Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. február 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/290/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207400
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113207400.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu G., zastúpený zástupcom: R.,
proti žalovaným 1/ A., tohto času na neznámom mieste, v konaní zastúpený opatrovníčkou Z. 2/ A.,
do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných T. zastúpeného A., o zaplatenie
15.156,15 Eur s príslušenstvom, na odvolanie T., proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 05.

mája 2016, č.k. 17C/246/2013-147, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka (výrok IV.) m e n
í t a k , že T. má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

T. m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím uznesením konanie zastavil (I.), žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania
nepriznal (II., III.) , nepriznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi (IV.), žalobcovi vrátil súdny
poplatok vo výške 890,91 Eur (V.). Konštatoval, že žalobca pred začatím pojednávania vo veci samej
vzal svoju žalobu v celom rozsahu späť, a preto s poukazom na § 96 O.s.p. konanie zastavil. O trovách
konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/, ods. 2 O.s.p. Konštatoval, že zastavenie konania zavinil
žalobca, pretože vzal žalobu späť, a to nie pre správanie žalovaných. Žalovaným 1/ 2/ náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko im v konaní žiadne trovy nevznikli. Pri rozhodovaní o trovách konania
vedľajšieho účastníka sa súd prvej inštancie, aplikujúc ustanovenia § 93, § 153d, § 201 O.s.p., riadil
zásadou, že ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté právo má aj vedľajší účastník.
V danej veci, ak majú právo na náhradu trov zastaveného konania žalovaní, má toto právo aj vedľajší
účastník na strane žalovaných. Otázku, či právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, ktorý je združením
na ochranu spotrebiteľa, je účelné, a či takéto združenie nemá byť patrične personálne vybavené, s

prihliadnutím na účel jeho existencie, aby jeho zastúpenie advokátom nebolo samoúčelné, zodpovedal
súd prvej inštancie tak, že podľa jeho názoru právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v
tomto konaní nebolo účelné, a to aj vzhľadom k obsahu písomných vyjadrení, ktoré vedľajší účastník
urobil v konaní a k tomu, že sa vopred ospravedlnil z neúčasti na pojednávaniach. V danom prípade
právny zástupca vedľajšieho účastníka okrem oznámenia o vstupe do konania a udelení plnej moci
na jeho zastupovanie urobil len dva úkony právnych služieb, za ktoré si uplatnil právo na náhradu trov

konania - vyjadrenie k návrhu zo dňa 05.03.2014 a zo dňa 07.04.2016. Po posúdení obsahu týchto
vyjadrení súd prvej inštancie konštatoval, že nejde o posúdenie právne a skutkovo náročné a navyše
ide o vyjadrenia, ktoré právny zástupca vedľajšieho účastníka zasiela v mnohých prípadoch, ktoré
súd prejednáva a ktoré mohol vedľajší účastník urobiť i bez právneho zástupcu. Tento názor súd prvej
inštanciepodporiluznesenímNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.6MCdo9/2013(sodkazom
aj na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013).2.Protitomutouzneseniuvovýrokuonepriznanínáhradytrovkonaniavedľajšiemuúčastníkovinastrane
žalovaných(výrokIV.)bolovčaspodanéodvolanieT.(do30.06.2016vprocesnompostavenívedľajšieho
účastníka).Odvolateľnavrhol,abyodvolacísúduzneseniesúduprvejinštancievnapadnutejčastizmenil

tak, že žalobca je povinný zaplatiť mu náhradu trov prvostupňového konania vo výške 1.182,54 Eur a
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,50 Eur. Uviedol, že v danej veci žalobca vzal žalobu
v celom rozsahu späť po tom, ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o pripustení
T. do prejednávanej právnej veci. Vedľajší účastník náležitým spôsobom chránil záujmy žalovaných
a žalobca, uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatnenej pohľadávky v dôsledku vznesenej námietky

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vzal žalobu späť. Uviedol, že späťvzatie žaloby bolo bez
odôvodnenia, pričom poukázal na rozsah odôvodnenia súdu prvej inštancie, prečo nemajú byť priznané
trovy vedľajšiemu účastníkovi. Dôvodil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by sa
účastník odborne spôsobilý nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Združenia zakladajú
i laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov, a preto nemusia byť odborníkmi v
danej problematike. Prečo by takíto laici mali byť odborníkmi na procesné právo, keď proti nim stojí

