Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. máj 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoPr/5/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211227014
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7211227014.4

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu P.. V. Š., bytom v A., A.. Z. Č.. X, zastúpeného JUDr.
Jánom Šálym, advokátom so sídlom v Košiciach, Osloboditeľov č. 66, proti žalovanému Mestu Košice
so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. 48/A, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice II zo dňa 27.4.2015 č.k. 28Cpr 1/2011-569 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
žalovaného zo dňa 26.5.2011 dané žalobcovi je neplatné.

2. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že účastníci uzatvorili pracovnú zmluvu
dňa 28.2.2007 na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného práce referenta pre právnu
a sporovú agendu a tieto práce vykonával podľa organizačného poriadku účinného od 1.1.2009 v
organizačnom zaradení vo výkonnom oddelení školstva. Ďalej vychádzal zo zistenia, že mestské
zastupiteľstvo v Košiciach na zasadnutí dňa 19.4.2011 uznesením č. 42 schválilo nový Organizačný
poriadok Magistrátu Mesta Košice, ktorým bola dovtedajšia organizačná štruktúru nahradená novou
organizačnou štruktúrou, podľa ktorej sa Úrad magistrátu Mesta Košice s účinnosťou od 26.4.2011 členil
na nové oddelenia a v nich na nové referáty. Následne dňa 26.4.2011 primátor vydal rozhodnutie ktorým
v nadväznosti na zmenu Organizačného poriadku a v záujme zvýšenia efektívnosti práce rozhodol o
organizačnej zmene spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov Mesta Košice o 19. Toho istého dňa
primátor mesta rozhodnutím stanovil počty zamestnancov na jednotlivých odborných útvaroch Mesta
Košice tak, že pre útvar hlavného kontrolóra 8 pracovných miest, kanceláriu primátora 15 pracovných
miest, riaditeľa magistrátu 1 pracovné miesto, sekretariát riaditeľa magistrátu 1 pracovné miesto,
oddelenie podpornej činnosti 1 pracovné miesto, referát archív mesta Košice 5 pracovných miest, referát
samosprávnych orgánov 4 pracovné miesta, referát personalistiky 4 pracovné miesta, referát civilnej
obrany a bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci 8 pracovných miest, referát ekonomiky 10 pracovných
miest, referát hospodárskej správy 23 pracovných miest, oddelenie výstavby, investície a stavebného
úradu 84 pracovných miest, oddelenie životného prostredia 17 pracovných miest, oddelenie riadenia
mestských podnikov 8 pracovných miest, oddelenie právne a majetkové 41 pracovných miest, oddelenie
ekonomické 69 pracovných miest, oddelenie strategického rozvoja 101 pracovných miest, Lunik IX
26 pracovných miest a mimoevidenčný stav 11 pracovných miest. Podľa takto stanoveného počtu
zamestnancov na jednotlivých útvaroch po organizačnej zmene malo byť u žalovaného vytvorených 418
pracovných miest. Podľa štruktúry pracovných miest predložených žalovaných bolo pred organizačnou
zmenou v rámci mesta vytvorených 465 pracovných miest. Dňa 23.5.2011 primátor mesta v nadväznosti
na schválenie zmeny Organizačného poriadku Magistrátu a vlastné rozhodnutie o organizačnej zmene
spočívajúce v znížení stavu zamestnancov o 19 rozhodol o zrušení 19 pracovných miest (pracovných
pozícií), uvedených v prílohe tohto rozhodnutia, medzi inými tiež pracovné miesta referenta pre
právnu a sporovú agendu, oddelenia školstva, obsadeného žalobcom. Následne vychádzal súd zo

zistenia, že žalovaný listom zo dňa 23.5.2011 požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie výpovede
zamestnancov navrhnutých na skončenie pracovného pomeru. Odborová organizácia písomné potvrdila
priamo na žiadosti jej prevzatie dňa 23.5.2011. Dňa 24.5.2011 primátor mesta vydal obsahovú náplň
činnosti jednotlivých oddelení a referátov Magistrátu mesta Košice. Dňa 26.5.2011 žalovaný vypracoval
a osobne doručil žalobcovi výpoveď. Výpoveď vo svojom obsahu odkazovala na zmenu organizačného
poriadku magistrátu s tým, že dovtedajšie pracovné miesto bolo zrušené a nemá pre žalobcu iné vhodné
pracovné miesta, ani možnosť ďalej ho zamestnávať.

3. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu na
určenie neplatnosti danej mu výpovede je dôvodný. Súd bol toho názoru, že porovnaním celkového počtu
pracovných miest podľa systemácie s počtom pracovných miest u žalovaného v čase pred organizačnou
zmenou a po organizačnej zmene možno konštatovať, že skutočným zmyslom organizačnej zmeny bolo
dosiahnutie zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce, čím podľa názoru
súdu bol splnený základný hmotnoprávny predpoklad pre uplatnenie výpovede z pracovného pomeru.
Podľa názoru súdu však cieľom tejto organizačnej zmeny nebolo a ani nemohlo byť zrušenie konkrétnej
pracovnej pozície ako takej žalobcu, nakoľko účinnosťou nového Organizačného poriadku magistrátu
dovtedajšia organizačná štruktúra magistrátu bola nahradená úplne novou organizačnou štruktúrou.
Žalobca nikdy nebol zaradený do systematizácie pracovných miest vychádzajúcich z organizačného
poriadku magistrátu účinného od 26.4.2011 z čoho vyvodil, že ku dňu rozhodnutia o organizačnej zmene
26.4.2011 pôvodná pracovná pozícia žalobcu už bola zrušená rozhodnutím mestského zastupiteľstva
o zmene organizačného poriadku a nová pracovná pozícia nebola určená. Ak teda zamestnávateľ
dňa 23.5.2011 rozhodol o zrušení pracovného miesta žalobcu realizoval len skoršie organizačné
rozhodnutie o znížení celkového počtu zamestnancov o 19. Z tohto dôvodu nemožno vyvodiť zrušenie
pracovného miesta žalobcu, ale ani pracovných miest iných zamestnancov. Súd sa ďalej zaoberal tým,
či zníženie stavu zamestnancov predpokladá organizačných opatrením, nemohol žalovaný dosiahnuť i
bez toho, aby musel dať žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť. V tejto súvislosti
uviedol, že v čase od rozhodnutia primátora mesta Košice o organizačnej zmene dňa 26.4.2011 do
uplatnenia výpovede žalobcovi dňa 26.5.2011 odporca skončil pracovný pomer so 6 zamestnancami
dohodou a ôsmym zamestnancov pracovný pomer skončil uplynutím dohodnutého času jeho trvania
a dňa 31.5.2011 žalovaný ukončil dohodou pracovný pomer s 5 zamestnancami, dňa 8.6.2011 s 1
zamestnancom, dňa 30.6.2011 s 3 zamestnancami, ktorých všetkých sa predmetná organizačná
zmena týkala a všetci už minimálne 23.5.2011 so skončením pracovného pomeru dohodou súhlasili.
V čase od 15.8.2011 do 26.9.2011 došlo u žalovaného ku skončeniu pracovných pomerov uplynutím
dohodnutých časov ich trvania s ďalšími 33 zamestnancami, v prevážnej miere v pracovnom zaradení
domovník. Vychádzajúc z týchto skutočností dospel súd k záveru, že vzhľadom na predpokladané
zníženie počtu zamestnancov mohlo byť dosiahnuté inak, ako pomocou skončenia pracovného pomeru
so žalobcom výpoveďou. Medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu neexistovala teda
príčinná súvislosť. Skončenie pracovného pomeru so žalobcom tak podľa názoru súdu neprestalo
realizáciu organizačného opatrenia z 26.4.2011 ale malo základ v iných skutočnostiach, ktoré so
znížením počtu zamestnancov nesúviseli.

