Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. jún 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/242/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814207182
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814207182.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o. so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, proti
žalovanej: Y. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. V., V.. O. XX/XX, v spore o zaplatenie zmenkovej
sumy 1.524,83 Eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 5,61 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 5Cb/10/2014-70 zo dňa 19. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom na uplatnenie pohľadávky na tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“), sa žalobca domáhal proti žalovanej
zaplatenia zmenkovej sumy 1.524,83 Eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania.
Indosovaná zmenka je vistazmenkou s doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“.
Indosant predložil zmenku na zaplatenie, pričom vystaviteľ doposiaľ na zmenkovú sumu uhradil 157,-

Eur a na úroky neuhradil nič. V priebehu konania žalobca vzal podaním zo dňa 21.12.2015 žalobu späť
v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo zmenkovej sumy. Uznesením č.k.
5Cb/10/2014-44 zo dňa 10.02.2016 súd prvej inštancie podľa § 96 O.s.p. konanie v späťvzatej časti
zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2016. Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia má
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy,
ak to považuje za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s čl. 19
Nariadenia súd v zmysle ustanovení slovenského procesného práva (t.j. ustanovení CSP) vo veci

nariadil pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné. Právny zástupca žalobcu a ani žalovaná
sa na pojednávanie nedostavili, preto súd prvej inštancie konal v ich neprítomnosti. Z vykonaného
dokazovania zistil, že dňa 25.08.2010 uzavrela žalovaná so spoločnosťou T., s.r.o.,
IČO: XX XXX XXX, T. XX, F. zmluvu o úvere č.XXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej
úver v sume 800,- Eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok
v sume 613,- Eur, spolu v sume 1.413,- Eur,
v 9 mesačných splátkach po 157,- Eur, počnúc dňom 12.09.2010. Prevzatie peňažných prostriedkov v

hotovosti žalovaná potvrdila svojím vlastnoručným podpisom v deň uzavretia zmluvy o úvere. Súčasťou
zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
V bode 13 všeobecných podmienok je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, ktorú žalovaná ako
vystaviteľ zmenky vystavila v prospech veriteľa (remitenta) na zabezpečenie peňažného záväzkuvyplývajúceho zo zmluvy o úvere. V zmenke (blankozmenka) nebola vyplnená zmenková suma a dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke
remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite a dátum začiatku úročenia zmenkovej

sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh v zmysle bodu 4
všeobecnýchpodmienok.PrávavyplývajúcezpredmetnejzmenkybolispoločnosťouT.,s.r.o.prevedené
rubopisom na žalobcu. Žalobca predložil v konaní vlastnú zmenku obsahujúcu: miesto vystavenia: M.,
dátum vystavenia: 25. augusta 2010, zmenkovú sumu 1.681,83 Eur, bezpodmienečný sľub zaplatiť
zmenku pri predložení na rad: T., s.r.o., IČO

XX XXX XXX, T. XX, F. zmenkovú sumu 1.681,83 Eur (vypísané slovom) a úrok 0,25 % denne od
26.01.2011, splatnú: T., s.r.o., T. XX, XXX XX F., „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote do
4 rokov od vystavenia“, meno, priezvisko, adresa, rodné číslo a podpis vystaviteľa - žalovanej, číslo
zmluvy: XXXXXXXXX. Zmenka bola vystavená ako blankozmenka, ktorá mala byť vyplnená na základe
vyplňovacieho práva podľa bodu 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Všeobecné podmienky
boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere uzavretej medzi veriteľom T., s.r.o. a žalovanou. Zistený

skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 39, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/
Občianskehozákonníka,§2 písm.b/,§3ods.1,2,§4ods.6zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľských
úveroch ku dňu uzavretia zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, čl. I § 77 ods. 1, 2,
§ 10, § 11 ods. 1, § 5 ods. 1 - 3, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2 zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách
a šekoch, § 265 Obchodného zákonníka a po právnom posúdení veci žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Poukázal na to, že v zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o cezhraničný spor, žalobca má sídlo v
Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc
slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia č.
44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach,
podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom

