Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. september 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/532/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612208840
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612208840.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu BBF capital a.
s., Námestie SNP 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 618 268, zast. Mgr. Anetou Tabačkovou,
advokátkou, Námestie SNP 17, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166

073, v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14C/55/2012-119 zo dňa 23.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu o zaplatenie 11 067,23 Eur s
príslušenstvom zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania

nepriznal. Žalobca svoj nárok opieral o skutočnosť, že B.. B. Y. si po odvolaní z funkcie súdneho
exekútora a s tým súvisiacim vylúčením z výkonu exekúcie v konaniach vedených na jeho úrade v
prospech žalobcu ako oprávneného v exekučných konaniach nesprávne, v rozpore s vyhláškou MS SR
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, vypočítal výšku odmeny za výkon exekúcie,
keď ako základ pre výpočet odmeny nesprávne použil výšku vymáhanej pohľadávky v zmysle § 4 ods.
1 citovanej vyhlášky a nie výšku skutočne vymoženej časti pohľadávky v zmysle § 16 ods. 2 citovanej

vyhlášky. Takýmto konaním súdneho exekútora je žalobca ukrátený na svojich právach a bola mu
spôsobená škoda. O sumu takto nesprávne vyúčtovanej odmeny exekútora sa znížila výška plnenia,
ktorú od B.. Y. v jednotlivých exekučných konaniach mal žalobca ako oprávnený obdržať tak, ako je
to uvedené vo vyúčtovaniach jednotlivých exekúcií oznámených žalobcovi náhradníkom odvolaného
súdneho exekútora B.. B. Y., a to B.. M.F.. Svojho nároku sa žalobca domáhal v zmysle ust. § 3 ods.
1, § 4 ods. 1, písm. a), § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci. Okresný súd pri posúdení veci bol toho názoru, že pokiaľ si súdny exekútor
B.. B. Y. ponechal finančné prostriedky, ktoré mu nepatria, došlo na jeho strane k zväčšeniu majetku
a naopak, na strane oprávneného k jeho zmenšeniu v prípade skončených exekúcií a pokiaľ sa takáto
skutočnosť preukáže, žalobca si môže svoje nároky uplatniť voči B.. B. Y. žalobami v konaní o plnenie,
prípadne o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom až v prípade, že by tieto jeho nároky, ktoré by
sa preukázali ako oprávnené, nebolo možné uspokojiť od uvedeného subjektu, mohol by sa žalobca

so svojim nárokom obrátiť na príslušný súd z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom voči Ministerstvu spravodlivosti SR. Mal za to, že žaloba je v tomto štádiu predčasná čo
sa týka tak skončených exekúcií, ako aj prebiehajúcich, a preto ju z tohto dôvodu ako nedôvodnú
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodnutia
okresného súdu) a žalovanému ako úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, pretože
tieto si žalovaný neuplatnil.2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal
predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1, § 5 ods. 2, a
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku a argumentoval, že pokiaľ v ustanovení § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku je zakotvená zásada subsidiarity, uplatňovaná medzi dvoma právnym predpismi, pričom
priama zodpovednosť súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku sa uplatní až vtedy, keď osobitný
zákon (ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z.) neustanovuje inak, nie je potom dôvod a ani zákonný
predpoklad uplatniť si nárok na náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia najskôr u
súdneho exekútora B.. B. Y., a až potom, keď uspokojenie jeho nároku sa stane nemožným, obrátiť sa

s týmto nárokom na príslušný súd podaním žaloby voči Ministerstvo spravodlivosti SR z titulu náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na nesprávny úradný postup súdneho exekútora
žalobcovi,akooprávnenémuvjednotlivýchexekučnýchkonaniach,vzniklaškoda,spočívajúcavrozdiele
medzi odmenou, ktorá odvolanému súdnemu exekútorovi B.. B. Y. patrila podľa § 16 ods. 2 vyhlášky č.
288/1995 Z. z. a odmenou, respektíve sumou, ktorú si B.. B. Y. ponechal. Taktiež žalobca argumentuje,
že skutočnosť, že exekučné konania neboli doposiaľ zastavené, ale ešte stále prebiehajú, nie je

rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie vzniku škody. Pokiaľ už pôvodný exekútor B.. B. Y. vymohol
určitú časti vymáhanej pohľadávky, novoustanovený exekútora B.. M.F. už nemôže pre tú istú účasť
pohľadávky vykonávať exekúciu znova. Skončenie exekučných konaní v tomto prípade nie je právne
relevantnou podmienkou pre určenie, či škoda vznikla a v akej výške. Podľa názoru odvolateľa právne
relevantnou skutočnosťou pre určenie vzniku škody je okamih odvolania súdneho exekútora B.. B. Y.

