Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. september 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/98/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616204321
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2616204321.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci navrhovateľky: Q. V., nar.
XX.XX.XXXX, O. XXX, toho času V. XXX, Q., zastúpená advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, J. Kráľa
738/12, Senica, proti druhému manželovi: F. V., nar. XX.XX.XXXX, O. XXX, zastúpený advokátom:
JUDr. Ľubomír Polák, Hurbanova 18, Senica, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností manželov voči maloletému dieťaťu: L. V., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený procesným
opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, na odvolanie druhého manžela proti
rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5P 19/2016-110 zo dňa 19. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie manželstvo navrhovateľky Q. V., rodenej F.,
nar.XX.X.XXXXadruhéhomanželaF.V.,nar.XX.X.XXXXuzavretédňa30.6.1995vZ.a.d.L.,Nemecká
spolková republika, zapísané v knihe manželstiev Osobitnej matriky Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky vo zväzku OM/6, ročník 1995, na strane 242, pod poradovým číslom 483 rozvádza. Na čas
po rozvode súd zveril maloletého L. do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá bude maloleté dieťa

zastupovať v bežných veciach a spravovať jeho majetok a druhému manželovi určil povinnosť prispievať
na výživu maloletého L. sumou 300,- eur mesačne, splatnou k rukám navrhovateľky vždy do 15. dňa
toho ktorého mesiaca vopred, s účinnosťou odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd styk druhého
manžela s maloletým L. neupravil a napokon rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 23 ods. 1, 2, 3, § 18, § 19 ods. 1, § 24 ods.

1, 4, § 25 ods. 2, § 62 ods. 1, 2, 4, § 75 ods. 1 veta prvá, § 76 ods. 1 Zákona o rodine vecne
odôvodnil tým, že súd z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že návrh navrhovateľky
bol podaný dôvodne. Manželia zhodne uvádzali, že ich manželstvo bolo problematické od samého
začiatku a žiadny z nich nebol v tomto vzťahu šťastný. Opakovane sa rozchádzali na dlhšie obdobia
a následne spolužitie obnovovali až si napokon na takúto formu spolužitia zvykli, čo možno pripísať
tomu, že neboli nútení žiť v spoločnej domácnosti denne, keďže manžel posledných 10 rokov pracoval
a de facto i žil v Rakúsku, pričom do spoločnej domácnosti chodieval len každé dva týždne na víkend

a podľa jeho tvrdenia manželstvo je nefunkčné už od roku 2003 a každý manžel žije v podstate svoj
život. Zvrat nastal v októbri roku 2015, kedy manžel prestal pracovať v Rakúsku z dôvodu priznania
starobného dôchodku a zostal žiť s rodinou na Slovensku. Spoločné dennodenné spolužitie manželov sa
stalo pre obidvoch neúnosné, vôbec spolu nekomunikovali a ak aj niečo riešili, hádali sa. Keďže manželopakovane vyháňal navrhovateľku z domu, táto napokon i s deťmi zo spoločnej domácnosti odišla bývať
k svojim rodičom. Manžel pôvodne s rozvodom súhlasil, názor zmenil až po pohovore súdu s maloletým
L., kedy už bolo zrejmé, že striedavá starostlivosť manželov nad maloletým L. neprichádza do úvahy a

začal tvrdiť, že s rozvodom manželstva nesúhlasí, pretože sa chce pokúsiť o obnovenie manželského
spolužitia s manželkou a začať napravovať svoje vzťahy najmä s maloletým L., ktorého prospech v škole
sa značne zhoršil. Toto tvrdenie manžela však súd, s poukazom na všetky preukázané skutočnosti,
vyhodnotil ako účelové v snahe vyhnúť sa plateniu výživného na maloletého L., keď už manžel vedel,
že v prípade rozvodu manželstva bude maloletý s veľkou pravdepodobnosťou zverený do osobnej

starostlivosti navrhovateľky. Súd mal preukázané, že manželia prakticky nikdy spoločne nehospodárili
s finančnými prostriedkami a dlhodobo nezabezpečovali starostlivosť o svoje deti spoločne, keďže
ťarcha osobnej starostlivosti o deti manželov spočívala takmer výlučne vždy na navrhovateľke. Pri
skonštatovaní týchto zistených skutočností vyvstala otázka, aký zmysel malo dlhoročné odlúčenie
manžela od rodiny za účelom dobrého zárobku v zahraničí, keď v konečnom dôsledku manželom takto
zarobené peniaze neboli na osoh rodiny, teda hlavne detí manželov, keď podľa tvrdenia samotného

