Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712218677
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712218677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: Ing. G. V., C. X, C.,
zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Hoffmannom, Námestie M. Benku 2/A, Bratislava, proti
žalovaným: 1/ A. F., Z. S. XXX/XX, S., zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol.
s r.o., Niťová 3, Bratislava, 2/ Ing. P. F., V.. O.. O. XX, R., zastúpený KADUC & PARTNERS s.r.o.,
Vajanského 40, Trnava, o zaplatenie 3.100 eur s prísl., na odvolania žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok č.k. 10C/303/2012-197, zo dňa 21.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi 3.100 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 1.10.2013 do zaplatenia a nahradiť
mu trovy konania za zaplatený súdny poplatok 186 eur a trovy právneho zastúpenia 824,88 eura; vo
zvyšku žalobu zamietol. Konanie v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny vo
výške 3.100 eur od 1.10.2011 do 30.9.2013 zastavil.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia
spoločne a nerozdielne istiny vo výške 3.100 eur, úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.000 eur
od 1.10.2011 do zaplatenia a zo sumy 1.100 eur od 1.11.2010 do zaplatenia na tom skutkovom základe,
že ako dlhoročný priateľ poskytol žalovaným 1/ a 2/ finančnú pomoc vo výške 3.100 eur, ktorú sa mu
títo zaviazali vrátiť do 30. 9.2011.

3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca poukázal na účet žalovanej
1/ č. XXXXXXXXXX, vedený v Tatra banke, a. s., dňa 8.11.2010 sumu 1.100 eur a dňa 4.11.2010
sumu 2.000 eur; poukázanie finančných prostriedkov potvrdil aj žalovaný 2/. V čase poskytnutia vyššie
uvedených finančných prostriedkov boli žalovaní 1/ a 2/ manželmi. S poukazom na § 143 Obč. zák. preto
súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 1/ a 2/ sa
okamihom odovzdania stali peňažné prostriedky v sume 3.100 eur, avšak u každého zo žalovaných na
základe iného právneho základu.

4. V súvislosti s uplatňovaním žalovaného nároku proti žalovanej 1/, ktorá počas konania popierala
akúkoľvek dohodu o pôžičke, uzavretú so žalobcom a žalobca nevedel presvedčivým dôkazom
preukázať opak spočívajúci v dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, uviedol, že akneexistoval právny dôvod k tomu, aby mala žalovaná 1/ k dispozícii peňažné prostriedky v sume 3.100
eur, potom túto situáciu bolo potrebné vyhodnotiť ako jej bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, keďže
podľa § 451 ods. 1, 2 Obč. zák. je bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu a kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

5. Žalovaný 2/ v konaní uznal, že so žalovaným uzavrel dohodu o pôžičke (s odovzdaním peňazí na
účet žalovanej 1/), avšak sa bránil (rovnako ako žalovaná 1/), že táto pôžička v sume 3.100 eur bola
predmetom započítania proti kúpnej cene, ktorú mal žalobca zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ z titulu kúpy

ich rodinného domu. Uvedený argument sa s konaní podľa záverov súdu prvej inštancie ukázal ako
nepravdivý. Kúpna zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 26.10.2010 v článku
IV bod 2. upravovala zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny tak, že kúpna cena vo výške 232.357 eur
bola rozdelená na dve časti, z ktorej prvá časť vo výške 110.176 eur je zápočtom pôžičiek a ich
príslušenstva, ktoré kupujúci poskytol predávajúcim a druhá časť vo výške 122.181 eur, je splatná
deň po povolení vkladu do katastra nehnuteľností. Bez predloženia konkrétneho dôkazu tak ostalo bez

logickej súvislosti tvrdenie žalovaných 1/ a 2/, že by prevod peňažných prostriedkov dňa 4.11.2010 a
8.11.2010 bol súčasťou dohody strán (a manželky žalobcu), že tento prevod spadá do prvej splátky
kúpnej ceny v podobe zápočtu „pôžičiek kupujúceho..., ktoré poskytol predávajúcim...“. Ak by sa aj
žalobca s manželkou zaviazali k tomu, že ku dňu 26.10.2010 súhlasili s tým, že v budúcnosti (4.11.2010
a 8.11.2010) poskytnutá pôžička (ktorú žalovaná 1/ popierala) nemusela byť splatená, ale bola by

predmetom neskoršieho zápočtu, tak by taká dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť
až v budúcnosti, bola neplatnou (§ 574 ods. 2 Obč. zák.).

