Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. január 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/226/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244474
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244474.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci navrhovateľky: T. P., B..
XX.XX.XXXX, X. X. Č.. XXX, X., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava,
IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul.
Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.03.2014, č. k. 18C/186/2011 - 264, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť
povinnosť odporkyni zaplatiť jej sumu 2.867,95 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 14 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 4, § 9 ods. 1, § 15, § 16 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a
vecne tým, že navrhovateľka v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup odporkyne s tým, že

prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom
s cennými papiermi je v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky nedošlo
k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi. Uviedol,
že návrh navrhovateľky zamietol aj z dôvodu, že ide o predčasne podaný návrh, nakoľko navrhovateľka
ako bývalá členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom
veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods.

4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva
alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa
ďalej poukázal na to, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy,
ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný
plniť s tým, že navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v konkurznom konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého
členkou bola, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie

nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľky, ako predpokladu vzniku škody spôsobenej
štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude
nárok navrhovateľky na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Uviedol, že
navrhovateľka si uplatnila pohľadávku na Okresnom súde Bratislava I incidenčnou žalobou, o ktorejsúd doposiaľ nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá
navrhovateľke vznikla.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) spolupracovalo od roku 2000 so
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 36 020 095, od roku 2002 so spoločnosťou CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s., IČO: 35 828 749 (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), pričom uvedený
obchodník s cennými papiermi od 13.05.2003, kedy nadobudlo právoplatnosť prvostupňové rozhodnutie

Úradu pre finančný trh č. GRUFT-22/2003/OCP zo dňa 22.04.2003, nemal povolenie na poskytovanie
investičnej služby riadenie portfólia podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona o cenných papieroch, a to
do 22.04.2008, na základe skutočnosti ktorej je zrejmé, že nešlo o kontinuálnu činnosť pri riadení
portfólia družstva obchodníkom s cennými papiermi. Uviedol, že z listinného dokladu zo dňa 20.04.2010
vystaveného Družstvom - „Rozhodnutie predstavenstva družstva“ vyplýva, že predstavenstvo rozhodlo,
že sa navrhovateľka stala vlastníkom členského podielu v celkovej hodnote 8.838,91 eur a z listinného

dôkazu „Potvrdenie o zániku členstva v družstve a o vzniku nároku na vyrovnací podiel“ zo dňa
23.02.2011, nesporne vyplýva, že navrhovateľke vzniklo voči Družstvu právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu podľa čl. 21 ods. 2 Stanov Družstva, splatné do 6 mesiacov odo dňa zániku účasti člena v
Družstve, pričom následne bola vystavená zmenka na sumu 8.838,91 eur. Súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08. januára

2008, č. OPK-9750/3/2007, uložila dohliadanému subjektu pokutu vo výške 500.000,- Sk a rozhodnutím
zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750/5/2007 uložila dohliadanému subjektu pokutu vo výške 300.000,-
Sk. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že Okresný súd Bratislava I uznesením
zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010, právoplatným dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na majetok
Družstva ako dlžníka, pričom v súčasnosti je konkurz zameraný na speňažovanie majetku. Súd prvého

stupňa s poukazom na ustanovenia čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR v spojení s ustanoveniami § 3 ods.
1, § 4, § 9 ods. 1, § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že
navrhovateľka v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych
vzťahov dobrovoľne vstúpila do záväzkového vzťahu s Družstvom, a teda na základe individuálneho

slobodného rozhodnutia prevzala na seba práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v Družstve v snahe
čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže
a konkurencie. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa poznamenal, že pre štát platí, že sa má
zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t. j. do slobodného súkromného rozhodovania
fyzických a právnických osôb. S poukazom na princípy členskej samosprávy v družstve v zmysle stanov

družstva a ustanovení Obchodného zákonníka uviedol, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej
činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa upriamil pozornosť na skutočnosť, že až odo dňa 01.06.2010 -
od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch podľa zákona č.
129/2010 Z. z. - malo Družstvo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície

a až odvtedy mohla Národná banka Slovenska kontrolovať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt
investície (teda či si družstvo plní povinnosť uloženú zákonom od 01.06.2010), pričom za prípadné
nedodržanie tejto povinnosti v období po 01.06.2010 bolo možné Družstvo sankcionovať, avšak dovtedy
pred 01.06.2010 Národná banka Slovenska nemohla družstvu nič prikazovať a nariaďovať a už
vôbec nemohla určovať, či a do akých konkrétnych cenných papierov má družstvo investovať. Na

