Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/155/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206597
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116206597.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne : D. L., nar.: XX.XX.XXXX, bytom
O. XXX, XXX XX S.., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66,
08901Svidník,protižalovanému:POHOTOVSŤ,s.r.o.,IČO:35807598,sosídlomPribinova25,81109
Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 29.06.2016, č. k. 11C/110/2016 - 63 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni 484,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 09.04.2016 do
zaplatenia a je tiež povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 359,42 Eur, na účet jej právneho
zástupcu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Určil, že zmluvná podmienka v zmluve o
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.11.2009, uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach v bode
12 v znení: „ 1/3 poplatku predstavuje dohodnutý úrok, zvyšné 2/3 zahŕňajú náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“ v časti týkajúcej sa 2/3

poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil citovaným ustanovením § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, §
107 ods. 1, 2, § 153, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 879p Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3, 5 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

3.Vykonanýmdokazovanímmalsúdprvejinštanciezapreukázané,žeúčastníciuzavrelidňa10.11.2009
formou predtlače písomnú úverovú zmluvu č. XXXXXXXX. Žalovaný ňou poskytol žalobkyni úver vo
výške 500,- Eur za poplatok 484 Eur, ktorý žalobkyňa sa zaviazala uhradiť 12 mesačnými splátkami po
82,- Eur počnúc dňom 12.12.2009. Celkovo sa zaviazala zaplatiť žalovanému 984,- Eur. V zmluve je
krížikom vyznačené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. Žalobkyňa v súvislosti
s týmto vyznačeným účelom poskytnutého úveru uviedla, že nezodpovedá skutočnosti. Zástupkyni
žalovaného totiž uviedla, že potrebuje peniaze, ale žiadna reč o konkrétnom účele poskytnutého úveru

nebola. Poukázala na to , že v čase uzavretia zmluvy pracovala ako upratovačka a preto rozhodne
úver nepotrebovala na výkon svojho povolania. Vo svojej výpovedi prehlásila aj to, že o bezdôvodnom
obohatení žalovaného sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v marci 2016,
naktoréjuodkázalopopredchádzajúcomdotazovanísaMinisterstvospravodlivostiSR.Akodôkazotompredložila prehlásenie spomínaného združenia zo dňa 09.03.2016, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňu
informovali o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch a príslušnej
judikatúre dňa 04.03.2016. Podľa prehľadu o splátkach (č.l. 38) žalobkyňa uhradila žalovanému celkovo

984,- Eur, posledné dve platby dňa 09.07.2010 vo výške 82,- Eur a dňa 12.07.2010 vo výške 328,- Eur.

4. Súdom prvej inštancie bol preto vyslovený názor, že sporný poplatok nie je vylúčený zo súdnej
kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože nepredstavuje hlavný
predmet plnenia. Za hlavný predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry sa považujú podmienky,

ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú (napr. rozsudok Caja de
Ahorrosy Monte de Piedad de Madrid, EÚ:C:2010:309, bod 34). Administratívny poplatok dohodnutý
v úverovej zmluve rozhodne nie je základným plnením zmluvy, a preto nepredstavuje jej hlavný
predmet plnenia. Prvoinštančný súd v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z
pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy ani z VOP pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento
poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej
stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými
poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd
poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa

3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu
dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka
odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchný krajinský súd odmietol

a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať
nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu
poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje
zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez
toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Dodal tiež, že tento záver si osvojil

aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011. Poukazujúc aj na aktuálnu právnu
úpravu Občianskeho zákonníka v znení jeho novely účinnej od 13.6.2014, a to novelou č. 102/2014 Z.
z., ktorou bol § 53 ods. 4 doplnený o ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky a konkrétne pod písm. t/
bola uvedená zmluvná podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie
dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Podľa prechodného ust. § 879p sa

uvedené ustanovenie aplikuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.

5. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že v úverových zmluvách žalovaného sa výška
administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. Napríklad zo spisu 11C/16/2015 súd zistil, že pri úvere
863,04 Eur poplatok bol 630,68 Eur, pri úvere 2000 Eur poplatok činil 1732 Eur (spis 11C/261/2015), pri

úvere 800,- Eur bol poplatok 240,- Eur (spis 11C/42/2012), pri úvere 350,- Eur činil poplatok 230,66 Eur
(spis 11C/23/2016). V tomto spore pri úvere 500,- Eur bol poplatok 484,- Eur. Poplatok, ktorý má pokryť
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to
vedie k záveru o tom, že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať
dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru

vo svojej podstate predstavuje úrok. Poplatok 484,- Eur predstavuje 96,8% z úveru. Splatnosť úveru
pritom bola dohodnutá na jeden rok, čo znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala
96,8 % p.a., čo by viac ako 6 - násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v
bankách, keďže podľa internetovej stránky NBS v novembri 2009 pri spotrebiteľskom úvere od 1 do 5
rokov činila priemerná úroková sadzba 15,42 % p.a. Išlo by nepochybne o dohodu o úrokoch v rozpore s

dobrými mravmi, čo by spôsobilo jej neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zrejme to bolo motívom pre žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie
administratívneho poplatku. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné
plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak
tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa totiž o prípad
vylúčeniasúdnejkontrolyvzmysle§53ods.1vetydruhej,keďžeadministratívnypoplatoknepredstavuje
hlavný predmet plnenia úverovej zmluvy (hlavný predmet je poskytnutie úveru za úrok ako to vyplývaz § 497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil žalovaný
bez možnosti ovplyvnenia žalobkyňou).

6. Pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vyhodnotil úverovú
zmluvu podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Zistil, že ani jedna z náležitostí uvedená v § 4 ods. 2 písm. a), b), d), až j), k), l) citovaného
zákona v zmluve uvedená nebola, preto s poukazom na § 4 ods. 3 uvedeného zákona sa spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyššie uvedené závery teda znamenajú, že žalobkyňa by

mala žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 500,- Eur a keďže doposiaľ zaplatila 984,- Eur,
žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 484,- Eur.

7. K vznesenej námietke premlčania uviedol, že pre začiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty sa
vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný
majetkový prospech, a o tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť

pri vynaložení potrebnej starostlivosti skôr (rozsudok Najvyššieho súdu 2CZ 35/77 zo dňa 17.12.1978).
Žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plnila viac ako podľa zákona mala až v marci 2016, a teda dvojročná
subjektívna premlčacia lehota jej uplynie až v marci 2018. Objektívna premlčacia lehota plynie od vzniku
bezdôvodného obohatenia t.j. v danom prípade od úhrad žalobkyne žalovanému. Súd však zastáva
názor, že v danom prípade je potrebné vychádzať z desaťročnej premlčacej lehoty. Žalovaný má totiž

v predmete činnosti poskytovanie úverov a preto sa vyžaduje, aby dodržiaval príslušné právne normy
vzťahujúce sa na ich poskytovanie. Žalovaný preto minimálne musel byť uzrozumený s tým, že pokiaľ
v úverovej zmluve neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú citované
v tomto rozsudku napriek tomu, že musel si byť vedomý toho, že ide o spotrebiteľa a nebude môcť od
žalobkyne žiadať úroky a iné poplatky a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou

uzrozumený. Minimálne teda na jeho strane išlo o nepriamy úmysel získať majetkový prospech. Keďže
posledné úhrady boli vykonané dňa 09.07.2010 a 12.07.2010, desaťročná premlčacia lehota uplynie až
09.07.2020 a 12.07.2020. Právny názor o desaťročnej premlčacej lehote bol vyslovený už vo viacerých
súdnych rozhodnutiach v obdobných sporoch napr. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co
84/2011 zo dňa 12.12.2011, sp. zn. 3Co 41/2012 zo dňa 6.3.2013, sp. zn. 2Co 9/2012 zo dňa 21.1.2013,

sp. zn. 5Co 134/2012 zo dňa 26.11.2013, sp. zn. 3Co 89/2012 zo dňa 8.2.2012, alebo Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9Co 648/2013 zo dňa 20.2.2014 alebo Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co
301/2011 zo dňa 4.7.2012.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnej

žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 359,42 Eur,
celkom za 3 úkony právnej služby, t.j. prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba, účasť na pojednávaní
dňa 29.06.2016, t.j. 3 x 77,06 Eur + režijný paušál 3 x 8,58 Eur za rok 2016. Takto bola priznaná tarifná
odmena vo výške 231,18 Eur. K odmene bolo priznané aj cestovné vo výške 14,00 Eur na trase L.,
ako aj strata času vo výške XX,XX Eur za 4 začaté polhodiny, za ktoré si však uplatnil iba sumu 28,06

Eur, ktorá mu bola priznaná. Priznaná odmena bola navýšená o 20 % DPH, t.j. o 59,90 Eur (zo základu
dane vo výške 299,52 Eur). Takto boli priznané trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 359,42 Eur
v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie v celom rozsahu žalovaný.

V odvolaní ako odvolacie dôvody uviedol, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne
odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie
ďalej vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, všetko podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného
sporového poriadku. Zároveň bol žalovaný toho názoru, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia,

ktoré bráni účastníkovi účinne sa brániť je možné považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred
súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a teda je daný odvolací dôvod podľa ustanovenia
§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. K bezdôvodnému obohateniu uviedol, že na premlčanie súd prihliadne
len na námietku osoby, ktorá má bezdôvodné obohatenie vydať. Ak sa teda takáto osoba premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo priznať. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup

- obranu povinnej osoby pri hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo.
Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané
právo priznať, keďže v vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť
uplatneného práva. Žalovaný zdôrazňuje, že vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania apoukazuje na to, že požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný. Vydania bezdôvodného obohatenia
sa žalobca v zmysle ustanovení OSP môže domáhať v subjektívnej (dvojročnej) lehote, najneskôr
však do uplynutia 3 ročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve

premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že
ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie
druhá premlčacia doba. Žalovaný poukazuje na to, že požadovaný nárok žalobcu sa stal premlčaný
v subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu a to dňa 12.07.2013. Žalobca sa so
žalobou o zaplatenie obrátil na súd až dňa 31.03.2016. Žalobca nepreukázal možnosť uplatnenia 10-

ročnej premlčacej lehoty. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13Co/567/2015, 13Co/557/2015 a 13Co/90/2015. Ako potrebné ďalej zdôraznil, že v čase
uzavretiaZmluvyneexistovalanebolúčinnýmžiadenvšeobecnezáväznýpredpis,podľaktoréhobybola
stanovená maximálna prípustná výška poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno pritom
vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno pritom v otázke
primeranosti odplaty znáša žalobca, nie žalovaný. Žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú

pre banky, ktorá je, samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre
nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Žalovaný je toho názoru, že zo
zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca
plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne
vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol

(nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z
poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohatenie.
Vovzťahuknaliehavémuprávnemuzáujmuježalovanýtohonázoru,žežalobcanaurčeníneprijateľnosti
zmluvnej podmienky a na základe toho vydania sumy nad rámec istiny úveru nemá naliehavý právny
záujem. Na základe vyššie uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd na základe vyššie

uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
žalobcu zaviazal k úhrade trov konania.

10. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej „len C.s.p.“), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle zásad § 379 a § 380 C.s.p., spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 10.11.2009,
od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o
spotrebiteľskom úvere.

14. V predmetnej veci je nesporné, že strany sporu dňa 10.11.2009 uzatvorili zmluvu o úvere, na základe
ktorej žalovaný ako nebankový subjekt poskytol žalobkyni úver vo výške 500,- Eur, za poplatok - odplatu
484,- Eur, ktorú v zmysle bodu 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v 1/3 tvorí úrok a v 2/3
administratívny poplatok, a ktorý sa žalobkyňa zaviazala uhradiť 12 mesačnými splátkami po 82 Eur
počnúc dňom 12.12.2009. Celkovo sa zaviazala zaplatiť žalovanému 984,- Eur.

15. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení §
52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inejpodnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený časový priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným
túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu
konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobcovi za účelom výkonu obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobcu. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania

skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom
známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný
bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Všeobecne známou skutočnosťou
sú nekalé praktiky žalovaného aplikované pri vyplňovaní základných údajov dlžníka, vrátane účelu
poskytnutia finančných prostriedkov. Za daného stavu je dôvodné žalobcovi priznať postavenie

spotrebiteľa.

17. V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje
údaj o výške úroku. Je potrebné zdôrazniť, že význam ročnej úrokovej sadzby súvisí s jednoduchým
orientovaním sa spotrebiteľa pri výbere úverového produktu. Uvedenie nesprávneho údaju ročnej

úrokovej sadzby, príp. chýbajúci údaj o ročnej úrokovej sadzby je klamaním spotrebiteľa a nie je dôvod
priznávať takejto praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá zákon v ust. § 4 ods. 5 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Neuvedenie úrokovej sadzby je vážnym porušením zákona a má vplyv na
vznik vážnych pochybností o rozsahu záväzku spotrebiteľa.

18. Vykonané dokazovanie potvrdilo, že zo strany žalovaného bola poskytnutá žalobkyni suma 500,-
Eur, žalobkyňa plnila z titulu uzatvorenej zmluvy žalovanému čiastku 984,- Eur, a preto suma 484,-
Eur zodpovedá bezdôvodnému obohateniu žalovaného plnením bez právneho dôvodu, ktoré je povinný
žalobkyni vrátiť, na čo správnym spôsobom poukázal aj súd prvej inštancie (§ 451 ods. 1 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom

vo výške 984,- Eur, z neho samotný poplatok vo výške 484,- Eur predstavoval 96,8 % úveru, z ktorého
1/3 v sume 161,33 Eur mala predstavovať 32,27 % - ný ročný úrok z úveru poskytnutého vo výške 500,-
Eur a zvyšok v rozsahu 2/3 v čiastke 322,66 Eur zahŕňal ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Takáto
špecifikácia nákladov je neurčitá a teda neumožňujúca podrobiť uvedené dojednanie zmluvnej kontrole z

hľadiska prijateľnosti dohodnutej zmluvnej podmienky. Základnou podmienkou platnosti právneho úkonu
vyžadovanou ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je jeho určitosť. Nedostatok určitosti
spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy,

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí,
ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané.

Podľa§53ods.5Občianskehozákonníkaúčinnéhovčaseuzavretiaspotrebiteľskejzmluvy,neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy,
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

20.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky,aleajNajvyššísúdČeskejrepublikyuzavreli,ženiekaždádohoda
o úrokoch pri úvere je akceptovateľná (porov. uznesenie NS SR 1MCdo 1/09, rozsudok NS ČR 21Cdo
1484/2004).

21. Najvyšší súd ČR dospel k záveru o rozpore neprimeranej ceny úveru bez ohľadu na to, či dlžník
peniaze prevzal alebo rozhodoval sa dobrovoľne. Odvolací súd nemá dôvod na odklon od uvedenej
judikatúry najvyššieho súdu. „Nemohou byt žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úrokysjednané při peněžité půjčce sou považovaný za odporující obecně uznávaným pravidlům chování (NS
ČR 21Cdo 1484/04).“

22. Okrem toho zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú listiny formulárové,
používané žalovaným pri uzatváraní úverových zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na
predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Za takejto
situácie výška nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy mala byť v zásade rovnaká a nie meniť sa
v závislosti od výšky poskytnutého úveru. Ak žalovaný výšku týchto nákladov odvádza od výšky úveru, je

zrejmé, že týmto dojednaním len sledoval ďalšie navýšenie odplaty za poskytnutie úveru s cieľom vyhnúť
sa kontrole jej primeranosti, čo rozhodne nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.

23. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci
nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto

zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

24. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v

ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

25. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani

ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto
ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov

a lehotu splatnosti.

26. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo

vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančnýchinštitúciiposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranúodplaturiadiacsazásadoudobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou

hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie

ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

28. Pri dojednávaní odplaty koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeranú
odplatu bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými

mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez
ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých
finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o odplate častopráve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimeranú až úžernícku
odplatu. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška odplaty, ktorá podstatne

presahuje odplatu v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k odplatám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie odplaty,
rozhodne nie odplaty neprimerané.

