Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. jún 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/453/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109218961
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109218961.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: H. P., F.. XX.XX.XXXX, T. H., M. Č.. X, zastúpený
Heringeš & Partner s.r.o., so sídlom v Bratislave, Moskovská 13, proti odporcovi: Gradua Finance, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta č. 3/A, IČO: 36 792 420, zastúpený HMG LEGAL, s.r.o. so
sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, na odvolanie oboch účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I

zo dňa 11. júla 2012 č.k. 12C/109/2009-322 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i
a tomuto na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru,
doručené navrhovateľovi dňa 30.03.2009. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu

mzdy vo výške 76.256,04 Eur a vo zvyšku (rozdiel medzi uplatnenou náhradou 215.192,23 Eur a
priznanou) návrh zamietol. Odporcovi tiež uložil zaplatiť navrhovateľove trovy konania a súdny poplatok.
Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny v piatich skutkoch (nedostatok vo vedení účtovníctva, úhrada
nákladov tretej strany služobnou kartou odporcu pri služobných cestách u zamestnávateľa Generali
PPF Holding B.V., vykazovanie fiktívnych služobných ciest, úhrada výdajov nesúvisiacich s podnikaním

spoločnosti z prostriedkov spoločnosti - nákup športového vybavenia a elektroniky, úhrada súkromných
výdajov na handsfree kartou odporcu) je formulované nejasne a nezrozumiteľne (chýbajú konkrétne
označenia nedostatkov vo vedení účtovníctva tak, aby neboli zameniteľné, chýba pomenovanie
konkrétnych účtovných dokladov a pokladne, chýba označenie dokumentov). Za dôvod uplatnený v
rozpore s § 68 ods. 2 Zákonníka práce až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty (vedomosť
generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva odporcu E.. E. P.) považoval skutkové tvrdenia,

týkajúce sa úhrady nákladov služobnou kartou odporcu v rámci služobnej pracovnej cesty v materskej
spoločnosti, ďalej tiež úhradu výdajov kartou odporcu na zakúpenie handsfree sady do súkromného
motorového vozidla a napokon aj vykazovanie fiktívnych služobných ciest; použitie platobnej karty
odporcu na úhradu nákladov služobnej cesty v materskej spoločnosti okrem toho nepovažoval za
natoľko závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného
pomeru, keďže nešlo o úmyselné konanie navrhovateľa so škodou väčšieho rozsahu.

S ohľadom na neplatné skončenie pracovného pomeru odporcu zaviazal na náhradu mzdy podľa § 79
ods. 1,2 Zákonníka práce po dobu 12 mesiacov.
V časti úrokov z omeškania považoval návrh za nedôvodný, dospejúc k záveru, že nárok na náhrady
mzdy vzniká až samotným rozhodnutím súdu.
Proti tomu rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci konania.
Navrhovateľ podal odvolanie čo do zamietnutia požadovanej náhrady mzdy a domáhal sa zmeny

rozsudku v napadnutej časti, teda priznania náhrady mzdy vo výške 215 192,23 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% od pätnásteho dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Súdu prvého stupňavytýkal,žežiadnymspôsobomnevyhodnotilrozsiahledokazovanie,čipouplynutíjednéhorokapracoval,
resp. z akých dôvodov nebol zamestnaný. V tejto časti preto považoval rozsudok prvého stupňa za
nepreskúmateľný.Zanesprávnypovažovaltiežnázorsúduprvéhostupňa,žesplatnosťmzdynastávaaž

súdnym rozhodnutím. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie zo dňa 30.04.2012
sp.zn.6Cdo/243/2010)sadomnieval,žeomeškaniezamestnávateľasplnenímnárokunanáhradumzdy
nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Nesúhlasil tiež s nepriznaním náhrady trov
konania za všetky uplatnené úkony právnej služby.
Odporca vo včas podanom odvolaní napadol výrok, ktorým bolo návrhu vyhovené (určenie okamžitého

zrušenia pracovného pomeru, priznaná náhrada mzdy), domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu
v celom rozsahu ako nedôvodného. Namietal záver súdu prvého stupňa, že pri troch z piatich dôvodov
bolo okamžité skončenia pracovného pomeru dané až po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 68 ods.
2 Zákonníka práce. Zastával názor, že o nedostatkoch, týkajúcich sa vedenia účtovníctva, o použití
platobnej karty odporcu na úhradu nákladov služobnej cesty v materskej spoločnosti (Generali PPF
Holding B.V.) i o vykazovaní fiktívnych služobných ciest sa odporca dozvedel až z auditu v marci

