Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613207631
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613207631.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Miroslava Šeptáka, sudcov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Yvetty Dzugasovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. F. P., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. P., X.. XX, proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, so
sídlom Liptovský Mikuláš, M. M. Hodžu č. 30, IČO: 37 905 538, o diskriminačnej žalobe, v konaní o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/200/2013-225 zo dňa
30. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/200/2013-225 zo dňa 30.09.2014 vo výrokoch
o uložení povinnosti poskytnúť žalobcovi primerané zadosťučinenie za konanie v rozpore s dobrými

mravmi a za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo forme písomného ospravedlnenia, ktoré
je žalovaný povinný umiestniť na 15 dní do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, o uložení
povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500,- Eur, a to v lehote 15 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku mení tak, že žalobu žalobcu v uvedenej časti zamieta.

V zostávajúcej časti, odvolaním nenapadnutej zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania mení tak, že žalovanému trovy konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (Antidiskriminačný
zákon)povinnosťposkytnúťžalobcoviprimeranézadosťučineniezakonanievrozporesdobrýmimravmi
a za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo forme písomného ospravedlnenia, ktoré je
žalovaný povinný umiestniť na 15 dní do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na úradnej tabuli
žalovaného v nasledovnom znení: „Vážený pán JUDr. F. P., Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

Liptovský Mikuláš sa Vám ospravedlňuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a za nedodržanie
zásady rovnakého zaobchádzania, ktorého sa voči Vám dopustil počas Vášho výkonu štátnej služby na
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš". Zároveň týmto rozsudkom uložil žalovanému
podľa § 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 2.500,- Eur, a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V zostávajúcej časti
žalobu zamietol. Napokon uložil žalovanému podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.") povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 216,- Eur, a to v lehote troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah žaloby žalobcu, ktorý sa domáhal morálneho
zadosťučinenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku diskriminujúceho konania
žalovaného z dôvodu politického a iného zmýšľania žalobcu. Toto sa malo prejaviť v negatívnom postojik žalobcovi, odňatí služobného telefónu, zakázaní služobného vozidla, znížení funkčného príplatku,
odvolaní členstva žalobcu v rôznych komisiách, v upozornení na nedostatočné plnenie služobných
povinností a nakoniec v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta. Okresný súd ďalej poukázal na

fakt, že skutkové okolnosti veci týkajúce sa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, odňatia
funkčného príplatku, zániku jeho funkcií v jednotlivých komisiách, ako aj zrušenia jeho miesta atď. neboli
sporné. Zdôraznil, že v prípade tzv. antidiskriminačnej žaloby je povinnosťou žalobcu, aby špecifikoval
konanie žalovaného majúce znaky diskriminačného konania a súčasne uviedol diskriminačný dôvod (§
2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona). Ďalej akcentoval fakt, že žalobca neoznámil súdu skutočnosti, z

ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu
politického zmýšľania žalobcu. Iná situácia nastala v prípade diskriminačného dôvodu spočívajúceho
v inom zmýšľaní o riadení a činnosti úradu práce. Súd mal preukázané, že žalobca nielen v pozícii
právnika žalovaného, ale aj ako zástupca riaditeľky sa vo vymedzenom rozsahu podieľal na chode a
riadení úradu práce, o jeho fungovaní mal svoje predstavy a v uvedených pozíciách, ktoré zastával
preto logicky realizoval svoje zámery týkajúce sa riadenia a činnosti úradu práce. Existenciu uvedeného

diskriminačného dôvodu nepriamo preukazuje aj vyjadrenie samotného žalovaného, v ktorom poukázal
na zásadný rozpor medzi smerovaním v metodike, formách a spôsoboch riadenia úradu zo strany
nového riaditeľa a názormi a prácou žalobcu. Napokon žalovaný uviedol, že doterajšia činnosť a riadenie
úradu práce nenaplňovala predstavy Ing. Nemca, a preto bol rozhodnutý riešiť čiastočne aj organizačnú
štruktúru úradu a preradenie vedúcich zamestnancov na iné pracovné miesta. Žalobca oznámil súdu

skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania práve z dôvodu iného zmýšľania o riadení a činnosti úradu. Žalujúca strana
uviedla, konkrétne skutkové tvrdenia ozrejmujúce diskriminačné konanie žalovaného, ktoré má spočívať
vodňatíčastiosobnéhopríplatku,odňatínáhradyzapohotovosťprizabezpečovaníopatrenípreobdobie
krízovej situácie, zrušení zabezpečovania služobnej pohotovosti, upozornení pre neplnenie služobných

