Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. november 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/188/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210220801
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7210220801.6

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, veci žalobkyne E. Z., E.. XX.XX.XXXX, D., I. X, zast.
JUDr. Ing. Petrom Holéczym, advokátom, Košice, Vojenská 5, proti žalovanej BD Terasa s.r.o., Košice,
Tr. SNP 48/A, IČO: 36 596 248, zast. advokátskou kanceláriou CHOCHOĽAK & ČESLA s.r.o., Košice,
Krmanova6,IČO:36587416,ozaplatenie16517,62eursprísl,otrováchkonania,oodvolanížalobkyne

proti uzneseniu 29C/60/2014-188, z 29.1.2016 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie z 29.1.2016.
Žalobkyni nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) uznesením rozhodol, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej
trovy konania vo výške 965,50 eura na účet právneho zástupcu žalovanej, v lehote do 3 dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia.
2.V odôvodnení uznesenia o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, podanou uňho 30.8.2010 domáhala,
Konštatoval, že 19.11.2013 bol vydaný platobný rozkaz 20Ro/298/2010-124, proti ktorému žalovaná
podala odpor, preto v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. sa platobný rozkaz zrušil a vo veci súd nariadil
pojednávanie, že podaním odporu vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor vo
výške 965,50 eura, ktorý poplatok bol na základe uznesenia 20Ro/298/2010-137 vymožený 19.9.2014,

že rozsudkom z 10.9.2014 žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku, že proti rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a priznať trovy konania a že odvolací súd rozsudkom č.k. 5Co/1021/2014-179 z
8.12.2015 potvrdil rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.1.2016. Poukázal na písomné podanie
doručené mu 11.9.2014, v ktorom si žalovaná vyčíslila trovy súdneho konania a uplatnila si náhradu
trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za odpor a trovách právneho zastúpenia vo

výške celkom 1 182,18 eura a na písomné podanie z 28.1.2016, v ktorom žalovaná oznámila, že si
neuplatňuje trovy právneho zastúpenia vo výške 1 182,18 eura vyčíslené podaním z 11.9.2014 a tieto ani
nežiada priznať. Žalovaná zotrvala na uplatnených trovách konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom
poplatku za odpor. Citujúc § 137, § 142 ods.1, § 149 ods.1, § 151 ods.1,2,3 O.s.p. uzavrel, že o trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobný návrh žalobkyne v
celom rozsahu (právoplatne) zamietol, t.j. žalobkyňa bola v konaní neúspešná. Vzhľadom na uvedené,

keďže v konaní bola úspešná žalovaná, je žalobkyňa povinná nahradiť žalovanej trovy konania a priznal
žalovanej náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za odpor vo výške 965,50
eura, ktorý bol uhradený žalovanou 19.9.2014.
3.Uznesenie napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa (doručené súdu 26.2.2016, č. l. 203) vo
výroku, ktorým súd rozhodol o povinnosti nahradiť 965,50 €, čo odôvodnila nasledovne: bolo jej priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov a pridelený právny zástupca Rozhodnutím Centra právnej pomoci

Kancelária Košice, ktoré je v súdnom spise. Za takéhoto stavu vecí ona aj sama podala svoje vlastné
odvolanie, požiadala však svojho právneho zástupcu, aby podal toto odvolanie, ktoré však odôvodňujelen svojou zlou finančnou situáciou a tým, že vo veci samej sama podala aj dovolanie, ktoré v prípade
úspechu by zvrátilo celý spor a potom by toto napadnuté uznesenie z 29.1.2016 bolo alebo predčasné
alebo nadbytočné. Odvolaním teda chce dosiahnuť stav, aby uznesenie z 29.1.2016 nenadobudlo

právnu moc skôr, než bude rozhodnuté Najvyšším súdom o dovolaní, pretože v prípade výsledku
dovolania priaznivého pre ňu by sa ukázala predčasná realizácia uznesenia prvostupňového súdu z
29.1.2016 ako právna a aj faktická komplikácia a vyžadovala by prípadne nový spor o náhradu už
skôr zaplatených 965,50 €. Za takých okolností žiada, aby odvolací súd vyniesol toto: uznesenie OS
Košice II sp. zn.: 29 C 60/2014 z 29.1.2016 sa ruší ako predčasné, vec sa vracia na nové prejednanie

