Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. marec 2017

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 52C/91/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216208442
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Roštárová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2017:1216208442.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred samosudkyňou JUDr. Alenou Roštárovou v spore strán žalobcov: L.. O.

H.I., D.. XX. XX. XXXX, N. A. G. XXX/XX, XXX XX Š., zastúpeného spoločnosťou BADUCCI Legal,
s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému: W.. L.. O. N., A.., D.. XX. XX. XXXX, N. G. XX,
N., zastúpeného pov. zástup. S. N., N. M. XX, S., o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1) Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19. 05. 2016 sa žalobca domáhal ochrany osobnosti a
povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi v znení špecifikovanom v žalobnom návrhu. Taktiež sa

domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zverejniť písomné znenie príslušného ospravedlnenia na
svojej internetovej stránke J..N..sk do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a povinnosť
nahradiť žalobcovi vzniknuté trovy konania.
Svoju žalobu žalobca odôvodnili tým, že dňa 30.03.2016 žalovaný ako poslanec Národnej rady
Slovenskejrepubliky(ďalejibaako„NRSR“)zverejnilnasvojejinternetovejstránkeJ..N..sk
a na facebookovom profile žalovaného (J..T..Y. ) čiernu listinu s 93 menami, voči ktorým
by mali ministri vyvodiť osobnú zodpovednosť (ďalej iba ako „Čierna listina“), pričom táto Čierna

listina bola následne zverejnená prostredníctvom online stránok www.sme.sk ,
www.hnonline.sk , www.pravda.sk , www.pluska.sk
a www.aktuality.sk a ďalších a takisto spravodajská
televízia TA3 v ten istý deň odvysielala reportáž na túto tému.
Žalovaný v Čiernej listine pod poradovým číslom 30. uverejnil meno žalobcu, ktorý bol riaditeľom
Fakultnej nemocnice Trnava (ďalej iba ako „FN Trnava“), pričom ako dôvod žalovaný uviedol, že žalobca
„bol riaditeľom nemocnice pri kauze stravovacích tendrov“.

Žalobca v žalobe ďalej poukázal na Správu z overenia kalkulácie výpočtu stravnej jednotky pacientov
a zamestnancov FN Trnava za rok 2011, kde podľa jeho názoru bolo konštatované, že predložená
Kalkulácia výpočtu stravnej jednotky pacientov a zamestnancov FN Trnava za rok 2011 poskytuje vo
všetkých významných súvislostiach pravdivý a verný obraz o skutočne vynaložených nákladoch na
prípravu a výdaj stravy pre pacientov a zamestnancov FN Trnava. Žalobca v žalobe taktiež poukázal na
Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č.: XXXXX-XXXX/XXXX-P.
týkajúceho sa zadávania koncesie služby s názvom „Koncesia na poskytovanie stravovania Fakultnej

nemocnice Trnava“, ktorá síce zistila formálne chyby predmetného verejného obstarávania, avšak tieto
chyby nemali vplyv na výsledok daného verejného obstarávania obstarávateľa FN Trnava. Žalobca
súčasne uviedol, že aj Protimonopolný úrad SR oznámením zo dňa 09.06.2015 č.: XXXX/PMÚ Z. ukončil
prešetrovanie v súvislosti s účasťou a predkladaním ponúk vo verejnom obstarávaní obstarávateľa FNTrnava a dospel k záveru, že nedisponuje dostatočnými informáciami, ktoré by odôvodňovali začatie
správneho konania vo veci porušenia právnych predpisov týkajúcich sa hospodárskej súťaže. Obdobne
žalobca poukázal aj na závery príslušných orgánov činných v trestnom konaní vyslovené v uznesení

sp. zn.: A.-XXX/NKA-A.-Z. zo dňa 23.12.2015, kde tieto orgány nezistili v súvislosti s obstarávaním
dodávky stravy pre pacientov a zamestnancov také konanie, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu zločinu
machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe ani obzvlášť závažného zločinu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení Trestného zákona. Uviedol, že
výzvou zo dňa 25.04.2016, doručenou žalovanému 28.04.2016 poukázal na tieto skutočnosti a vyzval

žalovaného na verejné ospravedlnenie, avšak žalovaný na túto výzvu nereagoval.
Po právnej stránke žalobca odôvodňoval svoju žalobu tým, že zaradenie žalobcu na Čiernu listinu nie
je možné považovať za dostatočne dôveryhodné tvrdenie, nakoľko sa jedná iba o subjektívne tvrdenie
žalovaného a samo o sebe nepreukazuje pravdivosť záverov uvedených v tejto Čiernej listine, najmä
záverov o zodpovednosti žalobcu za žalovaným špecifikovanú „kauzu“ a o nemožnosti vymenovať
žalobcu do akejkoľvek verejnej funkcie. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho

súdu Českej republiky, sp. zn.: 30 Cdo 1174/2007 podľa ktorej sa u verejne činnej osoby vyššia miera
tolerancie pri posúdení skutkových tvrdení a hodnotiacich súdov uplatnených pri kritike súvisiacej s
verejnou činnosťou, ktorú táto osoba vykonáva, nevzťahuje na nepravdivé údaje o verejne činnej
osobe. Žalobca sa ďalej odvoláva na súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne
na rozhodnutia vo veciach sp. zn.: 3MCdo 10/2005 a 3 Cdo 84/2011, podľa ktorej ak je za zásah do

osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti,
potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu ale aj formu v ňom použitých prostriedkov, lebo tá je
vonkajším prejavom obsahu a taktiež, že pri skúmaní, či zverejnená informácia v novinách, časopise
alebo inom periodiku zasiahla do osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka
pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené.