manžela to čo v Rakúsku zarobil, sám aj spotreboval. Takýto prístup manžela k rodine a hlavne
k svojim deťom súd považoval za nezodpovedný. Vzhľadom k tomu, že manželstvo manželov už
dlhodobo neplní svoj účel v zmysle ustanovenia § 18 Zákona o rodine, je len formálne a neexistuje
ani reálny predpoklad, že by manželia obnovili manželské spolužitie, pričom rozvod manželstva nebude
ani na závažnú ujmu maloletého L., ktorý nie je zvyknutý na riadne spolužitie so svojim otcom, súd

manželstvo účastníkov rozviedol. Príčinou rozvratu manželstva účastníkov je preukázaná opakovaná
manželská nevera zo strany manžela počas manželstva, rozdielne povahové vlastnosti manželov ako i
ichzásadnerozdielnenázorynamanželskéspolužitie,vedeniedomácnostiahospodáreniesfinančnými
prostriedkami a nezodpovedný prístup manžela k rodine ako takej. Tento stav viedol k vzájomným
dlhodobým nedorozumeniam medzi manželmi a vyústil až do odchodu navrhovateľky zo spoločnej

domácnosti, pod tlakom správania sa manžela, v dôsledku čoho manželstvo účastníkov prestalo plniť
svoj účel.
Na čas po rozvode súd zveril maloletého L. do osobnej starostlivosti navrhovateľky, nakoľko je v
záujme maloletého, aby naďalej zostal v starostlivosti navrhovateľky, kde má zabezpečené pokojné
výchovné prostredie, pretože navrhovateľka sa o neho riadne a nepretržite stará, pričom v jej výchove

a starostlivosti o maloletého neboli zistené žiadne nedostatky. Napriek tomu, že manžel žiadal zveriť
maloletého L. do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov súd dospel k záveru, že takáto
forma starostlivosti manželov o dieťa nie je pre maloletého L. v najbližšej budúcnosti vhodná, aby týmto
spôsobom maloletý nebol vystavený zbytočnému stresu, keďže doteraz otec riadnu osobnú starostlivosť
o maloletého prakticky nikdy nevykonával, pričom vzal súd v úvahu i názor a želanie samotného dieťaťa,

nakoľko maloletý L. je vo veku svojich 12 rokov už dostatočne rozumovo vyspelý vyjadriť svoj vlastný
názor.
Súd pri rozhodovaní o výške výživného vzal v úvahu rozdielnu životnú úroveň manželov ako i ich
príjmy, nakoľko životná úroveň manžela i jeho príjem sú podstatne vyššie ako u navrhovateľky, pretože
pravidelný príjem manžela vo výške 1.013,57 eur mesačne, i keď je už starobný dôchodca, avšak

poberá tri dôchodky, je o 392,26 eur mesačne vyšší ako mzda navrhovateľky vo výške 621,31 eur
mesačne. Manžel je výlučným vlastníkom rodinného domu, ktorý aj užíva, takže bytovú otázku má
vyriešenú, spolu s navrhovateľkou sú bezpodielovými spoluvlastníkmi jednoizbového bytu v Senici, z
ktorého má však úžitok len manžel, pretože tento byt prenajíma a nájomné si ponecháva výlučne pre
svoju vlastnú potrebu, ďalej je vlastníkom osobného motorového vozidla značky Volkswagen Passat

rok výroby 2002 a motocykla značky Suzuki rok výroby 1996, ktoré síce s poukazom na svoj vek
nemajú žiadnu podstatnú trhovú hodnotu, ale riadne manželovi slúžia. Naopak navrhovateľka, okrem
jednoizbového bytu a garáže v Senici v bezpodielovom spoluvlastníctve s manželom, ktoré jej manžel
ani neumožnil užívať napriek tomu, že spolu s deťmi nemá vyriešenú bytovú otázku, nevlastní žiadny
iný nehnuteľný majetok ani hnuteľný majetok vyššej hodnoty, teda ani osobné motorové vozidlo. Súd

vzal v úvahu, že navrhovateľka ani nemala možnosť našetriť si zo svojho zárobku, ktorý je na Slovensku
považovaný pri jej pracovnom zaradení za dobrý, finančné prostriedky na staršie auto alebo prenájom
bytu, pretože celý svoj zárobok vždy použila na výživu a ošatenie detí a seba, na výdavky detí súvisiace
so školou (medzičasom dcéra W. skončila strednú školu, pričom výživné od otca vo výške 50,00 eur
mesačne bolo absolútne nepostačujúce na pokrytie čo i len jej osobných potrieb) a na bežné výdavky