2009, okamžité skončenie preto uplatnil včas. Domnieval sa tiež, že za vedomosť zamestnávateľa
o porušení pracovnej disciplíny navrhovateľom nemožno považovať vedomosť generálneho riaditeľa
odporcu, teda nadriadeného zamestnanca, ktorý porušoval pracovnú disciplínu spolu s navrhovateľom.
Nesúhlasil ani so závermi súdu prvého stupňa, že pri použití platobnej karty odporcu na úhradu
nákladov služobnej cesty v materskej spoločnosti nešlo o úmyselné konanie navrhovateľa, keďže

karta bola použitá opakovane, a to v priebehu krátkeho obdobia. Poukázal pritom na skutočnosť, že
navrhovateľ zneužil svoje postavenie v materskej spoločnosti i u odporcu, keď materskú spoločnosť
ako svojho zamestnávateľa neinformoval o vykonávaní zárobkovej činnosti i u odporcu. Mal za to, že
i keď navrhovateľovi vznikol pracovný pomer i u odporcu, bez ďalšieho to neznamená, že bola platne
uzatvorená i manažérska zmluva. Táto totiž v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov nebola

podpísaná štatutárnym orgánom odporcu, keďže v čase jej podpisovania pozostával z troch členov
predstavenstva, okrem navrhovateľa i z generálneho riaditeľa a O.. R. E.. Spoločnosť zaväzovali vždy
dvaja členovia predstavenstva spoločne, ako vyplýva z údajov v obchodnom registri. Súd prvého stupňa
sa preto mal vyporiadať s otázkou platnosti manažérskej zmluvy, navyše za situácie, že prostriedky,
vyplácanénavrhovateľoviakomzda,bolivúčtovníctveodporcuvedenéakoodmenapoistnýchmaklérov,

čo vyšlo najavo až z interného auditu v marci 2009.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd správne na jeho žiadosť znížil celkovú
náhradu mzdy na obdobie 12 mesiacov, hoci podľa jeho názoru náhrada v záujme spravodlivého
usporiadania vecí nemala byť vôbec priznaná. Opätovne argumentoval, že navrhovateľ sa úmyselne
dopustil porušenia pracovnej disciplíny, pričom bola preukázaná i škoda, ktorá v tej súvislosti odporcovi

vznikla. Navrhovateľ uviedol do omylu odporcu a tento omyl využíval. V dôsledku toho skončenie
pracovného pomeru treba považovať za platné, resp. v dôsledku úmyselné omylu a trestného činu
navrhovateľa pracovný pomer ani nevznikol.
Odvolací súd prejednal odvolanie oboch účastníkov konania v rozsahu a z dôvodov nimi vymedzenými
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), vo veci naradil pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je

opodstatnené.
Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny
zamestnancomnajprísnejšíspôsobskončeniapracovnéhopomeru.Prejehopoužitiepretozákonodarca
stanovil najprísnejšie kritériá, ktoré majú svoje vyjadrenie jednak v skutočnosti, že takýmto spôsobom
možno skončiť pracovný pomer len vtedy, ak došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Druhým

predpokladom je jeho použitie v zákonnom stanovenej prekluzívnej lehote.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že porušenie pracovnej disciplíny, týkajúce
sa nedostatkov vo vedení účtovníctva, nie je dostatočne konkrétne a nezameniteľne špecifikované;
podobne neobstojí dôvod, týkajúci sa nákupu športových potrieb, keďže bolo preukázané, že takto
zakúpený tovar bol ako výherné ceny odovzdaný spolupracovníkom odporcu.

Akvšakvokamžitomskončenípracovnéhopomerusúakodôvoduvádzanéviaceréporušeniapracovnej
disciplíny, okamžité skončenie treba považovať za platný právny úkon v prípade, ak by čo len jedno z
vytýkaných porušení pracovnej disciplíny vykazovalo znaky závažného porušenia.
Podľa záverov súdu prvého stupňa je pri použití platobnej karty odporcu na služobné cesty, vykonávané
v prospech iného zamestnávateľa (materskej spoločnosti odporcu a tam tiež vyúčtované) i v prípade

vykazovania fiktívnych služobných ciest rozhodujúca vedomosť generálneho riaditeľa, ktorý bol súčasne
predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti odporcu.
Uvedený záver odvolací súd nepovažuje za správny.Pre posudzovanie otázky, kedy zamestnávateľ nadobudol vedomosť o porušení pracovnej disciplíny
zamestnancom je všeobecne potrebné zamerať pozornosť na okamih, kedy sa o porušení pracovnej
disciplíny dozvedel vedúci zamestnanec (§ 9 ods. 3).