a rozhodnutie. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
4.Žalobkyňa doručila súdu 23.2.2016 odvolanie proti uzneseniu z 29.1.2016, v ktorom o. i. uviedla, že
predmetné rozhodnutie považuje za nezákonné a neodôvodnené. Tvrdí, že súd sa nevyporiadal so
skutočným obsahom predmetu konania. Zdieľa názor, že v predmetnej veci došlo k porušeniu článku čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods.1 ústavného zákona č.
23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR rozsudkom „Najvyššieho“ pri aplikácii § 11 ods.1 písm. a/ vyhlášky
v spojení s § 80 písm. c/ O. s. p. má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie
„ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch". Citovala čl. 46 ods.1 Ústavy SR,
čl. 36 ods.1 Listiny a uviedla, že rozhodovanie o náhrade trov je účasťou súdneho konania a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR (i podľa čl. 36 ods. 1

Listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods.4 a čl. 51 ods.1 Ústavy SR)
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (II.ÚS 56/2005 ). Citovala znenie § 80
písm. c/, § 142 ods.1, § 137 zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. a uviedla, že podľa názoru Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení z 1.3.2012, sp. zn. IV.ÚS 107/2012-13, ktorým
rozhodol o sťažnosti žalovaného 2/ vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Obo 53/2009 z 13.10.2011, pri aplikácii § 11 ods.1 písm. a/vyhlášky v spojení s § 80 písm.
c/ O. s. p. má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch". Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým
znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre
účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania
pred krajským súdom a Najvyšším súdom SR rozhodovanie o určenie (platnosti) právneho úkonu,
konkrétne zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty po tom,

ako boli pohľadávky zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich predaj.
Meritórnym rozhodnutím o zamietnutí žaloby Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní
rozhodol, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom je platná, čím zároveň
došlo k potvrdeniu postavenia žalovaného 2/ ako veriteľa so všetkými právami z toho vyplývajúcimi,
teda aj s právom vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom tohto konania

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. Účinky
meritórneho rozhodnutia súdu v danom spore možno charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky,
ktoré ovplyvní uspokojenie veriteľa pri samotnom uplatnení. V predmetnej veci súd rozhodoval o
neplatnosti právneho úkonu. Podľa rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C / 60/2014- z
10.9.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/1021/2014 z 8.12 2015

rozhodol o tom, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná. Neplatnosť zmluvy však zavinil žalovaný. Aj
v predmetnej veci súd v konečnom dôsledku rozhodol o neplatnosti zmluvy, nie o jej nároku aj výške
tohto nároku. Súd na základe vlastného posúdenia dospel k záveru, že zmluva o budúcej zmluve je
neplatná. Nerozhodol však o nároku. II. Tvrdí, že predmetné rozhodnutie je v rozpore s čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s § 150 ods. 1 O. s. p.. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy je

ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so
zákonom (I. ÚS 198/07). Citovala znenie § 150 ods.1 O. s. p. a uviedla, že účelom tohto ustanovenia
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom

v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva,
aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zoskupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické
sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu
trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto

prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na
postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní
trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu
preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
8.12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14). Je preto potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o trovách konania bol

súd uzrozumený s tým, že ona je v hmotnej núdzi a na základe toho jej bol poskytnutý právny zástupca
z Centra právnej pomoci. Príjem je momentálne 141,- eur mesačne, teda trovy konania ťažko môže
uhradiť.Rovnakojepotrebnésúduvytknúťajskutočnosť,ženezohľadnilpostojžalovanéhovpredmetnej
veci, keď sám zmluvu o budúcej zmluve tvoril, pričom podľa názoru súdu spôsobil jej neplatnosť. III.
k porušeniu § 213 ods.2 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom § 213 ods.2 O. s. p. je
primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita

veci podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, ako to
žiada sťažovateľ, teda, že krajský súd mal s ohľadom na ustanovenie § 213 ods.2 O. s. p. osobitne
v tomto prípade vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie k možnej aplikácii § 150 OSP s odôvodním, že na
rozhodnutie o trovách konania chce aplikovať ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Rozhodovanie o trovách konania

je z tohto pohľadu vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej nemožno samostatne hovoriť
na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov konania podľa zásady úspechu a na druhej
strane o odlišných ustanoveniach (v zmysle § 213 ods.2 O. s. p.) tieto princípy modifikujúcich. Citovala
znenie§ 150 ods.1 O. s. p. a zopakovala odsek 4 z II. Vo veci sťažovateľa považoval krajský súd
za preukázanú existenciu okolností hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v jej sociálnej situácii,