z vykonávania exekučnej činnosti, nakoľko k tomuto okamihu bolo zrejmé, v akej výške sa podarilo
vymôcť pohľadávku a v akej výške mu vznikol nárok na odmenu podľa § 16 ods. 2 vyhlášky. Pokiaľ
exekútor vymohol časť z celkovej vymáhanej pohľadávky a bol oprávnený na odmenu vypočítanú
len z tejto skutočne vymoženej pohľadávky ( nie z celkovej vymáhanej pohľadávky), potom zvyšná
časť vymoženej sumy po odpočítaní tejto odmeny prislúcha oprávnenému a mala aj byť vyplatená

oprávnenému. Finančné vyúčtovanie spisu sa vykonáva podľa ustanovenia § 16a Exekučného poriadku
ku dňu zániku výkonu funkcie exekútora, a nie ku dňu skončenia exekučného konania, tak ako to
uvádzaprvostupňovýsúdvnapadnutomrozhodnutí.Odvolateľtaktiežpoukázalnaskutočnosť,žepokiaľ
by prijal záver prvostupňového súdu, že najprv si mal uplatniť nárok voči súdnemu exekútorovi a až
potom, ak by tieto nároky nebolo možné uspokojiť od tohto subjektu, by sa mohol obrátiť so svojim

nárokom na príslušný súd titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vzniká
tu odôvodnená obava, že jeho nárok na uplatnenie náhrady škody by sa už premlčal. Žalobca v závere
odvolania uviedol, že takýmto postupom bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu a
spravodlivýsúdnyproces,keďnesprávnymprávnymposúdenímveciprvostupňovýsúdvydalnesprávne
rozhodnutie vo veci. Pokiaľ by aj išlo o predčasne podanú žalobu, žalobca je toho názoru, že to nie je

dôvod na jej zamietnutie, najmä vzhľadom na reálnu možnosť premlčania jeho nároku a súd mal konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 2 písmena c/ O.s.p., nakoľko prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Odvolateľ z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovaného
zaviazal zaplatiť mu trovy konania, alternatívne, že súd preruší konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/

O.s.p., respektíve napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14Co/31/2013-142 zo dňa 10.09.2013 rozhodol

o odvolaní žalobcu tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom
odvolací súd konštatoval nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa s prihliadnutím na
ust. § 5 ods. 2 a § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Poukázal na to, že ust. § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktoré ustanovuje, že exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho
zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, avšak výlučne len v prípade, ak osobitný

zákon, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, neustanovuje inak. Táto osobitná právna norma (zákon č. 514/2003 Z.
z.) však upravuje presný procesný postup subjektu, ktorý sa domáha náhrady škody zo zodpovednosti
pri výkone verejnej moci a v zmysle ktorého zákona aj žalobca doposiaľ správne a zákonne postupoval.
Poukázal na to, že na osobitné postavenie súdneho exekútora priamo pamätá aj táto osobitná právna

norma, nakoľko § 4 ods. 1, písm. a) bod 3 výslovne ustanovuje, že vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škodu spôsobil
súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu
(Exekučného poriadku). Poukázal na to, že predmetný názor odvolacieho súdu zodpovedá ustálenejjudikatúre. Na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k účastníkom exekučného konania (napr. uznesenie NS SR sp.
zn. 3Cdo 58/2009, ktoré podrobne rieši postavenie exekútora pri výkone exekučnej činnosti, ako aj

charakter vzťahov medzi súdnym exekútorom a účastníkmi exekučného konania). Odvolací súd mal
za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nesprávne
a nezodpovedá existujúcemu právnemu stavu veci. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. zrušil v celom
rozsahu a vec podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.

5. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodu, že postupom
a rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f) O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ považoval to, že odvolacím
súdom vyslovený právny názor nie je správny, nezodpovedá skutkovo a právne v rovnakých veciach

rozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdoviÚstavnéhosúduSR(viďrozsudokKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici zo dňa 23.05.2013, sp. zn. 16Co/391/2012 v spojení s potvrdeným rozsudkom Okresného súdu
Lučenec zo dňa 12.10.2012, č. k. 9C/65ú2012-64, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
27.06.2013, sp. zn. 14Co/221/2012, sp. zn. II.ÚS 165/2012, sp. zn. II.ÚS 4/2012), ide o odchýlenie
sa z vlastnej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach, čím je dotknutý princíp právnej istoty,

ktorého komponentom je predvídateľnosť práva, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo zakladá i
arbitrárnosť v rozhodovaní a porušenie práva na spravodlivé konanie. Z citovaných rozhodnutí je zrejmé,
že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého na strane súdneho exekútora nemôže vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, je
nesprávny. Interpretácia poskytnutá odvolacím súdom je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej

praxeaodklonomodustálenejjudikatúrybeztoho,abybolidostatočneodôvodnenédôvodyrozhodnutia,
ktorými súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax. Nesprávny názor odvolacieho súdu je pre súd prvého
stupňa záväzný, ďalej sa ním musí riadiť, a preto v ďalšom priebehu konania sa žalovanému odníma
možnosť konať pred súdom, lebo s takto vysloveným názorom nemôže polemizovať, čo možno označiť
za zásah do jej práv na spravodlivé rozhodnutie založené na riadnom odôvodnení.

6. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného v dovolaní. Poukázal na rozhodnutia súdov,
ktoré odporujú argumentácii žalovaného a svedčia o odlišnom používaní i výklade komentovaných
právnych predpisov súdmi (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 58/2009 zo dňa 14.01.2010, sp. zn. 2Cdo
48/2010 zo dňa 21.12.2010, sp. zn. 2Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011 prezentujúce názor, že pri kolízii

nárokov má vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na bezdôvodné obohatenie prednosť nárok na
náhradu škody.

7. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8Cdo/142/2014 zo dňa 03.06.2015 uznesenie krajského súdu
zo dňa 10.09.2013 sp. zn. 14Co/31/2013 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, keď dospel

k záveru, že je nesporné, že zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu sa v danom prípade opiera o
ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p., pričom predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred
súdom prvej inštancie pokiaľ ide o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci. Odvolací súd súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne posúdenie veci,
pričom však odvolací súd neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré v doterajšom priebehu konania neboli

súdom prvého stupňa zistené i keď boli pre rozhodnutie potrebné. Absencia dôvodov zrušujúceho
rozhodnutiaodvolaciehosúduvotázkenedostatočnéhozisteniaskutkovéhostavusúdomprvejinštancie
zakladá nepreskúmateľnosť odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia i pochybnosť o tom, či boli splnené
všetky podmienky pre jeho vydanie v zmysle § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. Dovolací súd dospel
k záveru, že v dôsledku nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je

výsledkom procesného pochybenia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2
O.s.p.), žalovanému bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f) O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom možno totiž považovať každý nesprávny postup
súdu, ktorý v opravnom konaní bráni možnosti vecného preskúmania veci a v ňom dosiahnuť meritórne
rozhodnutie. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 CSP a § 380 CSP abez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 389 ods. 1, písm. b) CSP zrušil a v zmysle § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o

predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, považuje za potrebné poukázať na to, že od 01.07.2016 nadobudol
právnu účinnosť nový procesný predpis, a to zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý sa
v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení použije aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

11. Preskúmaním veci odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný napadol výrok rozhodnutia
okresného súdu z dôvodu, že má za to, že v konaní došlo k vadám v zmysle § 221 ods. 1, písm. f)
O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu, ako aj v čase podania odvolania),

keď namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a v zmysle
§ 221 ods. 1, písm. h) O.s.p., keď namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pričom odvolaním
napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

12. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca (ako oprávnený v rôznych exekučných konaniach voči
viacerým povinným) sa domáhal voči Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
SR nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1, §
4 ods. 1, písm. a) bod 3, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 11 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dôvodiac, že mu vznikla škoda

nesprávnym úradným postupom pôvodne povereného súdneho exekútora B.. B. Y. v konkrétnych
exekučných konaniach vedených u tohto súdneho exekútora pod sp. zn. EX 10370/96, EX 10093/97,
EX 10095/97, EX 10357/96, EX 10082/92, EX 10097/97, EX 10105/97, EX 10109/97 a EX 10110/97
tým, že odvolaný súdny exekútor B.. B. Y. si nesprávne, v rozpore s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z.,
vypočítal výšku odmeny za výkon exekúcie, keď ako základ pre výpočet odmeny nesprávne použil výšku

vymáhanej pohľadávky v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky a nie výšku skutočne vymoženej časti pohľadávky
v zmysle § 16 ods. 2 cit. vyhlášky. Týmto konaním súdneho exekútora žalobca mal byť ukrátený na
svojich právach a bola mu spôsobená škoda, pretože o sumu takto nesprávne vyúčtovanej odmeny
exekútora sa znížila výška plnenia, ktorú od B.. B. Y. v jednotlivých exekučných konaniach mal žalobca
ako oprávnený obdržať tak, ako je to uvedené vo vyúčtovaniach jednotlivých exekúcií oznámených

žalobcovi náhradníkom odvolaného exekútora súdnym exekútorom B.. M.F.. Z obsahu spisu je zrejmé,
že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR, ako orgán príslušný v zmysle ust. § 4 ods. 1, písm. a)
bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej súdnym
exekútorom pri výkone verejnej moci, a to podaním zo dňa 27.07.2001, ktoré bolo MS SR doručené dňa
19.09.2011. MS SR stanoviskom zo dňa 14.03.2012 žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosti nevyhovelo,

a to vzhľadom na prebiehajúce exekučné konanie, v dôsledku čoho nebolo v jeho prípade preukázané
kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody.

13. Podľa § 3 ods. 1, písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,

pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

14. Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škodu spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.15. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
svojho nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody v prípade
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci je daný článkom
46 ods. 3 Ústavy SR - ústavný zákon č. 460/1992 Zb. a svoje konkrétne vyjadrenie našiel v osobitnom
zákonnom predpise, a to Zákone o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, zákon č. 514/2003

Z. z., čím došlo k zákonnej úprave riešenia situácií, pri ktorých sa javí preskúmavacia a následná
prípadná zrušovacia, resp. zmeňovacia činnosť orgánov verejnej moci, ktoré preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí, resp. správnosť úradného postupu, ako nedostačujúca. Dôvody tejto nedostatočnosti môžu
spočívať tak v potrebe výraznejšej ochrany základných princípov právneho štátu, ako aj v potrebe
dôraznejšej garancie základných práv a slobôd poškodených subjektov. Predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone

verejnej moci taxatívne tak, že v nadväznosti na prejednávaný prípad týmito sú:
1. existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu;
2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom;

4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom;
5. predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom;
6. neuspokojenie nároku na náhradu škody príslušným orgánom do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku.
V prejednávanom prípade sa okresný súd vôbec nezaoberal splnením predpokladov zodpovednosti

štátu za škodu, ktorej sa podanou žalobou žalobca domáhal, keď dospel k záveru, že žalobca sa
mal primárne domáhať svojho nároku voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, teda voči osobe súdneho
exekútoraB..B.Y.,atovkonaníoplnenie,prípadneovydaniebezdôvodnéhoobohateniaaažnásledne,
pokiaľ by tieto jeho nároky, ktoré by sa preukázali ako oprávnené, neboli možné uspokojiť od tohto
zodpovedného subjektu, mohol sa žalobca so svojim nárokom obrátiť na príslušný súd z titulu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči Ministerstvu spravodlivosti SR.

17. S uvedeným právnym názorom sa však odvolací súd nemohol stotožniť. Ak štát má byť považovaný
za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je

povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane
je povinnosťou orgánov verejnej moci konať zákonne a nedopúšťať sa nesprávneho úradného postupu,
na druhej strane štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv jednotlivca formou či už nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu. Uvedená zásada je zdôraznená v ust. § 3 ods. 2 Zákona o

zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, keď zákonodarca stanovil, že štát sa zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nemôže zbaviť. Z uvedeného je potom zrejmé, že pokiaľ
Zákonozodpovednostizaškoduprivýkoneverejnejmocitaxatívnestanovujepodmienkyzodpovednosti
štátu za škodu, ich výpočet nie je možné rozširovať, ale ani zužovať. Zároveň posudzovanie splnenia
jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu musí vychádzať zo zmyslu a účelu

právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle článku 46 ods.
3 Ústavy SR. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú
možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch a ktorá sa prejavuje ako škoda skutočná a ušlý zisk
(R 55/1971). Skutočnou škodu je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení

existujúceho majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť
na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce
z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné (R 27/1977, R 5/1978).
Pokiaľ okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že žalobca sa mal primárne domáhať
svojho nároku voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, teda voči osobe súdneho exekútora B.. B. Y., a to v

konaní o plnenie, prípadne o vydanie bezdôvodného obohatenia, z odôvodnenia rozsudku okresného
súdu nemožno vyvodiť, či okresný súd konaním o plnenie mienil konanie voči súdnemu exekútorovi
z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle Exekučného poriadku.
Pokiaľ okresný súd v odôvodnení uviedol, že sa žalobca mal domáhať primárne svojho nároku vočiB.. B. Y. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, odvolací súd uvádza, že ustanovenia upravujúce
občianskoprávnu zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú len subsidiárny charakter a samotné
bezdôvodné obohatenie tak predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej

sfére v prípade, že neexistuje iný, primárny titul, ktorým môže byť napr. existencia platnej zmluvy,
spôsobenieškodyapod.Záverosubsidiárnomcharakterenárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
formulovaný spôsobom, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom
prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody,“
bol formulovaný v stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, Cpj 37/78 zo dňa

21.12.1978, ktoré bolo potvrdené ďalším stanoviskom uverejneným pod rozhodnutím č. 25/1986, strana
299 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Vyššie uvedený záver je podporovaný aj relevantnou
právnou doktrínou tak z minulosti (porovnaj V. Plecitý: Aktuálne otázky zodpovednosti za neoprávnený
majetkový prospech, In: Právnik č. 3/1984 alebo J. Danek: Ešte k niektorým otázkam vzťahu...,), ale aj zo
súčasnosti(napr.J.Fiala-M.Kindlakol.:Občianskeprávohmotné,Plzeň2007,strana654),podľaktorej
nároky z bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter. Vo všeobecnosti sa dá teda uviesť,

že plnenie na základe bezdôvodného obohatenia možno požadovať len vtedy, ak nemožno požadovať
plnenie z iného titulu, ktorý právny názor vo svojich ostatných rozhodnutiach zastáva aj Najvyšší súd
SR (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010, sp. zn. 2Cdo/155/2011, rozsudok NS SR sp. zn.
1Cdo/123/2009).

18. Prezentovaný názor o konkurencii nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia zhrnutý do záveru, že právo na náhradu škody voči štátu podľa Zákona o zodpovednosti
za škodu pri výkone verejnej moci nevznikne, kým poškodený má možnosť domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia voči subjektu, ktorý má povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať, nemožno
považovať za správny.

19. Pokiaľ žalovaný v podanom dovolaní poukazoval na iné rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici, odvolací súd uvádza, že v súdenej veci nie je viazaný právnym názorom krajského súdu,
ako súdu odvolacieho v iných veciach, pričom poukazovanie na iné rozhodnutie senátu Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/31/2013-142 s prihliadnutím na predmet sporu, odvolací súd

považuje za neprimerané s prihliadnutím na iný skutkový a právny stav veci. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II.ÚS 80/99) vo vzťahu
k predvídateľnosti práva, odvolací súd konštatuje, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v skutkovo
identických alebo analogických veciach nie je jednotná, ktorá skutočnosť je v rozpore s princípom
právnej istoty a pre odvolací súd znamená, že sa k niektorému z názorových prúdov musel prikloniť.

Odchýlenie súdu od existujúcej judikatúry by pritom mohlo predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 117/2011-45). Odvolací
súd po preštudovaní relevantnej judikatúry a literatúry sa priklonil k záverom vyplývajúcim zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, Cpj 37/78, uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010

a 2Cdo/155/2011, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na
náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom
bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody uplatnenej voči súdnemu exekútorovi a spravodlivému
usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát (žalovaný) uhradil (za splnenia zákonom
predpísaných podmienok) žalobcovi ako osobe, ktorá bola oprávnenou v exekúcii, škodu v prípade