základe uvedených skutočností súd prvého stupňa dospel k názoru, že odporkyňa nezodpovedá za
podnikateľské rozhodnutia a aktivity družstva, a teda ani za plnenie Prospektu investície Družstva.
Uviedol, že za plnenie Prospektu investície Družstva zodpovedá predstavenstvo družstva ako štatutárny
orgán družstva, pričom ako alternatívny spôsob riešenia veci poznamenal, že žalobný návrh v mene
družstva proti členom predstavenstva družstva o náhradu škody spôsobenej porušením povinností

pri výkone ich funkcie, možno podať podľa ustanovení § 251 ods. 2 a § 243a ods. 4 Obchodného
zákonníka a proti členom kontrolnej komisie družstva podľa ustanovení § 244 ods. 8 v spojení s §
243a ods. 4 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa skonštatoval, že v
návrhu na začatie konanie navrhovateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo
možné vyvodiť, že Národná banka Slovenska si neplnila zákonom jej dané povinnosti, poukazujúc

na skutočnosť, že navrhovateľ v snahe dosiahnuť vyššie výnosy z vložených peňazí si musel byť
vedomý, že uzavretie právnych úkonov s Družstvom môže byť spojené s adekvátnym rizikom. Na
základe skutkových okolností posudzovanej veci súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka neuniesla
dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a teda nepreukázala základný atribút vzniku škody a to, že byodporca nesprávne úradne postupoval. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie je daná príčinná
súvislosť medzi konaním Slovenskej republiky, zastúpenej Národnou bankou Slovenska a vznikom v
návrhu označenej škody navrhovateľke, pretože táto nevznikla navrhovateľke tým, že vložila finančné

prostriedkydoDružstva,aleškodajejmôževzniknúťjedinevdôsledkuneschopnostiDružstvasplniťsvoj
záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie (navrhovateľka si uplatnila
svoju pohľadávku v konkurznom konaní), pričom navrhovateľka žalobu voči družstvu nepodala. Súd
prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh, ktorého kompetencie pri výkone
dohľadu prešli od 01.01.2006 na Národnú banku Slovenska, schválil pre družstvo dňa 21.03.2002

Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (právoplatný dňa 28.03.2002), na základe ktorého
bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10
rokov, pričom za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom, že skutočnosti uvedené v Prospekte
investície sú úplné a pravdivé, ako aj jeho podpis, musí Prospekt investície obsahovať. Obsahom

Prospektu investície je iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, čo je povinná náležitosť prospektu
podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. S poukazom na zákon č. 566/2001 Z. z. uviedol,
že schválenie Prospektu investície však neznamenalo schválenie zmluvy. Schválením Prospektu

investície nevznikol medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi zmluvný vzťah, Prospekt
investície neukladá povinnosti tretím osobám (ani obchodníkovi s cennými papiermi), ale zaväzuje len
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pričom povinnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt bolo uzatvoriť s obchodníkom s cennými papiermi zmluvu, ktorá by obsahovala
zásady správy portfólia uvedené v prospekte, kontrolovať plnenie zmluvy a v prípade jej neplnenia

vymáhať súdnou cestou splnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich na prospech členov družstva
(investorov). Súd prvého stupňa vo vzťahu ku kompetenciám Národnej banky Slovenska uviedol, že
s účinnosťou od 01.06.2010 bola Národná banka Slovenska oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície, pričom Národná banka
Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej
kompetencií. So zreteľom na uvedené však ustálil, že Národná banka Slovenska po podaní podnetu
Družstvom a oboznámení sa s informáciami uvedenými v podnete vykonala ihneď, v období od
20.04.2010 do 06.05.2010, u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, pričom obchodník s
cennými papiermi neposkytoval pre družstvo investičnú službu riadenie portfólia v zmysle zákona č.

566/2001 Z. z., v rámci dohľadu na mieste nepredložil Národnej banke Slovenska žiadnu dokumentáciu,
ktorá by preukazovala, že Obchodník obhospodaroval portfóliá tých družstiev, s ktorými uzavrel Zmluvu
o riadení portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek z
činností uvedených v čl. I bode 2 zmlúv o riadení portfólia, nepredložil žiadne pokyny portfólia manažéra,
konfirmácie obstaraných obchodov pre družstvá, nepredložil zmluvy o kúpe alebo predaji cenných

papierov obstaraných pre družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce
úschovu a správu cenných papierov. S poukazom na ustanovenie čl. 20 ods. 3 prvej vety Ústavy SR v
spojení s ustanoveniami § 222 ods. 1 a 2, § 223 ods. 2 a § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka súd prvého
stupňa dospel k záveru, že bola to práve samotná navrhovateľka, ktorá zanedbala prevenčnú povinnosť
uloženú mu Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, a preto musí následky s tým spojené znášať

sama. Uviedol, že navrhovateľka sa mohla a súčasne mala povinnosť sa presvedčiť ako člen Družstva
o skutočnostiach uvádzaných družstvom, navrhovateľka sa mala aktívne s dostatočnou starostlivosťou
riadne a včas zaujímať o svoje práva voči Družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa
sama pričinila o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu) svojich majetkových, satisfakčných
práv súvisiacich s Družstvom, a pokiaľ sa rozhodla v spornom období vložiť peňažné prostriedky do