špecializovanáadvokátskakanceláriažalobcu.Kzáverusúdu,žeichvyjadreniasúformulárovéaprávne
nenáročné, uviedol, že tento spor nevyvolal, len reagoval na nedôvodnú žalobu žalobcu, pričom jeho
právna argumentácia mala za následok úspech spotrebiteľov, ktorí nemusia platiť nedôvodne uplatnenú
pohľadávku. Ak žalobca podáva opakovane typovo formulárovú žalobu, musí byť v obdobných veciach
právna argumentácia totožná a rovnako súd vydáva aj v iných veciach svoje rozhodnutia s právne

rovnakou argumentáciou. Jeho postup bol, teda ako aj postup súdu, predsa vyvolaný činnosťou žalobcu.
Ďalej uviedol, že v danej veci bolo potrebné preštudovať žalobu, prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci
a náležite právne reagovať, pričom vzniesol námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorá bola
náležitá, vecná a účelná a vo svojom komplexe zabezpečil úspech žalovaných spotrebiteľov v tomto
spore. Nevie, akou inou právnou argumentáciou mal reagovať na obsahovo totožné žaloby žalobcu,

ktorý po celom Slovensku dlhodobo a bez akýchkoľvek rozpakov uplatňuje nedôvodné pohľadávky.
Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/218/2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13Co/193/2012, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/235/2012, Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 10Co/45/2012, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/204/2012, uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7 MCdo 4/2010. Zdôraznil, že za nedôvodný dispozičný úkon (späťvzatie žaloby)

musí žalobca znášať dôsledky, nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaní svojim správaním zapríčinili
späťvzatie žaloby. Žalobca pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo od žalovaných žiadal, preto tento
stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý výrok o trovách

konania ako vecne správny potvrdiť, uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,50 Eur.
Uviedol, že z ust. § 142 O.s.p. vyplýva, že priznanie náhrady trov je možné iba za splnenia stanovených
podmienok, a to najmä účelnosti vynaložených trov konania. Podania vedľajšieho účastníka sú
abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávania veci s automaticky uplatňovanou, nedôvodnou
námietkou premlčania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 15/2014, sp. zn.

6 MCdo 5/2013, z ktorých citoval. Mal za to, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z
podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach,keďžejehoúčelomjeokreminéhokolektívnaochranaspotrebiteľov,zastupovaniespotrebiteľov
v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka.
Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť

o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú
vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden
dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana
práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.
Zdôraznil, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do

konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré
budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti materiálne
aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Nepriznaním náhrady trov konania nedochádza k
porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR,
nakoľko trovy nie sú účelne vynaložené, ktorý právny názor vyslovil i Ústavný súd SR v náleze II. ÚS

78/03.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania vedľajším účastníkom, pred
predložením veci na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, došlo k zmene právnej úpravy sporovéhokonania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.),
podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných

ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto
ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie alebo krátenie trov
konania (vrátane otázky účelnosti vynaložených trov) podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania

rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných
ustanovení CSP.
5.Výroky,ktorýmibolokonaniezastavené,žalovaným1/,2/nebolapriznanánáhradatrovkonaniaabolo
rozhodnutéovrátenísúdnehopoplatkužalobcovi,neboliodvolanímnapadnuté,nadobudliprávoplatnosť
a odvolací súd ich nepreskúmaval.

6. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je
potrebné v odvolaním napadnutom výroku zmeniť podľa § 388 CSP.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovanému zaplatenie sumy 15.156,15 Eur

s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 14.075,89 Eur od 12.09.2012 do zaplatenia
a náhradu trov konania. Podaním zo dňa 09.05.2013, doručeným Okresnému súdu Trenčín dňa
10.05.2013, vstúpilo do konania T. H. ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Vedľajší účastník
doručildňa06.03.2014súduprvejinštancievyjadreniez05.03.2014,vktoromvzniesolnámietkuaktívnej
vecnejlegitimáciežalovanéhozdôvoduabsolútnejneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávokuzavretej

dňa 24.03.2011 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom s poukazom na § 7 ods. l Zákona
o bankách. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 08.10.2015, č.k. 17C/246/2013-108 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.01.2016, č.k. 19Co/933/2015-118 bolo vedľajšie
účastníctvo T. v konaní na strane žalovaných 1/, 2/ pripustené. Ďalej vedľajší účastník doručil súdu
prvej inštancie dňa 08.04.2016 stavisko zo dňa 07.04.2016, v ktorom uviedol, že právny predchodca