pričom vychádzal z toho, že tieto existovali v čase jej čiastočného oslobodenia od povinnosti platiť súdne
poplatky právoplatným rozhodnutím okresného súdu a trvali aj v čase rozhodovania krajského súdu.
Svoje rozhodnutie o použití § 150 OSP založil teda krajský súd na takom dôvode, ktorý toto zákonné
ustanovenie považuje za relevantný a ktorý je v súlade s jeho zmyslom a účelom. Krajský súd pri aplikácii
§ 150 OSP rešpektoval hranice sudcovskej úvahy dané účelom tohto ustanovenia a náležíte zdôvodnil

svoj postup. Na tomto závere nič nemôže zmeniť názor sťažovateľa, podľa ktorého bola žalobkyňa v
konaní čiastočne oslobodená od súdnych poplatkov (10.6.2010) napriek tomu, že pre takéto rozhodnutie
neboli v čase rozhodovania naplnené predpoklady podľa § 138 O. s. p., ani to, že sťažovateľ tvrdil, že
nemal možnosť toto rozhodnutie zvrátiť. Čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov bolo jej priznané
skorším právoplatným rozhodnutím okresného súdu. Ako vyplýva z § 138 ods. 2 O. s. p. (jeho znenie

citovala). Podnet na takéto rozhodnutie súdu môže dať aj iný účastník konania. Keďže okresný súd ani
krajský súd nezistili podmienky na odňatie čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni,
postup podľa § 138 ods.2 O. s. p. nevyužili. S takýmto záverom krajského súdu sa ústavný súd v
uznesení sp. zn. II. ÚS 563/2011- 14 stotožnil. A konštatoval, že aj v danej veci v odôvodnení rozhodnutia
o náhrade trov konania chýba úvaha a záver prvostupňového súdu o tom či a prípadne aký má na

rozhodnutie v tejto veci vplyv predchádzajúce rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov.
Prvostupňový súd len poukázal na to, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky pre použitie § 150,
keďže nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade. Bolo však c. (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 8.12.2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14). Tvrdí, že aj i v napadnutom rozhodnutí
prvostupňového súdu absentuje akákoľvek úvaha o tom, či a prípadne aký má na rozhodnutie v tejto veci

vplyv predchádzajúce rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, preto mal súd v danom
prípade posúdiť aj skutočnosť, či sú alebo nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa. IV. K porušeniu §
4 ods.2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch. Občiansky zákonník považuje za spotrebiteľa každú
fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zákon o súdnych poplatkoch ustanovuje, že od

súdneho poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného
predpisu, pričom ako príklad tohto osobitného predpisu uvádza § 3 ods.5 zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov. Ide o zákonné osobné oslobodenie, a teda pokiaľ súd skonštatuje, že sú
naplnené predpoklady pre oslobodenie, nevydáva o tom žiadne osobitné rozhodnutie, len v konaní koná

bez vyrubovania súdnych poplatkov. Ministerstvo spravodlivosti vydalo právne nezáväzné stanovisko,
v ktorom uviedlo, že oslobodenie spotrebiteľa sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v
pozícii žalobcu. Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje spoje práva v pozícii
žalovaného, napríklad formou: odporu proti platobnému rozkazu, odporu proti rozkazu na plnenie,námietok proti exekúcii, žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku atď. Ako zdôrazňuje ministerstvo,
dôvodom, prečo rezort spravodlivosti navrhol oslobodiť spotrebiteľov od súdnych poplatkov bol fakt,
že súdny poplatok v spotrebiteľských veciach odrádzal spotrebiteľov uplatňovať svoje nároky na súde

(napríklad podať žalobu), ale aj brániť svoje práva v pozícii odporcu alebo povinného (napríklad nepodať
námietky proti exekúcii). Spotrebitelia často rezignovali pred uplatňovaním svojho práva aj kvôli súdnym
poplatkom. Cieľom bolo podľa ministerstva dosiahnuť oslobodenie spotrebiteľa od súdnych poplatkov v
sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy, preto sa navrhla konštrukcia, podľa ktorej je spotrebiteľ
oslobodený od súdnych poplatkov v každom konaní, ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve. Citovala

z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne v uznesení sp. zn 17Co/33/2010-116. Tvrdí preto, že ak
žalovaný spôsobil neplatnosť zmluvy nemôže niesť ten kto takúto skutočnosť nespôsobil - spotrebiteľ
zodpovednosť za takýto stav. V pochybnostiach pri aplikácii zákona o súdnych poplatkoch musí byť
uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka (NS SR sp. zn. 4 Cdo/268/2005), a teda
podľa jej názoru mala byť oslobodená vo všetkých konaniach, v ktorých požíva status spotrebiteľa, inak
povedané, keď druhou stranou sporu je podnikateľ- dodávateľa spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy.