úloh, opätovnom znížení osobného príplatku, odvolaní zo všetkých poradných komisií, zamedzení
možnosti používať služobné vozidlo, odobratí služobného telefónu a zrušení štátnozamestnaneckého
miesta. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil a aj predložil konkrétne listinné dôkazy. Za
uvedeného procesného stavu došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného tak, ako to má
na mysli ustanovenie § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Žalovaný bol preto povinný preukázať,

že svojím konaním neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Túto povinnosť si nesplnil, dôkazné
bremeno neuniesol, čo malo za následok neúspech žalovaného v konaní. Ani výpoveďou svedkyne
PhDr. S. S.alovaný nepreukázal, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Okresný
súd ďalej v podrobnostiach poukázal na jednotlivé diskriminačné kroky žalovaného. V prípade zníženia
osobného príplatku došlo k priamej diskriminácii žalobcu, pretože sa s ním zaobchádzalo menej

priaznivo, ako by to bolo s inou osobou v porovnateľnej situácii. O formu nepriamej diskriminácie
išlo pri zrušení zabezpečovania služobnej pohotovosti žalobcom, ako aj pri jeho odvolaní zo všetkých
poradných komisií. Aj bývalý štatutárny zástupca žalovaného Ing. Nemec potvrdil, že takéto odvolanie
nebolo motivované pochybeniami žalobcu, ale potrebou zmeny. Rovnako za nepriamu diskrimináciu
považoval okresný súd aj odňatie náhrady za pohotovosť. Upozornenie na neplnenie služobných

povinností znamenalo priamu diskrimináciu. Pokiaľ svedkyňa PhDr. S. uvádzala, že takéto upozornenie
bolo doručené aj iným zamestnancom, nekonkretizovala, o čo presne išlo. Za priamu diskrimináciu
považoval okresný súd odňatie služobného telefónu a tiež možnosti používať služobné vozidlo.
Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta bolo podľa názoru okresného súdu považované za nepriamu
diskrimináciu. Žalovaný podľa úsudku súdu prvého stupňa nepreukázal, že takéto zrušenie miesta bolo

objektívne zdôvodniteľné princípom hospodárnosti. V konaní boli zároveň preukázané konfliktné vzťahy
medzi žalobcom a Ing. Nemcom, zastrašujúce a ponižujúce pracovné prostredie malo dokonca následky
na psychickom zdraví žalujúcej strany. K príčinám tohto stavu sa vyjadrila aj MUDr. P., ktorej výpoveď
potvrdila argumentáciu žalobcu.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zmeny a zamietnutia žaloby. Uviedol, že všetky kroky, ktoré pociťoval žalobca ako diskriminačné súviseli
s organizáciou práce na úrade práce, nie s osobou žalobcu. Pozície právnikov boli zrušené celoplošne
prevšetkyúradypráce,sociálnychvecíarodiny,vsúvislostisčímpoukázalnapredloženýlistinnýdôkaz.
Z vykonaného dokazovania nevyplynulo také správanie žalovaného, ktoré by mohlo byť hodnotené ako

diskriminačné. Pokiaľ ide o zhoršený psychický stav žalobcu, tento bol výrazom jeho subjektívneho
pohľadu na vzniknutú situáciu. Výšku priznaného finančného zadosťučinenia nepovažoval odvolateľ za
primeranú. Vzhľadom na odbornosť a prax žalobcu je v jeho možnostiach nájsť si inú vhodnú prácu.Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Zopakoval svoje argumenty už skôr prezentované v konaní, predovšetkým akcentoval neprimerané
a diskriminujúce správanie sa Ing. Nemca, ktoré pretrvalo aj po ukončení štátnozamestnaneckého

pomeru.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. toto rozhodnutie
zmenil tak, že návrh zamietol.

Predmetom konania bolo v posudzovanej veci tvrdené diskriminujúce konanie žalovaného vo vzťahu
k žalobcovi. Okresný súd založil svoju argumentáciu na tom, že žalobca v súlade s 11 ods. 2
Antidiskriminačného zákona oznámil súdu, že jeho právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého
zaobchádzania. Následne bolo v súlade s odsekom 3 uvedeného ustanovenia povinnosťou žalovaného
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z

ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Uvedené
východiskové pravidlá rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žaloby boli základom aj pre rozhodnutie
odvolacieho súdu. Pokiaľ však išlo o následné vyhodnotenie tvrdených okolností zakladajúcich
porušenie základných práv žalobcu, tu sa druhostupňový súd s názorom okresného súdu nestotožnil.

Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí,
organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou,
skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania,
veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie atď., pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo
nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi

znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskrimináciou je tiež každé neopodstatnené
nerovnakézaobchádzaniesľuďmizostranyštátu,právnickýchalebofyzickýchosôb,ktorímajúistúmoc,
právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí.
Pôvodným významom latinského slova „discriminare" je „rozlišovať". „Rozlišovanie" je pojem, ktorý sám
osebenemánegatívny,aleanipozitívnyvýznam,získavahoažvspätostiskonkrétnousituáciou,vktorej

sa rozlišovanie uplatňuje. Diskriminácia ľudí môže mať množstvo najrozmanitejších dôvodov, ako napr.
rasový alebo etnický pôvod, národnosť, štátne občianstvo, jazyk, rodinný stav, vierovyznanie, sociálny
pôvod, majetok, vek, rod, pohlavie, sexuálna orientácia, politická príslušnosť, členstvo v politických či
odborových organizáciách, zdravotné postihnutie, ďalšie dôvody vyplývajúce z akéhokoľvek predsudku
(napr. výška v cm, krása, sexuálna príťažlivosť, temperament, zajakavosť, výslovnosť...).

Každý jeden človek je priraďovaný na základe určitých kritérií i k menšine a tým sa dostáva voči
väčšine do nevýhodného postavenia. Na základe iných kritérií môže však byť vnímaný ako príslušník
spoločenskej väčšiny a v tomto postavení má vedomú či podvedomú snahu brániť svoje výhody na úkor
menšiny a jej snahy o rovnaké zaobchádzanie vníma ako ohrozenie svojho postavenia. Diskriminačné
správanie býva najčastejšie spojené s diskrimináciou menšín alebo s diskrimináciou slabších bez

dostatočnej spoločenskej podpory. Absencia kritiky či pomenovania diskriminačného správania je
podmienkou jeho pretrvávania či stupňovania diskriminácie.
Podľa § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k
národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského

stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.
Ďalej sa žiada uviesť, že subjektívny názor dotknutej osoby na diskrimináciu jej osoby nie je
dôvodom na prijatie záveru, že tu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z ustanovenia 11 ods.

2 Antidiskriminačného zákona totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu.
Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že
došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také
dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho odlišnosť,
napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, politická činnosť a pod. Až následne sa presúva
dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadurovnakého zaobchádzania (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30.
apríla 2009).
V danom prípade žalobca poukázal v žalobe a vo svojich ďalších vyjadreniach prezentovaných v

konaní na to, že v dôsledku konania štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. Nemca malo dôjsť k jeho
diskriminácii z dôvodu politického alebo iného zmýšľania. Okresný súd v podrobnom odôvodnení svojho
rozhodnutia správne poukázal na fakt, že odlišné zaobchádzanie z dôvodu politickej činnosti žalobcu
tu nebolo preukázané, resp. žalobca neoznámil súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z tohto dôvodu došlo. Uvedený záver

žalobca nijako nespochybnil. Súd prvého stupňa preto následne zobral za základ svojho rozhodnutia
preukázané konanie žalovaného voči žalobcovi z dôvodu jeho iného zmýšľania, ktoré malo spočívať v
rozdielnych predstavách účastníkov o fungovaní úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
K uvedenému považoval krajský súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na spôsob fungovania štátnej
správy, ktorej uskutočňovanie sleduje predovšetkým verejný záujem a je organizovaná na základe
príslušných právnych predpisov v súlade s predstavami legitímne zvolených predstaviteľov štátnej moci.

