným neboli dôvodné, preto odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach v zmysle
ust. § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie odkazuje. K žiadosti žalovaného
o pripustenie dovolania odvolací súd poukazuje na ust. § 419 a nasl. CSP, ktoré stanovujú podmienky
a dôvody prípustnosti dovolania.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).