Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 15C/262/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214212370
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214212370.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: UK Profit, spol.

s r.o., IČO: 35 937 815, so sídlom Hornočermánska 797/59, Nitra, zastúpeného: JUDr. Ivana Zmeková,
advokátka v Bratislave, proti žalovanej: J. O., Q.. XX. H. XXXX, bytom J. S. XXX, S., o 1.097,64 € s
prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 1.311,26 € s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.097,64 € od 28.
septembra 2013 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodný žalobca - DPS financial consulting, s.r.o., sa žalobou došlou súdu 11. júna 2014 domáhal
voči žalovanej zaplatenia súm uvedených vo výroku a 5 % ročného úroku z omeškania. V žalobe

(po jej doplnení podaním z 3. novembra 2004) predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská
sporiteľňa,a.s.,uzavrela7.septembra2005sožalovanouzmluvu,ktoroujejposkytlakontokorentnýúver
do výšky úverového rámca 29.000 býv. Sk, ktorého trvanie sa pravidelne predlžovalo. Žalovaná úver
čerpala, no nesplatila ho a prekročila povolené prečerpanie, v dôsledku čoho Slovenská sporiteľňa, a.s.,
povolené prečerpanie zastavila. Zmluvou z 27. septembra 2013 Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila
na DPS financial consulting, s.r.o., pohľadávku z tejto zmluvy, ktorá pozostávala z istiny 1.097,64 € a
príslušenstva 213,62 €.

2. Pôvodný žalobca počas konania postúpil pohľadávku na žalobcu - spoločnosť UK Profit, spol. s r.o.,
na základe čoho súd povolil zmenu účastníkov (uzn. č.k. 15 C 262/2014-84).

3. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej bola doručená do vlastných rúk 19. decembra 2014, nevyjadrila.

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) v

termínoch 27. marca a 17. septembra 2015, na ktoré sa účastníci nedostavili. Žalobca sa ospravedlnil
a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, žalovaná sa neospravedlnila, preto súd vykonal
pojednávanie v neprítomnosti oboch účastníkov podľa § 101 ods. 2 O. s. p. Na ňom vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi, a to: zmluva o kontokorentnom úvere (č. l. 43 až 45), výpis z účtu (č. l. 47 až 68),
všeobecné obchodné podmienky (č. l. 76 až 79), oznámenie o postúpení pohľadávky (č. l. 41 a 42) a v
spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. Žalovaná ako „Dlžník“, ďalšia osoba a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako „Veriteľ“ - banka podnikajúca
na základe bankového povolenia podpísali 7. septembra 2005 listinu označenú ako „Zmluva okontokorentnom úvere“ (č. l. 43 až 45). Podľa čl. I tejto zmluvy je jej predmetom „poskytnutie
kontokorentného úveru“ do výšky úverového rámca 29.000 býv. Sk s premenlivou úrokovou sadzbou
12,15 % ročne a konečnou splatnosťou 6. septembra 2006. Podľa čl. I ods. 1 a 4 môže dlžník žiadať

čerpanie až do konečnej splatnosti a podľa ods. 3 sa zaväzuje splácať úver aj s úrokmi v dohodnutom
čase. Podľa čl. III ods. 1 je zmluva o kontokorentnom úvere uzavretá na jeden rok a automaticky sa
predlžuje vždy o rok, pokiaľ s tým dlžník neprejaví nesúhlas.
V čl. III ods. 7 tejto listiny sa uvádza, že „všetky právne vzťahy vyslovene neupravené Zmluve sa budú
riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi...“. Z čl.

IIIods.5vyplýva,že„VOP“označujevšeobecnéobchodnépodmienkybankyúčinnéod1.augusta2002.

b) Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., účinné od 1. septembra 2004 (č. l. 69
až 75) obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16, ktoré znelo:
„19.16 Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasne, podmienené alebo nepodmienené, bez

ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s
takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu...“.

c) Žalovaná zriadený bežný účet využívala a čerpala aj zo schváleného kontokorentného úveru, pričom
posledný výber 40 € vykonala 28. septembra 2009 a poslednú úhradu vo výške 27,42 € zrealizovala 26.

januára 2010. Odvtedy banka účet zaťažovala len debetným úrokom, poplatkami a úrokom z omeškania.
(výpisy na č. l. 47 až 68)

d) Nebolo dokázané, či a kedy banka žalovanú vyzvala na úhradu dlžných súm a či takéto výzvy boli
písomné, a kedy žalovanej došli.

e) Listom z 11. októbra 2013 (č. l. 41) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanej, že pohľadávku
(identifikovanú ako „41Y - Pohľadávka z Nepovoleného prečerpania na Účte FO, Číslo úveru/číslo účtu:
XXXXXXXXX“) „vo výške 1 311,26 € s príslušenstvom“ postúpila na DPS financial consulting, s.r.o. Ten
listom z 25. septembra 2014 (č. l. 42) oznámil žalovanej postúpenie tejto pohľadávky na žalobcu.