žalobcu uzavrel so žalovaným 1/ dňa 16.12.2005 Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej
mu poskytol finančné prostriedky, splatnosť poslednej zmluvne dojednanej splátky bola dohodnutá
na deň 20.11.2015. Žalobca nadobudol pohľadávku vo výške 15.156,15 Eur na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok už dňa 24.03.2011, teda v čase trvania úverového vzťahu. Spochybnil platné
postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, nakoľko žalobca nepreukázal, že pohľadávka

voči žalovanému v čase jej postúpenia na žalobcu existovala, nepredložil ani dôkaz o splnení povinnosti
vyplývajúcej mu z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, t. j. o dodržaní písomnej formy
výzvy postupcu, adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne o dodržaní 90-dňovej lehoty pred
postúpením pohľadávky tretej osobe. Mal za to, že žalobca z tohto dôvodu nedisponuje aktívnou
legitimáciou v tomto konaní. Citoval rozhodnutia viacerých krajských súdov a vyvodil z nich záver, že

právny predchodca žalovaného, ak chcel postúpiť úver na tretiu osobu, mal vyzvať žalovaného na
zaplatenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalobca má povinnosť doložiť v konaní túto
výzvu svojho právneho predchodcu a doklad preukazujúci odoslanie tejto výzvy žalovanému. Je tiež
potrebné, aby právny predchodca pred postúpením úveru na tretiu osobu zosplatnil tento úver. Žalobca
pred začatím pojednávania vo veci samej, podaním zo dňa 28.04.2016, doručeným súdu prvej inštancie

e-mailom dňa 28.04.2016 a poštou dňa 02.05.2016, vzal žalobu v celom rozsahu späť bez uvedenia
dôvodu a navrhol, aby súd konanie zastavil. Súd prvej inštancie konanie s poukazom na ust. § 96 O.s.p.
zastavil, žalovaným 1/, 2/ a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, žalobcovi vrátil
súdny poplatok.

8. Odvolanie T. (do 30.06.2016 vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/, 2/) smerovalo výlučne
proti výroku, ktorým mu nebola náhrada trov konania priznaná (výrok IV.).

9. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok
konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V zmysle § 146 ods. 1 písm. c/

O.s.p. účinného do 30.06.2016 nemal žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie bolo zastavené. Avšak rozhodovanie o náhrade trov v prípade zastavenia konania
v dôsledku späťvzatia žaloby osobitne upravovalo ustanovenie § 146 ods. 2 účinného do 30.06.2016.
Podľa prvej vety tohto ustanovenia mal povinnosť nahradiť trovy konania ten, kto zavinil, že konaniemuselo byť zastavené. Toto zavinenie je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok
na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má oporu v ustanoveniach procesného práva, preto vo vzťahu
k otázke, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, je významný iba procesný

výsledok. Za predpokladu, že k späťvzatiu žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie
žalovaného (typickým príkladom tejto situácie je, keď žalovaný až v priebehu súdneho konania
splní to, čo žalobca požaduje v žalobe), je povinný hradiť náklady konania žalovaný (§ 146 ods. 2 druhá
veta O.s.p. účinného do 30.06.2016). Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že procesne zavinil zastavenie konania žalobca

tým, že vzal žalobu späť bez toho, aby dôvodom späťvzatia bolo správanie žalovaného, preto žalobca
zodpovedá za trovy konania.

10. Následne však súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec tak, že právne zastúpenie vedľajšieho
účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné. Odvolací súd k tomu uvádza, že so zavedením
inštitútu vedľajšieho účastníka vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93

ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov
konania (§ 142 až § 150 O.s.p. účinného do 30.06.2016), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne
ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie
je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením
vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania

aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania,
vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016, v zmysle ktorého má vedľajší účastník
v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p.
(účinný do 30.06.2016) nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov konania,
teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím),

je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne
účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenie §
146 ods. 2 veta prvá O.s.p., účinného do 30.06.2016 aplikovateľné aj v danom prípade, neviaže právo
na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené
ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4

O.s.p. účinného do 30.06.2016 aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok
konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v
konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil
podľa § 93 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016, a preto pre prípad úspechu ním podporovaného
účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania.

11. Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má
právonaprávnupomocvkonanípredsúdmizapodmienokustanovenýchzákonom.Takakožalobca,tak
aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto
právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, mohol využiť za podmienok, ktoré v danom prípade

bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods.
4 O.s.p.).

