Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/82/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010392
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1114010392.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola
Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanej S. Z. a spol., stíhaných pre prečin
poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr.
zák., o odvolaní obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/25/2014 zo dňa
06.02.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.11.2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných T. Z., nar. XX.XX.XXXX a S. Z., nar. XX.XX.XXXX
zamietajú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/25/2014 zo dňa 06.02.2015
boli obžalovaní T. Z. a S. Z. uznaní za vinných zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mali

dopustiť na tom skutkovom základe, že ako konatelia spoločnosti A., s.r.o. so sídlom v Q. na G. ulici
číslo XX, ktorí konajú za spoločnosť samostatne, na základe objednávok a následných dodaní tovaru
poškodenou spoločnosťou G. P. - A. P., v období od novembra 2008 do júna 2009 sa zaviazali zaplatiť
za dodaný tovar uvedenej spoločnosti sumu vo výške 17.147,71,- €, čo však doposiaľ neurobili, pričom
bolo zistené, že spoločnosť A., s.r.o. Q. dňa 14.01.2009 predala nehnuteľnosť na G. ulici číslo XX, za čo
získala prostriedky vo výške 33.194,- €, ktoré boli v hotovosti vyplatené kupujúcim obžalovanému T. Z.

a zaevidované do pokladne spoločnosti obžalovanou S. Z., následne obžalovaný T. Z. dňa 11.11.2010
podal Okresnému súdu Bratislava I podnet na začatie konania o zrušenie spoločnosti A., s.ro.o. Q.
bez likvidácie z dôvodu, že spoločnosť nemá žiaden obchodný majetok ani prostriedky v pokladni,
pričom obaja obžalovaní ako konatelia spoločnosti A., s.r.o. mali vedomosť o záväzku voči poškodenej
spoločnosti A. P., s.r.o. a prostriedky z predaja nehnuteľnosti vo výške 33.194,- € na úhradu tohto
záväzku nepoužili a naložili s nimi doposiaľ nezisteným spôsobom, čím spôsobili poškodenej spoločnosti

P. I., s.r.o., na ktorú spoločnosť G. P. - A. P. postúpila svoju pohľadávku, ktorú mala voči spoločnosti A.
s.r.o., škodu vo výške 17.147,71,- €.

Za to im bol, každému samostatne, podľa § 239 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol
obžalovaným výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 ( jeden) rok.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. boli obžalovaní T. S. Z. zaviazaní spoločne a nerozdielne k náhrade škody
poškodenej spoločnosti P. I. s.r.o. vo výške 17.147,71 euro.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný T. Z. ako aj obžalovaná S. Z..

Obžalovaný T. Z. odôvodnil odvolanie osobitným písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu,
v ktorom uvádza, že v jeho konaní absentuje úmyselné zavinenie predpokladané k spáchaniu konaniakvalifikovaného ako prečin. Jednoznačne bolo preukázané, že ešte pred jeho podaním obchodnému
registru spolu s bývalým spoločníkom a konateľom T. Y. odpredali nehnuteľnosť vlastníkovi väčšinového
podielu na tejto nehnuteľnosti svedkovi C. Q., ktorý to potvrdil, pričom kúpna cena bola vyplatená v

hotovosti. A. peniaze odovzdal S. Z., jeho bývalej manželke, na zaplatenie faktúr v byte. S. Z. túto
skutočnosť popiera, ale nemôže byť náhoda, že práve v tom čase S. Z. po porade so svedkyňou I. D.
zaúčtovala uvedenú čiastku na pokladňu spoločnosti aj napriek tomu, že S. Z. použila tieto peniaze na
iné účely než na usporiadanie finančných vzťahov spoločnosti A.. S. Z. peniaze dostala a použila ich
na iné účely o čom on nemohol vedieť vzhľadom na rozvodový vzťah s Z.. Ak sa dopustil nejakého

konania je nutné ho považovať za nedbanlivosť. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. por. ho oslobodil spod obžaloby.

