Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3709200165
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3709200165.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Advocate s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 a Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: X. C., bytom B.

XXX/X, G. J., štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie sumy 432,58 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa
28. júna 2016, č. k. 6Er/8/2009-28, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
na základe návrhu oprávneného podal súdny exekútor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený na podklade rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 05.08.2008, sp. zn.
SR 07802/08 v návrhu na vykonanie exekúcie žiadal vymôcť od povinného istinu vo výške 13.032,-

Sk (432,58 Eur) s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.09.2008 a
vykonateľnosť dňa 19.09.2008. V priebehu konania súd prvej inštancie exekúciu v časti o vymoženie
úroku z omeškania nad 8,5 % ročne zo sumy 325,30 Eur od 09.07.2008 do zaplatenia zastavil. Z
predloženej zmluvy o úvere zo dňa 31.01.2008 súd prvej inštancie zistil, že oprávnený poskytol
povinnému úver vo výške 6.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 10 mesačných splátkach po
1.080 Sk spolu s poplatkom 4.800 Sk , spolu 10.800 Sk, pri úrokovej sadzbe a RPMN neuvedených.

V zmluve je povinný označený svojím menom a priezviskom, adresou bydliska, číslom občianskeho
preukazu, rodným číslom. Samotná zmluva, ktorá je podpísaná účastníkmi neobsahuje rozhodcovskú
doložku. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej „VPPÚ“) vyhotovené
oprávneným. V bode 17 VPPÚ je zakotvená rozhodcovská doložka, s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú
zo zmluvy budú riešené pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom SR. I keď už bolo
vo veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd prvej inštancie opätovne prehodnotil procesné

podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie s poukazom na skutočnosť, že súd je povinný v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania skúmať zákonnosť exekučného titulu, napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné
zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Vzhľadom na dátum uzavretia úverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania, súd na vec aplikoval ustanovenia právnych predpisov, účinných k

tomuto dátumu. Právne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zdôvodnil poukazom na § 52 ods, 1-4, §
53 ods.1,4,5, § 54 ods. 1,2 Obč. zákonníka, zákonč. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako aj § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Ex. poriadku a § 4 ods. 2. §
45 ods. 1,2, § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie s
poukazom na ním citované ustanovenia právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou o

úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu. Zdôraznil, že základnou črtou spotrebiteľských
zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny.Úver poskytnutý povinnému zo strany oprávneného túto charakteristiku spĺňa.
Oprávnený poskytol povinnému úver v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom povinný
vystupoval ako fyzická osoba nepodnikateľ - spotrebiteľ. Z uzatvorenej zmluvy nevyplýva, že by si

povinný bral úver na výkon podnikateľskej činnosti. Ustanovenia zmluvy a Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru povinný nemohol ovplyvniť, nakoľko boli pripravené už vopred, pre veľký počet
spotrebiteľov.Súd prvej inštancie ustálil, že medzi oprávneným
a povinným vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah, zároveň konštatoval, že v čl. 17 Všeobecných
podmienokposkytnutiaúveruoprávneného,ktorésúsúčasťouZmluvyoúverejeobsiahnutáneprijateľná
podmienka v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS

zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, a to rozhodcovská doložka. Cieľom rozhodcovskej zmluvy/doložky je
dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. V danej veci rozhodcovská
doložka vo Všeobecných podmienkach znemožňuje spotrebiteľovi v prípade nedosiahnutia dohody
vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako

v rozhodcovskom konaní za predpokladu, že žalobu podá dodávateľ. Rozhodcovská doložka
neobsahuje rozdiel medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním. Túto doložku si
spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s
ďalšími podmienkami zmluvy. Dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľ
v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na

riadnom súde v mieste svojho bydliska. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským
súdom, ktorý založil svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul vydaný v súlade so zákonom. Vzhľadom k tomu, že žiadna exekúcia sa
nemôže vykonávať bez exekučného titulu, súd podľa citovaných ustanovení exekúciu zastavil.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal, že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP, nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, ďalej že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.07.2013, č.k. II. ÚS 499/2012-47. Exekučný súd
neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie,
v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným
samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Exekučný súd nezohľadnil pri

aplikáciismernice93/13/EHSsvojupovinnosťupozorniťúčastníkovexekučnéhokonaniananeprijateľnú
podmienku, a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť
sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora
z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011.

Citoval aj časť odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa
30.11.2012. Zastával názor, že súd prvej inštancie sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný

vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v
zmysle § 40 a nasl. zákona
č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s
právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, akos rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a
neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje

svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Anivprípadepasívneho
správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať
prípadnéchybyanedostatkyexekučnéhotitulu.Oprávnenýžiadal,abysúdpostupompodľaustanovenia
§ 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval
a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade
uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii

rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo

s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom
pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej
hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného

súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade

s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná
rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas
s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany
oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej
činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa

týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy
sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani
zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp.

zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si
však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru
a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných

zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa
predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už razprávoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadokv platnom znení (ďalej len „CSP“) a
rozhodol tiež o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

5. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 162 ods.
1 písm. b) CSP odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných
dôvodov:

6. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať žalobu na obnovu exekučného konania.

7. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,

okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej
exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie vznesené
v podanom odvolaní zamietol.

8. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje povinnosť členských
štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo eurokonformným spôsobom. Smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že
vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu

silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

9. Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v

uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranostijetupotrebnéchápaťtak,žepodnikateľakodruházmluvnástranaspotrebiteľskejzmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ

vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje,
poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné
prostriedky.10. Odvolací súd poukazuje tiež aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený
v náleze zo dňa 03.07.2013, č.k. I. ÚS 218/2013-26, v ktorom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že

podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento
osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je
ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ
ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. Uvedené závery podľa názoru odvolacieho súdu

platia rovnako aj pre vylúčenie aplikácie ustanovenia § 162 CSP.

11. K návrhu oprávneného na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej
republiky na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej
republiky (ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) CSP, pôvodne § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O.s.p.)
odvolací súd navyše ešte uvádza, že prerušiť konanie podľa tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k

záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky, dospel konajúci súd a nie účastník konania (k tomu viď R 106/1998). K takému záveru
však tunajší súd nedospel. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm.

b) O.s.p., t.č. už § 162 ods. 1 písm. b) CSP
(I. ÚS 53/10).
12.Pokiaľideoodvolanieoprávnenéhoprotiuzneseniusúduprvejinštancie ozastaveníexekúcie,
odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené
a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie správne ustálil

skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil, pričom nariadenie pojednávania nebolo potrebné
a nevyhnutné na objasnenie veci.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v platnom znení, exekučné konanie na podklade

rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch
mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote
nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené

na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je
spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa
použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

16. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015
sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

17. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s ustanovením §

45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "zákon č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní"), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce

dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), resp. či
rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a) a b) zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je zastavenie
exekučného konania aj bez návrhu.18. V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol
predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi.

Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto
postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,
či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané
zákonné dôvody.

19. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj
na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,

pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku).

20. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú
dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

21. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

22. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom

súde, je tu irelevantná.

23. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská
zmluva, resp. doložky. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti

rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade
so zákonom skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky
nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci
daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v

exekučnomkonaníakoexekučnýtitulzhľadiska,činejdeorozhodnutieničotné,ktorénevyvolávažiadne
právne účinky.

24. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne
aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp.
zn. 5 Cdo 230/2011).25. Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe

spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že povinný v zmluvnom
vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ (§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd preto zastáva právny názor, že predmetná Zmluva o úvere zo dňa 31.01.2008, ktorou
bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu

(bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri
uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom -
povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal
v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd
konštatuje, že na predmetnú zmluvu o úvere je potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku
chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie.

26. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v

danej veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a
povinným dňa 31.01.2008. Uvedená rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných
podmienkach (č.l. 17) bola uzavretá vo formulárovej podobe v predtlači, ktorú predkladal oprávnený
povinnému, nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť. Výber z alternatív

riešenia sporu spočíval na žalobcovi. Veriteľ (oprávnený) potom mohol na základe tejto rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom
súde v mieste svojho bydliska. Odvolací súd zastáva v tomto smere názor, že o nekalú zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a

štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Sám
veriteľ zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe,
jednostranne určil, ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená, a to rozhodcovskému súdu so
sídlom geograficky vzdialenom od bydliska povinného. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej

doložky je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05).Rozhodcovskú doložku,napokladektorejsirozhodcovskýsúdvdanejvecizaložilprávomoc,

preto odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom
období.

27. Vznik rozhodcovskej doložky vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že

si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci
kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec
oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a slobodnú voľbu. Dlžník,
ktorému je predložená typová spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť jej
obsah. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení

výslovne vymienil povinný
a vzhľadom na charakter zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by povinný mal možnosť do obsahu
zmluvy akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad mohol ovplyvniť osobu
rozhodcu, resp. výber rozhodcovského súdu, miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s
pojednávaním, bez pojednávania) a podobne. Rozhodcovská doložka navyše nebola uzatvorená v

čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď
spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú
obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienkuje stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď aj čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

28. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie

skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

29. Odvolací súd zároveň v postupe súdu prvej inštancie nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa
ochranyprávanasúdnuiinúprávnuochranupodľačlánku46ÚstavySlovenskejrepubliky,aniporušenie
práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.
Oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom
exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

30. Odvolací súd uzatvára, že je správne právne posúdiť rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, a
preto súd prvej inštancie dôvodne exekúciu zastavil.

31. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).