Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. jún 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/73/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109215319
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8109215319.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Ing. P. B., bytom V., Q. W. č. XX, proti žalovanej Slovenskej
republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o zaplatenie
497.908,78 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 04.06.2012
č.k. 28C 150/2009-320 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí sa
opätovne nezaoberal už potvrdenou časťou žiadaného nároku žalobcu ohľadom zamietnutia žaloby o

zaplatenie rozdielu medzi ušlou mzdou a mzdou skutočnou, a to aj napriek tomu, že žalobca trval na
podanom návrhu v tomto smere, keďže sa jedná o právoplatne ukončenú časť konania. Neprávoplatnou
v tomto konaní ostala časť návrhu žalobcu na zaplatenie 99.900 Eur s prísl. ako nemajetková ujma za to,
že bol perzekuovaný za obdobie od podania obžaloby 01.07.2004 do právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku 24.10.2007 a ďalej výrok na zaviazanie žalovaného na povinnosť verejne sa ospravedlniť
žalobcovi za perzekúciu, ktorú mu spôsobila Okresná prokuratúra v Humennom. V zmysle pripustenia

zmeny žalobného návrhu na pojednávaní v septembri 2010 ostali nerozhodnuté len tieto dve časti
petitu, keďže nárok na ušlú mzdu v súvislosti s účasťou na pojednávaniach nebol obsahom pripustenej
zmeny žaloby. Súd prvého stupňa zdôraznil, že nárok žalobcu premlčaný nie je. Premlčacia lehota
neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15, najdlhšie počas 6 -tich mesiacov.
Oslobodzujúci rozsudok bol žalobcovi doručený 22.01.2008 a od tohto času je potrebné počítať
premlčaciu lehotu odpočítaním času predbežného prerokovania nároku Ministerstvom spravodlivosti.

Bolo ďalej na strane žalobcu aby preukázal, či má právo žiadané podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. na peňažnú náhradu. Zdôraznil, že žalobca bol v konaní Okresného súdu Humenné sp. zn.
4T 109/2004 oslobodený spod obžaloby a to po konaní, ktoré trvalo od podania žaloby 01.07.2004
do konečného rozsudku 20.02.2007, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože tento
skutok nie je trestným činom. Otáznou zostala skutočnosť, či náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu je
dôvodná alebo nie. Súd prvého stupňa sa zaoberal tým, či je daná zodpovednosť žalovaného v tomto

konaní. Nárok žalobcu bol prejednaný predbežným prerokovaním nároku, keď žalobcovi bola vyplatená
škoda predstavujúca náhradu trov právneho zastúpenia. V tomto prípade bol pasívne legitimovaný
na náhradu škody Ministerstvo spravodlivosti, ktoré aj túto škodu uhradilo. Zdôraznil, že žalobca si
uplatňuje nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď zároveň v konaní 28C 50/2011 OS Prešov od
Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti uplatňuje tiež nárok vyplývajúci zo zákona
č. 514/2003 Z.z. Žalobca teda mal objasniť, čoho sa v tomto konaní dovoláva a ktoré nesprávne

rozhodnutie napadá. Súd prvého stupňa zdôraznil, že v prípade podania obžaloby ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania. Podstatou nároku nanáhradu škody nie je samotné trestné stíhanie, ale výsledok trestného stíhania. Je teda otázke, ako
prokuratúra mala a mohla zabezpečiť výsledok trestného stíhania s poukazom na vyššie uvedené.
Výsledok trestného stíhania bol totiž ukončený v konaní pred súdom a teda na mieste je legitimácia