v domácnosti, pretože manžel na domácnosť prispieval len sumou 100,00 eur až 200,00 eur mesačne,
napriek tomu, že v Rakúsku zarábal cca 1.800,00 eur mesačne. Súd pri rozhodovaní vychádzal nielen
zo súčasných príjmov a schopností manželov, ale vzal v úvahu i skutočnosť, že obidvaja manželia sú
povinní nielen finančne sa podieľať na výžive svojho dieťaťa, ale aj osobne na jeho výchove, pričomv danom prípade nie je možné opomenúť osobnú starostlivosť navrhovateľky o maloletého L., ktorú
vynakladá nepretržite (napr. varenie, pranie, žehlenie, dohliadanie nad prípravou maloletého do školy,
návštevy lekárov a pod.). Manžel sa osobne na výchove maloletého L. takmer vôbec nepodieľa a ani

nejaví o maloletého dostatočný záujem. Súd určil manželovi povinnosť prispievať na výživu maloletého
L. sumou 300,00 € mesačne, ktorá predstavuje 30 % čistého príjmu manžela a je primeraná životnej
úrovni,schopnostiam,možnostiamapríjmomobidvochmanželovataktiežpotrebámmaloletéhodieťaťa.
Súd na jednej strane rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom
a právo na pravidelný a rovnocenný osobný styk s obidvomi rodičmi ako i verbálne prejavenú snahu

druhého manžela v budúcnosti sa osobne podieľať na výchove maloletého L., aby tak zabezpečil
zlepšenie jeho prospechu v škole, avšak na strane druhej rešpektuje i názor maloletého L., ktorý
v súčasnej dobe stretávanie sa so svojim otcom odmieta, čo je podľa názoru súdu zavinené práve
doterajším nedostatočným záujmom manžela o maloletého, a preto styk manžela s maloletým L. nateraz
neupravil. To však neznamená, že manžel má zakázané s maloletým sa stretávať a postupne si s
maloletým vybudovať riadny otcovský vzťah, nakoľko v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané,

že by navrhovateľka doteraz manželovi v styku s maloletým L. nejakým spôsobom bránila.
Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania, teda v zmysle zásady, že každý z účastníkov si sám znáša svoje
trovy, ktoré v konaní platil, napriek tomu, že navrhovateľka žiadala priznať náhradu trov konania, nakoľko
v danom prípade súd nezistil tak závažné okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie výnimky z tejto

zásady podľa § 55 CMP a priznanie náhrady trov konania navrhovateľke.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie druhý manžel, ktorý s predmetným rozsudkom nesúhlasí a
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol tak, že návrh na rozvod manželstva
zamietne. Trovy odvolacieho konania nežiadal. Podľa názoru odvolateľa navrhovateľka podala návrh na

rozvod manželstva špekulatívne, týmto prejavila nezodpovedný prístup k manželstvu, demonštratívne
opustila spoločnú domácnosť a jednoznačne v jej prístupe vidieť snahu získať finančnú výhodu
oproti druhému manželovi. Súd vyvodil nesprávny právny názor a jednoznačne mal návrh na rozvod
manželstva zamietnuť. Poukázal na niektoré nezrovnalosti. K možnosti striedavej starostlivosti bol
vypočutý len maloletý L. a podľa druhého manžela bol ovplyvnený a jeho vyjadrenie nebolo objektívne.

Vzťahové problémy medzi manželmi vznikli na základe nevery navrhovateľky, ktorá sa prestala o
druhého manžela starať, nikdy navrhovateľku nevyháňal z domu, výživné platil na obidve deti aj počas
trvania manželstva vo zvýšenej miere, podieľal sa aj na zabezpečení zubného lekára, platil príspevok
do školy. Navrhovateľka nikdy zo svojho príjmu nedokáže pokryť svoje potreby, pretože jej nepostačuje
žiadna suma. Odvolateľ sa snaží kontaktovať so synom, musí to však robiť cez navrhovateľku a táto

konštatuje, že syn je chorý, prípadne robí inú činnosť a nechce mu syna dávať. Odvolateľ je pripravený
poskytnúť priestor navrhovateľke na úpravu vzťahu a ich harmonizáciu. Tiež vo vzťahu k maloletému
L. je perspektíva spolužitia oboch manželov lepšia než rozvod, pretože syn si vyžaduje starostlivosť
obidvoch manželov, nakoľko jeho prospech upadá. V budúcnosti je tým ohrozená aj jeho výchova.