6. Vzhľadom na úpravu výkladu právnych úkonov podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. dospel súd prvej inštancie
k záveru, že ustanovenie článku IV. bod 2. Kúpnej zmluvy je zrozumiteľným a určitým prejavom vôle

účastníkov tohto právneho úkonu a nevyplýva z neho, že jeho predmetom mala byť aj suma 3.100 eur,
ktorá mala byť započítaná do prvej splátky kúpnej ceny, ktorej splatnosť mala nastať podpisom kúpnej
zmluvy z toho dôvodu, že okamih zápočtu nebol určený na neskorší deň, ako tomu bolo v prípade
zaplatenia druhej časti kúpnej ceny. Z vykonaných dôkazov preto vyvodil záver, že žalovaná 1/ sa
bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a žalovaný 2/ nesplatil pôžičku žalobcovi.

7. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 21.10.2015 podľa § 96 O.s.p. konanie v časti
zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny vo výške 3.100 eur od 1.10.2011 do 30.9.2013
na základe späťvzatia zastavil.

8. Pre účely priznania úroku z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ sú z právne
odlišnýchdôvodovpovinnízaplatiťžalobcovi3.100eur,pričompoukázalnaprávnuteóriu,ktorávzásade
nevylučuje, že aj pri spoločných záväzkoch môže nastať omeškanie každého dlžníka samostatne. V
súdenej veci sa po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal žalobca zaplatenia istiny 3.100 eur s 9 %
ročným úrokom z omeškania od 1.10.2013.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že splatnosť bezdôvodného obohatenia sa spravuje výzvou
veriteľa, teda osoby, na ktorej úkor sa dlžník obohatil. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca
vyzval žalovanú 1/ na zaplatenie, preto za deň účinnej výzvy považoval až deň doručenia žaloby, teda
8.8.2013. Splatnosť pôžičky ku dňu 30.9.2011 (uvedená v žalobe) takisto nebola v konaní preukázaná,

pričom žalovaný 2/ na pojednávaní tvrdil, že nebola konkrétne určená (z dôvodu nedostatkov finančných
prostriedkov), avšak v písomnom prehlásení uviedol, že splatnosť bola dohodnutá, ihneď ako odpredajú
rodinný dom v Limbachu. Zo spisu katastra vyplýva, že vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej
zmluvy bol povolený dňa 4.1.2011.

10. Ak si preto žalobca v konaní uplatnil úrok z omeškania počnúc dňom 1.10.2013, potom s poukazom
na vyššie uvedené závery boli podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa 1/ ako aj žalovaný 2/ k tomuto dňu
v omeškaní so zaplatením tohto peňažného dlhu.

11. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného k 1.10.2013 bola výška úrokov z omeškania

o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda úrok z omeškania ku dňu 1.10.2013 bol vo
výške 8,50 % ročne. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie žalobu v časti uplatneného úroku
(do 9 % ročne) nad zákonom určenú výšku zamietol.12. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. a § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu
zaplateného súdneho poplatku 186 eur a trov právneho zastúpenia podľa § 10 a nasl. vyhl. MS SR č.

655/2004 Z.z., pričom základná sadzba tarifnej odmeny stanovil ma 121,17 eura (tarifná hodnota sporu
bola 3.100 eur). Právny zástupca žalobcu si v zákonom určenej lehote uplatnil náhradu za úkony právnej
služby:

1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 17.1.2014 (á 121,17 eura + režijný paušál 8,04 eura),

2. účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 22.1.2014 (á 30,29 eura + režijný paušál 8,04 eura),
3. účasť na pojednávaní dňa 26.9.2014 (á 121,17 eura + režijný paušál 8,04 eura),
4. účasť na pojednávaní dňa 3.12.2014 (á 121,17 eura + režijný paušál 8,04 eura),
5. účasť na pojednávaní dňa 10.6.2015 (á 121,17 eura + režijný paušál 8,39 eura),
6. účasť na pojednávaní dňa 21.10.2015 (á 121,17 eura + režijný paušál 8,39 eura), spolu 685,08 eura
(636,14 eura + 48,94 eura).

Náhrada za stratu času priznal žalovanému podľa § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za účasť na piatich
pojednávaniach (2 x 5 polhodín á 13,98 eura) v sume 139,80 eura.