Žalobcasadomnieva,ževtomtoprípadedôkaznébremenotýkajúcesapreukázaniapravdivostizáverov
uvedených v Čiernej listine spočíva na žalovanom, z dôvodov, že táto pravdivosť je ním tvrdená a takisto
sa odvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu (t.j. strana nie je povinná dokazovať negatívne skutočnosti).
Ďalej žalobca v žalobe cituje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 69/99, v
ktorom Najvyšší súd označil zákonné znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať

za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby,
neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením
osobnostných práv.
Žalobca v žalobe takisto poukazuje na intenzitu zásahu, ktorá spočívala v jeho dostupnosti širokej
verejnosti a v tomto smere zas poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

1 Co 15/97 a tvrdil, že zásah do osobnostných práv žalobcu žalovaným prostredníctvom zverejnenia
informácií obsiahnutých v Čiernej listine skrz internetovú stránku (J..N..sk) a na profile na internetovej
sociálnej sieti (J..T..Y. ) je ešte závažnejší ako zásah, ktorý sa uskutoční prostredníctvom
televízneho vysielania.
Vo zvyšku žaloby žalobca uvádzal teoreticko-právne vymedzenie osobnostných práv, zásahov do nich a

prostriedkovichochranyprostredníctvominštitútuochranyosobnosti,ktorýnormujeObčianskyzákonník
a tvrdil, že osočovací útok žalovaného je potrebné vnímať ako celok, nakoľko je potrebné posúdiť
informáciu z hľadiska odkazu, ktorý je pre bežného príjemcu zrejmý, a to, že žalobca zodpovedá za
tzv. kauzu „stravovacích tendrov“ a nie je žiaduce vymenovať ho do akejkoľvek verejnej funkcie. Tieto
tvrdenia považuje za nepravdivé a ničím nepodložené a predstavujúce citeľný zásah do žalobcovho

práva na ochranu osobnosti, pričom tento zásah žalobca hodnotí ako značne intenzívny majúci
nepriaznivé dôsledky čo do jeho postavenia v politike a v spoločnosti. Žalobca taktiež poukazuje nato,
že má zato, že morálne zadosťučinenie postačuje nato, aby bola primerane zmiernená nemajetková
ujma na osobnosti žalobcu.

2) Žalovaný sa v písomnom podaní zo dňa 15. 08. 2016 vyjadril k podanej žalobe tak, že podľa jeho
názoru zo žaloby vyplýva, že došlo k stretu dvoch ústavných práv a to práva na slobodu prejavu a
ochranu osobnosti. Uviedol, že žalobca ako osoba pôsobiaca vo funkcii riaditeľa FN Trnava a teda osoba
verejne činná, musí strpieť vyššiu toleranciu a vyššiu mieru záujmu o svoju osobu ako to vyplýva aj z
nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: IV. ÚS 146/04 a nálezu sp. zn.: I.ÚS 367/03. Obdobne

poukázal aj na ďalší nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: IV. ÚS 23/05, podľa ktorého je
pokiaľ ide o verejne činné osoby a vec verejného záujmu a sloboda prejavu osoby kritizujúcej má byť
obmedzená rozhodnutím súdu, dotknutá osoba musí preukázať, že kritika nebola vyslovená v dobrej
viere, príp. že nešlo o fair kritiku.Žalovaný zároveň tvrdil, že nepovažuje za pravdivé žalobcove tvrdenia, že žalovanému adresoval
výzvu, ktorá mu mala byť doručená 28.04.2016 a podľa názoru žalovaného ide o úmyselne alebo
nedbanlivostne uvedenú nepravdivú informáciu. Žalovaný takúto zásielku nikdy neprevzal a podpis na

doručenke nepovažuje za svoj, ani za podpis svojho splnomocnenca.
Žalovaný v predmetnom vyjadrení ďalej poukázal na to, že hodnotiace úsudky nepripúšťajú možnosť
dôkazu, čo opieral aj o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 492/2012. Žalovaný
uviedol, že jediné skutkové tvrdenie, ktoré bolo z jeho strany vyslovené vo vzťahu k žalobcovi znelo:
„O. H. bol riaditeľom FN Trnava pri kauze stravovacích tendrov“, pričom toto skutkové tvrdenie žalovaný