Družstva, pretože ponúkalo zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý prevyšoval mnohonásobné úroky
poskytované bankami, znamená to, že navrhovateľka mala vedomosť o tom, aké úroky poskytujú
banky. Nakoľko navrhovateľka vložila finančné prostriedky do podnikateľského subjektu, ktorým je
Družstvo, bol v danom prípade v právnom vzťahu s Družstvom, či už na základe vloženého členského
vkladu, zmenky, prípadne na základe zmeniek vydaných na výplatu údajných vyrovnacích podielov.

Vzhľadom na ustálený skutkový stav posudzovanej veci súd prvého stupňa uviedol, že iba družstvu
vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľke finančné prostriedky v žalovanej výške, a len v prípade, ak by
sa navrhovateľka nedomohol svojich pohľadávok proti družstvu, tak až následne by bolo zrejmé, či mu
vznikla alebo nevznikla škoda. S poukazom na zistený skutkový stav súd prvého stupňa dospel k záveru,že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Na podporu správnosti svojho záveru uviedol, že sa nemožno stotožniť
ani s tvrdením navrhovateľky v tom, že medzi navrhovateľkou označenou škodou, ktorá sa má rovnať

hodnote investovanej sumy (vkladu) do družstva a navrhovateľkou označeným údajným nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v údajnej nečinnosti Národnej banky Slovenska, je daná príčinná
súvislosť, a ani v tom, že keby Národná banka Slovenska včas zakročila a pozastavila by činnosť
Družstva a obchodníka s cennými papiermi, nebola by navrhovateľka svoje peniaze zverila Družstvu,
nakoľko uzavretím právneho úkonu s družstvom, navrhovateľke (členovi družstva) ňou označená škoda

ešte nevznikla; vznikla jej vymožiteľná pohľadávka voči družstvu a škoda jej prípadne vznikne až v
dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči Družstvu, pričom táto skutočnosť, t. j. nevymožiteľnosť,
nemá príčinnú súvislosť v údajnej nečinnosti Národnej banky Slovenska, ale vo finančnom hospodárení
Družstva v rozsahu jeho predmetu podnikania. Na základe uvedených právnych záverov a v súlade
s Dohovorom, poukazujúc na zásadu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí (napr.
právoplatne skončená vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10C/216/2011, ako aj ďalšie veci sp.

zn. 7C/194/2011, sp. zn. 19C/56/2011, sp. zn. 7C/206/2011, sp. zn. 21C/211/2011), súd prvého stupňa
návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľky na prerušenie konania z dôvodu
začatia prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie zamietol, nakoľko v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. rozhodovanie o
navrhovaných prejudiciálnych otázkach by bolo vzhľadom na predmet sporu nadbytočné a navyše súd
prvého stupňa nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, titulom skutočnosti ktorej mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie
nevzniká.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom
odporkyne v konaní, ktorej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli a z uvedeného
dôvodu ich náhradu nežiadala.

Proti druhému výroku tohto rozsudku, ktorým súd prvého stupňa návrh vo veci samej zamietol, podala
navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutom druhom výroku zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu
trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietla, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná

banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp
právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať
právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska

ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporkyne, pretože zákon
o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporkyňu z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad

činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1
zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný,
nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu
prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák.

č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa, že
sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v
rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v
dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nadčinnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona
o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak a preto mala Národná banka

Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich
z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde
BratislavaIpodsp.zn.7C/206/2011bolovýpoveďousvedkaN..Z.Y.,S..preukázané,žeNárodnábanka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s.,

ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi z čoho vyplýva, že Družstvo malo
všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany Národnej banky
Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI

HOLDING, a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, N.. I. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom a napriek tomu, že

vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia,
okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia

(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko

svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.
marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť
v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Navrhovateľka tiež skonštatovala, že družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo
ich zhodnocovanie v zmysle Zákona o cenných papieroch na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôt v zmysle § 126 Zákona o cenných papieroch, a to na základe zverejneného prospektu investície,
ktorý schválila Národná banka Slovenska, pričom prospekt investície bol vypracovaný k 20.02.2002
a doplnený Dodatkom k prospektu investícií zo dňa 21.03.2003 a 03.06.2008. Vo svojom odvolaní

ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa

27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôta základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru
2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.

decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy
činnosťDružstvazakázala.Vovzťahukpredčasnostižalobnéhonávrhuuviedla,žeexistujúcekonkurzné
konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do
konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou
súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje

možnosťuspokojenianavrhovateľkyakoveriteľavkonkurznomkonaníaakáno,vakomrozsahu,pričom
súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu,
ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného
konkurzu, a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania
návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani

zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedla, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo
podanieobčianskoprávnej,čiinejžalobyonáhraduškody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizácii
podľa navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a

súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Zdôraznila, že
aktuálny stav konkurzu objektívne vylučuje možnosť navrhovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu
sp. zn. 3K/95/2010, nakoľko z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu
zo dňa 20.08.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je

tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov, ktoré vedie správca konkurznej
podstaty voči Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, poisťovni Chartis Europe a iným
odporcom. Namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutom druhom výroku potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle
dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na

skutočnosť,žezjehočinnostibolisúduznámeajinédôležitéskutočnostizdôvoduprebiehajúcichkonaní
vskutkovoaprávneanalogickýchveciachnasúdeprvéhostupňa.Nesúhlasilastvrdenímnavrhovateľky,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedla, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda

právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky a preto jej tvrdenie, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporkyňa vo
svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží
vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože

údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľka nevyužil
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a

ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnýmiprávnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu
a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľka

mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti
dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú
dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu

dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.
júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe

novelizovanéhoust.§127ods.4zákonaocennýchpapierochvznenízák.č.558/2008Z.z.apočascelej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať
v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu

so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129

ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,

či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporkyňa uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Odporkyňa
namietla, že nikdy počas súdneho konania netvrdila, že obchodník CI a Družstvo nepatria medzi
dohliadané subjekty, ale zdôraznil, že nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva,

ktoré malo široký predmet činnosti. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu
bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila
žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných
papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu

Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 odporkyňa uviedla, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak
nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je
zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr
využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a
nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť
splnené súčasne. Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľky a jej výška voči Družstvu

sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva
neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci
konkurzu, môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. Odporkyňa uviedla, že navrhovateľka nepreukázala
hneď prvotný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik škody, poukazujúc na judikatúruÚstavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 165/2012-45 z 13. februára 2013. K námietke navrhovateľky, že v
konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani viac ako dva roky
od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala na písomné vyjadrenie

správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez
riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne

zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.
Zároveň uviedla, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo a aký je ich
obsah s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známesúduzjehočinnostistým,žezodôvodneniauzneseniaNajvyššiehosúduSRzodňa27.februára
2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu

všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe
voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporkyni je
známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 v spojení s
§ 156 ods. 3 O. s. p.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze

vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva
zo dňa 20. apríla 2010 v celkovej hodnote 2.867,95 eur, pričom v dôsledku žiadosti navrhovateľky o
zrušenie členského podielu zo dňa 07.07.2010, došlo na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva
zo dňa 10.12.2010 k zániku jej členstva v Družstve a vznikol jej nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu

vo výške 2.867,95 eur, ktorého zaplatenia, spolu s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 19.04.2011
až do zaplatenia, titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne, sa v konaní
domáha.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať

spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.

ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30. decembra
2011 v spojení s doplneným návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 08.11.2013 a dňa 27.12.2013
domáhala uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť jej škodu v sume 2.867,95 eur s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania,

ktorý spočíval v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií
Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust.
§ 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka
Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu
činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných

opatrenízostranyNárodnejbankySlovenskapo24.auguste2007,kedyprikontroleDružstvazistila,žez
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala

od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanoveniaodseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci mal nesprávny úradný postup

odporcu spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka
navrhovateľa, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca

v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku

Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe

v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,

či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť,
čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,

ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma

nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,
č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky

Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo

strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s

článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred
súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,

či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých

Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa jej subjektívneho
presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací
súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi

môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľka pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť
daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní,

nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým

súdom zo dňa 28.03.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom
spisu, s výpoveďami svedkov v konaniach 7C/194/2011 a 7C/206/2011, s prepisom CD nosiča s tým, že
účastníci konania zhodne uviedli, že obsah všetkých listín založených v spise je im známy a pripomienky
k oboznámenému spisu, k čítaniu výpovedí svedkov a vôbec k dokazovaniu nemajú.

S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,
s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený

skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na

ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.