13. Proti zaväzujúcej časti rozsudku podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/ a žiadali rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

14. Žalovaná 1/ vytkla rozhodnutiu súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci. Namietla, že
v priebehu celého konania sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by jej poskytol finančné prostriedky
vo výške 3.100 eur. Uviedla, že s ním nikdy nepodpísala zmluvu o pôžičke a tiež nemá vedomosť, že

by niekedy od žalobcu takúto sumu prevzala. Naopak, prevzatie tejto sumy priznal v konaní žalovaný
2/, ktorý vypovedal, že táto pôžička mala byť započítaná do kúpnej ceny 110.076 eur na základe kúpnej
zmluvy, ktorú so žalovaným 2/ a so žalobcom a jeho manželkou uzavreli 26.10.2010. Pre prípad, ak by
nebola pripustená jej argumentácia o zápočte, uviedla, že o poskytnutí pôžičky nemala žiadnu vedomosť
a keďže pri pôžičke nejde o bežnú vec, bol pre platnosť tohto právneho úkonu potrebný aj jej súhlas ako

druhého z manželov v zmysle § 145 ods. 1 Obč. zák.

15. Žalovaný 2/ rovnako podal odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Poukázal na výpoveď žalobcu, uvedenú na strane 3 napadnutého rozsudku, z ktorej
je zrejmé, že spôsob vrátenia pôžičky bol dohodnutý tak, že táto bude vrátená, keď bude mať peniaze.
Uviedol, že žalobca sa nedomáhal na súde určenia splatnosti (§ 564 Obč. zák.), pričom takýto nárok je
premlčaný. Súd prvej inštancie tak podľa jeho názoru dospel k nesprávnym zisteniam ohľadne splatnosti
a tým aj právneho nároku žalobcu voči žalovaným 1/ a 2/, navyše sa dostatočne nevysporiadal s ich

kompenzačnou námietkou. Rozsudku súdu prvej inštancie ďalej vytkol materiálnu nevykonateľnosť, keď
z výroku nie je zrejmé, z akej sumy sa má počítať úrok z omeškania.

16. Žalovaný 2/ ďalej namietol, že napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie čiastočne zamietol,
nepomerovalúspechstránsporuanijakýmspôsobomneodôvodnil,prečožalobcovipriznalplnúnáhradu

trov konania. Uviedol, že podľa jeho názoru nie je procesne správne ani to, že súd prvej inštancie vo
výroku rozhodnutia v časti priznal nárok žalobcovi (1. výrok), vo zvyšnej časti ho zamietol (2. výrok) a
až následne konanie zastavil (3. výrok). Ak došlo k zamietnutiu žaloby vo zvyšnej časti, nebol už dôvod
akúkoľvek časť konania zastavovať.

17. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal
opodstatnenosť žaloby a vyvrátil tvrdenia žalovaných o tom, že peniaze, ktoré poskytol, nesúvisia s
týmto konaním. Tvrdenia žalovaných 1/ a 2/, že poskytnuté finančné prostriedky spadajú do zápočtu v
súvislosti s kúpou nehnuteľnosti sú irelevantné, nakoľko zmluva bola uzavretá 26.10.2010, a v nej boli

započítané predchádzajúce pôžičky, ktoré poskytol žalovaným.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalovaných 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávaniapodľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že ich odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
30.3.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).
19. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny

a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť
jeho dôvodov ( § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.).
20. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre
posúdeniedôvodnostižalobnéhonávrhunauloženiepovinnostižalovanýmzaplatiťžalobcovi3.100eurs

prísl.Zhodnotenímvýsledkovvykonanéhodokazovaniavsúlades§191ods.1C.s.p.dospelksprávnym
skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery, na vec aplikoval zodpovedajúce
ustanovenia § 451 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. o bezdôvodnom obohatení a ustanovenia § 657 a § 658
ods. 1 Obč. zák. o pôžičke, ktoré aj správne vyložil a dôvody, pre ktoré zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k
zaplateniu istiny s prísl. aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa
vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými

relevantnými argumentmi sporových strán.
21. Súd prvej inštancie skutkový záver o tom, že žalobca poskytol žalovaným predmetnú finančnú sumu,
založil na vyjadrení žalovaného 2/ na pojednávaní 3.12.2014, že so žalobcom uzavrel zmluvu o pôžičke,
podľa neho spolu aj so žalovanou 1/, a že platba „prebehla“, a na výpisoch z účtu žalobcu vedeného
v Tatra banke, a.s., z ktorého previedol na bankový účet žalovanej 1/ predmetnú sumu. Odvolací súd

k tomuto dopĺňa, že žalovaný 2/ aj vo vyjadrení z 31.12.2015 (č.l. 99 - 100) zopakoval, že žalovaný
poskytol v roku 2010 žalovanej 1/ a dcére P. 3.100 eur, vo vyjadrení z 23.5.2015 (č.l. 178), že „ďalší
reálny transfer bola suma 3.100 eur, ktoré poskytol V.Ý. na účet mojej bývalej manželky“.

