Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/372/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612214148
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5612214148.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného
splnomocneným zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613
843, proti žalovanému: U. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. M., Q. XXX/XX, za účasti Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, do
30. 06. 2016 vystupujúceho ako vedľajší účastník na strane žalovaného, zastúpeného splnomocneným
zástupcom JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom D., U. O. X/A, o zaplatenie 3.593,17 eur

s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/40/2013-338 zo dňa 18. januára 2016, v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/40/2013-393 zo dňa 14. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým súd žalobu (návrh) vo
zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým vedľajšiemu účastníkovi

nastranežalovaného(odporcu)náhradutrovkonanianepriznalzrušuje avecvrozsahuzrušenia vracia
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel) zostáva rozsudok okresného súdu v spojení s
dopĺňacím rozsudkom nedotknutý.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 8C/40/2013-338 zo dňa 18. 01. 2016 uložil

žalovanému zaplatiť žalobcovi (navrhovateľovi) 1.056,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne od 21. 01. 2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného
(odporcu) právo na náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že žalobným návrhom doručeným dňa 19. 12. 2012 sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 3.593,17 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
3.315,72 eur od 28. 04. 2012 do zaplatenia na základe zmluvy o úvere č. 0333902176 zo dňa 18. 02.

2008 uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou a. s., Bratislava a žalovaným. Svoju aktívnu vecnú
legitimáciu žalobca odvodzoval od zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2011, na základe
ktorej nadobudol uplatnenú pohľadávku od Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava.Súd o nároku žalobcu rozhodol aplikujúc ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9,
§ 54 ods. 1, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1 písm. i/, k/, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o

Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“).
Súdmalzapreukázané,žemedzižalovanýmaprávnympredchodcomžalobcu,Slovenskousporiteľňou,
a. s., Bratislava, bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere č. 0333902176 zo dňa 18. 02. 2008, na
základe ktorej žalovaný získal úver vo výške 50.000,- Sk. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť päťdesiatimi
deviatimi mesačnými splátkami po 1.354,- Sk, splatnými k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc dňom

20.03.2008,skonečnousplatnosťouúverudňa20.01.2013.Pridojednanejpremenlivejročnejúrokovej
sadzbe 18,40 % a ročnej percentuálnej miere nákladov 23,48 % predstavovali celkové náklady spojené
s úverom sumu 36.625,50 Sk. Listom zo dňa 18. 07. 2011 oznámila právna predchodkyňa žalobcu
žalovanému postúpenie pohľadávky z tejto zmluvy vo výške 3.593,17 eur s príslušenstvom žalobcovi.
Žalobca výzvou zo dňa 18. 07. 2011 vyzval žalovaného k úhrade dlhu do 01. 08. 2011 na základe
vyhlásenej mimoriadnej splatnosti úveru, v konaní však nepreukázal splnenie si povinnosti vyplývajúcej

z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd preto dospel k záveru, že na základe výzvy
k úhrade a oznámenia vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18. 07. 2011 nedošlo platne
k mimoriadnej splatnosti úveru. Z výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru vyplýva, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 18. 07. 2011 a zároveň vyzval
žalovaného na úhradu pohľadávky vo výške 3.759,98 eur do 01. 08. 2011. Vzhľadom k tomu, že

oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nepredchádzalo upozornenie na uplatnenie tohto
práva v lehote nie kratšej ako 15 dní, nedošlo platne k mimoriadnej splatnosti úveru.
Ako neplatnú súd vyhodnotil aj dohodu o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku zo dňa
29. 03. 2012 medzi žalobcom a žalovaným. Ako dôvod dlhu bola v dohode označená len zmluva o
splátkovom úvere, nakoľko však žalovaný v dohode uznal už zosplatnený dlh, mala byť dôvodom dlhu

nielen zmluva o úvere, ale aj platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu. Vzhľadom k tomu, že k
18. 07. 2011 nemohlo dôjsť k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, nemohol zároveň
žalovaný dňa 29. 03. 2012 platne uznať zosplatnený dlh.
Na základe uzatvorenej zmluvy o splátkovom úvere bol žalovaný povinný splácať úver mesačnými
splátkami od 20. 03. 2008 do 20. 01. 2013. Žalobca podal žalobu dňa 19. 12. 2012, a teda si uplatnil

nárok aj z už premlčaných splátok od 20. 03. 2008 do 20. 11. 2012. Vzhľadom na to, že zmluva o
splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou, súd premlčanie jednotlivých splátok posudzoval podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú v prospech spotrebiteľa, predovšetkým pokiaľ ide o dĺžku
premlčacej doby. Súd nevyhovel žalobe v časti premlčaných splátok od 20. 03. 2008 do 20. 11. 2009,
keď dospel k záveru o dôvodnosti žaloby len vo vzťahu k splátkam splatným od 20. 12. 2009 do 20. 01.