má spotrebiteľ bydlisko. Vecne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl.
25 bod 1 písm. a) Nariadenia č. 861/2007 okresný súd, nakoľko táto skutočnosť bola oznámená Komisii.
Pri určení rozhodného práva na riešenie sporu dospel súd prvej inštancie k záveru, že bez ohľadu na
to, či sa bude toto konanie považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, kedy je potrebné
aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve

pre zmluvné záväzky, alebo výlučne za spor zo zmenky, kedy je potrebné aplikovať rozhodné právo
podľa § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, v konaní nebolo
tvrdené ani preukázané, že by si žalobca a žalovaný zvolili rozhodné právo. Daný právny vzťah
sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej

republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej
republike. Až indosamentom sa dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť
uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky. K námietke žalobcu,
že podľa čl. 5 bod 1 Nariadenia je európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomné a súd
alebo tribunál nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak o to požiada niektorá zo

strán a pre nariadenie ústneho pojednávania v zmysle Nariadenia neboli splnené podmienky, súd prvej
inštancie uviedol, že na prejednanie veci nariadil ústne pojednávanie, pretože to považoval za potrebné,
čím postupoval podľa čl. 5 ods. 1 druhá veta Nariadenia.
V súlade s čl. 19 Nariadenia sa forma a obsah samotného úkonu nariadenia ústneho pojednávania vo
veci spravuje procesnými predpismi vnútroštátneho práva. K námietke žalobcu, že podľa Nariadenia

mal súd rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania formou uznesenia s riadnym odôvodnením
tak, aby bolo poznateľné z akých dôvodov považuje súd za potrebné vykonať ústne pojednávanie,
súd prvej inštancie uviedol, že v podmienkach slovenského civilného procesu ovládaného zásadou
ústnosti a verejnosti je daná povinnosť súdu nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie okrem
prípadov, ak to vylučuje zákon (§ 177 ods. 2 CSP) alebo celkom výnimočne osobitný predpis. Žalobcom

prezentovaný názor nepovažoval súd prvej inštancie za správny. Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia súd
rozhoduje (vydáva uznesenie) iba v prípade, ak o nariadenie ústneho pojednávania požiada niektorá
zo strán sporu a súd túto žiadosť odmieta, pretože sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti prípadu
ústne pojednávanie nie je zjavne pre spravodlivé vedenie konania potrebné. V danom prípade táto
procesná situácia nenastala. Nariadenie ústneho pojednávania na prejednanie veci samej sa vykoná

podľa podmienok vnútroštátneho procesného práva spôsobom podľa § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1
CSP tak, že sudca prejednávajúci vec, ktorý po posúdení všetkých výsledkov prípravy pojednávania
dospeje k názoru, že vo veci je potrebné nariadiť ústne pojednávanie, samostatné uznesenie nevydáva
a na pojednávanie predvolá strany sporu (resp. ich zástupcov). Súd prvej inštancie konštatoval, žepredmetom tohto konania je nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou
pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti T., s.r.o., zo zmluvy
o úvere. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu

konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej
veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy
spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj
v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu
na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Súdu prvej inštancie bolo z činnosti známe, že

pôvodný remitent - spoločnosť T., s.r.o., v prospech ktorého žalovaná zmenku vystavila a ktorý zmenku
od žalovanej prijal, sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a je vedený v registri veriteľov
a podregistri iných veriteľov, ktorý vedie W. banka L. ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/
iné úvery. Súdu prvej inštancie bolo z činnosti tiež známe, že na tunajšom súde prebiehalo exekučné
konanie proti žalovanej na návrh spoločnosti T., s.r.o.
Z tohto konania súd prvej inštancie zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere a všeobecné obchodné

podmienky k tejto zmluve, z ktorých mal preukázané, že zmenka bola vystavená na zabezpečenie
splatenia spotrebiteľského úveru. Žalobca a žalovaná boli súdom informovaní, že vec sa bude
posudzovať v súlade s normami spotrebiteľského práva a v rámci dokazovania sa bude oboznamovať
aj obsah zmluvy o úvere a všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru z pripojeného spisu
sp.zn. 9Er/3846/2012. Tieto listiny doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej,

čím im poskytol vecný a časový priestor na vyjadrenie sa k týmto listinám. Týmto postupom došlo k
naplneniu práva strán sporu zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zmluvu o
úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru posúdil súd prvej inštancie ako právne významné
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom.
Oboznámením obsahu zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil skutkový

stav, na ktorom založil svoj právny záver o právnej povahe zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej
podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov
hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo
spotrebiteľskej zmluvy, ide
o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.

Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu,
z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia.
To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa.
Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98,

Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať
neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný

súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákonač.191/1950Zb.nevyplývazákazskúmaniakauzálnychnámietokexoffo.Nariadenieneobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity
žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Súd prvej inštancie bol toho

názoru, že v danom prípade mu nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru nedošlo k porušeniu koncentračnej zásady, a
tým, že súd prvej inštancie zaslal stranám sporu pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil a
tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho

konania a ani rovnosť účastníkov konania. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,
tento súd vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že spotrebiteľ sa, či už z dôvodu nevýhodnej
vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti, dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto
nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov.
Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až

C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240
až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmysluposudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl. 4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako

vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51). Podľa názoru súdu prvej inštancie zo všetkých zistených
skutočností je nepochybné, že zmenka vystavená žalovanou zabezpečovala jej záväzok zo zmluvy o
úvere, ktorú veriteľ T., s.r.o. uzatváral ako dodávateľ
v rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.) pri poskytovaní úverov z vlastných zdrojov. V

záväzkovom vzťahu medzi veriteľom a žalovanou mala žalovaná postavenie spotrebiteľa podľa s § 52
ods.4 Obč. zák.. Vychádzal zo skutočností, že v zmluve o úvere je žalovaná označená len ako fyzická
osoba - občan, rovnako aj v žalobe žalobca označil žalovanú ako fyzickú osobu - občana. Pokiaľ bol v
zmluve o úvere vyznačený účel poskytnutia finančných prostriedkov na výkon zamestnania, súd prvej
inštancie konštatoval, že ide o všeobecný údaj. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na všetky okolnosti
veci vychádzal z toho, že úver bol poskytnutý na súkromné účely. Zmluva o úvere je typovou zmluvou

na predtlačenom formulári, pri ktorej nemal dlžník možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah,
najmä keď jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, ktoré dlžník nemohol vôbec ovplyvniť. Povahu
zmluvy vyhodnotil súd prvej inštancie ako adhéznu
z dôvodu, že dlžník mohol túto zmluvu vrátane všeobecných podmienok akceptovať len ako celok, alebo
ju mohol odmietnuť. Snaha veriteľa - dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný

zákonník (bod 20 všeobecných podmienok) naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka
upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a jeho vykonávacích predpisov. V súlade so smernicou Rady 93/13/
EHSavsúladespríslušnýmiustanoveniamiObčianskehozákonníka,akoajprávnychpredpisov,ktorých
účelomjeochranaprávspotrebiteľavprávnychvzťahoch,posudzovalsúdprvejinštanciezmluvuoúvere
a všeobecné podmienky za účelom preskúmania prípadnej ich nekalej povahy. Vnútroštátny súd je z

úradnej povinnosti povinný preskúmať nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii
skutkové a právne okolnosti potrebné pre tento účel, a to i v rámci konania, ktoré je založené na zmenke.
Prieskumu nebránia ani ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17 tohto zákona. Aj keď
dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne uplatneniu práv zo
zmenky podľa zákona č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky, zmenkovej

zmluvy, dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní
blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na
základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané.
Dohodu veriteľa a dlžníka o zabezpečení záväzku zmenkou obsiahnutú
v bode 13 všeobecných podmienok posúdil súd ako neprijateľnú podmienku a táto je podľa

§53ods.5Obč.zák.neplatná.Vkontextesostatnýmizabezpečovacímiinštitútmidohodnutýmivzmluve
spôsobuje hrubú nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoE/164/2011-24 z 29.2.2012). Neplatnosť
zmenkovej zmluvy o zabezpečení záväzku zo zmluvy o úvere, i keď nespôsobuje neplatnosť zmenky,
znamená v tomto prípade neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi pohľadávkou zo zmluvy o úvere

a žalovanou zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, pre nedostatok dôvodu na použitie zmenky ako
zmenky zabezpečovacej (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
1Obdo V 43/2006, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/546/2014). Súd prvej inštancie
uzavrel, že veriteľ nemal v čase indosamentu zmenky na žalobcu práva zo žalovanej zmenky. Zmenkové
vyhlásenie vystaviteľa zmenky o povinnosti plnenia obsiahnutej