považujezapravdivé,primeranéavýsostnetýkajúcesaveciverejnéhozáujmu.Tvrdenia,ktoréžalovaný
uviedol následne a ktoré špecifikoval vo svojom vyjadrení boli podľa jeho názoru iba hodnotiace úsudky,
ktoré vyjadrujú názor opozičného poslanca.
Žalovaný ďalej uviedol, že rozpor zmlúv týkajúcich sa stravovacích tendrov so zákonom potvrdil aj
vtedajší minister zdravotníctva S.. Č., nakoľko tieto zmluvy mali byť schválené vládou. Žalovaný tvrdil, že
minister S.. Č. uviedol, že „za porušenie zákona sú zodpovedné konkrétne osoby“ a skončil tým, že sa na

odstúpení „dohodol“ s riaditeľom troch nemocníc- v Trnave atď. Ďalej poukázal na to, že žalobca nijako
nespochybnil porušenie § 19 ods. 15 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy
v znení neskorších predpisov. Žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s názorom mimovládnej organizácie
Transparency International, podľa ktorej je problém auditu v zadaní, nakoľko audítori nezisťovali, či bolo
stravovanie v nemocnici v roku 2011 prevádzkované hospodárne a ani to, či existujú iné alternatívy, napr.

nechať si stravu dodávať externe. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu
sa slobody prejavu opozičného poslanca (prípady Castells proti Španielsku resp. Incal proti Turecku).
V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukazuje na svoju poslaneckú indemnitu a na to, že predmetné
výroky vyslovil pri výkone funkcie poslanca NR SR v tzv. press centre, ktoré je zriadené za účelom
prezentácie členov zákonodarného zboru a vyslovovania ich názorov. Z vyššie uvedených dôvodov

žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol aby ju súd zamietol a priznal žalovanému náhradu
vzniknutých trov konania.

3) Žalobca v predmetnej veci využil právo dupliky a vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, ktoré
bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 09.09.2016 poukazoval na rozdiel medzi skutkovým a hodnotiacim

tvrdením, ktorý spočíva v charaktere samotného prejavu, nakoľko hodnotiaci úsudok je postavený na
subjektívnom názore šíriteľa, ktorý vyžaduje oporu v pravdivých skutkových tvrdeniach. Ďalej tvrdil, že
je potrebné skúmať, či sa hodnotiaci úsudok zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej
prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky,
to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Následne poukázal

aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/61/2000, v ktorom sa Najvyšší
súd zaoberal prípustnosťou kritiky, jej konkrétnosťou a v tomto smere rozhodujúcim pravdivým opísaním
skutkových okolností. Uviedol, že kritika by sa mala vyvarovať výlučne všeobecným súdom, ktoré nie sú
podporené konkrétnymi argumentmi a v prípade ak má nejaké vyjadrenie podobu hodnotiaceho úsudku,
môže jeho prípustnosť závisieť od toho, či pre tento úsudok existuje dostatočný fakticky podklad, pretože

dokonca i hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu na jeho podporu môže byt prehnaný
(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci T. proti Slovenskej republike.) Takisto podľa
názoružalobcučimhromadenejšiesadistribuujekritika,týmvyššiejeochranaosobnostnýchpráv.Tvrdil,
že síce aj keď hodnotiaci úsudok nepripúšťa dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočne opísaného a
pravdivéhoskutkovéhozákladu,ktorýtakmôžerelevantnýmspôsobomzavážiťapresvedčiťtretieosoby

o správnosti názoru šíriteľa. Žalovaný mal zato, že hodnotiaci úsudok žalovaného nevykazuje znaky
vecnosti, nakoľko zaradenie žalobcu na Čiernu listinu nie je podložené pravdivým skutkovým základom o
osobe žalobcu. Žalobca zdôrazňuje, že žalovaný opomenul uviesť závery kompetentných úradov, ktoré
konkretizoval v žalobe a ktoré boli žalovanému nepochybne známe a ktoré nepotvrdili porušenie zákona
v tzv. stravovacích tendroch. Týmto konaním mal žalovaný podľa názoru žalobcu skresliť hodnotiaci

úsudok verejnosti, ktorá si nemohla vytvoriť svoj vlastný úsudok vychádzajúci z pravdivých skutočností.
Žalobca ďalej tvrdil, že kritika žalovaného sa neopiera o konkrétne skutočnosti, ale vychádza výlučne
z názoru o funkčnosti princípu osobnej zodpovednosti v iných štátoch a následného vyvodenia
všeobecného záveru o zlyhaní osoby žalobcu. Žalobca takisto poukázal na difamujúce výroky
žalovaného, ktoré podľa jeho názoru pôsobia voči osobe žalobcu znevažujúco, majú široký dosah

verejnosti a tak sú z hľadiska formy kritiky neprimerané.
V závere svojho vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn.: III. ÚS 359/96 týkajúci sa neadekvátnosti difamujúcej kritiky pri absencii dostatočného
skutkového základu, nakoľko nestranný čitateľ konfrontovaný s takouto masívnou kritikou si ťažkomohol vybrať niečo iné ako podozrievať navrhovateľa z nečestného správania. Obdobne žalobca
odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, konkrétne na rozhodnutia sp. zn.:
4 Cdo/149/2009 a sp. zn.: 30 Cdo/1491/2007 venujúcim sa neprípustnej kritike, ktorá je v značnom