Obžalovaná S. Z. odôvodnila svoje odvolanie osobitným písomným podaním prostredníctvom svojho
obhajcu, v ktorom uvádza, že reálne nikdy nedisponovala sumou za predaj časti domu vo výške
17.147,71 euro, ktorá bola majetkom spoločnosti A. s.r.o. a ktorá bola a musela byť zaúčtovaná do

účtovníctva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.01.2009. Utŕžené finančné prostriedky za predanú
nehnuteľnosť si ponechal bývalý svokor alebo exmanžel obžalovanej. Obžalovaná bola uzrozumená so
záväzkom spoločnosti a bola pripravená ho riešiť. Z tržieb uhrádzala len nevyhnutné výdavky na chod
a existenciu spoločnosti, ktorá už bola v tom čase v predĺžení a úpadku, čo preukazuje aj znalecký
posudok. Obžalovaná nikdy nerealizovala kroky smerujúce k likvidácii a zániku spoločnosti. Je názoru,

že pohľadávka je premlčaná, nakoľko veriteľ neučinil žiadne právne kroky k jej uplatneniu na súde,
pričom poukazuje na zásadu ultima ratio s tým, že vo veci ide o občianskoprávnu problematiku. Navrhla,
aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu opätovne prejednal a rozhodol.

Obžalovaná S. Z. odôvodila podané odvolanie aj sama písomným podaním. V ňom uvádza, že dokaldy
o účtovníctve viedla ich účtovníčka, ktorej pravidelne mesačne odovzdávala všetky účtovné doklady a
všetci mali možnosť kedykoľvek kontrolovať a preveriť jej hospodárenie vo firme. Nikdy nemala v úmysle
firmu zrušiť, o čom svečí aj fakt, že o jej zrušení sa dozvedela až po obdržaní prípisu z Okresného súdu
Bratislava I. Nie je pravdou, že jej bývalý manžel vyplatil spomínanú sumu za predaj nehnuteľnosti. Túto

skutočnosť si súd ustálil len výlučne na podklade účelového tvrdenia jej bývalého manžela a svedkov,
ktorými sú jeho rodičia. Nie je pravdivé ani tvrdenie jej bývalého manžela, že namal prístup k účtovníctvu.
Všetci konatelia majú k účtovníctvu rovnaký prístup. Nakoľko už koncom roku 2008 neboli ich vzťahy s
bývalým manželom veľmi harmonické, veľmi pochybuje, že by jej len tak v dobrej viere zveril celú sumu
v hotovosti do rúk ako to tvrdí. Domnieva sa, že zo sumy utŕženej za predaj nehnuteľnosti mohol sám

následne vyrovnať dlžnú sumu a uistiť sa, že pohľadávka je vyrovnaná. Nesuhlasí taktiež s výrokom o
náhrade škody, je nesprávne, aby bola rovnaká zodpovednosť vyvodzovaná voči nej ako osobe, ktorá
v zmysle pokynu bývalého manžela uvednú sumu zaúčtovala v presvedčení, že finančné rpostriedky
budú môcť byť použité na chod spoločnosti a úhradu pohľadávok.

Krajský súd v Bratislave vykonal vo veci verejné zasadnutie, na ktorom obhajca obžalovaného JE.
zotrval na písomne podaných dôvodoch odvolania. Zdôraznil, že jeho klient sa dopustil nejakého
konania z nedbanlivosti, pričom v jeho konaní absentuje úmyselné zavinenie. Navrhol, aby odvolací súd
obžalovaného spod obžaloby oslobodil postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. por.

Obhajca obžalovanej S. Z. zotrval na písomných dôvodoch podaného odvolania, pričom poukázal na
to, že vzťahy medzi obžalovanými v kritickom období boli rozvrátené. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa s pokynom na oslobodenie, respektíve, aby sám
vo veci rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom vo vzťahu k obžalovanej.

Prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný
a navrhol odvolania obidvoch obžalovaných zamietnuť ako nedôvodné.

Splnomocnená zástupkyňa poškodnej spoločnosti navrhla odvolanie obžalovaných zamietnuť ako
podané nedôvodne.