Ministerstva spravodlivosti, voči ktorému sa žalobca domáha náhrady škody v inom konaní. Nárok
žalobcupodľasúduprvéhostupňananemajetkovúujmuvpeniazochnebolnijakopodložený.Argumenty
žalobcu, že predsa každým trestným stíhaním, ktoré končí oslobodením spod obžaloby, a teda nebolo
dôvodné, sú poškodené práva a dobré meno dotyčnej osoby, súd prvého stupňa nepovažoval za
dostatočne preukázané, Ak žalobca argumentoval v konaní tým, že predmetné neprávoplatné rozsudky

boli zaslané neznámou osobou na Ministerstvo životného prostredia a toto mohlo mať vplyv na jeho
odvolanie z funkcie a zásad do súkromného života, súd prvého stupňa nepovažoval za relevantné,
nakoľko tento argument preukázaný nebol. Taktiež aj príčinná súvislosť s osobou žalovaného ohľadom
predloženia neprávoplatných rozsudkov pracovne nadriadenému žalobcovi nebola preukázaná a nie
je podľa súdu daná. Preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nepovažoval za dôvodné vyhovieť žalobe
v časti ospravedlnenia sa. Zo strany žalovaného nedošlo k medializovaniu alebo inému zverejneniu

tejto kauzy, a preto súd prvého stupňa nevidel dôvod na verejné ospravedlnenie zo strany žalovaného,
keďže trestné konanie bolo ukončené právoplatne oslobodzujúcim rozsudkom. Je nepochybné, že voči
žalobcovi prebehlo neoprávnene trestné stíhanie, čo bolo potvrdené konečným rozsudkom o veci,
ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Zodpovednosť štátu podľa spomínaného zákona má
však svoje pravidlá a limity, príčinná súvislosť medzi opísanými skutočnosťami zo strany žalobcu a

konaním žalovaného nebola daná. Podľa súdu prvého stupňa žalobca mohol svoje nároky uplatniť podľa
všeobecných právnych predpisov a voči osobám, ktoré nesú priamu zodpovednosť. O trovách konania
účastníkov súd prvého stupňa si vymienil rozhodnúť osobitným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok

zmeniť a žalobe žiadal vyhovieť. V odvolaní uvádza, že žalobu podal z dôvodu, že Okresná prokuratúra
v Humennom podala voči nemu obžalobu, preukázateľne nezákonnú a vykonštruovanú a teda podanie
obžaloby a celý postup prokuratúry až do vydania záverečného oslobodzujúceho rozsudku považuje
za nezákonný. Počas 4 rokov perzekúcie trpel v zamestnaní, v súkromí, zdravotne, má v tomto smere
následky do budúcna a bolo znevažované jeho meno v rodine a v spoločnosti. Celá obžaloba spočívala v

tom, že on ako štatutárny zástupca organizácie ústne prikázal Dr. I. - Z., ktorý bol priamym nadriadeným
Dr. J., aby kontroloval dotyčného a ďalšie osoby v súvislosti s užívaním alkoholických nápojov na
pracovisku. Tieto informácie nikomu inému nepovedal, išlo o služobné rozhovory s jeho podriadenými
alebo nadriadenými, išlo v tomto smere o jeho povinnosť, keďže z titulu svojho postavenia zabránil
porušovaniu zákonov. Prokuratúra podľa jeho názoru pochybila počas celej svojej činnosti, jej postup bol

nezákonnýpodanímobžaloby,ajpočaspojednávaníaždovydaniaoslobodzujúcehorozsudku.Pokiaľby
nebola podaná obžaloba, resp. počas hlavných pojednávaní prokuratúra dodržiavala povinnosti, sudca
by nemal šancu dopracovať sa k úmyselnému odsudzujúcemu rozsudku a ten nemal byť vyexpedovaný,
či už zo strany súdu alebo prokuratúra na ústredné orgány štátu a tak bolo znevážené jeho meno.
Z dôkazov v konaní 28C 50/2011 je zrejmé, že v súvislosti s trestným stíhaním vznikla negatívna

povesť o ňom, táto zostala v pamäti niektorých čelných predstaviteľov, s čím on mal v živote problémy.
Opätovne žalobca tvrdí, že existuje príčinná súvislosť aj medzi odvolaním z funkcie prednostu úradu a
konaním prokuratúry. Poukazuje na výpoveď svedka S., ktorý prehlásil, že ak by nebol trestne stíhaný
a v tom čase neexistoval odsudzujúci rozsudok, bol by ponechaný v uvedenej funkcii a nebol by
daný návrh na jeho odvolanie. Okresná prokuratúra v Humennom spôsobila medializáciu, lebo podala