2013, čo predstavuje celkovo 38 splátok. Medzi zmluvnými stranami boli dohodnuté splátky vo výške
44,94 eur. Z tejto sumy predstavovala istina sumu 28,13 eur, preto bol návrh dôvodný v časti o zaplatenie
sumy 1.068,94 eur (38 x 28,13 eur). Po započítaní čiastočnej úhrady žalovaného vo výške 12,46 eur, dlh
žalovaného zo zmluvy o splátkovom úvere predstavuje ku dňu vyhlásenia rozsudku sumu 1.056,48 eur.
Ako nedôvodnú súd žalobu vyhodnotil aj v časti príslušenstva úveru považujúc úver poskytnutý

žalovanému za bezúročný a bez poplatkov, keď v zmluve o splátkovom úvere absentovali náležitosti
vyžadované ust. § 4 ods. 2 písm. h/, k/ zákona č. 258/2001 Z. z. (dojednanie o ročnej úrokovej sadzbe
a v prípade dojednania variabilnej ročnej úrokovej sadzby podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej
sadzby, index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu
a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver). Súd preto

žalobcovi priznal len istinu vo výške 28,13 eur pripadajúcu na každú z 38 nepremlčaných splátok a vo
zvyšku žalobu zamietol.
Citujúc ust. § 517 Občianskeho zákonníka súd žalobcovi priznal úroky z omeškania od 21. 01. 2013, t. j.
od dátumu poslednej splátky podľa zmluvy o splátkovom úvere, kedy sa žalovaný dostal do omeškania
so zaplatením celého dlhu, keď nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. K tomuto dátumu

predstavoval zákonný úrok z omeškania 8,75 % ročne. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania úrokov z
vyššej sumy a za dlhšie obdobie, súd žalobu žalobcu nepovažoval za dôvodnú.
Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.2Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhodo30.
06. 2016 (ďalej len „O. s. p.“) a žiadnej zo strán konania náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením,
že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 32 %, neúspech v rozsahu 68 %. Nakoľko úspech žalovaného

prevýšil úspech žalobcu, súd rozhodol, že žiadna zo strán konania nemá na náhradu trov konania právo.
Z rovnakých dôvodov súd nepriznal náhradu trov konania ani vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval
na strane žalovaného, keď vedľajší účastník podľa okresného súdu ani nepreukázal, že bol vôbec sožalovaným v kontakte, že si vyžiadal jeho súhlas so vstupom do konania a že mu poskytol akúkoľvek
právnu pomoc.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného
náhradu trov konania nepriznal, podal vedľajší účastník odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny
napadnutého rozsudku v tejto časti spočívajúcej v priznaní mu náhrady trov prvoinštančného a
odvolacieho konania vo výške 918,17 eur a trov tohto odvolacieho konania vo výške 41,17 eur.
V odvolaní namietal tvrdenie súdu o rozsahu úspechu a neúspechu žalobcu, keď pri priznaní istiny

1.056,48 eur z uplatňovanej sumy 3.593,17 eur predstavuje úspech žalobcu 29,40 % a neúspech 70,60
%. Nie je však zrejmé prečo mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania s ohľadom na pomer
úspechu v konaní. Súd sa nesprávne právne vysporiadal s aplikáciou ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a náhradu
trov v zmysle citovaného ustanovenia pomerne nerozdelil, keď procesný neúspech žalobcu v konaní
nebol ani približne rovnaký oproti jeho procesnému úspechu. Vyjadrenie jeho čistého úspechu taktiež
nepredstavovalo nepatrné percentuálne vyjadrenie (70,60 % - 29,40 % = 41,20 %).