Obžalovaní T. Z. a S. Z. sa pripojili k záverečným návrhom svojich obhajcov.Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k
žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na

hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé
rozhodnutie súdu a súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Odvolací súd konštatuje, že z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nepochybne vyplýva,
a to ani nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaní T. Z. a S. Z. boli konateľmi spoločnosti A.

s.r.o., pričom ako štatutárni zástupcovia tejto spoločnosti mohli konať v mene spoločnosti samostatne.
Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že predmetná obchodná spoločnosť odoberala tovar na
podklade objednávok od podnikateľského subjektu G. P. - A. P. v období od novembra roku 2008 do júna
roku 2009 s tým, že z tohto záväzkového vzťahu vzniklo podnikateľskému subjektu G. P. - A. P. právo na
plnenie (pohľadávka) voči spoločnosti A. s.r.o. v celkovej výške 17.147,71 euro. Taktiež z vykonaného

dokazovania nesporne vyplýva, že spoločnosť A. s.r.o. (v postavení dlžníka) neuhradila tento svoj
dlh s tým, že dňa 14.01.2009 došlo k predaju nehnuteľnosti, ktorého vlastníkom bola spoločnosť A.
s.r.o. za kúpnu cenu 33.194 euro. Tieto finančné prostriedky, ktoré boli kupujúcim nehnuteľnosti aj
reálne vyplatené v hotovosti, neboli použité na úhradu splatných pohľadávok predmetnej spoločnosti.
A napokon nebolo medzi stranami sporné ani to, že spoločnosť A. s.r.o. nemala, okrem uvedenej

nehnuteľnosti, žiadny iný relevantný majetok, z ktorého by mohol veriteľ (podnikateľský subjekt G. P.
- A. P.) uspokojiť svoju splatnú pohľadávku (dlžník bol v úpadku) a preto na majetku veriteľa došlo k
vzniku skutočnej škody (reálnemu zníženiu majetku dodaním tovaru, ktorý zostal nezaplatený) vo výške
neuhradenej pohľadávky, t. j. vo výške 17.147,71 euro.

Odvolací súd opakuje, že všetky vyššie uvedené okolnosti, ktoré sú aj obsahom skutkovej vety (výroku
o vine) napadnutého rozsudku vyplývajú nielen z vykonaného dokazovania (z výpovedí svedka G. P.,
obžalovaných ako aj listinných dôkazov), ale nenamietali ich ani obžalované osoby (a to ani v konaní
pred súdom prvého stupňa a ani v odvolacom konaní).

Skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa teda nepochybne stal, pričom vykazuje aj
znaky objektívnej stránky prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/
Tr. zák. V tomto smere odvoalcí súd pripomína, že spoločnosť A. s.r.o. v mene ktorej konali obžalovaní
bola v postavení dlžníka voči svojmu veriteľovi (podnikateľskému subjektu G. P. - A. P. s.r.o.), pričom
obžalované osoby ako osoby konajúce v mene dlžníka (§ 128 ods. 8 Tr. zák.) odstránili majetok dlžníka

(finančné prostriedky z predaja nehnuteľnosti) a vzhľadom k nemajetnosti dlžníka spôsobili, že veriteľ
už nemal reálnu možnosť získať plnenie z majetku dlžníka a v príčinnej súvislosti s týmto konaním
mu vznikla väčšia škoda (väčšou škodou sa podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. roozumie škoda dosahujúca
najmenej desaťnásobok sumy 266 euro). Súd prvého stupňa pritom v právnej vete napadnutého
rozsudku správne ustálil, že protiprávne konanie obžalovaných tu nespočívalo v samotnom predaji

nehnuteľnosti, pretože dlžníkovi nič nebráni v tom, aby predával svoj majetok iným osobám (a to aj
vtedy, ak je v úpadku), teda len samotný predaj nehnuteľnosti nemohol spôsobiť zmarenie uspokojenia
pohľadávky(faktickysatunehnuteľnosťdlžníkalen„premenila“nafinančnéprostriedky,t.j.nainúzložku
majetku dlžníka).