obžalobu, túto následne nevzala späť, aj keď zákony preukazujú pochybenie prokuratúry. Boli vydané
neprávoplatné odsudzujúce rozsudky, ktoré boli vyexpedované na verejnosť buď z prokuratúry alebo
súdu. Žalobca súdu vydokladoval predbežné prerokovanie nároku, kde bol neúspešný, vydokladoval
nezákonné konanie prokuratúry, ktorá mala konať ex offo a nekonala. On sám podal podnes na trestné
konanie, keď tento jeho podnet bol zamietnutý. Pochybila prokuratúra, keď nedôsledne zistila skutkový

stav a podala obžalobu a zákonný nárok si má uplatňovať podľa zákona 514/2003 Z.z. Prerušením
pracovnéhopomeruvštátnejslužbeprišielopríplatokzaodbornúprax,ajtútoškodumuspôsobiliorgány
činné v trestnom konaní. Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania, on predsa v konaní uvádzal,
že súd má zabezpečiť odborný posudok znalcom z odboru zdravotníctva ako vplýva stres na zdravie
človeka, kde by sa vlastne preukázalo aj toto jeho tvrdenie. Súd prvého stupňa však žiadne dôkazy v

zmysle jeho návrhu neakceptoval. Ak by prokurátor bol dodržal to, čo mu ukladá zákon, nemohol ho
vôbec obžalovať a pokiaľ počas súdneho konania vyšli najavo ďalšie skutočnosti, a teda že celé podanie
trestného oznámenia na jeho osobu Dr. J. je vykonštruované a úmyselné, mohla byť žaloba vzatá späť
a trestné stíhanie mohlo byť zastavené. Toto však prokuratúra nerealizovala. Čo sa týka preukázaniaušlej mzdy, všetko súdu prvého stupňa zdokladoval od októbra 2006 až do augusta 2010. Preto je pre
neho absurdné a nelogické, ako mohol krajský súd potvrdiť rozsudok v časti náhrady ušlej mzdy. Nebol
mu tak priznaný zákonný finančný nárok, ktorý mu podľa jeho názoru patril. Čo sa týka doplatku mzdy

za účasť na konaniach, v tomto smere súdu prvého stupňa predložil svoje zákonné nároky. Vo vzťahu k
žiadanej nemajetkovej umy žalobca zdôrazňuje, že jej výšku rapídne ponížil v porovnaní s vyplatenými
čiastkami v iných mediálne známych kauzách. Zdôrazňuje, že výška nemajetkovej ujmy v zmysle § 14
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo,

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uvádza, že všetky tieto predpoklady zdôvodnil
a opakovane na ne poukazoval v priebehu celého konania. Zdôrazňuje, že sa v súvislosti s vedeným
trestným konaním narušili jeho rodinné väzby, nedôvera v jeho nevinu, najmä u rodinných príslušníkov,
zmenilo sa spolunažívanie s najbližšími, zhoršil sa jeho zdravotný stav v dôsledku dlhodobého stresu,
nervozity, nespavosti a mnohých iných zdravotných problémov, ktoré sú uvádzané v doloženej lekárskej

správe. Rovnako na tento stav mala nepriaznivý vplyv nezamestnanosť, z jeho strany nestabilný príjem
a podobne. Vo svojej funkcii ako prednosta KÚ životného prostredia v V. ho poznal širokú okruh ľudí
a po prepuknutí trestného stíhania, keď sa o tom mnohí dozvedeli, trpel a dodnes má problémy v tom
smere, že ide o jeho celoživotnú traumu, stratu dôvery v očiach verejnosti a doterajších priateľov. Súd
prvého stupňa vôbec nezohľadnil stanovisko z lekárskej správy, ktorú predložil a neumožnil mu použiť

právne relevantné otázky pre prokurátorov, ktorí majú zásluhu na jeho stíhaní. V zmysle týchto dôvodov
navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Uvádza, že súdom konajúcim v režime občianskeho súdneho poriadku neprislúcha zvažovať