22. Žalovaná 1/, ktorá popierala poskytnutie pôžičky, súdu prvej inštancie nepredložila žiadne dôkazy,

hoci prichádzalo do úvahy, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, predložiť
v konaní výpis z jej účtu č. XXXXXXXXXX, vedeného v Tatra banke, a.s. (na ktorý žalobca previedol
4.11.2010 a 8.11.2010 spolu 3.100 eur), na popretie pravdivosti tejto skutočnosti.

23. V spore o vrátenie či už požičaných peňazí alebo peňazí poskytnutých bez právneho dôvodu má

žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, resp. že mu poskytol
peniaze a že žalovaný riadne a načas dlh nevrátil (nezaplatil).

24.Dôkaznébremenoktvrdeniu,žebolauzavretázmluvaopôžičkeažepodľanejbolodlžníkoviplnené,
resp. že boli poskytnuté dlžníkovi peniaze, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané,

potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno preukázať existenciu právnej skutočnosti,
ktorá mala za následok zánik dlhu, je na dlžníkovi.

25. V danej veci žalobca tvrdil, že 4.11.2010 sa na žiadosť žalovaných 1/ a 2/ spolu dohodli na požičaní
3.100 eur s tým, že peniaze mu žalovaní vrátia do 30.9.2011. Na preukázanie skutočnosti, že so

žalovanými 1/ a 2/ uzavrel zmluvu o pôžičke 3.100 eur žalovaný predložil v konaní výpis z bankového
účtu o prevode peňazí z jeho účtu na bankový účet žalovanej 1/ dňa 4.11.2010 a 8.11.2010. Súd prvej
inštancie záver o tom, že žalobca poskytol žalovaným 3.100 eur, mal za preukázaný okrem výpisu
z bankového účtu aj vyjadreniami žalovaného 2/, ktorý opakovane potvrdzoval, že žalobca jemu a
žalovanej 1/ požičal predmetných 3.100 eur. Žalovaná 1/, ktorá v konaní popierala existenciu pôžičky,

nepredložila súdu prvej inštancie žiaden dôkaz, ktorý by bol spochybnil dôkazy predložené žalobcom
a vyjadrenia žalovaného 2/.

26. V hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, ktoré
sa týkali existencie pôžičky, jej výšky a odovzdania žalovaným, resp. poukázania peňazí na bankový

účet žalovanej 1/ z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti zo strany súdu prvej inštancie
odvolací súd nezistil logický rozpor a teda k nemu nemožno mať výhrady. Odvolania neobsahujú
tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesovstránsporunevyplynuli,alebonaopakopomenulrozhodnéskutočnosti,ktorébolivykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Argumentácia predovšetkým žalovanej 1/ v odvolaní

je len vyjadrením jej nesúhlasu so skutkovými zisteniami, resp. s výsledkom vyhodnotenia vykonaných
dôkazov, ktoré vyjadrujú odlišný skutkový záver, než aký zastáva ona.27. Žalovanými 1/ a 2/ namietané hodnotenie dôkazov by mohlo byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia
len vtedy, ak by výsledok nezodpovedal hodnoteniu podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. preto, že
súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporu nevyplynuli ani inak nevyšli v konaní najavo alebo preto, že súd prvej inštancie naopak opomenul
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo, alebo
v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, je z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti logický rozpor.
Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých

podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť možno usudzovať (ako vyplýva
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov) možno len zo spôsobu, akým k nemu súd dospel. Ak nemožno
súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi
(napr. že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iný
záver a pod.).

28. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej 1/ odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nej. Ten jednoznačne konštatuje, že v konaní proti
žalovanej 1/ nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovanou 1/. Svoje rozhodnutie proti nej
založil na nespornej skutočnosti, že žalobca dvoma prevodmi na jej účet č. XXXXXXXXXX, vedeného v
Tatra banke, a.s., o ktorom mal z predchádzajúcich vzťahov so žalovanými vedomosť, že patrí žalovanej

1/, previedol dňa 8.11.2010 sumu 1.100 eur a dňa 4.11.2010 sumu 2.000 eur a že žalovaní 1/ a 2/ tieto
peniaze použili na opravu strechy rodinného domu, patriaceho do ich BSM.
29. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani tú námietku žalovaných 1/ a 2/, že pôžička bola splatená
započítaním s kúpnou cenou za rodinný dom s pozemkom, predaný žalovanými 1/ a 2/ žalobcovi a jeho
manželke kúpnou zmluvou z 26.10.2010, keďže k tomuto tvrdeniu žalovaní 1/ a 2/ nepredložili žiadne

dôkazy a toto nebolo preukázané ani poznatkami súdu prvej inštancie z iných prejavov sporových strán
a listín, ktoré boli v konaní predložené.