Namietal tiež posúdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého nepreukázal, že si vyžiadal súhlas
žalovaného so vstupom do konania a že mu poskytol akúkoľvek právnu pomoc. Ako právnická osoba
zameraná na ochranu spotrebiteľov vstúpil legitímne do konania v súlade s ust. § 93 ods. 2, 3 O. s. p.
z vlastného podnetu v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného spotrebiteľa. Takto
zvolený procesný postup vstupu vedľajšieho účastníka do konania je zákonne rovnocenný so vstupom

do konania na základe výzvy niektorého z účastníkov urobenej prostredníctvom súdu a nepredpokladá
súhlas spotrebiteľa s ich vstupom do konania, dokonca ani vedomosť spotrebiteľa o ich vstupe do
konania. V čase jeho vstupu do konania bola platná právna úprava, v zmysle ktorej nastával vstup
vedľajšieho účastníka do konania ex lege doručením oznámenia o vstupe súdu. Svojimi úkonmi zároveň
aktívnevystupovalvprospechžalovaného.Bolobypretonamiestepriznaťmunáhradutrovkonaniavoči

neúspešnému žalobcovi v pomernej výške vyjadrenej čistým úspechom 41,20 %. V ďalšom sa vedľajší
účastník venoval jednotlivým úkonom právnej služby svojho splnomocneného zástupcu a účelnosťou
trov právneho zastúpenia.

3. Proti rozsudku okresného súdu čo do výroku, ktorým súd žalobu v časti zamietol, podal odvolanie i

žalobca, ktorý sa podaným odvolaním domáhal zmeny napadnutého rozsudku spočívajúcej vo vyhovení
žalobe v celom rozsahu.
Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a nedostatočným
zistením skutkového stavu.
Žalobca nerozporoval posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov, nestotožnil sa však so

zamietnutím splátok istiny úveru od 20. 03. 2008 do 20. 11. 2009. S poukazom na uznanie záväzku
žalovaným v Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 29. 03. 2012 má za to,
že súd mu mal priznať sumu 1.646,17 eur (poskytnutá suma 1.659,70 eur ponížená o úhrady žalovaného
vo výške 13,53 eur), nakoľko od uznania záväzku žalovaným začala plynúť nová premlčacia doba, a
teda splátky úveru splatné od 20. 03. 2008 do 20. 11. 2009 nemožno považovať za premlčané.

Nestotožnil sa s právnym posúdením veci súdom, v zmysle ktorého vzhľadom k tomu, že oznámeniu
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nepredchádzalo upozornenie na uplatnenie tohto práva v
lehote nie kratšej ako 15 dní, nedošlo platne k mimoriadnej splatnosti úveru. S poukazom na ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka uviedol, že pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
podaním zo dňa 18. 07. 2011 označeným ako výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti úveru. Postup, aký pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti úveru zvolil je v súlade s odbornou
literatúrou. Podaním zo dňa 18. 07. 2011 upozornil žalovaného, že si uplatňuje právo zosplatnenia úveru
a zároveň ho týmto podaním vyzval do 01. 08. 2011 (v lehote 15 dní) k dobrovoľnej úhrade pohľadávky. K
zosplatneniu úveru prišlo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. Toto právo využil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre nesplnenie splátky,

ktorá využitiu tohto práva predchádzala, po dobu 3 mesiacov, t. j. splátky splatnej dňa 20. 03. 2011.
Vzhľadom k uvedenému zastal názor, že súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko pri vyhlásení
mimoriadnejsplatnostipostupovalvsúladesust.§53ods.9Občianskehozákonníka,apretojepotrebné
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru považovať za platné.
Ďalej namietal, že aj v prípade posúdenia neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nemal

súd žiadny dôvod k následnému posúdeniu dohody o splátkach ako neplatnej pre neuvedenie právneho
dôvodu záväzku, keď záväzok vznikol momentom uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere. Skutočnosť,
že zmluvné strany si dojednali ako spôsob zaplatenia záväzku pravidelné mesačné splátky nemá na
právny dôvod tohto záväzku žiadny vplyv. Zároveň vo všeobecnosti platí, že uznať možno aj dlh, ktorýešte nie je splatný. Uznanie záväzku spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon pre jeho platnosť vyžaduje,
t. j. má písomnú formu, vyplýva z neho právny dôvod pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka
tento dlh zaplatiť. Od uznania tohto záväzku začala plynúť nová 4-ročná premlčacia doba v zmysle

ustanovení Obchodného zákonníka, preto splátky úveru splatné od 20. 03. 2008 do 20. 11. 2009
nemožno považovať za premlčané.
Žalobca napokon namietal aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o absolútny
obchodno-záväzkový vzťah, ktorý je nutné posudzovať v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka,
vrátane plynutia premlčacej doby. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššie súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, či rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/34/2015 zo dňa 09. 11. 2015 a iné.