nepomere s jej cieľom, ktorým v týchto prípadoch je zneváženie konkrétnej osoby. Žalobca svoje
vyjadrenie uzavrel tak, že má zato, že žalovaný uviedol hodnotiace tvrdenia, ktoré obsahujú aj skutkové
tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde a zotrval na názore, že jeho zaradenie na Čiernu listinu, ktorá
je verejne dostupná na internete, bez uvedenia relevantných a korektných informácií a s využitím vyššie
spomínajúcich difamujúcich výrazov ponecháva priestor pre dezinformáciu širokého okruhu osôb, ktoré

tak môžu nadobudnúť presvedčenie o nedôveryhodnosti žalobcu, čo môže negatívne zasiahnuť do jeho
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu a žalovaného kritika vzhľadom na šírku okruhu pôsobenia
svojho následku nie je primeraná a vecná.

4) Žalovaný v predmetnom spore využil svoje právo repliky a vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu
doručenémutunajšiemusúdudňa17.10.2016označilzamedzinímažalobcomnesporné,žežalobcasa

počas rozhodujúceho obdobia nachádzal v postavení verejného činiteľa. Žalovaný ďalej tvrdil, že medzi
ním a žalobcom existuje spor o tom, či sa v kauze stravovacích tendrov potvrdilo porušenie zákona,
za ktoré by bol žalobca zodpovedný. Žalovaný poukázal na Čiastkovú správu o výsledku kontroly
„Verejné financie a majetok zdravotníckych zariadení“, ktorú vypracoval Najvyšší kontrolný úrad (ďalej
iba ako „NKÚ“), ktorý žalovaný považuje za orgán, ktorému je nezávislosť priznaná priamo Ústavou

SR. Žalovaný poukázal na obsah tejto správy, na identifikované nedostatky, najmä koncesné zmluvy na
stravovacie služby, ktoré boli uzavreté bez súhlasu vlády, čo bolo v rozpore so zákonom o rozpočtových
pravidláchverejnejsprávy.Žalovanýuviedol,žezodpovednosťzazistenénedostatkyNKÚnesievtedajší
riaditeľ FN Trnava, teda žalobca, čo potvrdil aj bývalý minister zdravotníctva S.. Č. a NKÚ.

5) Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu
žalovaného, ako aj oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, pričom
zistil nasledovný skutkový stav:

6) Z online článkov zverejnených prostredníctvom internetu stránke J..N..sk ,

www.hnonline.sk , www.spravy.pravda.sk ,
www.aktuality.sk , www.ta3.com vyplýva, že žalovaný
zostavil zoznam 93 mien, voči ktorým by mali ministri vyvodiť osobnú zodpovednosť, pričom žalobca sa
na tomto zozname nachádza na mieste č. 30.

7) Zo správy nezávislého audítora z overenia kalkulácie výpočtu stravnej jednotky pacientov a
zamestnancov vo FN Trnava za rok 2011 zo dňa 30.04.2015 vyplýva, že podľa názoru audítora
predložená kalkulácia výpočtu stravnej jednotky pacientov a zamestnancov vo FN Trnava za rok 2011
poskytuje vo všetkých významných súvislostiach verný a pravdivý obraz o skutočne vynaložených
nákladoch a výnosoch na prípravu a výdaj stravy pre pacientov a zamestnancov vo FN Trnava za rok

2011.

8) Z protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní zo dňa 28.09.2015 č.:
13053-7000/2014-OK/6, ktorý vypracoval Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej iba ako „ÚVO„) vyplýva,
že po vykonanej kontrole predloženej dokumentácie z verejného obstarávania predmetnej zákazky

a postupe kontrolovaného pri jej zabezpečovaní v porovnaní s ustanoveniami zákona o verejnom
obstarávaní je zrejmé, že ÚVO zistil konkrétne špecifikované porušenia zákona o verejnom obstarávaní,
ktoré nemali vplyv na výsledok predmetného verejného obstarávania.

9) Z oznámenia o ukončení prešetrovania Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa

09.06.2015 č.: 2611/PMÚ SR/2015 vyplýva, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky po
vyhodnotení doteraz získaných podkladov a informácií v predmetnom prešetrovaní dospel k záveru, že
aktuálne nedisponuje dostatočnými podkladmi a informáciami, ktoré by odôvodňovali začatie správneho
konania vo veci porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v predmetnej veci, a preto prešetrovanie
zastavuje.

10) Z uznesenia vydaného Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou zo dňa
23.12.2015 č.: Č.:A.-XXX/NKA-A.-Z.-XXXX vyplýva, že podnet týkajúci sa podozrenia zo spáchania
zločinu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a obzvlášť závažného zločinuporušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení Trestného zákona
bol odmietnutý, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods.
2 Trestného poriadku.

11) Z výzvy na verejné ospravedlnenia zo dňa 25.04.2016, ktorú adresoval žalobca žalovanému a
z pripojenej doručenky vyplýva, že žalovanému bola dňa 28.04.2016 doručená výzva na verejné
ospravedlnenie žalobcovi z titulu, že žalovaný dňa 30.03.2016 v článku Hospodárskych novín zverejnil
Čiernu listinu s 93 menami osôb, ktoré sú podľa názoru žalovaného zodpovedné za kauzy na Slovensku,

pričom meno žalobcu bolo na tomto zozname uverejnené pod poradovým číslom 30. Žalobca na základe
tohto vyzval žalovaného na ospravedlnenie sa a odstránenie mena žalobcu z tohto zoznamu.