30. Ak žalovaní 1/ a 2/ tvrdili, že pôžička zanikla započítaním s kúpnou cenou za rodinný dom, ktorý
predali žalobcovi a jeho manželke, a súdu prvej inštancie nepredložili žiadne dôkazy na preukázanie

tejto skutočnosti, znášajú procesnú zodpovednosť za to, že v konaní nebolo preukázané ich tvrdenie a
že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v ich neprospech. Navyše súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne zdôvodnil záver, že započítanie žalovaného nároku proti
kúpnej cene na základe už predtým uzavretej kúpnej zmluvy by ani nebolo možné.

31. Na námietku žalovaného 2/, že vrátenie predmetnej pôžičky bolo ponechané na jeho vôli a že na
vec mal súd prvej inštancie aplikovať § 564 Obč. zák. odvolací súd uvádza, že doba splnenia môže byť
ponechaná na vôli dlžníka len dohodou, t.j. musí byť výslovne dohodnuté, že splatnosť dlhu závisí na
vôli dlžníka. Keďže žalobca toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal, nebolo možné naň pri rozhodovaní
prihliadať.

32. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej 1/, že žalovaný 2/ predmetnú zmluvu
o pôžičke uzavrel sám, čo ju s ohľadom na § 145 ods. 1 Obč. zák. robí neplatnou, keďže nebola
rozhodujúca vo veci. Navyše odvolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru, podľa ktorej ak za trvania
manželstva a BSM uzavrie zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas

druhého manžela, a to ani keď nejde o bežnú vec (Cpj 86/1971, R 42/1972). Ak si požičiava jeden
z manželov peniaze a ak v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník iba on, na jej platnosť netreba
súhlas druhého manžela v zmysle § 145 Obč. zák., keďže zmluvou sú peňažné prostriedky ešte len
nadobúdané. Ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého je zaviazaný len jeden z manželov, ktorý
napr. uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke, avšak ak bola z takto získaných peňazí získaná určitá

majetková hodnota, patrí i táto hodnota, za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Obč. zák.,
do BSM.
33. V prípade sporu o vrátenie pôžičky, ktorú dohodol jeden z manželov, hoci aj bez výslovného súhlasu
druhého manžela, a druhý manžel túto pôžičku prevzal a ponechal si ju, a ani jeden z manželov ju
veriteľovi nevrátil, nie je podstatným pre vyhovenie návrhu na vrátenie pôžičky, či zmluva o pôžičke je

platná alebo neplatná pre rozpor s ustanovením § 145 ods. 1 Obč. zák. Má to význam len pri právnom
posudzovaní zisteného skutkového stavu, a to, či má súd pohľadávku veriteľovi priznať podľa zmluvy
o pôžičke alebo ako bezdôvodné obohatenie sa na úkor veriteľa v prípade, ak zmluva nebola platne
uzavretá. Odvolací súd preto považoval rozhodnutie vo veci samej za vecne správne.34. Žalovaným 2/ namietaný postup súdu prvej inštancie, ktorý zahrnul do písomného vyhotovenia
svojho rozsudku aj písomné vyhotovenie uznesenia o čiastočnom zastavení konania, vyhláseného
na pojednávaní dňa 21.10.2015 ešte pred vyhlásením rozsudku, považuje odvolací súd za prípustný.

Tento postup nespôsobil zmätočnosť napadnutého rozsudku, nakoľko je toto rozhodnutie v napadnutom
rozsudku jednoznačne odôvodnené.
35. Napriek tomu, že odvolací súd dáva za pravdu námietke žalovaného 2/, že súd prvej inštancie
nerozhodoval o náhrade trov konania podľa správneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
platného a účinného v čase jeho rozhodovania (§ 142 ods. 1 O.s.p.), pretože ako správne uviedol

žalovaný 2/, žaloba bola v časti úroku z omeškania zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
aj v tejto časti. Vzhľadom na len nepatrný neúspech žalobcu v konaní (týkajúci sa časti príslušenstva),
bolo namieste rozhodnutie podľa § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého je však tiež možné priznať plnú
náhradu trov konania.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne

plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).