zistenia nesprávneho úradného postupu, o ktorej tvrdí, že mu vznikla v priamej príčinnosti v dôsledku
nesprávnehopostupusúdnehoexekútoravjednotlivýchexekučnýchkonaniach.Naopak,spravodlivému
usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, ani zákonu nezodpovedá podľa názoru odvolacieho súdu
požiadavka, aby nárok na náhradu škody proti štátu uplatňoval oprávnený subjekt až potom, ako
sa neúspešne domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. plnenia proti tomu, kto

ho získal. Okresným súdom prezentovaný názor by sa podľa odvolacieho súdu mohol stať účinným
liberačným nástrojom štátu, čím by bolo porušené základné právo garantované Ústavou SR v článku
46 ods. 3 (každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom), ako aj výslovné
znenie § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Jednotlivé ustanovenia

tohto zákona treba vykladať ústavne komfortným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj
účinne realizované. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škodu je absolútnouobjektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti,
ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä nie skutočnosť, či poškodený využil alebo nevyužil
možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti súdnemu exekútorovi. Hore

uvedené rovnako platí aj vo vzťahu k uplatneniu nároku žalobcu voči exekútorovi v zmysle ust. § 33
ods. 1 Exekučného poriadku, pričom odvolací súd poukazuje v tomto smere na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 23.03.2016, sp. zn. 3Cdo/75/2015, podľa ktorého zodpovednosť súdneho exekútora
za škodu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne
nevylučujú. Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia v uvedenej veci poukázal na to, že pokiaľ
ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a
zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone
funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (porovnaj napr. II.ÚS 165/2012, IV.ÚS

607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z. z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnú
zodpovednosť za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z dikcie možno
vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až 194 Exekučného poriadku),
zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok

uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (obdobne II.ÚS 289/2008).

20. Pokiaľ teda okresný súd zamietol žalobu žalobcu len z dôvodov, že podľa názoru okresného súdu
žalobca podal žalobu voči žalovanému predčasne, poukazujúc na tú skutočnosť, že si môže nároky
uplatniť voči B.. B. Y. žalobami v konaní o plnenie, prípadne o vydanie bezdôvodného obohatenia,

nemožno považovať z hore uvedených dôvodov rozhodnutie okresného súdu za vecne správne.

21. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v čase rozhodovania okresného súdu, ako aj v čase
podania odvolania žalobcom existoval vo veci odvolací dôvod podľa ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p.,
ako aj odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p., pričom na vady konania pred okresným

súdom bolo potrebné prihliadať aj v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd preskúmaním veci
zistil, že okresný súd vo veci samej pojednával dňa 22.10.2012, na ktorom pojednávaní nevykonal
žiadne dokazovanie, z obsahu zápisnice z pojednávania dňa 19.11.2012 nevyplýva, že by súd vykonal
dôkaz listinami v súlade s v tom čase platným ust. § 129 O.s.p., keď podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p.
(platného a účinného právneho predpisu v čase rozhodovania okresného súdu) dôkazy listinami treba

vykonávať tak, že predseda senátu (sudca) ich na pojednávaní prečíta alebo oboznámi ich obsah.
Tento spôsob vykonania dôkazu musí byť zrejmý zo zápisnice z pojednávania, pričom vykonávanie
dôkazucelýmspisomsúhrnneniejesprávne,pretožepotomnemožnoposúdiť,ktorékonkrétnedôkazné
prostriedky súd využil a v akom rozsahu dokazovanie vykonal (viď R 22/1979). Odvolací súd poukazuje
na to, že z obsahu zápisnice z pojednávania dňa 19.11.2011, ktoré pojednávanie súd odročil len

za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, nie je zrejmé, či a v akom rozsahu súd vykonal
dokazovanie v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré konkrétne dôkazy, dôkazné prostriedky v rámci
dokazovania vykonal. S prihliadnutím na hore uvedené okresný súd vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo bolo
zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v čase rozhodovania okresného súdu v zmysle § 221

ods. 1, písm. h) O.s.p. Odvolací súd rovnako považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu
v zmysle § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Odvolací súd uvádza, že okresný súd sa žiadnym spôsobom v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal s uplatneným nárokom čo do jeho základu, ako aj výšky uplatneného
nároku, keď nárok zamietol len na základe nesprávneho právneho názoru, že žaloba voči žalovanému