4. Odvolanie s totožným obsahom podal žalobca aj proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 14. 04. 2016,
ktorým okresný súd na základe pokynu odvolacieho súdu doplnil rozsudok zo dňa 18. 01. 2016 o výrok,
ktorým žalobu zamietol, keď o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti prevyšujúcej priznaný nárok súd

opomenul rozhodnúť.

5. Žalovaný sa k odvolaniam žalobcu a vedľajšieho účastníka nevyjadril.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril vedľajší účastník na strane žalovaného, v ktorom navrhol napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
V súvislosti s aplikáciou Občianskeho zákonníka poukázal na zákon č. 102/2014 Z. z., ktorým sa
novelizovalo ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď na

predmetný zmluvný vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal aj
nauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS402/2013zodňa19.06.2013.Rovnako
v zmysle § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré
neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Mal za to, že súd prvej inštancie správne na predmetnú vec aplikoval 3-ročnú premlčaciu dobu v zmysle

príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a posúdil tak mesačné splátky splatné od 20. 03. 2008
do 20. 11. 2009 ako premlčané.
Pokiaľ ide o dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, dal do pozornosti rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 1/2014 zo dňa 30. 03. 2015, ktorým bola obdobná
dohoda posúdená ako absolútne neplatný právny úkon, ktorým nemohlo dôjsť k účinnému uznaniu

dlhu. Predmetná dohoda je formulár, ktorý vopred pripravil dodávateľ pre spotrebiteľa a spotrebiteľ
nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Takto predformulovaná dohoda predstavuje
neprijateľné zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú
doložku. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári dohody absolútne
neplatné.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím
súdu, ktorým nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, nakoľko v danom prípade
nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Poukázal na to, že
podaniavedľajšiehoúčastníkasúabstraktné,všeobecné,bezznalostiprejednávanejveci,sautomaticky

uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Obdobný právny názor vyslovil aj Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp. zn. 7MCdo 15/2014 zo dňa 24. 03. 2015, poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššie
súdu SR sp. zn. 6 MCdo 5/2013 zo dňa 19. 03. 2014. Mal za to, že združenie na ochranu spotrebiteľa
musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je okrem iného kolektívna ochrana spotrebiteľov,

zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní. Združenie na ochranu spotrebiteľa ako
vedľajšíúčastníkvstupujedomnožstvakonaníbezohľadunastavkonaniaavôľužalovaného.Združenie
nemážiadnuvedomosťoprejednávanomprípadealenzoznačeniaúčastníkovkonaniausudzuje,žeide
spotrebiteľskú vec. V právnom zastúpení vedľajšieho účastníka a jeho konaním v podobe jeho právneho
zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto

skutočnosť súd správne prihliadol a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.8. Podaním zo dňa 06. 07. 2016 Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do 30. 06.
2016 v konaní vystupovalo ak vedľajší účastník v súlade s § 93 O. s. p. navrhol, aby s ním súd počnúc
od 01. 07. 2016 konal ako s osobitným subjektom konania podľa § 95 ods. 1 C. s. p.

9. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016,
bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky
procesných úkonov uskutočnených do 30. 06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.“).