12. V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov,
keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej

osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom
je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť)
sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov),
nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v
danom prípade, aj keď predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov a na túto

činnosť by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený, samo osebe to neznamená, že takýto
subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 a ani
zákonoochranespotrebiteľanevylučujúaanineobmedzujúvyššieuvedenéústavnéprávorelevantných
subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S
právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho

zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka)
za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1
O.s.p. účinného do 30.06.2016).13. Ako bolo uvedené vyššie (bod 7 tohto odôvodnenia), vedľajší účastník v danom spore doručil
súdu prvej inštancie okrem oznámenia o vstupe do konania dve podania, ktorými sa vyjadril k veci
samej (vyjadrenie z 05.03.2014, stanovisko 07.04.2016). K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že podania

vedľajšieho účastníka predstavovali posúdenie právne a skutkovo nenáročné, a že išlo o vyjadrenia, aké
právny zástupca vedľajšieho účastníka zasiela vo viacerých opakujúcich sa prípadoch a neprezentoval
nimi vlastnú vytváranú právnu argumentáciu, odvolací súd uvádza, že právo na právne zastúpenie
má účastník konania bez ohľadu na zložitosť sporu, podstatné je, či úkon právnej služby, za ktorý
má byť účastníkovi priznaná náhrada trov, bol dostatočne individualizovaný, či obsahoval relevantnú

skutkovú alebo právnu argumentáciu k danej konkrétnej veci. Najmä stanovisko vedľajšieho účastníka
z 07.04.2016 (resp. obe vyjadrenia vedľajšieho účastníka, ktoré možno na účely rozhodovania o trovách
konania považovať za jeden úkon - to je však už otázka posúdenia účelnosti každého z úkonov právnej
služby osobitne, ktoré musí urobiť súd prvej inštancie v rámci vyčíslenia výšky náhrady trov - viď
nižšie, bod 15 tohto odôvodnenia) považuje odvolací súd za dostatočne individualizované vyjadrenie ku
konkrétnej veci - uviedol v ňom konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje absolútnu neplatnosť

v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 24.03.2011 medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalobcom a absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danej veci
s poukazom na ust. § 7 ods. 1, § 92 ods. 7, ods. 8 Zákona o bankách. Je prirodzené, že niektoré
formulácie sa vo vyjadreniach opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach
právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných

právnym predchodcom žalobcu. Je však nesporné (na rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v
rozhodnutiachNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorécitovalvodôvodnenísúdprvejinštancie),že
podania vedľajšieho účastníka neboli iba všeobecným vyjadrením, ale boli vecné, obsahovali konkrétne
vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania a konkrétnu právnu argumentáciu, teda vedľajší
účastník na strane žalovaného vyvinul aktivitu v záujme "pomoci v spore" účastníkovi, na strane ktorého

v konaní vystupoval.

14. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho
účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva
žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta. Preto vedľajšiemu účastníkovi patrí podľa § 142 ods. 2 prvá

veta O.s.p. účinného do 30.06.2016 právo na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia.
V danom prípade podania spísané právnym zástupcom vedľajšieho účastníka neboli len všeobecnými
vyjadreniami,obsahovalikonkrétnuskutkovúaprávnuargumentáciu,pretoaniztohtohľadiskanemožno
zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní považovať za neúčelné. Preto odvolací
súd zmenil napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že občianskemu združeniu, ktoré

do 30.06.2016 vystupovalo v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/, 2/,
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

15. Keďže po nadobudnutí účinnosti CSP už nie je možné, aby sa v jednom rozhodnutí rozhodlo o
nároku na náhradu trov konania a súčasne o výške tejto náhrady (§ 262 ods. 2 CSP), odvolací súd

rozhodol vo výroku tohto uznesenia len o nároku vo všeobecnosti. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania však v každom prípade treba preskúmať účelnosť jednotlivých vynaložených trov
účastníkakonania,ktorýchnáhraduuplatňujevočidruhémuúčastníkovi,osobitnevovzťahukukaždému
úkonu účastníka. V danom prípade ide o otázku, či existoval procesný dôvod na to, aby vedľajší účastník
podával dve písomné vyjadrenia k žalobe namiesto jedného. Tieto otázky však už podľa § 262 ods. 2

CSP sú súčasťou rozhodovania o výške náhrady trov konania, nie o základe (nároku vo všeobecnosti).
Preto sa odvolací súd týmito otázkami nezaoberal a ich posúdenie ponecháva súdu prvej inštancie,
ktorý rozhodne o konkrétnom vyčíslení náhrady trov T. samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
uznesenia.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1 a § 396 ods.
1 CSP. Keďže T. bolo v odvolacom konaní úspešné, odvolací súd mu voči neúspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O vyčíslení náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).