Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. jún 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/655/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713216200
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1713216200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: ZEPTER SLOVAKIA spol. s r.o., so
sídlom v Bratislave, Karadžičova 7610/16, zastúpenému: JUDr. Ing. Ján Felšőci, advokát so sídlom v
Pezinku, M.R. Štefánika č. 1, proti žalovanej: O. S., bytom v Z., X. Č.. XX, o zaplatenie 1440,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 24. júna 2015 č.k.
9C 67/2014-31, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 1440 ,- eur s príslušenstvom titulom pohľadávky za nezaplatený tovar, ktorý dodal žalovanej
na základe kúpnej zmluvy; a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že
strany uzavreli kúpnu zmluvu č. XXXXXXX, zo dňa 19.05.2010, na základe ktorej si žalovaná záväzne
objednala tovar v celkovej hodnote 1440,- eur a zaviazala sa splácať cenu za objednaný tovar tak, že

prvá splátka v sume 300,- eur bola splatná dňa 20.05.2010 a každá ďalšia splátka v sume 228,- eur
bola splatná vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci , pričom posledná splátka mala byť zaplatená dňa
20.10.2010. Žalovaná nezaplatila ani jednu splátku a žalobca jej tovar nedodal. Po právnej stránke vec
posúdilpodľa§488,§491ods.1,§100ods.1,§101,§588,§591,§52ods.1,ods.2,ods.3,ods.4,§53
ods.5Občianskehozákonníkavspojenís§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaadospelk
záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou, založený kúpnou
zmluvou zo dňa 19.05.2010, posúdil ako vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, teda ako právny

vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorý musí byť posudzovaný podľa ustanovení upravujúcich právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru. V nadväznosti na túto skutočnosť ex offo prihliadal na skutočnosti
smerujúce k ochrane spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, keď v danej veci v súlade s § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadal na premlčanie žalovaného nároku ex offo.
Nepovažoval za dôvodnú námietka žalobcu, že nemôže na danú vec aplikovať ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2014 na konanie začaté pred týmto dátumom a porušil
zásadu zákazu retroaktivity a správne mal postupovať podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. a na premlčanie

prihliadnuť len na základe námietky žalovanej. Poukázal na to, že ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007
Z.z. bolo do tohto zákona zavedené s účinnosťou od 01.05.2014 zákonom č. 102/2014 Z.z. Napriek
tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
má procesnú povahu vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie normuje predovšetkým procesnúčinnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu
rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup

súdu v konaní. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia
potom platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Vzhľadom
na skutočnosť, že v čase rozhodovania už ustanovenie § 5b zákona č.250/2007 Z.z. bolo účinné, bol
povinný aplikovať ho vo všetkých prebiehajúcich konaniach vrátane súdnych konaní začatých pred jeho
účinnosťou,t.j.pred01.05.2014,akýmjeajkonanievprejednávanejveci.Poznamenal,žezákon č.

250/2007 Z.z. je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Pokiaľ teda otázka
prihliadania na premlčanie uplatneného nároku je v § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. upravená
odlišne od § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prednosť má špeciálna úprava zákona č. 250/2007 Z.z.
Žalobca mohol svoj nárok na zaplatenie kúpnej ceny uplatniť voči žalovanej najneskôr dňa 20.10.2010,
kedy bola splatnou posledná splátka kúpnej ceny, a preto sa nárok žalobcu premlčal najneskôr dňa
20.10.2010 (správne 20.10.2013 - poznámka odvolacieho súdu) a žaloba bola podaná dňa 28.10.2013

po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa
jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne prerušenia konania a
postúpenia návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska, či ustanovenie § 5b

zákona číslo 250/2007 Z.z. nie je nezákonné a v rozpore s Ústavou SR, iným zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu
v merite veci závisí od uvedeného stanoviska Ústavného súdu SR, dôvodiac tým, že mu postupom
súdu prvej inštancie bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné, arbitrárne, a preto ním bolo
porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces a princíp právnej istoty. Poukázal na to, že §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. je procesnou normou, na ktorú sa de facto nevzťahuje zákaz
retroaktivity, nakoľko tento pojem je spojený s účinnosťou hmotnoprávnych noriem, avšak uplatňuje
sa tu pojem intertemporality procesnej normy, teda časovej koexistencie skoršej a novšej procesnej