10. Pokiaľ ide o odvolanie vedľajšieho účastníka, vychádzajúc z uvedeného, nakoľko odvolanie bolo
podané pred 01. 07. 2016, bolo potrebné podmienky jeho prípustnosti posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. 06. 2016. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania
základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom

chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych
očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (čl. 2 ods. 1, 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C. s. p.). Preto aj keď aktuálna právna úprava
v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníctva, tak ako bolo upravené v ust. § 93

Občianskeho súdneho poriadku (s dôrazom na ods. 2 uvedeného ustanovenia) nepozná (Civilný
sporový poriadok s účinnosťou od 01. 07. 2016 nahradil inštitút vedľajšieho účastníka komplexnou
úpravou intervenienta ako nového právneho inštitútu v ust. § 81 až § 88, zároveň v ust. § 95 upravil
postavenie osobitných subjektov v konaní), občianske združenie vstúpilo do konania ako vedľajší
účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala. Občianske združenie teda účinne vstúpilo

do konania, oprávnene sa konania zúčastnilo a vynaložilo trovy, ktorých náhradu si uplatnilo a o
ktorej súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku i rozhodol. Za účinnosti uvedeného procesného
predpisu zároveň vedľajší účastník podal i odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o náhrade trov
konania. Z uvedeného dôvodu je potrebné uvedené občianske združenie považovať za účastníka/stranu
odvolacieho konania minimálne v rozsahu, v akom sa rozhodovalo o jeho právach a povinnostiach (t. j.

o nároku na náhradu trov konania vynaložených v konaní), z ktorého dôvodu odvolací súd na základe
jeho odvolania konal a rozhodol.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolania boli podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p., § 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p., § 201 O. s. p.
v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.
s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom rozsahu a
z dôvodov uvedených v odvolaniach (§ 380, § 379 C. s. p.) a tento vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej
časti zamietol podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania

vedľajšieho účastníka podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec v
tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaniach a procesným postupom prvoinštančného

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci už v minulosti rozhodol rozsudkom zo dňa
26. 06. 2014, ktorým žalobu zamietol a žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania

nepriznal.KrajskýsúdvŽilineakosúdodvolacíuvedenýrozsudokokresnéhosúdunazákladeodvolania
žalobcu zrušil pre nepreskúmateľnosť rozsudku, keď súd prvej inštancie sa zároveň nevysporiadal
so všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie následne napadnutým
rozsudkom, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, žalobe žalobcu v časti vyhovel a v časti ju zamietol. Čo
do zamietajúcej časti podal žalobca odvolanie.

14. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, tieto spočívali v nesprávnom právnom posúdení
spočívajúcom v aplikácii Občianskeho zákonníka na obchodno-záväzkový právny vzťah a v nesprávnom
právnom posúdení dohody o splátkach a uznaní záväzku ako neplatného právneho úkonu.15. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
správne právny vzťah medzi žalobcom (jeho právnym predchodcom) a žalovaným, založený zmluvou

o splátkovom úvere č. 0333902176 zo dňa 18. 02. 2008 posúdil ako právny vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy. Z uvedenej zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o typickú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 258/2001 Z. z.), v rámci ktorej mal žalovaný (ktorý nebol podnikateľom a úver nebral za účelom

podnikania či výkonu povolania) postavenie spotrebiteľa a Slovenská sporiteľňa, a. s. (ako finančná
inštitúcia poskytujúca, mimo iných služieb, úvery) postavenie dodávateľa. Preto je na tento právny
vzťah potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, a
to nielen príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., ale aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy). V nadväznosti na uvedené považuje
odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho

zákonníka pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že v oblasti ochrany spotrebiteľa, teda aj finančného spotrebiteľa, Európska únia prijala
viaceré smernice, ktoré smerujú k ochrane spotrebiteľa, pričom prevažnú väčšinu smerníc Slovenská
republika preniesla do svojej legislatívy už pred vstupom do Európskej únie (napríklad zákon č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do

právnej úpravy bola zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri
predaji tovaru alebo pri poskytovaní služieb. Aj keď ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka
výslovne uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez
ohľadu na povahu účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v
znení účinnom už v čase uzavretia úverovej zmluvy) došlo k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov aj

na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom.
Spotrebiteľskou zmluvou je pritom akákoľvek súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými
znakmi uvedenými v uvedenom ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v Smernici 93/13/EHS bez
ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným
zákonom. Vzhľadom na uvedené, aj keď má úverová zmluva nesporne charakter absolútneho obchodu,

je potrebné na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy a súčasnú súdnu prax,
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho či
Obchodného zákonníka na premlčanie pri spotrebiteľských vzťahoch nebola jednotná, je potrebné túto
v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis

vyriešila výkladové rozdiely tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Cieľom prijatia uvedenej právnej normy bolo práve odstránenie výkladových
problémov v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a
vzťahy s nimi súvisiace. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd v súčasnosti dôvod

nepostupovať v súlade s tou doterajšou súdnou praxou, v zmysle ktorej, vychádzajúc zo znenia § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 03. 2015, je potrebné otázku premlčania v spotrebiteľských
vzťahoch posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Správne preto súd prvej inštancie na premlčanie
nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka.