29. V konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ bol s jeho podstatou oboznámený, poplatok
nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie
bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za
hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru
sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

30. Aj keď dohodnutý úrok a administratívny poplatok sa považovali za odporujúcu ustanoveniu §
39 Občianskeho zákonníka, dôvodom vedúcim k uloženiu povinnosti žalovanému vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie bolo nedodržanie jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. j/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v

čase uzatvorenia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pre naplnenie tejto obligatórnej náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere nestačilo len uviesť prostredníctvom zlomku mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale bolo nevyhnutné v zmluve uviesť i všetky predpoklady použité
na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere predpoklady použité
na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov uvedené nie sú. Za takejto situácie sa musel poskytnutý
spotrebiteľský úver v súlade s ustanovením § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase

zatvorenia zmluvy považovať za bezúročný a bez poplatkov.

31. Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu je vznik povinnosti žalovaného vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Žalobkyňa z titulu poskytnutého úveru mala žalovanému vrátiť len istinu 500,- Eur. Celkovo však

žalobkyňa zaplatila čiastku 984,- Eur a preto rozdiel medzi touto sumou a istinou úveru vo výške 484,-
Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré musí žalobkyni vydať.

32. Správnym je záver o vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, v
dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k

bezdôvodnému obohateniu došlo. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako nebankový
subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo
poznaťadodržiavaťprávnepredpisyvzťahujúcesanaposkytovanieúverov.Neuvedenieročnejúrokovej
sadzby v uzatvorenej zmluve účastníkov, použitie neprijateľnej podmienky a určenie neprimerane
vysokej ceny úveru, nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného

obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech
opísanými praktikami. V danom prípade výšku úrokovej sadzby je možné vyvodiť z výšky poplatku
uvedeného v zmluve a v spojení s bodom 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, čo
spôsobuje neprehľadnosť a spotrebiteľovi de facto znemožňuje získať zrozumiteľné, náležité informácie
o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje. So zreteľom na to, je správny záver

súdu prvej inštancie poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru, v
dôsledku čoho bolo možné takto uplatnený nárok žalobkyni priznať.

33. Odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že žalovaný dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú
na ochranu spotrebiteľov (absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie neprijateľných

zmluvných podmienok v zmluve, ako napr. rozhodcovská doložka, administratívny poplatok, dohoda
o vyplnení zmenky). Uvedené sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Aj keby súd pripustil, že žalovaný nechcel dojednaťzmluvu so žalobcom v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaný nevedel, čo môže
takýmto konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.

34. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 10.11.2009. Žalobkyňa právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatnil žalobou na súde dňa 31.03.2016. Z uvedeného vyplýva, že desaťročná premlčacia
doba neuplynula ani od uzavretia zmluvy o úvere. O to viac je odôvodnený záver, že desaťročná
premlčacia doba nemohla uplynúť odo dňa, kedy sa žalovaný voči žalobcovi bezdôvodne obohatil, t.j.
od okamihu, kedy prijal od žalobcu plnenie prevyšujúce sumu skutočne čerpaného úveru. Odvolací súd

zároveň odkazuje na výpoveď žalobkyne o tom kedy sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení, čím
preukázala dodržanie subjektívnej premlčacej lehoty.

35. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo
viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný
zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

36. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.
v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný
súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III.
ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods.
2 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, a preto ho nemožno považovať
za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.

Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich
zrozumiteľnosťivšeobecnúinterpretačnúpresvedčivosť.Súdprvejinštanciejasneadostatočnevysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne, ktorým sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou
týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

37. S ohľadom na všetky uvádzané dôvody, keď správny je aj výrok o trovách konania strán, odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil postupom podľa § 387 C.s.p..

38. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p..

Žalobkynivsúvislostisodvolacímkonanímtrovynevznikliažalovanývzhľadomnavýsledokodvolacieho
konania nemá právo na ich náhradu.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).