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 5 písm. a) až c) sú v podstate len reprodukciou listín. Súd nepovažoval

za potrebné vykonávať dokazovanie ešte aj zmluvou o bežnom účte, keďže jej obsah je pre samotný
kontokorentný vzťah nepodstatný a existenciu účtu nikto nespochybňoval.

b) Pokiaľ ide o skutkový záver v bode 5 písm. d), žalobca, hoci bol na to podľa § 120 ods. 1 O. s.
p. povinný, nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, či, kedy, akou formou (písomne) a

akým obsahom bola žalovaná vyzvaná na splatenie svojich záväzkov. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje,
že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie
nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie uvedených listín (výziev, upomienok
a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok nedokázanie
hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle

uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti
musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky (o to viac, ak jej
pôvodným veriteľom bola banka). Na otázku súdu na pojednávaní, ktorou súd realizoval svoju povinnosť
podľa § 118 ods. 2 O. s. p., však žalobca výslovne uviedol, že písomnými výzvami nedisponuje.
Vzhľadom na to súdu nezostávalo nič iné než uzavrieť, že ich existencia, obsah, forma a dôjdenie

žalovanej neboli dokázané.

c) Skutkové zistenie v bode 5 písm. e) je len reprodukciou listinných dôkazov tam uvedených. Súd
nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie ešte aj obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky,
keďže v zmysle § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka oznámenie veriteľa (postupcu) o postúpení bez

ďalšieho legitimizuje postupníka na uplatňovanie pohľadávky voči dlžníkovi, bez ohľadu na obsahu
zmluvy medzi postupcom a postupníkom (to všetko samozrejme len za predpokladu, že postúpenie je
právne účinné, pozri ďalej). Ak v konaní bolo preukázané oznámenie postupcu, je dôkaz zmluvou o
postúpení nadbytočný. Preto súd dôkaz zmluvou o postúpení nevykonával.Právne vec súd posúdil takto:

7. V podaní z 23. marca 2015 žalobca uviedol, že žiada o priznanie 5,5 % ročného úroku z omeškania
zo sumy 1.097,64 € oproti 5 %-ám žiadaným v žalobe. Tento úkon súd posúdil ako zmenu žaloby, ktorú
uznesením vyhláseným na pojednávaní 17. septembra 2015 pripustil (§ 95 O. s. p.). Keďže doručenie
tohto uznesenia nebolo potrebné a podanie z 23. marca 2015 bolo žalovanej doručené do vlastných rúk
spolu s predvolaním, pokračoval súd ihneď v pojednávaní o zmenenej žalobe.

8. Žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaná uzavrela so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa
v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

9. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a

nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 7. septembru 2005, ale aj neskôr), ako
aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre
banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu
medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)

a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o
záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

10. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení
účinnom k 7. septembru 2005), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 27. septembru 2013
a neskôr) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Súd
sa nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z

pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa.
1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť
postúpenie na inú osobu než banku. Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie,
ktoré v prvej časti viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dôvetku
hovorí,žezasplneniatýchtopodmienokmožnopohľadávkupostúpiť„aj“natretiuosobu.Právezpoužitia

tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na
kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie
pohľadávky neprípustné, teda pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj
zákonodarca pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky
banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce

ustanovenie.

11. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady

nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby

jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so

závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho,
I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná
pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

12. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,
ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch
potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle §

120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie
podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie

postupníka.

13. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala
byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená na spoločnosť DPS financial
consulting,s.r.o.(27.septembra2013),bolitietopodmienkypostúpeniasplnené.Ikeďmožnopovažovať

za dokázané, že žalovaná bola v tom čase 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo
dokázané, že by bola aj písomne (porov. § 92 ods. 7 resp. 8 cit. zákona) vyzvaná na splnenie svojho
záväzku zo zmluvy zo 7. septembra 2005. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola
v čase jej postúpenia na uvedenú spoločnosť spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a

že DPS financial consulting, s.r.o., sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky a že ju mohol postúpiť na
žalobcu. Nemožno teda považovať za dokázané, že žalobca je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie
pred súdom.

14. Treba však opätovne pripomenúť, že ust. § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladali

naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udeje bez súhlasu klienta.
Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy obsahuje súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie
nepovažuje za platné.
Zmluva medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalovanou bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Z

hľadiska vtedajšieho znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohlo byť sporné, či sa takáto zmluva
kvalifikuje ako spotrebiteľská zmluva. Podľa ustanovenia § 879j Obč. zák. sa však aj zmluvy uzavreté
pred 1. januárom 2008 spravujú predpismi účinnými od 1. januára 2008. Keďže banka konala na pri
uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaná nekonala na tento
účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. v znení účinnom od 1.

januára 2008. Zmluva zo 7. septembra 2005 sa tak stala spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka od 1. januára 2008, ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne aplikujú
aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne
neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov.
C-415/11,MohamedAziz/CaixadeCatalunya,ods.68,C-226/12,ConstructoraPrincipado/JoseÁlvarez,
ods. 21) treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu
pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú

situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V
prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných
zmluvných podmienkach, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenie
osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu takustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom od 1. augusta
2004 spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky.

Postúpením pohľadávky pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, voči ktorému ho
ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník
vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci
určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem
toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových

pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom
presne vymedzených výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných
obchodných podmienok ho o túto ochranu oberá.
Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente,
ktorý žalovaná musela akceptovať ako celok cez čl. III ods. 7 zmluvy zo 7. septembra 2005. Ak by nebola
chcela akceptovať toto ustanovenie, mohla ho odmietnuť jedine tým, že by odmietla uzavrieť zmluvu,

teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o tom, že
by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
V dôsledku toho toto ustanovenie (ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok) treba považovať
za neprijateľnú podmienku v zmluve medzi bankou a žalovanou, ktoré je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák.
v citovanom znení neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia však má za následok, že v ňom obsiahnutý

súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný. Preto mohlo k
postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods. 7 resp. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva zo skôr uvedeného, preukázané neboli.

15. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne

nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu (výrok I).

16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,
preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.
Žalovaná žiadne trovy nežiadala, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151

ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,

v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.