Z uvedených dôvodov navrhla aby krajský súd po preskúmaní spisového materiálu vydal toto uznesenie:
zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/20/2014 -188 z 29.1.2016 a vracia tomuto
orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V prípade, ak súd mieni odvolanie zamietnuť navrhla, aby
pripustil vo veci dovolanie a to vzhľadom na závažnosť problematiky a nejednotnosť postupov súdov.
5.Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.
6.Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.
7.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a uznesenie
ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom

rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
8.Aj keď žalobkyňa v odvolaní výslovne neuvádza odvolací dôvod tento podľa jeho obsahu je možné
podradiť pod §365 ods.1 písm. h) CSP.
9.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Právnym posúdením

je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho
predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na

daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust.
neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo
inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo
iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp.

vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo
vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
10.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania.

11.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
12.Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
13.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14.Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.
15.Podľa § 263 ods.1 CSP ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v
uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.16.Podľa § 262 ods.1 CSP O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
17.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18.Podľa § 262 ods.3 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
19.Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu je v úplnom súlade s
rozhodovacou praxou súdov. Výdavok strany konania možno považovať za trovy konania, ak existoval

dôvod na jeho vynaloženie, je preukázaný a bol účelne vynaložený (§ 251 CSP).
20.V prejednávanom spore bol žalovaný plne úspešný. Pojem „úspech v spore“ predstavuje mieru akou
bola strana v spore úspešná a vyplýva zo vzťahu naposledy urobeného žalobného petitu žaloby a
meritórneho rozhodnutia. O plný úspech žalobcu v spore ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia
zhodujesožalobnýmpetitom,akžalobabolazamietnutáznamená,žežalobkyňavsporeúspechnemala
a protistrana, žalovaný bol v rozsahu jej neúspechu naopak úspešný. V tom prípade má žalobca ako

úspešná strana právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré proti strane, ktorá v spore
úspech nemala.
21.Zo žalobného petitu je zrejmé, že žalobkyňa v ňom žiadala zaplatenie sumy 16 099,62 eur s prísl..
Tvrdenie žalobkyne, že išlo o žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p. je nedôvodné, lebo v žiadnom prípade
nešlo o určovaciu žalobu ale o žalobu na plnenie. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že vzťah medzi ňou

a žalovaným je spotrebiteľský a teda, že je oslobodená od súdnych poplatkov. Napadnuté uznesenie
sa netýka rozhodnutia o súdnom poplatku, ale trov konania, ktorých súčasťou je súdny poplatok, ktorý
zaplatilúspešnýžalovanýzapodanýodpor.Vtejtosúvislostijenutnézdôrazniť,žetentosavzdalnároku,
na ktorý mu ako úspešnej strane vznikol nárok a to náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1 182,18
eur.

22.Odvolací súd aplikujúc § 257 CSP dospel k záveru, že nejde o výnimočný prípad a nie sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska citovaného ust., spočívajúce v okolnostiach danej veci.
Tvrdenie žalobkyne, že ona neplatnosť zmluvy nezavila, ale zavinil ju žalovaný nemožno považovať za
výnimočný prípad, keďže ona bola zastúpená advokátom, ktorý mohol neúspech v spore predpokladať.
V tejto súvislosti sa žiada poukázať aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa právo k pohľadávke získala na

základe zmluvy o postúpení, pričom z obsahu zmluvy je zrejmé, že postúpenie bolo bezodplatné. Ak
žalobkyňa tvrdí, že súd mal zohľadniť osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov
tieto nijako nepreukázala ani v prvoinštančnom ani v odvolacom konaní.
23.V žiadnom prípade nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie bolo predčasné, lebo
táto povinnosť súdu vyplynula z rozsudku, ktorý sa stal právoplatný 15.1.2016.

24.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
25.Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26.Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a žalovaný si žiadnu náhradu neuplatnil a ani z obsahu spisu mu žiadna nevyplynula.

27.Žalobkyňa žiadala pripustiť dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorej odvolací súd
nerozhodoval lebo podľa CSP sa vypustila možnosť prípustnosti dovolania založeného na rozhodnutí
odvolacieho súdu (tzv. dovolacia otázka)
28.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.