4. K odvolaniu druhého manžela sa vyjadrila aj navrhovateľka prostredníctvom advokátky. Nesúhlas
manžela s rozvodom je účelový, pretože do okamihu kedy súd oboznámil účastníkov s výpoveďou
maloletého L. manžel s rozvodom súhlasil, potom ako maloletý L. odmietol striedavú starostlivosť,
manžel odmietol súhlasiť s rozvodom. Dôvod nesúhlasu je ekonomický, pretože manžel očakával,
že v prípade striedavej starostlivosti nebude platiť výživné. Navrhovateľka na podanom návrhu trvá,

manžel si neplní svoje povinnosti, ktoré mu ukladá Zákon o rodine, manžel jej nepomáhal ani osobnou
starostlivosťou ani finančne, starala sa len navrhovateľka. Nezodpovedný prístup k rodine a manželstvu
bol iba zo strany manžela. Z hľadiska financií to bolo tak, že manžel dával navrhovateľke iba sumu 100,-
eur mesačne. Manžel si žil svoj život, trávil čas podľa vlastného rozhodnutia, obýval vrchné poschodie
domu, navrhovateľka bývala na prízemí, manžel sa venoval svojim záľubám najmä motorkám. Na jar

2016 sa začal manžel stravovať sám, navrhovateľka odišla zo spoločnej domácnosti 29.06.2016 kedy
bol manžel veľmi rozčúlený, mala strach o seba a o syna. Manžel neurobil žiaden ústretový krok v
harmonizácii vzťahu k maloletému L.. Nie sú splnené podmienky na to, aby maloletý L. bol v striedavej
starostlivosti, otec nevytvoril a nemá žiadnu snahu vytvoriť žiadne podmienky, aby fungoval vzťah otca
a syna. Výživné v sume 300,- eur mesačne považuje za správne. Maloletý L. má právo podieľať sa na

životnej úrovni otca a otec sa venuje motorkám, bol na dovolenke v USA. Navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň uložil manželovi zaplatiť povinnosť navrhovateľke náhradu trov
odvolacieho konania v sume 92,21 eur.5. K vyjadreniu navrhovateľky podal vyjadrenie advokát manžela, ktorý trvá na podanom odvolaní.

6. K odvolaniu manžela sa vyjadril aj kolízny opatrovník. Rozsudok považuje za dôvodný, navrhuje ho

v celom rozsahu potvrdiť. Bolo preukázané, že otec sa nijakým spôsobom nesnažil zlepšiť vzťah so
synom a vzhľadom na jeho vek je potrebné rešpektovať jeho názor na bývanie výlučne s matkou.

7.Kstanoviskukolíznehoopatrovníkasavyjadrilprávnyzástupcamanžela.Uviedol,žetrvánapodanom
odvolaní.

8. Právna zástupkyňa navrhovateľky zotrvala na svojom vyjadrení. Súhlasí s názorom kolízneho
opatrovníka,žeotecsanesnažilzlepšiťvzťahsosynom.Otecmaloletéhodlhodoboanilennekontaktuje.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po
zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), postupom tak, že na úradnej tabuli súdu
oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
manžela nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
manžela, bolo prioritne posúdiť, či v danom prípade s poukazom na vykonané dokazovanie boli
naplnené všetky zákonné podmienky pre rozvod manželstva účastníkov. Nakoľko s týmto výrokom
sú spojené aj výroky ohľadne úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode,
preto predmetom prieskumu odvolacím súdom sa stala aj úprava rodičovských práv a povinnosti k

maloletému L. na čas po rozvode.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil.

12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie uplatneného návrhu, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

13.Podľačl.1základnýchzásadzákonač.36/2005Z.z.orodineazmeneadoplneníniektorýchzákonov
(ďalej len Zákon o rodine), manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok
všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach.
Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.

14. Podľa čl. 4 základných zásad Zákona o rodine, všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si
pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne
rodiny.

15. V zmysle § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach, sú

povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne
o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.16. V zmysle § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom
sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

17. V zmysle § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v
odôvodnených prípadoch.

18. Podľa § 23 súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi

manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od
manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia (ods. 1). Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli
k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri
rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí (ods. 2). Súd pri posudzovaní miery
rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a § 19 (ods. 3).

19. Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného
rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o
rodine); pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí
riadnu výchovu detí.