v zmenke zročnej na videnie (zmenková suma 1.681,83 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne) posúdil
súd prvej inštancie ako neplatné v dôsledku neplatnosti zmenkovej zmluvy
o zabezpečení záväzku zo zmluvy o úvere a tým neexistencie kauzálneho vzťahu medzi pohľadávkou
zo zmluvy o úvere a žalovanou zabezpečovacou zmenkou. Uzavretú zmluvu
o úvere posúdil súd prvej inštancie nielen ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ale aj ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia. Táto zmluva
neobsahuje povinné údaje podľa § 4 ods. 2 písm. h), j), k) tohto zákona (ročnú úrokovú sadzbu,
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú

hodnotu RPMN), a preto sa poskytnutý úver považuje v zmysle § 4 ods. 3 tohto zákona za bezúročný
a bez poplatkov. V zmysle tejto zákonnej podmienky vyhodnotil súd zmenkový úrok 0,25 % denne
na zabezpečovacej zmenke, o ktorej niet pochýb, že text tejto zmenky vyhotovil remitent taktiež ako
predtlačený formulár, ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v povinnostiachv neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca pri nadobudnutí zmenky konal
vedome na škodu dlžníka, pretože minimálne zo zmenky zistil výšku úroku 0,25 % denne, ktorá je v
rozpore so spotrebiteľským právom, a napriek tomu si zmenkový úrok v tejto výške v žalobe pôvodne

uplatnil. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým,
že nárokom, ktoré majú základ
v nekalej (neprijateľnej) podmienke a jej použití, nemôže súd poskytnúť právnu ochranu. Žalobca sa
pri nadobudnutí zmenky dopustil hrubej nedbanlivosti v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa aj tým,
že si neoveril, aký právny vzťah predmetná zmenka zabezpečovala, hoci zmenku, spoločne s ďalšími

zmenkami, nadobudol od veriteľa T., s.r.o.,
o ktorom je všeobecne známe, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov spotrebiteľom.
Indosamentom zmenky došlo v tomto prípade k podstatnému sťaženiu právneho postavenia dlžníka
(spotrebiteľa) aj z dôvodu, že postúpené boli len práva zo zabezpečovacej zmenky bez pohľadávky zo
zmluvného vzťahu, pri uplatnení ktorých je spotrebiteľ povinný niesť dôkazné bremeno (čl. 1 § 10 a § 17
zákona č. 191/1950 Zb.), ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi kauzálny vzťah zo zmluvy o úvere, mal

niesť veriteľ, resp. postupník v prípade postúpenia pohľadávky. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený
z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo
neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Zmenky indosované na
žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.

Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom (indosamentom) na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne
domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon
práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Úspešnej
žalovanej súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej

v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
2 písm. d/ CSP), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom
a ďalšími dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že

dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností
tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120
ods. 1 O.s.p. umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu,
avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre
rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.

Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu
navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní
súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným

prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods.
6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovanej a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala, pohľadávku nerozporovala

a svojím konaním ju fakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých
dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu
prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantovaný v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov,

ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je
majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu,
pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a
nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke.Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950
Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú

z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaná, tým
menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky
voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej, ktorý nesie dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a
suplovalaktivitužalovanej.Uvedenénámietkymajúhmotnoprávnycharakter,pretovzáujmezachovania

rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovanú na ne ani upozorniť. V danom konaní následkom bolo
nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.
1 O.s.p., keď porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov a prihliadol na skutočnosti a
dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonaného bez návrhu. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na §
79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia), na ktoré viaže založenie povinnosti