je podaná predčasne z dôvodu, že žalobca si mal svoje nároky uplatniť voči B.. B. Y. (bývalému
súdnemu exekútorovi) v konaní o plnenie, resp. v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže
okresný súd sa žiadnym spôsobom z týchto dôvodov vôbec nezaoberal (z odôvodnenia rozsudku
okresného súdu to nijako nevyplýva) uplatneným nárokom čo do jeho základu, zistenia skutkového stavu
a právneho posúdenia veci, je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný, trpí vadou arbitrárnosti,

ktorý nedostatok nemožno odstrániť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd uvádza, že princíp
práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom sa súd
musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými stranami sporu, a to spôsobom
zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydanéhorozhodnutia a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, tak aj v oblasti
nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce
k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom

súdneho konania, ale tiež so zásadami spravodlivého procesu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vôbec nie
je zrejmé, na základe akého dokazovania a akého ustanovenia právneho predpisu dospel okresný
súd k záveru, že žaloba žalobcu je predčasne podaná a že žalobca sa mal primárne domáhať svojho
nároku voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, teda voči osobe súdneho exekútora v konaní o plnenie,

prípadne v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Z týchto dôvodov sa okresný súd žiadnym
spôsobom ani nevysporiadal s uplatneným nárokom vo veci samej, žiadnym spôsobom ani nevyhodnotil
dokazovanie, čo tiež nasvedčuje správnosti záveru odvolacieho súdu uvedeného vyššie, že okresný
súd zákonným spôsobom dokazovanie v zmysle § 129 O.s.p. ani nevykonal. Odvolací súd poukazuje
na to, že odôvodnenie rozsudku je veľmi významnou časťou rozsudku, a to z hľadiska presvedčivosti,
logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Ústavný súd SR už v rozhodnutí

II.ÚS 383/2006 postuloval , že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí rešpektovať ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. a obsahovať tie skutočnosti, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie súdu a tiež
základnú myšlienkovú líniu, ktorou sa súd riadil, keď dospel k právnym záverom uvedeným v rozhodnutí.
Formulačne má byť odôvodnenie rozhodnutia dostatočne pochopiteľné pre účastníkov konania a musí

byť natoľko presvedčivé, aby odôvodňovalo záver uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia. Napadnutý
rozsudok okresného súdu neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo náležitosti ust. § 157 ods. 2
O.s.p. platného a účinného v čase rozhodnutia okresného súdu a ani ust. § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, čo zakladá dôvod pre
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1, písm. b) CSP, keď rozsudok okresného

súdu s prihliadnutím na rozsah jeho odôvodnenia je nepreskúmateľný a trpí vadou arbitrárnosti, ktorý
nedostatok v konaní pred odvolacím súdom nemožno odstrániť, keď odvolací súd nemôže nahrádzať
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie.

22. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie v súlade s ust. § 204 CSP, pričom odvolací

súd poukazuje na oznámenie súdneho exekútora B.. M.F. zo dňa 18.09.2012, v ktorom oznámení
okrem iného súdny exekútor súdu oznámil, že v zmysle § 16b Exekučného poriadku (v tom čase
platného a účinného) bol vykonaný audit účtovníctva vo všetkých neskončených exekučných konaniach
odvolaného súdneho exekútora B.. B. Y. a bola z neho vypracovaná správa o faktických zisteniach, z
ktorej jedno vyhotovenie obdržal a túto správu zaslal Okresnému súdu Lučenec k č. k. 12C/65/2012

a z týchto dôvodov nevie poskytnúť výpis z uvedenej správy. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd pri
rozhodovaní vo veci uvedenou správou nedisponoval, pričom takéto dokazovanie mienil okresný súd vo
veci vykonať, čo vyplýva z výzvy okresného súdu pre súdneho exekútora B.. M.F. zo dňa 14.08.2012 a
jej urgencie zo dňa 12.09.2012. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozhodne o uplatnenom nároku
žalobcu a vykoná náležité právne posúdenie veci, pričom svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust.

§ 220 ods. 2 CSP. Okresný súd ešte pred rozhodnutím vo veci samej rozhodne aj o návrhu žalobcu,
ktorým sa domáhal prerušenia konania; ak bude mať okresný súd za to, že toto podanie nemá náležitosti
riadneho podania, bude okresný súd postupovať podľa ust. § 128 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne
okresný súd o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania a trov dovolacieho konania.

23. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).