12)ZprevádzkovéhoporiadkutlačovejmiestnostivbudoveNRSRzodňa21.04.2016č.:CDR702/2016,
ktorú vydala Kancelária NR SR vyplýva, že tlačovú miestnosť môže využívať iba okruh osôb presne
špecifikovaných v tomto prevádzkovom poriadku.

13) Z čiastkovej správy - Verejné financie a majetok zdravotníckych zariadení, ktorú vydal NKÚ
Slovenskej republiky v septembri 2016 v N. vyplýva, že kontrolou nákladov na služby bolo zistené, že
v troch zdravotníckych zariadeniach (FNsP B. Bystrica, FN Trenčín a FN Trnava) boli na poskytovanie
komplexných stravovacích služieb pre pacientov a zamestnancov uzatvorené koncesné zmluvy. Zmluvy

boli uzatvorené na 10 rokov a koncesionár sa v nich zaviazal vykonať nevyhnutné stavebné práce a
realizovať dodávku a sprevádzkovanie nových zariadení. V zmluvách bola, okrem iného, dohodnutá
odplata za neodobraté stravné jednotky. Zmluvné podmienky možno podľa záverov uvedených v tomto
dokumente považovať za nevyvážené a nevýhodné pre nemocnice, pretože rozhodujúca časť rizika
neplnenie odberu dohodnutého objemu stravných jednotiek bola na nemocniciach, riziko neznášal aj

dodávateľ. Okrem toho boli koncesné zmluvy uzatvorené bez predchádzajúceho súhlasu vlády SR, čo
bolo v rozpore so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

14) Žalobca v priebehu konania ďalej uviedol, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zákona, aj
pochybenia, ktoré urobil vychádzali z právnych analýz. Nevedel, že je potrebný predchádzajúci súhlas

vlády. Pokiaľ ide o námietky na neefektivitu verejného obstarávania oslovil 20 audítorských spoločností,
urobila sa súťaž a na základe toho audit vyhodnotil, že všetky kroky boli v súlade s účtovníctvom FN
Trnava a aj metodika stanovovania ceny stravného bola správna.

15) Právny zástupca žalobcu v priebehu konania ďalej uviedol, že pokiaľ by sa im žalovaný ospravedlnil

v rámci svojho prednesu na pojednávaní, zobrali by žalobu späť, nič si neuplatňujú, ide im len o
ospravedlnenie.

16) Poverený zástupca žalovaného v priebehu konania ďalej uviedol, že v tomto spore ide o kolíziu
dvoch ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti. Súd pri skúmaní

predpokladovkolízietýchtoprávmusívziaťdoúvahyštyrikritériá,ktorévylučujúúspechžalobcuvspore.
Prvékritérium,ktoréjenespornéje,žeosobažalobcubolanepochybneverenýmfunkcionárom,ktorýmá
povinnosť strpieť vyššiu mieru informovanosti o svojej činnosti a reakcií na ňu ako bežný občan. Ďalej je
dôležité, čo bolo obsahom prejavu, a to bola oblasť verejnej správy, konkrétne nakladanie s finančnými
prostriedkami štátu, čo je nepochybne oblasť verejného záujmu všetkých občanov, ako aj poslancov.

Žalobca namietal skutočnosť, že žalovaný použil nepravdivé tvrdenia. Uviedol, že jediným skutkovým
tvrdením, ktoré žalovaný použil, bolo konštatovanie, že žalobca bol v čase kauzy stravovacieho tendra
riaditeľom nemocnice v Trnave a to je nepochybne pravdivé. Ďalšie skutočnosti uvedené vo vyjadrení
žalovaného, sú hodnotiace úsudky, pre ktoré neexistuje dôkaz pravdy, pretože ide o jeho názorové
vyjadrenie, žeby verejným funkcionármi mali byť ľudia, ktorí si to zaslúžia, a nie takí u ktorých boli

zistené pochybenia. Pričom pri tomto svojom úsudku alebo hodnotení vychádzal žalovaný z vyjadrenia
ministra zdravotníctva, ktorý uviedol, že došlo k porušeniu zákona v týchto stravovacích tendroch u
troch subjektov, medzi nimi bola aj nemocnica v Trnave, a dôsledkom tohto bolo aj odvolanie z funkcie
riaditeľa menovaným ministrom a ďalej vychádzal z vyjadrenia nezávislého orgánu NKÚ, ktorý vo
svojom protokole, konkrétne uviedol, že koncesné zmluvy na stravovacie služby boli uzatvorené bez