16. Vychádzajúc zo splatnosti jednotlivých splátok k 20. dňu v mesiaci a dátumu podania žaloby dňa 19.
12. 2012, potom správne súd prvej inštancie konštatoval premlčanie splátok splatných od 20. 03. 2008
do 20. 11. 2009 (t. j. pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru), pri ktorej splátke ako najneskoršie
splatnej premlčanej splátke uplynula premlčacia doba dňa 21. 11. 2012, t. j. pred podaním žalobného
návrhu. Správne preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel len v časti splátok splatných od 20. 12. 2009

do 20. 01. 2013.

17. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalobcu, pokiaľ ide o posúdenie dohody o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 29. 03. 2012 (ďalej len „dohoda o uznaní
záväzku“) ako neplatného právneho úkonu. Podľa uvedenej dohody žalovaný uznal čo do právneho

dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným
veriteľom Slovenská sporiteľňa, a. s., č. 333902176 zo dňa 18. 02. 2008 s tým, že dlžná suma pozostáva
z istiny vo výške 3.315,72 eur, nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- eur a príslušenstva
pohľadávky podľa zmluvy, s dodatkom, že príslušenstvo bude vyčíslené pri vystavení splátkovéhokalendára, resp. po zaplatení istiny a nákladov. V zmysle čl. 3 zmluvy sa žalovaný zavial splatiť svoj
záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach po 80,- eur mesačne, splatnými k 27. dňu v mesiaci,
so splatnosťou prvej splátky dňa 27. 04. 2012. Súčasťou článku 3 je aj vyhlásenie o vedomosti dlžníka

o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Čl. 4 zmluvy následne obsahuje rozhodcovskú doložku a čl. 5
záverečné ustanovenia zmluvy.

18. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu
a výšky. Na jeho platnosť je potrebná písomná forma, prísľub zaplatenia dlhu a špecifikácia dlhu s

uvedením jeho dôvodu a výšky. Pokiaľ ide o uvedenie výšky dlhu, dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku nie je dostatočne určitá, keď žalovaný uznal záväzok voči veriteľovi aj pokiaľ
ide o príslušenstvo, ktoré však v zmluve nie je určené s tým, že toto bude vyčíslené až pri vystavení
splátkového kalendára. V tejto časti tak predmetná dohoda nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu
vyžadované zákonom. Ani samotné splnenie všetkých zákonných náležitostí však nerobí z právneho
úkonu automaticky uznávacie vyhlásenie, pokiaľ nie je podložené tiež slobodnou vôľou konajúcej osoby

smerujúcou ku vzniku práv či povinností z neho vyplývajúcich.

19. Z obsahu dohody vyplýva, že žalovaný uznal záväzok voči žalobcovi napriek tomu, že v čase uznania
bola časť záväzku už premlčaná. V prípade premlčaného dlhu však uznávací prejav dlžníka zaväzuje len
v prípade, ak dlžník v čase uzavretia dohody (teda v čase uznávacieho prejavu) o premlčaní dlhu, resp.

jehočastivedel.Napriektomu,žesúčasťoudohodyouznanízáväzkujeivyhláseniedlžníkaovedomosti
o premlčaní dlhu a jeho následkoch, v konaní nebolo preukázané, že žalovaný o premlčaní záväzku
a jeho následkoch aj skutočne vedel. V prípade predmetnej zmluvy je zrejmé, že ide o predtlačenú
zmluvu určenú pre neurčitý počet adresátov, v ktorej sú len doplnené údaje vo vzťahu k individualizácii
účastníkov zmluvy a pohľadávky. Z dohody nie je zrejmé, že žalovanému boli poskytnuté zreteľné

informácie o tom, že časť dlhu je premlčaná (v čase uznávacieho prejavu ide o splátky splatné do 20.
03. 2009) a čo premlčanie dlhu znamená.