4. Súd považoval za neplatnú výpoveď aj z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovaného
ako zamestnávateľa. V tejto súvislosti súd konštatoval, že v čase vyplatenia výpovede bolo u
žalovaného voľné pracovné miesto vodiča, nakoľko bolo obsadené až 1.6.2011 a pred uplatnením
výpovede žalovaný dňa 16.5.2011 obsadil voľné pracovné miesto referenta pre vnútornú správu
novým zamestnancom. Pracovné činnosti vykonávané na týchto pracovných miestach nepredpokladali
osobitnú kvalifikáciu zamestnanca, nevyžadovali také skúseností, ktorými by žalobca nedisponoval,
alebo ktoré by nemohol získať jednoduchou prípravou a nekladli zvláštne nároky ani na zdravotný stav
zamestnanca. Minimálne tieto pracovné miesta nepochybne boli pre žalovaného vhodnými pracovnými
miestami. Pokiaľ ich teda žalovaný pred uplatnením výpovede žalobcovi neponúkol, nesplnil podmienku
uvedenú v ust. § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a výpoveď z toho dôvodu je neplatná.

5. Vzhľadom na takéto posúdenie uplatneného nároku žalobcu súd za bezvýznamné považoval zaoberať
sa ďalšími hmotnoprávnymi, formálnymi, materiálnymi podmienkami platnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou. Vzhľadom na to, že ich posúdenia, nech by bolo akékoľvek, nebolo by spôsobilé
ovplyvniť záver súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

6. Vo vzťahu k námietkam žalovaného súd uviedol, že v čase keď primátor mesta rozhodol o organizačnej
zmene spočívajúcej v znížení počtu zamestnancov o 19, nebolo ešte zrejmé zaradenie zamestnancov
v rámci novej organizačnej štruktúry, čo je prirodzené, preto pokiaľ dňa 26.4.2011 žalovaný rozhodol
o organizačnej zmene, nevyhnutne ňou nemohlo dôjsť k vymedzeniu dôvodu nadbytočnosti vo vzťahu
ku konkrétnemu pracovnému miestu a tým ani vo vzťahu ku konkrétnemu zamestnancovi. Preto ak
žalovaný až dňa 23.5.2011 rozhodol o zrušení pracovného miesta žalobcu, realizoval podľa názoru súdu
skoršie organizačné rozhodnutie o znížení celkového počtu zamestnancov o 19 určením konkrétnych
zamestnancov, skončením pracovného pomeru, s ktorými mienil dosiahnuť už prijatú organizačnú
zmenu. Podľa názoru súdu len zo skutočnosti, že pôvodná pracovná pozícia žalobcu už nebola uvedená
v novej organizačnej štruktúre rozhodne nemožno vyvodiť jeho nadbytočnosť, keďže nesporne v
súvislosti s predmetnou organizačnou zmenou, nedochádzalo k zmenám úloh zamestnávateľa.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobu zamietol. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie o organizačnej zmene je nutné brať
v súvislosti s ďalším rozhodnutím - stanovením počtu zamestnancov. Jeho primárnym účelom ako
zamestnávateľa bolo efektívne využitie pracovných síl, čo je nepochybne spojené so skladbou
jednotlivých pracovných pozícií. K rozhodnutiu primátora o stanovení počtu zamestnancov bola
priložená štruktúru jednotlivých pracovných pozícií, pričom s pracovnou pozíciou žalobcu sa tam
už nepočítalo. Táto štruktúra pracovných miest je znázornená v organizačnej štruktúre, ktorá bola
súdu predložená. Je podľa jeho názoru irelevantné, kedy boli vydané jednotlivé obsahové náplne
novovytvorených útvarov, nakoľko vydanie novej obsahovej náplne reflektovalo prijaté rozhodnutia o
organizačnej zmene. Ak by ostal pracovný pomer žalobcu zachovaný, zaradenie zachované pracovného
miesta žalobcu pod konkrétny odborový útvar by bolo prakticky nemožné. Táto „prekážka“ by bola
od počiatku trvalého charakteru a to vzhľadom na počty zamestnancov a ich funkčné zaradenie pod
jednotlivé novovzniknuté útvary. Žalovanému nemohol ponúknuť v čase uplatnenia výpovede žiadne
pracovné miesto, nakoľko žiadna iná práca spojená s príslušnou pozíciou nespĺňala atribút „vhodnosti“
pre žalobcu. Väčšinou voľných pracovných miest bolo možné obsadiť výlučne takými osobami, ktoré
spĺňali príslušné kvalifikačné predpoklady, prípadne sa vyžadovala aj viacročná prax. Súd vhodnosť
resp. nevhodnosť týchto pracovných miest v odôvodnení rozsudku nepovažoval za nutné preskúmavať,
preto konštatuje, že v celom rozsahu sa pridržiava svojich písomných stanovísk k jednotlivým pracovným
miestam. Nad rámec však uviedol, že ak aj niektoré z predmetných voľných pracovných miest boli v danej
dobe resp. neskôr obsadené novými zamestnancami, vždy sa jednalo o osoby s potrebným vzdelaním
a s viacročnou praxou, prípadne spĺňali iné požadované predpoklady. Pokiaľ ide o posudzované
pracovné miesta „vodič a referent pre vnútornú správu“ žalovaný uviedol, že uvedené pracovné miesta
nezodpovedajú kvalifikácii žalobcu a vôbec nesúviselo s pôvodnou pracovnou činnosťou žalobcu.
Práve preto berúc do úvahy žalobcovú pracovnú pozíciu - funkciu právnika vyžadujúcu si patričné
vysokoškolské vzdelanie žalovaný nepovažoval bežnú funkciu „pokladníka“ alebo „vodiča“ za prácu,
ktorá by bola zodpovedajúca predošlému pracovnému zaradeniu žalobcu a teda z celkom objektívnych,
relevantných a vnútorne logických konzistentných dôvodov dospel k záveru, že tieto pracovné miesta
nemôžu byť žalobcom v prípade hodnotené ako iná vhodná práca. Má za to, že výpoveď bola riadne
prerokovaná s príslušnou odborovou organizáciou.

8. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani pre
zmenu rozhodnutia.

9. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno
považovať za správne, ak vychádza z názoru, že medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
žalobcu neexistovala príčinná súvislosť a zároveň, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť.

10. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď tiež iba
z dôvodu, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu, o zmene jeho úloh, technického vybavenia a o znížení stavu zamestnancov
s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

11. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

12. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne konštatoval, že skutočným zmyslom organizačnej
zmeny žalovaného bolo dosiahnutie zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti
práce, čím bol splnený základný predpoklad pre uplatnenie výpovede z pracovného pomeru podľa §
63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Za správne možno považovať aj konštatovanie, že cieľom organizačnej
zmeny nebolo zrušenie konkrétnej pracovnej pozície a pôvodná pracovná pozícia žalobcu a rovnako i
všetkých ostatných zamestnancov u žalovaného bola zrušená rozhodnutím mestského zastupiteľstva
Mesta Košice o zmene Organizačného poriadku a nová pracovná pozícia nebola určená. Keďže cieľom
organizačného opatrenia žalovaného bolo zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity
práce a teda nie zrušenie konkrétnych pracovných miest, správne sa súd prvej inštancie zaoberal
príčinnou súvislosťou medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu a v tejto súvislosti aj
zistením, či samotné zníženie stavu zamestnancov predpokladané organizačným opatrením nemohol
zamestnávateľ dosiahnuť i bez toho, aby musel dať žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru pre
nadbytočnosť.