súhlasu vlády SR, čo bolo v rozpore so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy, ich zmluvné
podmienky boli pre nemocnice nevýhodné a nevyvážené. Ďalej uviedol, že tretím kritériom je postavenie
osoby, ktorá sa k problematike vyjadrovala. Išlo o osobu opozičného poslanca, ktorý sa dlhodobo venuje
problematike zdravotníctva. Poukázal na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu, ktorý uviedol, že kritikaalebovyjadreniaopozičnýchposlancov,hocioveľaostrejšiehocharakteru,musiabyťvnímanévkontexte
ich slobody prejavu v rámci demokratického politického boja. Uviedol, že procesným dôvodom pre
zamietnutie žaloby, je samotná osoba žalovaného ako poslanca, ktorý má imunitu aj z hľadiska jeho

občianskoprávnej zodpovednosti, a to za výroky, ktoré predniesol ako poslanec. Túto procesnú námietku
považuje za dôležitú, ale nie za rozhodujúcu, nakoľko má za to, že predchádzajúce kritériá vecne
preukazujú nedôvodnosť žaloby.
Poukázal nato, že sloboda prejavu poslancov je garantovaná Ústavou a medzinárodnými dohovormi. To
čo uviedol žalovaný ako skutkové tvrdenie a hodnotiace úsudky je pravdivé a preto nemá žiadny dôvod

sa ospravedlňovať. Žiadal žalobu zamietnuť a v prípade úspechu si neuplatnil náhradu trov konania.

17) Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

18) Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

19) Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20) Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

21) Podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

22) Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

23) Podľa č. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

24) Podľa § 9a zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky,

poslanec je povinný pri výkone svojej funkcie správať sa v súlade so zásadami slušného správania a
dobrých mravov a dodržiavať ústavu, zákony a Etický kódex poslanca, ktorý môže schváliť národná
rada uznesením

25) Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

26) Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

27) Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

28) Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29) S poukazom na citované zákonné ustanovenia a na základe vykonaného dokazovania súd dospel

k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju súd s poukazom na dôvody, ktoré sú v odôvodnení
špecifikované nižšie zamietol.30) Súd v úvode uvádza, že nepovažoval za potrebné zaoberať sa spornou skutkovou okolnosťou medzi
sporovými stranami t.j. či došlo k riadnemu doručeniu Výzvy na verejné ospravedlnenie žalovanému,
nakoľko táto skutočnosť je pre rozhodnutie vo veci samej irelevantná a ani jej prípadné nedoručenie

nijako nebráni žalobcovi v uplatňovaní svojich práv súdnou cestou.

31) Občiansky zákonník v citovaných ustanoveniach § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti
subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti

je preukázanie, že došlo k neoprávnenému zásahu a že tento zásah bol objektívne spôsobilý porušiť
alebo aspoň ohroziť fyzickú alebo mravnú integritu osobnosti oprávneného. Obe tieto podmienky musia
byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany
a povinnosti subjektu zásahu znášať sankcie.
Ku vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka

existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení,
alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť
neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na
chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Súd pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie
musípredovšetkýmvychádzaťtakzcelkovejpovahy,akoajzjednotlivýchokolnostíkonkrétnehoprípadu

(musí prihliadnuť napr. k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu
zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a šírke vzniknutej nemajetkovej ujmy a podobne). Morálne
zadosťučinenie, ako aj relutárne zadosťučinenie sledujú cieľ primerane, to znamená sledujú ho s
ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý
následok neoprávneného zásahu, to znamená relatívne sanovať nemajetkovú ujmu vzniknutú na

osobnosti konkrétnej fyzickej osoby.

32) Súd v úvode uvádza, že nepovažoval za potrebné zaoberať sa spornou skutkovou okolnosťou medzi
sporovými stranami t.j. či došlo k riadnemu doručeniu Výzvy na verejné ospravedlnenie žalovanému,
nakoľko táto skutočnosť je pre rozhodnutie vo veci samej irelevantná a ani jej prípadné nedoručenie

nijako nebráni žalobcovi v uplatňovaní svojich práv súdnou cestou.

33) Čo sa týka žalovaným uplatňovanej námietky poslaneckej indemnity, túto súd považoval za
nedôvodnú, nakoľko predmetom sporu strán, ktorý súvisí s formálnym poňatím strán sporu a je teda
až na zákonné výnimky plne v rukách žalobcu, sa v intenciách žaloby netýkal výrokov, ktoré žalovaný

predniesol v tlačovom centre NR SR, ale žalobca v žalobe za skutkový základ sporu špecifikoval
zverejnenie Čiernej listiny žalovaným na internetovej stránke J..N..sk a na facebookovom
profile žalovaného J..T..Y. . Súd len pre úplnosť uvádza, že je toho názoru, že posúdením
dôvodnosti takejto námietky a teda tým, či sa na výroky v tlačovom centre NR SR vzťahuje poslanecká
indemnita je kompetentný výlučne Ústavný súd SR.

34) Po vysporiadaní sa s námietkou poslaneckej indemnity žalovaného sa súd ďalej zaoberal žalobným
nárokomvovecisamej,pričomsúdsazameralnajmänaoznačenévýrokyžalovanéhoavkonanískúmal
otázku, či tieto boli spôsobilé vyvolať protiprávny následok t.j. žalobcom tvrdený zásah do osobnostných
práv žalobcu a prípadnú intenzitu takéhoto zásahu.