žalobcu, pričom na prebiehajúce konanie sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôsledkom je
potom neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné
ustanovenia regulujúce priebeh konania a v rámci neho začatie konania s nízkou hodnotou sporu
(čl. 4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie § 79 ods. 3 O.s.p. je zaradené do vnútroštátneho procesného
práva, upravujúce priebeh konania. Ustanovenie § 372y ods. 1 O.s.p. používal pojem „na konania„ ,

pričom ide o občianske súdne konanie. Súd však podľa návrhu žalobcu vedie európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sporu. Priebeh a začatie európskeho konania Nariadenie ustanovuje inak
(čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je prameňom úniového práva. Prednosť úniového práva pred právom
vnútroštátnym je jednou zo základných zásad právneho poriadku EÚ. Povinnosť vyplývajúca z § 79
ods. 3 O.s.p. sa nemôže aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015. Žalobca

poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatňovanej pohľadávke, ktorá vyplýva z
platnej zmenky. Súdu predložil originál zmenky a v konaní uplatňuje majetkové práva zo zmenky a
nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných
úverov, žalobca poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal,

aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla
byť používaná v prostredí spotrebiteľských úverov. Z formulácie § 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že
dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002,

sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013
a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods.

1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci

a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného a Občianskeho zákonníka a zákona

zmenkového a šekového žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s
požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

10. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal

s podstatnými vyjadreniami strán sporu.

11. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu v akom sa

vykonávajú dôkazy.

12. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií

o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne

inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

13. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho rozsah, porušil koncentračnú zásadu konania,
hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor je

však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný
spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však
cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale

umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo
najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9
Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť
sudcuvykonaťpotrebnédokazovanieanapr.aj nariadiťústnepojednávanie,aktopovažujezapotrebné.
Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny postup súdu

prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany
sporu (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy(sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly, vychádzajúce iba z
formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj

povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo.
Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal
byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k
vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná

absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom strany sporu k uplatneniu svojich práv v konaní, ale
za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných

ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.

Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala)
aboloprávnenýajnavykonanienenavrhovanýchdôkazov,pretožebolinevyhnutnépretakérozhodnutie
vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 314 Eur s
príslušenstvom, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy,

ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5
ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaná nereagovala. Z
úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ich pripojenie oznámil stranám sporu s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa

§ 181 ods. 2 CSP vykonal súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci s oznámením, že
vec preskúma aj podľa noriem spotrebiteľského práva. Zároveň súd prvej inštancie tieto listiny zaslal
stranámsporuavykonalpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach.Poučenieapredvolaniena
pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu dňa 26.09.2016. U žalovanej bolo vykázané doručenie
podľa ustanovenia § 112 CSP. Pripojením listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvej

inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku
a následne vo veci na pojednávaní dňa 19.10.2016 meritórne vo veci rozhodol a vyniesol rozsudok.
Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s
dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil pojednávanie, ako aj s dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie
veci na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovanej. Právny

zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu
pojednávania podľa § 178 ods. 2 CSP, z neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním zo dňa 14.10.2016.
Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu
(v okolnostiach daného prípadu právny zástupca žalobcu hodnotí procesný postup súdu - vytýčenie
pojednávania ako nesprávny), nepovažoval ani odvolací súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo nutné

pojednávanie odročiť. Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnila. Odvolací súd konštatuje,
že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 19.10.2016 v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu
a žalovanej, na ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj zmluvou o úvere a všeobecnými
podmienkami, boli splnené podmienky podľa § 180 CSP.16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaná mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez

návrhu strán sporu, ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká
nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento
postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané,
že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť T. s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 25. augusta
2010 žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti
boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo

povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom

práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

19. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmenthal II

(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať

vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a
súdu Spoločenstva. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej
úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo
v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok
stanovený touto smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva

o založení Európskeho spoločenstva).

20. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty

a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú
nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez
návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu,
aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje

dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci
účinok, smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej
praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie
užitočného účinku smernice 93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty

povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku
stanoveného smernicou. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci týkajúcej sa spotrebiteľskej zmenky,
ktorá bola zriadená na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval
správne, keď ex offo skúmal podmienky vzniku zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a správne odkázalv rozhodnutí na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie ( C-240-244/98, Oceano Grupo
Editorial, C-243/08, Pannon GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco Espanol de
Credito ).

21. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od
spoločnosti T. s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov v postavení

spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

22. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, preto
nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý
nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky
prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu

ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

23. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie podľa §
79 ods. 3 a § 372y ods. 1 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia.

24. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní

neúspešný a žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy

vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).