20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.6MCdo9/2012zodňa06.01.2013,vktorompoukázalnato,žerešpektovanieprincípu„ignorantia

iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie
v neprospech spotrebiteľa ale bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať
konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Z

tohto dôvodu neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu
nemôže byť na ujmu. Žalobca, na ktorom v tomto smere spočívalo dôkazné bremeno, pritom v konaní
nepreukázal, že by žalovaného o význame a následkoch uznania záväzku, s dôrazom na uznanie
premlčaného záväzku, poučil.

21. Vzhľadom na uvedené potom ani podľa názoru odvolacieho súdu uznávací prejav žalovaného
nevyvolal účinky spojené s uznaním dlhu, a teda nedošlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej
doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

22. Na základe uvedených skutočností, vyhodnotiac odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné, potom

odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu v časti zamietol podľa § 387 ods.
1 C. s. p., vrátane výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným, ako vecne správny potvrdil.

23. Ako dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie vedľajšieho účastníka čo do trov konania
vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti nespĺňa

náležitosti riadneho odôvodnenia vyžadované ust. § 220 ods. 1 C. s. p., ani § 157 ods. 2 O. s. p.
účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Z napadnutého rozhodnutia síce vyplýva, že súd
prvej inštancie o trovách konania medzi stranami konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. s
poukazom na to, že úspech žalovaného prevýšil úspech žalobcu, následne konštatoval, že z rovnakých
dôvodov nepriznal náhradu trov ani vedľajšiemu účastníkovi.

24. Ustanovenie § 142 O. s. p. (obdobne ust. § 255 C. s. p.) vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri
náhrade trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Kritériom prepriznanie nároku na náhradu trov sporového konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u každej
zo strán/účastníkov konania a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol
naposledy urobený vo veci samej. Ak strana/účastník nemá plný úspech vo veci, má vždy čiastočný

úspech, t. j. každá strana/účastník je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak
mala strana/účastník konania vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí.
V prípade, že je pomer úspechu a neúspechu strán/účastníkov približne rovnaký, môže súd rozhodnúť
tak, že žiadna zo strán/účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uvedené platí tak za súčasnej
právnej úpravy v zmysle Civilného sporového poriadku, ako aj predchádzajúcej právnej úpravy v zmysle

Občianskeho súdneho poriadku.

25. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nemožno zistiť, aké právne úvahy viedli okresný
súd k použitiu druhej časti ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (v súčasnosti obdobne § 255 C. s. p.), t. j.
z akého dôvodu náhradu trov pomerne nerozdelil, ale rozhodol o tom, že žiadnej zo strán konania,
ani vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov neprizná, ktoré ustanovenie sa spravidla použije

len vtedy, ak je pomer úspechu každej zo strán/účastníkov približne rovnaký. V danom prípade je
zrejmé, že úspech žalovaného, na ktorého strane vedľajší účastník vystupoval, prevýšil úspech žalobcu,
pričom neúspech žalovaného nemožno považovať za neúspech v nepatrnej časti. Pokiaľ súd poukázal
na to, že vedľajší účastník nepreukázal, že bol so žalovaným v kontakte, je potrebné dať za pravdu
vedľajšiemu účastníkovi, že do konania vstúpil v súlade s platným právom účinným v čase jeho vstupu

do konania, pričom súd nerozhodol ani o jeho nepripustení do konania ani o tom, že jeho vstup do
konania nenadobudol účinky vstupu a s vedľajším účastníkom i riadne konal. Samotná skutočnosť, že
vedľajší účastník nebol v kontakte so žalovaným nie je preto dostatočným dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o
trovách konania vedľajšieho účastníka zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. V ďalšom konaní sa bude musieť okresný súd vysporiadať s návrhom vedľajšieho účastníka
na priznanie náhrady trov konania, vrátane ich účelnosti. Bude potrebné, aby sa okresný súd v tejto
súvislosti vysporiadal i s podaním vedľajšieho účastníka, ktorým navrhol pokračovať s ním v konaní ako

s osobitným subjektom konania, resp. pribrať ho do konania ako osobitný subjekt konania. V novom
rozhodnutí okresný súd zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania vo vzťahu k vedľajšiemu
účastníkovi (§ 396 ods. 1 a 3 C. s. p.).

27. Vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel, ktorý nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán konania,

zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol odvolací súd
podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol
žalovaný, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)