Súd v konaní nemal za preukázanú existenciu neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej
fyzickej a morálnej integrite. Súd sa plne stotožňuje so žalovaným, že jediné skutkové tvrdenie, ktoré
žalovaný v predmetnej veci uviedol, bolo, že „žalobca bol riaditeľom FN Trnava pri kauze stravovacích
tendrov“, čo je tvrdenie, ktoré je pravdivú, čo v konaní nerozporovala žiadna zo sporových strán. Súd

ďalej uvádza, že zvyšné tvrdenia žalovaného považuje za hodnotiace tvrdenia, ktoré sú podľa názoru
súdu takého charakteru, ktorý plne zodpovedá postaveniu žalobcu ako štátneho úradníka a de facto
verejného činiteľa, pričom tieto nijakým spôsobom neznehodnocujú, či nezasahujú jeho občiansku česť
a dôstojnosť ale výlučne súvisia s jeho profesijným pôsobením v oblasti verejnej správy.

35) V súlade s právnym názorom vyjadreným v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn.: 4Cdo 149/2009 sa v tomto konaní súd zaoberal aj prípustnosťou kritiky. Najvyšší súd v
tomto Uznesení uviedol, že: „Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi
kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak mábyť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy
a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako
premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe

uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí
opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi,
formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a
zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa)“.
Súd konštatuje, že kritika nebola v tomto prípade svojvoľná, ale vychádzala z príslušných zistení NKÚ.

Podľa názoru súdu išlo o kritiku konkrétnu, vychádzajúcu z pravdivého skutkového tvrdenia uvedeného
vyššie a takisto išlo o kritiku primeranú vzhľadom na to, že obidve sporové strany sú osobami verejne
činnými.
Súd poukazuje aj na bod č. 36 Nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: IV. ÚS 1511/13, podľa
ktorého „pokiaľ ide o kritiku vo vzťahu k verejne činným osobám, je nevyhnutné vždy zvážiť, či pri
kritike konkrétnej osoby bolo zasiahnuté do jej profesijnej sféry, či sféry súkromného života. Pokiaľ kritika

zasahuje sféru profesijnú, je chránená viac ako kritika zasahujúca do súkromnej sféry osoby (porovnaj
tiež rozsudok ESĽP Dalban proti Rumunsku zo dňa 28. 9. 1999, č. 28114/95, odst. 50)“.

36) Súd ďalej uvádza, že je toho názoru, že tvrdenia žalovaného, že v prípade zlyhaní štátnych
úradníkov je namieste vyvodenie zodpovednosti a že dotknutí štátni úradníci by sa už v budúcnosti

nemali uchádzať o verejné funkcie, treba považovať za hodnotiace tvrdenia žalovaného, ktoré sa
zakladajú na zisteniach NKÚ a teda nie sú ničím nepodložené, ale rezultujú zo zistení tohto nezávislého
orgánu verejnej moci. Súd ešte dodáva, že aj reakcia samotného bývalého ministra zdravotníctva
ako vrcholového predstaviteľa Ministerstva zdravotníctva, ktorý pripustil porušenie zákona a osobné
pochybenia dotknutých osôb, je spôsobilá vyvolať reakciu zo strany verejných funkcionárov - poslancov

NR SR (t. aj žalovaný), ktorí majú v zákonodarnom zbore chrániť a presadzovať záujmy občanov
Slovenskej republiky a teda chrániť aj ich majetok, tj. verejné zdroje.

37) Pokiaľ sa týka relevancie auditu, na ktorý sa žalobca odvoláva a ktorý podľa neho potvrdil zákonnosť
príslušných procesov, súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom žalovaného. Je zrejmé, že audit

vždy poskytuje iba odpoveď na otázku, ktorú položí jeho zadávateľ, pričom predmetný audit sa fokusoval
výhradne na otázku súladu výpočtov s účtovníctvom a nie na otázku efektivity vynaloženia finančných
prostriedkov a taktiež nebol zameraný na kritické hodnotiace úsudky žalovaného.

38) Súd považuje za dôležité taktiež akcentovať, že v konaní neprihliadol na námietku žalovaného, že

žalobca nijako nerozporoval, že pri predmetných „stravovacích tendroch“ došlo k porušeniu § 19 ods. 5
Zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Súd uvádza, že prípadné porušenie,
či neporušenie právnych predpisov v súvislosti s týmito „stravovacími tendrami“ nie je predmetom tohto
konania. Predmetom tohto konania bolo výlučne posúdenie skutočnosti, či sa označené difamačné
vyjadrenia žalovaného zakladajú na pravde a v prípade ak nie, či boli spôsobilé zasiahnuť do zákonom

chránených práv žalobcu.

39) Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že tieto skutkové a hodnotiace tvrdenia resp. úsudky urobil
žalovaný ako poslanec NR SR pri výkone svojej funkcie. Podľa názoru súdu práve pri vykonávaní
poslaneckého mandátu má byť kontrola hospodárenia s verejnými financiami prioritou, nakoľko tento

mandát mu bol zverený práve občanmi Slovenskej republiky ako zdrojmi verejných financií, s ktorými
štát prostredníctvom svojich úradníkov a predstaviteľov nakladá. V tomto smere súd poukazuje na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 472/2012, podľa ktorého: „podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba ako „ESĽP“), ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo
svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej

spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa
nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za
neurážlivéaneutrálne,aleajktým,ktoréurážajú,šokujúaleboznepokojujúštátalebočasťobyvateľstva.
Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej
spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra

1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v čl. 26
ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom
ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práva slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti
v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných

osôb alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy
nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí
byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené
ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a
aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu

na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda
prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti
[porovnaj k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25.
februára 2009]. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať
pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov
vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 Ústavy.

Pri posudzovaní otázky subjektu („KTO“), ktorý mal v danom prípade podľa záverov krajského súdu
neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu osobnosti (práva na súkromie),
ústavný súd vychádza zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, v ktorej sa subjekty uplatňujúce slobodu
prejavu rozčleňujú do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v
demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska

ochrany slobody prejavu patrí politikom, voleným zástupcom v širšom slova zmysle a novinárom, a to
zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti
Rakúsku z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti
Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93).
Sloboda prejavu je dôležitá pre každého a zvlášť pre voleného zástupcu ľudí, ktorý reprezentuje voličov,

poukazujenato,čoichťažíaobhajujeichzáujmy(pozrinapr.sťažnosťč.26958/95,rozsudokESĽPz27.
februára 2011, Jerusalem proti Rakúsku, § 36). Privilegované postavenie politikov pri realizácii slobody
prejavu ESĽP zdôrazňuje vo svojej rozhodovacej činnosti už dlhodobo (sťažnosť č. 11798/85, rozsudok
ESĽP z 23. apríla 1995, Castells proti Španielsku, § 42), pričom ústavný súd sa s týmto prístupom k
ochrane slobody prejavu v plnom rozsahu stotožňuje“.

40) Ďalej súd osobitne akcentuje, že má zato, že bdieť nad dodržiavaním zákonnosti postupov vo
verejnej správe, efektivitou nakladania s verejnými prostriedkami a hospodárením s nimi tvorí imanentnú
súčasť výkonu funkcie poslanca NR SR a podľa názoru súdu je dokonca povinnosťou poslanca NR
SR pri výkone svojho mandátu upozorňovať na zistené porušenia. Súd konštatuje, že táto skutočnosť

vyplýva aj z § 9a zákona č. č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR, podľa ktorého poslanec je
povinnýprivýkonesvojejfunkciesprávaťsavsúladesozásadamislušnéhosprávaniaadobrýchmravov
a dodržiavať ústavu, zákony a Etický kódex poslanca, ktorý môže schváliť národná rada uznesením.

41) Súd takisto poukazuje na skutočnosť, že žalobca ako osoba verejne činná je aj podľa ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povinný zniesť zvýšenú mieru kritiky a v tomto smere
plne odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Cdo 228/2012 podľa
ktorého sa práva na ochranu osobnosti samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatne verejne činné
osoby, no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho
mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú

scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá
sa zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu,
ktorá spravuje verejné záležitosti. Súd zároveň v tomto smere považuje za relevantné a poukazuje
aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/149/2009, podľa ktorého články
19 a 26 Ústavy SR vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky

ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu, chápanú ako vládu ľudu, ľudom a pre ľud,
je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických,
preto aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej
debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre
dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však

nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami
iných, najmä právami uvedenými v Čl. 19 Ústavy. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napríklad pri
aplikácii § 11 a nasl. Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti a
pri aplikácii § 19b ods. 3 Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním ochrany dobrej povesti právnickejosoby. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom
rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu
s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu

jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom
prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu
osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na
požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

42) Súd s poukazom na vyššie uvedené má zato, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný
uvedeným nepravdivých skutkových tvrdení alebo hodnotiacich tvrdení zakladajúcich sa výlučne na
nepravde zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Súd nepovažoval za preukázanú ani
skutočnosť, že by sa tieto hodnotiace úsudky, ktoré do veľkej miery reflektujú vlastný názor osoby, ktorá
ich prednáša, nezakladali na relevantnom skutkovom základe a to opäť najmä s poukazom na už vyššie
spomínané zistenia NKÚ, ale aj reakciu zo strany bývalého ministra zdravotníctva S.. Č..

43) S poukazom na vyššie uvedené súd preto nárok žalobcu voči žalovanému považuje za nedôvodný,
nemajúci oporu v zákone a nespôsobilý na jeho priznanie, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

44) Súd v konaní nevykonal žalovaným navrhované dôkazy a to výsluchy svedkov O. G., R. W., L.. M. N.

V.M..M.W.,nakoľko skutočnostikuktorýmsamalivyjadriťbolivovzťahukrozhodnutiusúduirelevantné
a súd preto postupoval v súlade s princípom hospodárnosti konania vyplývajúceho z článku 17 CSP.

45) Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto súd v súlade so zásadou racionality túto náhradu
trov konania žalovanému nepriznal, hoci by mu inak vzhľadom na jeho úspech v spore patrila.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom
súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie, podľa osobitného zákona.