20. So zreteľom na obsah zhora citovaných ustanovení je potom zjavné, že ak už uzavretie manželstva
je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov a to s vedomím utvorenia
takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane
i jej harmonického fungovania, uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho
existencie. I keď naplnenie takto vymedzeného účelu manželstva môže z času na čas alebo aj častejšie

robiť obtiaže (či už z dôvodov na strane jedného z manželov, alebo na strane oboch), keď na manželov
súkladenédoistejmieryzvýšenénároky,akonapr.povinnosťmanželovžiťspolu,vzájomnerešpektovať
svoju dôstojnosť, pomáhať si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18 vety druhej Zákona o
rodine (tu najmä v porovnaní s osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch), ani v prípade
rodiny založenej manželstvom nemožno však nechať bez povšimnutia faktor dobrovoľnosti a slobody

rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo oboch manželov reagovať
najmä na vývin ich vzájomných vzťahov vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k dobrovoľnému a
slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým trvalé životné spoločenstvo stále existujú a ak tomu tak
nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za
taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto i manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah

zlepšovať a podľa možnosti každý z nich tomu druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho
presvedčil o správnosti ich rozhodnutia vstúpiť do manželstva a správať sa v ňom tak, aby prevážili
len pozitíva, pre ktoré by sa pre jeho životného partnera stali bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti
spolužitia a o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých
prehodnotením niekdajšieho dobrovoľného a slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku

spravidla obaja manželia dospejú k záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým,
o ktoré treba stáť a naďalej ho udržiavať a (na druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom
hodnotenia je záver (v tomto prípade už i len na strane jedného z manželov), podľa ktorého dôvody pre
dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli a nie je tu už dôvod predpokladať,
žeby akýmkoľvek spôsobom mohlo dôjsť k náprave už narušených vzťahov.

21. Zo súhlasných vyjadrení manželov je zrejmé, že manželstvo účastníkov bolo problematické od
samého začiatku, opakovane sa rozchádzali a opakovane obnovovali spolužitie. Manžel ostatných 10
rokov pracoval a žil v Rakúskej republike a do spoločnej domácnosti sa vracal každý druhý víkend a aj
podľa manžela už od roku 2003 je manželstvo nefunkčné. Zmena nastala v októbri 2015, pretože manžel

z dôvodu odchodu do dôchodku zostal žiť s rodinou a takéto dennodenné spolužitie sa stalo pre oboch
neúnosným, manželia spolu nekomunikovali. Navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, pretože ju
manžel vyháňal. Bez povšimnutia nemožno nechať ani skutočnosť, že manžel pôvodne s rozvodom
manželstvasúhlasilanázorzmenilažpovýpovedimaloletéhoL.,ktorýnesúhlasilsostriedavouosobnou
starostlivosťou. Pokiaľ manžel rozvod manželstva nechce, potom mal vynaložiť snahu na obnovení

manželského spolužitia, ktorá skutočnosť však v konaní nevyšla najavo. Manželstvo neplní úlohy a
poslanie, ktoré mu plynie zo zákona.22. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedeným riadil pri posúdení návrhu o rozvod manželstva a tiež
pri úprave výkonu práv a povinností k maloletému L. na čas po rozvode. Pokiaľ odvolateľ namietal,
že výpoveď maloletého L. bola ovplyvnená, táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. V danej veci

neboli splnené podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti o maloletého L..

23. Odvolací súd posudzoval dôvod odvolania manžela, podľa ktorého mal súd návrh na rozvod
manželstva zamietnuť, ktorý dôvod vzhľadom na vykonané dokazovanie a preukázaný stav, ktorý viedol
k záveru o dôvodnosti návrhu na rozvod manželstva, a nesúhlas navrhovateľky s obnovením spolužitia,

tento odvolací dôvod nebol spôsobilý na navrhovanú zmenu napadnutého rozsudku a vyhoveniu
odvolaniu a zamietnutie návrhu na rozvod manželstva.

24. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
pre jeho vecnú správnosť podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania. Navrhovateľka uplatnila nárok na náhradu trov konania. Odvolací
súd vychádzal z názoru, že výnimku zo zásady uvedenej v § 52 CMP predstavuje § 55 CMP, ktorý
oprávňuje priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
Súd nevidel dôvod na aplikáciu § 57 CMP, pretože nemožno konštatovať, že príčina rozvratu manželstva

bola výlučne na manželovi.

26. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).