dôvodnosť trestnoprávnych postupov, najmä či obžaloba mala, či nemala byť podaná, či a kedy mala byť
vzatá späť. Podaním obžaloby nie je objektívne možné spôsobiť medializáciu prebiehajúceho trestného
konania a žalobca nikdy neprodukoval v tejto súvislosti žiaden relevantný dôkaz. Rovnako nebolo
povinnosťou žalovanej realizovať trestné stíhanie, ktorého sa žaloba mal domáhať a to najmä preto, že
žalovaná nemá zákonnú povinnosť stotožniť sa s právnym názorom každého subjektu podávajúceho

trestného oznámenie. Žalobcom vyzdvihovaná výpoveď svedka S. je právne bezvýznamná i pre
posúdenie jeho nároku na uhradenie nemajetkovej ujmy, pretože žalobca bol z funkcie odvolaný Vládou
Slovenskej republiky, pričom svedok S. v relevantnom čase jej člnom nebol. Podľa žalovanej žalobcom
predložená lekárska správa nebola spôsobilá preukázať jeho tvrdenia, pretože sa nezaoberala vývojom
jeho anamnézy aj v čase pred začatím trestného stíhania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1,2 O.s.p., vec prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre
potvrdenie, ani pre zmenu preskúmavaného rozhodnutia, keď zároveň súd prvého stupňa sa nezaoberal
všetkými právne významnými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o veci.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, Okresná prokuratúra v Humennom dňa 01.07.2004 podala na osobu
žalobcu obžalobu podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku na tom skutkovom základe, že o inom
oznámil nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä
poškodiť ho v zamestnaní, čím mal spáchať trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného

zákona. Rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 20.02.2007 č.k. 4T 109/04 - 418 v spojení
s uznesením Krajského súdu Prešov z 24.10.2007 č.k. 1To 43/07-435 bol žalobca spod obžaloby
Okresného prokurátora v Humennom oslobodený po zistení, že tento skutok, ktorý mu bol kladený za
vinu, nie je trestným činom. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2007.

Žalobca vo vzťahu k žalovanej uplatňuje náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Náhradu škody v
súvislosti s týmto trestným stíhaním žalobca v rámci predbežného prerokovania nároku uplatnil tak
na Ministerstve spravodlivosti SR, ako aj na Generálnej prokuratúre SR. Ministerstvo spravodlivosti
SR listom z 29.04.2009 náhradu škody z titulu právoplatného oslobodenia žalobcu spod obžaloby pre

trestný čin ohovárania, priznalo v sume 1.384,66 Eur a v prevyšujúcej časti žiadosti vyhovené nebolo.
Generálna prokuratúra SR - organizačný a kontrolný odbor v Bratislave listom zo 07.01.2009 žiadosť
žalobcu na náhradu škody odmietla ako nedôvodnú s tým, že podľa jej zistení, v spomínanej trestnej
veci po preskúmaní postupov prokurátora, nedošlo k žiadnym porušeniam zákona.Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom k 24.10.2007, tento zákon upravuje:
a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

b/ zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy
pri výkone samosprávy,
c/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny
orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom
konaní.

Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej

moci:
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra však dospela k záveru, že ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie
spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť, či
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania.

Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku čoho neposudzuje sa
správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto

konania. So zreteľom na tieto závery prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za škodu podľa citovaného
právneho predpisu aj v prípade trestného konania, výsledkom ktorého bolo oslobodenie žalobcu spod
obžaloby podanej Okresnou prokuratúrou v Humennom, pokiaľ je vznik škody preukázaný.

Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o tú časť žalobného návrhu, ktorou sa žalobca

domáhal zaplatenia škody vzniknutej vo forme rozdielu medzi ušlou mzdou vyplývajúcou z funkcie
prednostu Krajského úradu životného prostredia v Prešove a medzi mzdou skutočnou a rozdielom
medzi odstupným s príslušenstvom, o tejto časti ním podanej žaloby už bolo rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Prešov z 29.09.2010 č.k. 28C 150/2009-243 v spojení s rozsudkom Krajského súduPrešov zo dňa 28.11.2011, č.k. 2Co 143/2010-282. Žaloba v tejto časti bola právoplatne zamietnutá pre
nezistenie dôvodu preukazujúceho súvislosť odvolania žalobcu z postu prednostu uvádzaného orgánu
štátnej správy pre prebiehajúce trestné konanie, čím chýba jeden zo základných predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a samotnou
škodou.

