Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. apríl 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/341/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215212065
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2215212065.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: UK Profit, spol.

s r.o., IČO: 35 937 815, so sídlom Hornočermánska 797/59, Nitra, zastúpeného: JUDr. Ivana Zmeková,
advokátka v Bratislave, proti žalovanému: I. F., nar. XX. G. XXXX, bytom F. XXXX/XX, H. G., o 945,45
€ s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 1.444,35 € s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 945,45 € od 9.
septembra 2014 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 30. júna 2015 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených
vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrela 14.

septembra 2005 so žalovaným zmluvu, ktorou mu poskytla splátkový úver 100.000 býv. Sk a žalovaný
sa zaviazal splácať ho v mesačných splátkach 1.828 Sk až do 10. septembra 2012 s úrokom 12,1 %.
Zmluvou z 27. septembra 2013 Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila na DPS financial consulting, s.r.o.,
pohľadávku z tejto zmluvy, ktorá ju zmluvou z 8. septembra 2014 postúpila žalobcovi. Ku dňu postúpenia
táto pohľadávka pozostávala z istiny 945,45 €, riadneho úroku 140,25 €, zmluvného úroku z omeškania
53,11 €, poplatkov 41,86 € a zákonných úrokov z omeškania 263,68 €. Okrem toho si žalobca uplatňuje
aj nárok na ďalšie úroky z omeškania.

2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Na pojednávaní však priznal uzavretie zmluvy aj čerpanie úveru, ako
aj jeho splácanie, pokiaľ mal prácu.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), na
ktoré sa dostavil len žalovaný. Žalobca sa nedostavil, no ospravedlnil sa a súhlasil s pojednávaním v
jeho neprítomnosti. Preto súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti oboch účastníkov podľa § 101 ods.

2 O. s. p. Na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: zmluva o splátkovom úvere (č.
l. 3 až 5), výpisy z účtu (č. l. 28 až 35), oznámenie o postúpení pohľadávky (č. l. 16 a 17) a v spojení s
uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalovaný ako „Dlžník“ a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako „Veriteľ“ - banka podnikajúca na základe

bankového povolenia podpísali 14. septembra 2005 listinu označenú ako „zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX“ (č. l. 3 až 5). V jej čl. II sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver tak, že ho pripíše k
účtu žalovaného uvedenému v základných podmienkach (čl. I). V čl. I boli uvedené základné podmienky
úveru: výška 100.000 Sk, mal byť úročený sadzbou 12,1 % ročne (platnou ku dňu podpisu), úrokymali byť splatné mesačne, spracovateľský poplatok mal byť 2.000 Sk, za jeho správu bol dohodnutý
poplatok 50 Sk mesačne a dlžník mal úver splácať v 60 pravidelných mesačných splátkach po 1.828
Sk vždy do 10. dňa príslušného mesiaca až do 10. septembra 2012. V čl. V ods. 3 tejto zmluvy sa

stranydohodli,žeprávnevzťahyneupravenévzmluvesabudúriadiť„VOP...,Obchodnýmzákonníkoma
ostatnýmiprávnymipredpismi“,pričom zaVOPsapovažujú„Všeobecnéobchodnépodmienkyvydané...
s účinnosťou od 1. 8. 2002“.
Žalobca nedokázal existenciu ani obsah žiadneho z posledne citovaných dokumentov.

b) Suma 98.000 Sk (úver znížený o spracovateľský poplatok) bola žalovanému vyplatená 14. septembra
2005. Žalovaný medzi októbrom 2005 až májom 2011 splácal dohodnuté splátky, hoci niekedy
nepravidelne. Po 15. máji 2011 už žalovaný nezaplatil žiadnu splátku. Odvtedy banka účet zaťažovala
len úrokom, poplatkami a úrokom z omeškania. (výpisy na č. l. 28 až 35)

c) Nebolo dokázané, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či tieto výzvy boli písomné

a či a kedy žalovanému došli.

d) Listom z 11. októbra 2013 (č. l. 16) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z
uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako „41A - Spotrebný úver na Čokoľvek Číslo úveru/číslo účtu:
XXXXXXXXX“)„vovýške1402,26€spríslušenstvom“postúpilanaspoločnosťDPSfinancialconsulting,

s.r.o. Táto spoločnosť listom z 25. septembra 2014 (č. l. 17) oznámila žalovanému, že pohľadávku
„Spotrebný úver na Čokoľvek Číslo úveru/číslo účtu: XXXXXXXXX“ vo výške 1.447,46 € postúpila na
žalobcu.