Firma odporcu v Bratislave ako dcérska spoločnosť Generali PPF Holding B.V. so sídlom v
Prahe pozostávala zo štyroch zamestnancov (generálny riaditeľ, dvaja administratívni zamestnanci a
navrhovateľ).
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ bol materskou spoločnosťou vyslaný ako
projektovýmanažérnaSlovensko,abytuzaložilspoločnosťodporcu.Stalsatiežčlenompredstavenstva

odporcu popri generálnom riaditeľovi a zamestnancovi poistnej spoločnosti, pôsobiacej v Českej
republike (patriacej do holdingu). Navrhovateľ sa na Slovensku zdržiaval 2 až 3 dni počas pracovného
týždňa. Z výpovede generálneho riaditeľa E.. P. vyplynulo, že navrhovateľovi nedával žiadne záväzné
pokyny, prácu mu nijakým spôsobom neorganizoval; každý z nich mal na starosti inú stránku podnikania
odporcu.
Podľa názoru odvolacieho súdu generálneho riaditeľa odporcu preto nemožno považovať za vedúceho

zamestnanca navrhovateľa v zmysle § 9 ods. 3, od vedomosti ktorého by bolo možné počítať
dvojmesačnú prekluzívnu dobu podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce.
Treba tiež prisvedčiť odporcovi, že aj keby generálny riaditeľ bol navrhovateľovým bezprostredne
nadriadeným zamestnancom, minimálne pri fiktívnom vykazovaní služobných ciest by vedomosť
generálneho riaditeľa nebolo možné považovať za vedomosť zamestnávateľa, pretože pracovnú

disciplínu porušoval rovnakým spôsobom ako navrhovateľ.
Súd prvého stupňa dospel teda k nesprávnemu právnemu záveru, že okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo v uvedených dôvodoch uplatnené oneskorene. V danom prípade je s ohľadom na charakter
odporcu rozhodujúcim okamihom znalosti zamestnávateľa vykonanie vnútorného auditu, i keď zo strany
materskej spoločnosti, v mesiaci marec 2009. Okamžité skončenie, doručené navrhovateľovi v ten istý

mesiac, bolo preto udelené včas.
Vychádzajúc z uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa ďalej neskúmal
otázku intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť opodstatnenosť návrhu z hľadiska intenzity porušenia

pracovnej disciplíny. Pri opakovanom použití platobnej karty odporcu na úhradu nákladov pracovnej
cesty u matky (u nej tiež vyúčtované) podľa názoru odvolacieho súdu sa jednalo o úmyselné konanie
navrhovateľa, potvrdzujúce tvrdenia odporcu, že materská spoločnosť nemala vedomosť o pracovnom
pomere navrhovateľa v dcérskej spoločnosti v Bratislave a jeho pobyt na Slovensku bol považovaný za
pracovnú cestu.

Pokiaľ súd prvého stupňa opätovne dospeje k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je
neplatné, v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného poriadku odôvodní rozhodnutie o priznaní
náhrady mzdy za obdobie kratšie, než navrhovateľom požadované. V tejto súvislosti sa musí tiež
vyporiadať s obranou odporcu ohľadom neplatnosti manažérskej zmluvy z hľadiska ustanovení § 17
ods. 2, 3 a 43 Zákonníka práce, ako aj či neplatnosť úkonu nespôsobil navrhovateľ, vrátane otázky

súladu tohto právneho úkonu s ustanovením § 39 OZ, a či vo veci teda nejde o faktický pracovný pomer
(manažérska zmluva, hoci sa týka tretieho člena predstavenstva, nebola podpísaná dvoma - ďalšími
- členmi predstavenstva), pri ktorom podľa právnej doktríny neprislúchajú žiadne nároky z neplatného
skončenia pracovného pomeru (porovnaj: Zákonník práce, Nakladatelství C.H.Beck v Prahe, r. 2012,
str. 217) .

Ak i pri zohľadnení vyššie uvedeného dospeje súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľovi
patria nároky z neplatného skončenia skončenie pracovného pomeru, v časti požadovaných úrokov z
omeškania prihliadne tiež na navrhovateľom predloženú judikatúru súdov, z ktorej nepochybne vyplýva,
že rozhodnutie o náhrade mzdy nie je konštitutívnym rozhodnutím súdu, v dôsledku čoho by k existencii
omeškania došlo až po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, ktorým sa náhrada mzdy priznala.

V novom rozhodnutí rozhodne tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.