Žalobca žalobný návrh v danej právnej veci uplatnil proti žalovanej Slovenskej republike zastúpenej
Generálnou prokuratúrou SR s odôvodnením, že tento orgán zodpovedá za vzniknutú škodu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, keďže na úseku trestného konania, ktoré bolo
začaté vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonáva svoju
pôsobnosť aj prokurátor, a preto vo veci náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní orgánom verejnej
moci ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy Generálna prokuratúra SR.

Vecná (aktívna alebo pasívna) legitimácia je stav plynúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je

subjektom práv, či povinností, ktoré sú predmetom konania.

Súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na to, že trestné stíhanie žalobcu bolo
ukončené v konaní pred súdom, a teda podľa jeho názoru na mieste je pasívna legitimácia Ministerstva
spravodlivosti SR, proti ktorému sa žalobca domáha náhrady škody v inom konaní prebiehajúcom na

Okresnom súde Prešov (sp. zn. 28C 50/2011). Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 01.07.2004 Okresná
prokuratúra v Humennom podala na Okresný súd Humenné obžalobu na žalobcu pre spáchanie
trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona. Vo vzťahu k žalobcovi v konaní OS
Humenné sp. zn. 4T 109/04 bol vydaný po prvýkrát rozsudok, ktorým bol žalobca uznaným vinným zo
spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona, ktorý však nenadobudol

právoplatnosť a následne rozsudkom Okresného súdu Humenné z 20.02.2007 č.k. 4T 109/04-418 bol v
spojení s uznesením Krajského súdu Prešov z 24.10.2007 č.k. 1To 43/07-435 bol žalobca oslobodený
spod takto podanej obžaloby. Táto situácia nasvedčuje tomu, že pokiaľ ide o škodu (§ 17 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z.z.), táto vznikla v danom prípade v súvislosti s kompetenciou viacerých orgánov verejnej
moci konajúcich vo veci žalobcu, a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyhodnotiť pasívnu

legitimáciu žalovanej strany v danom spore s prihliadnutím na existenciu ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
k/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní preto bude nepochybne ustáliť, či je daná pasívna
legitimácia žalovanej z pohľadu predpokladov už uvádzaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/, e/,

k/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Za situácie, že bude zrejmé, že nárok uplatnený v danom konaní
smeruje proti pasívne legitimovanému účastníkovi, tak ako to predpokladá citovaný právny predpis, je
nevyhnutné vyhodnotiť, či náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá je v danom štádiu predmetom konania, je
opodstatnená so zreteľom na všetky okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti je potrebné, aby
sa súd prvého stupňa dôsledne vyporiadal so všetkými dôvodmi žaloby, z ktorých žalobca odvodzuje

žiadanú nemajetkovú ujmu a predovšetkým je v tomto smere nutné vykonať dôsledné dokazovanie. Súd
prvého stupňa doplní dokazovanie najmä o riadny a podrobný účastnícky výsluch žalobcu, ktorý by sa
malpodrobnevyjadriťkdôvodom,nazákladektorýchuplatňujetentonárok.Jeďalejpotrebnévyporiadať
sa s dôkazmi navrhnutými v konaní z jeho strany (napr. predložená lekárska správa, návrh na vykonanie
znaleckého dokazovania) a vyhodnotiť vykonané výsluchy svedkov, ktorými žalobca argumentoval a

mienil preukázať eventuálne negatívne okolnosti, ktoré sa dotkli jeho osobnosti v súvislosti s vedeným
trestným konaním proti jeho osobe. V tomto smere musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi
okolnosťami uvádzanými žalobcom a namietaným trestným konaním.

Odvolací súd preto poukazujúc na uvedené dôvody rozsudok súdu prvého stupňa zrušil postupom

podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.) s tým, že v
novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.