5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§

132 O. s. p.).

Skutkové zistenia v bode 5 písm. a), b) a d) sú v podstate len reprodukciou listín, ktorých pravdivosť a
pravosť nebola spochybnená.

Pokiaľ ide o skutkový záver v bode 5 písm. d), žalobca, hoci bol na to podľa § 120 ods. 1 O. s. p.
povinný, nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že bol žalovaný vyzvaný na splatenie
svojichzáväzkov.Vtejtosúvislostisúdzdôrazňuje,ženebolojehopovinnosťouvtomtosmerenahrádzať
dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p.
Nepredloženie dôkazov o doručení listiny totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale

má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované
nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť
vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka
pohľadávky (o to viac, ak jej pôvodným veriteľom bola banka).
Zároveň treba poukázať na to, že súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa žalobca mohol dostaviť.

S predvolaním mu totiž bolo doručené aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p., takže si musel byť
vedomý, že navrhovanie dôkazov sa môže diať do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania a
nie až do vyhlásenia rozhodnutia. Na pojednávaní totiž samosudca výslovne uviedol, čo považuje v
danej veci za sporné a ktoré skutočnosti je potrebné dokázať (§ 118 ods. 2 O. s. p.), a medzi nimi
bola práve otázka splnenia podmienok postúpenia podľa zákona o bankách. Žalobca mohol na to

bezprostredne reagovať navrhnutím potrebných dôkazov. Ak sa žalobca na pojednávanie nedostavil,
musí znášať následky, ktoré sú s tým spojené. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nemožno vyvodiť,
že by súd mal žalobcu osobitne písomne upozorňovať na to, čo je sporné, a vyzývať ho na predloženie
konkrétnych dôkazov. Práve naopak, § 118 ods. 2 O. s. p. taký postup vyslovene predpokladá na
pojednávaní, kde môžu byť prítomní obaja účastníci. Osobitná písomná výzva jednému z nich by

znamenala podstatné zvýhodnenie tohto účastníka akýmsi „právnym servisom“ zo strany súdu, ktorá je
nezlučiteľná s principiálnou rovnosťou oboch účastníkov podľa čl. 47 Ústavy SR, ale aj § 18 O. s. p.

Právne vec súd posúdil takto:

6. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sav prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

7. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 14. septembru 2005, ale aj neskôr),

ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú
pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu
medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)
a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o

záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

8. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení

účinnom k 14. septembru 2005), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 21. októbru 2013 a
neskôr) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Súd sa
nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z
pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa.
1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť

postúpenie na inú osobu než banku. Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie,
ktoré v prvej časti viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dôvetku
hovorí,žezasplneniatýchtopodmienokmožnopohľadávkupostúpiť„aj“natretiuosobu.Právezpoužitia
tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na
kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie

pohľadávky neprípustné, teda pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj
zákonodarca pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky
banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce
ustanovenie.

9. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,

zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby
jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej

identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so

závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho,
I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná
pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

10. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,
ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadochpotrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle §
120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie

podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka. Tieto závery potvrdzuje aj rozhodovacia prax Krajského súdu v Trnave, na ktorú súd taktiež

poukazuje (napr. rozsudok č. k. 26 Co 249/2015).

11. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na spoločnosť DPS financial
consulting, s.r.o. (21. októbra 2013), boli tieto podmienky postúpenia splnené. I keď by bolo možné
považovať za dokázané, že žalovaný bol v tom čase 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku,

nebolo dokázané, že by bol aj riadne vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo splátkového úveru. Žalobca
tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na uvedenú spoločnosť
spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno
považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že DPS financial consulting, s.r.o., sa stal
majiteľom (veriteľom) pohľadávky. Ak sa táto spoločnosť nestala majiteľom pohľadávky, resp. ak to

nebolo dokázané, nemohla ju postúpiť na žalobcu, pretože nemohla prevádzať viac práv, koľko sama
mala. Nemožno teda považovať za dokázané, že žalobca je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie
pred súdom.

13. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne

nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu bez toho,
aby sa súd zaoberal právnym základom, výškou a existenciou spornej pohľadávky (výrok I).

14. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,
preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.

Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151
ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.