úpravy. S poukazom na prechodné ustanovenie zákona č. 102/2014 Z.z. zákonodarca uprednostnil
princíp okamžitej aplikability § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., kedy predmetné ustanovenie sa malo
aplikovať súdmi na všetky konania, o výsledku ktorých súd rozhodoval v čase po 01. 05. 2014,
nakoľko absentuje explicitné prechodné ustanovenie stanovujúce výnimku pre konania začaté pred
dňom účinnosti uvedeného ustanovenia zákona. S poukazom na uvedené mal zato, že

uvedená norma nie je rýdzo procesného charakteru, nakoľko zasahuje do hmotnoprávneho inštitútu
premlčania nároku. Vytýkal súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nesprávne
aplikoval na predmetné konanie § 5b. Poukázal na to, že v čase podania žalobného návrhu sa plne
riadil hmotnoprávnym ustanovením § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka uvedomujúc si premlčateľnosť
svojho nároku, tento nárok v čase začatia konania existoval a jeho nárokovateľnosť bola oslabená len v

prípade vznesenia námietky premlčania. V rozhodnom čase žalobca ani konajúci súd nemali akúkoľvek
vedomosť o akejkoľvek zmene v otázke premlčania nárokov voči spotrebiteľom ani o povinnosti súdu ex
offo prihliadať na premlčanie. Zmena premlčania nároku na de facto preklúziu je základným následkom
novoprijatej právnej normy od 01.05.2014, a preto nie je možné ju klasifikovať ako rýdzo procesnú normu
upravujúcu len spôsob konania súdov. Tým došlo k pochybeniu prvoinštančného súdu, keď uvedený

zásadný konštitutívny účinok normy obsiahnutej v § 5b použitím pravidiel aplikácie rýdzo pre procesné
normy pochybil, keď nevzhliadol zjavný zásah do princípu právnej istoty, jeho práva na spravodlivý
súdny proces garantované Ústavou Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie mal pred rozhodnutím
vo veci samej dospieť k záveru, že predmetné ustanovenie bez explicitného prechodného ustanovenia
javí znaky protiústavností, a preto mal sám pristúpiť k predloženiu veci Ústavnému súdu SR na zaujatie

stanoviska. Bez náležitého zaujatia stanoviska Ústavného súdu SR nemohol preto súd prvej inštancii
jednoznačne dospieť k svojmu rozhodnutiu vo veci samej zamietnutím žaloby len pre premlčanie, ktoré
až v čase rozhodovania sa stalo prekluzívnym zánikom práva žalobcu voči spotrebiteľovi. Mal zato, že
konanie má tiež inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď hoci sa
doručením žaloby dňa 28.10.2013 domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie žalovanej istiny s

príslušenstvom, súd ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku až dňa 17.03.2014, napriek jeho úhrade
nevydal vo veci platobný rozkaz ani inak nekonal, čo ho viedlo k urgencii zo dňa 10.02.2015 a
pojednávanievytýčilažpredvolanímzodňa17.03.2015,avšakplatobnýrozkaznikdynevydal.Zdôraznil,
že prvoinštančný súd od začiatku nekonal v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti a efektivity ajeho prieťahy mali zásadný vplyv na priebeh konania a jeho samotný výsledok, keď v prípade
zachovania základných pravidiel skráteného konania malo dôjsť k vydaniu platobného rozkazu v čase
neexistencie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

3. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej
len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3

CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie, vychádzajúc z nesporne zisteného skutkového stavu,
postupoval správne, keď právny vzťah medzi stranami založený kúpnou zmluvou zo dňa 12.05.2010
posúdil ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 a nasl. Obč. zák.) a s poukazom na § 5b zákona č.

250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaprihliadolexoffonapremlčaniežalobcomuplatňovanéhonárokuna
zaplatenie kúpnej ceny a s poukazom na § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zák. dospel k správnemu právnemu
záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu premlčaný, nakoľko bol uplatnený po uplynutí trojročnej
premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 20.10.2013. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených ,

pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce
rozhodnutie.

5. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01.05.2014, orgán

rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

6. Uvedené ustanovenie stanovilo zákonnú povinnosť súdu ex offo v každom konaní, predmetom
ktorého je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je
premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok priznať. Ust. § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z., a keďže neobsahuje osobitné
prechodné ustanovenie, ktoré by jeho účinnosť stanovovalo (posúvalo) na veci/konania rozhodované

(začaté) po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho; vzhľadom na jeho povahu procesnej
normy; aplikovať od 01.05. 2014 na všetky súdne konania, v ktorých súdy rozhodujú o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy; ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných
predpisoch.

7. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp.zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8 M Cdo
3/2015 zo dňa 28.05.2015, sp.zn. 8 M Cdo 13/2014 zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach
o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že
aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie

práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé,
že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež

zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a
právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti
sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva,

že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť)
posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by
rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre
premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu).8. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah zo spotrebiteľskej

zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto
nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú
skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či
dovolacie konanie).

9. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 M Cdo 13/2014 bolo na základe ústavnej sťažnosti
podrobené kontrole Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení č.k. II. ÚS 729/2015-11 zo dňa
04.11.2015 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal ústavne nekonformný výklad § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa, ako neopodstatnenú s konštatovaním, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu
akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia

ústavný súd nezistil; ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny, svojvoľný
a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy.

10. Vzhľadom na vyššie uvedený vývoj rozhodovacej činnosti a posun ďalšej súdnej praxe; stotožnil sa
v danej veci odvolací súd s názorom, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 01. aprílom 2015,

sa vyššie uvedené zákonné ustanovenie (§ 5b) vzťahuje. Pokiaľ teda súd prvej inštancie rozhodoval
o nároku žalobcu na zaplatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, pri ktorom premlčacia doba
predstavuje tri roky odo dňa, kedy mohlo byť právo uplatnené prvýkrát na súde (§ 101 Obč. zák.) v čase,
keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej
zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený, a zároveň povinný, prihliadať aj bez

návrhu na premlčanie uplatňovaného nároku bez ohľadu na to, že žalovaná námietku premlčania v
konaní nevzniesla. Nedôvodné sú preto námietky odvolateľa, ktorý argumentoval tým, že na aplikáciu
ustanovenia § 5b zákona č. 205/2007 Z.z., v znení od 01.05.2014, nie sú v preskúmavanej
veci splnené podmienky.

11. Nedôvodná je tiež argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie postupoval
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, keď na premlčanie uplatnených nárokov prihliadal podľa §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01.05.2014, bez toho, aby žalovaná v
konaní vzniesla námietku premlčania. Argumentácia žalobcu, na ktorej založil potrebu predloženia veci
Ústavnému súdu SR na posúdenie súladu § 5b s Ústavou SR; že zmena premlčania nároku na de facto

preklúziu bola následkom novoprijatej právnej normy od 01.05.2014, a preto nejde v prípade ust. 5b o
rýdzo procesnú normu upravujúcu len spôsob konania súdov, a preto konštitutívny účinok uvedeného
ustanovenia použitím pravidiel aplikácie rýdzo pre procesné normy (princíp okamžitej aplikability pri
absencie prechodných ustanovení) mal za následok zásah do princípu právnej istoty, jeho práva na
spravodlivý súdny proces garantované Ústavou SR; podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatňovala

prijatie záveru o zjavnej protiústavnosti uvedeného ustanovenia.

12. S poukazom na uvedené žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol v danej veci
bez predloženie veci Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Zhodne so súdom prvej inštancie
nedospel ani odvolací súd k záveru o splnení podmienok na konanie o súlade právnych predpisov, a

preto nepodal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania a návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol podľa § 162 ods. 1 písm. b) v spojení s § 162 ods. 3 CSP.

13. Skutočnosť, že prvoinštančný súd nekonal v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti a efektivity
a jeho prieťahy mali zásadný vplyv na priebeh konania a jeho samotný výsledok, nezakladá existenciu

žalobcom tvrdenej tzv. inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v danej
veci.

14. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie správne posúdil premlčanie žalobcom uplatňovaného nároku, a neboli ani splnené

podmienky na prerušenie konania, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; ktorým podanú žalobu
zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).15. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v tomto odvolacom konaní úspech v celom rozsahu,
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré jej vznikli

v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou aleboodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).