Štátna správa je určitá praktická činnosť, ktorá zabezpečuje realizáciu jednotlivých funkcií štátu a je pod
dohľadomštátu.Štátnasprávajesúčasťouverejnejsprávyvykonávanejvoverejnomzáujme;aplikujesa
pri nej povinnosť, ktorá je právnym predpisom daná a ktorá je vykonávaná verejnoprávnymi subjektmi.
Štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu - orgány štátnej správy. Svoje úlohy vykonávajú
nie vo svojom mene, ale v mene štátu, a tak prípadné úspechy, ale aj neúspechy sú smerované nie na

konkrétny orgán, ale na štát. Štátna správa reprezentuje nadraďovaciu a výkonná sféru, ktorá používa
donucovacie metódy na dosiahnutie svojich cieľov. Toto donútenie možno vykonávať, len prostriedkami
a formami, ktoré ustanovujú platné právne predpisy, musí byť primerané vymáhanej povinnosti a uplatniť
ho môže len kompetentný orgán.

Pokiaľ štátny orgán realizuje svoje funkcie naznačeným spôsobom, v súlade s právnymi predpismi a
tiež s cieľmi nastavenými nielen samotným orgánom umiestneným v rámci štruktúry štátnych orgánov
na najnižšom stupni (napr. úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ako tomu bolo v posudzovanej veci),
ale aj na základe stratégií a filozofie jeho nadriadených orgánov, vrátane ústredných orgánov štátnej
správy, nemožno uvedené považovať nijako za protizákonné, diskriminačné, obchádzajúce zákon, či

inak zasahujúce do práv osoby majúcej inú predstavu o fungovaní vecí verejných. Inak povedané, štátna
správamávosvojejpodstatepolitickýcharakterametódyjejčinnostisazuvedenéhocharakteruodvíjajú
nezávisle od subjektívnej predstavy osôb zastávajúcich protichodné postoje.

Ako bolo uvedené vyššie, okresný i krajský súd sa zhodli na názore, že žalobca neoznámil súdu

skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že tu došlo k diskriminácii z dôvodu politickej
angažovanosti žalobcu. Pokiaľ ide o „iné zmýšľanie" tohto účastníka, ktoré bolo vzaté za základ
vyhovujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, toto z pohľadu súdu druhého stupňa a v zmysle vyššie
naznačených úvah, nemohlo byť dôvodom pre konštatovanie diskriminačného postupu žalovaného
voči svojmu zamestnancovi. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia akcentoval predovšetkým

rozdielne predstavy žalobcu a Ing. Nemca ako štatutára žalovaného vo veciach smerovania, v metodike,
formách a spôsobe riadenia úradu. Uvádzal tiež, že žalobca mal „svoje predstavy" o fungovaní
žalovaného, a preto logicky realizoval tieto zámery týkajúce sa riadenia a činnosti úradu práce. Odvolací
súd bol presvedčený, že žalobca ako zamestnanec orgánu štátnej správy si nemohol pri zmene v pozícii
jeho nadriadeného presadzovať právo na svoje záujmy, myšlienky, koncepty týkajúce sa riadenia, pokiaľ

tieto boli v rozpore s líniou naznačenou riaditeľom, prípadne aj orgánmi vyššieho stupňa v rámci politiky
fungovania štátnej správy na danom úseku. Uvedeným nemožno samozrejme spochybniť odbornosť,
snahu, či prínos žalobcu pre žalovaného; jeho pozícia však v rámci organizačnej štruktúry nebola taká,
aby mohol akokoľvek presadzovať odlišnú filozofiu činnosti žalovaného. Táto odlišnosť nespadá pod
ochranu v zmysle Antidiskriminačného zákona a nemožno na jej základe vyvodiť závery o práve žalobcu

na ochranu podľa tohto predpisu.

Aj v prípade negatívneho, či diferencujúceho správania sa Ing. Nemca voči žalobcovi, toto mohlo
byť prejavom rozdielneho prístupu, nie však na základe odlišnej vlastnosti žalobcu, tak ako to bolo
vymedzené vo vyššie rozoberanej definícii diskriminácie, ale na základe iných predstav riadenia a

činnosti orgánu štátnej správy. Všetky prejavy nasmerované voči žalobcovi - odvolanie z komisií,
zníženie platu, odobratie služobného telefónu atď., ktoré mohli byť subjektívne pociťované ako
neprimerane zasahujúce do jeho práv, boli z pohľadu odvolacieho súdu prejavom negatívnej pracovnej
atmosféry na pracovisku, ale nie dôsledkom diskriminačného konania, keďže odlišný náhľad nachod orgánu štátnej správy nemohol založiť postup podľa príslušných ustanovení Antidiskriminačného
zákona.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.),
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V konaní bol úspešný
žalovaný, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, preto rozhodol krajský tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozsudku.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.