13. Z obsahu spisu je zrejmé, že k organizačnej zmene došlo rozhodnutím primátora zo dňa 26. 4.2011 a
výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 26.5.2011. Pre posúdenie príčinnej súvislosti medzi organizačnou
zmenou a nadbytočnosťou žalobcu je rozhodujúce, aký mal byť stav zamestnancov k 26.4.2011 t.j.
ku dňu účinnosti prijatia organizačnej zmeny. Ak by predpokladané (organizačnou zmenou určené)
zníženie počtu zamestnancov žalovaného ku dňu 26.4.2011 mohlo nastať inak, než výpoveďou, a
bola by táto skutočnosť známa už v čase podania výpovede, potom by tu nebola príčinná súvislosť
medzi nadbytočnosťou žalobcu a prijatými organizačnými zmenami. Preto príčinnú súvislosť je potrebné
skúmať ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, t.j. ku dňu 26.4.2011.

14. V čase rozhodnutia o organizačnej zmene spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov zo dňa
26.4.2011 a uplatnenia výpovede žalobcovi dňa 26.5.2011 žalovaný ukončil pracovný pomer so 6
zamestnancami dohodou a 8 zamestnancom pracovný pomer skončil uplynutím dohodnutého času. Z
uvedeného je zrejmé, že žalovaný ukončil pracovný pomer so 14 zamestnancami v čase od 26.4.2011 do
26.5.2011 t.j. do doručenia výpovede žalobcovi, preto nemožno považovať za správny záver súdu prvej
inštancie, že predpokladané zníženie počtu zamestnancov mohlo byť dosiahnuté inak ako pomocou
skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou a teda, že medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou žalobcu neexistovala príčinná súvislosť. Z rozhodnutia o organizačnej zmene vyplýva,
že bolo rozhodnuté o znížení 19 miest zamestnancov. Pre posúdenie, či je daná príčinná súvislosť medzi
prijatými organizačnými zmenami a nadbytočnosťou žalobcu nie je významné to, že v čase po doručení
výpovede žalobcovi t.j. po 26.5.2011 žalovaný ukončil pracovný pomer s ďalšími zamestnancami.

15. Vo vzťahu k ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce je potrebné
uviesť, že inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca, zodpovedajúca zdravotnému
stavu, schopnostiam a pokiaľ možno i kvalifikácii zamestnanca. Takouto prácou treba predovšetkým
rozumieť prácu, zodpovedajúcou kvalifikácii zamestnanca, až potom (pokiaľ nie je pracovné miesto
zodpovedajúce kvalifikácii zamestnanca voľné), prácu, pre výkon ktorej sa zvláštna kvalifikácia
nevyžaduje.

16. V prejednávanej veci súd mal za preukázané, že v čase uplatnenia výpovede bolo u žalovaného
voľné pracovné miesto vodiča, nakoľko bolo obsadené až 1.6.2011 a pred uplatnením výpovede
žalovaný dňa 16.5.2011 obsadil voľné pracovné miesto referenta pre vnútornú správu novým
zamestnancom. Z dôvodov napadnutého rozhodnutia avšak nie je zrejmé, či súd sa zaoberal otázkou,
či uvedené pracovné miesta boli voľnými aj v čase uplatnenia výpovede žalobcovi. Je tomu tak preto,
že pre posúdenie platnosti výpovede z pracovného pomeru je rozhodujúci stav v čase výpovede i z

hľadiska splnenia povinnosti uložených žalovanému ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Za predčasný a
preto aj nesprávný treba považovať záver súdu, že žalovaný nesplnil podmienku uvedenú v ust. § 63
ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a preto je výpoveď z tohto dôvodu neplatná.

17. Vzhľadom na to, že súd sa nezaoberal ďalšími hmotnoprávnymi, formálnymi i materiálnymi
podmienkami platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, neboli splnené podmienky pre
potvrdenie, ani zmenu napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods.1 písm.
b/ a c/ C.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vychádzať z názoru odvolacieho súdu vysloveného
v tomto zrušujúcom uznesení a následne posúdiť aj ďalšie hmotnoprávne a materiálne podmienky
platnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou.

19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 1 C.s.p.).

20. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 5. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.