Podstatným tu bolo nadväzujúce konanie obžalovaných, ktorí spôsobili taký reálny stav, že finančné
prostriedky utŕžené z predaja nehnuteľnosti neboli použité na úhradu splatnej pohľadávky veriteľa, ale
sa s nimi naložilo nezisteným spôsobom (faktickým odstránením z majetku a dispozície dlžníka) a
možno pochybovať, či sa vôbec reálne dostali do majetku dlžníka. Iný majetok dlžníka spôsobilý na
uspokojenie pohľadávky veriteľa pritom neexistoval. Takéto nadäzujúce konanie už možno označiť za

protiprávne konanie (za „iné odstránenie majetku“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podľa §
239ods.1písm.a/Tr.zák.),ktorévosvojichdôsledkochspôsobiloškodunamajetkuveriteľa(vdôsledku
nemožnostivymôcťuspokojeniepohľadávkyzmajetkudlžníka).Konanieobžalovanýchakoštatutárnych
zástupcov dlžníka tu bolo príčinnou toho, že veriteľ nemohol úplne (a v danom prípade ani čiastočne)uspokojiť svoju pohľadávku z majetku dlžníka. Dlžník (v jeho mene obžalované osoby) teda neuhradil
pohľadávku veriteľa nie preto že by nemohol, ale preto že nechcel a to aj napriek tomu, že pohľadávku
žiadnym spôsobom nenamietal (napríklad jej výšku, respektíve jej existenciu). Princíp ultima ratio tu teda

nebráni vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za protiprávne konanie, tak ako to namieta obžalovaná S.
Z. vo svojom odvolaní, nakoľko tu konanie obžalovaných zjavne „prekročilo“ občianskoprávny rozmer
veci a už naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu. Obžalovaní nie sú pritom trestnoprávne
sankcionovaní za to, že dlžníkovi zostal neuhradený dlh, ale preto, že tento dlh zostal neuhradený v
dôsledku ich konania, ktoré zbavilo dlžníka majetku relevantného na uspokojenie pohľadávky veriteľa.

Jedinú námietku týkajúcu sa objektívnej stránky prečinu poškodzovania veriteľa vyslovila vo svojom
odvolaní obžalovaná S. Z., ktorá uvádzala, že pohľadávka veriteľa je evidentne premlčaná podľa
občianskoprávnych predpisov, nakoľko veriteľ neučinil žiadne právne kroky k jej uplatneniu na súde,
respektíve iným vhodným spôsobom. Podľa názoru obžalovanej malo práve premlčanie pohľadávky
spôsobiť stav, že veriteľ použil trestnoprávne normy na vyvodenie zodpovednosti voči obžalovanej,

pretože iné právne inštitúty už nemal k dispozícii.

K uvedenej odvolacej námietke krajský súd uvádza, že podstatou možnosti uspokojenia pohľadávky
veriteľa v zmysle znaku individuálneho objektu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239
Tr. zák. je, okrem iného aj to, že pohľadávka veriteľa je vo všeobecnej rovine vymáhateľná. Musí ísť

teda o takú pohľadávku, ktorej splnenie je možné vynútiť a to prípadne aj proti vôli dlžníka. Skutková
podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. teda nechráni majetok veriteľa, ktorý
disponuje nevymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi (nevymáhateľnými pohľadávkami sú napríklad
tzv. naturálne pohľadávky, pri ktorých je síce veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka plnenie, avšak
svoju pohľadávku nemôže úspešne uplatňovať na súde - napríklad pohľadávky vzniknuté z titulu výhry

v stávke alebo hry, respektíve ju síce uplatňovať môže, ale nemôže byť na súde úspešný proti vôli
dlžníka - napríklad pohľadávky premlčané), pretože podstatou tohto trestného činu je, aby veriteľ
nestratil možnosť s úspechom realizovať svoje zákonné právo na nútené náhradné uspokojenie svojej
pohľadávky z dlžníkovho majetku. Zmyslom inštitútu nevymáhateľných pohľadávok nie je pritom dať
veriteľovi k dispozícii právny dôvod k domáhaniu sa určitého plnenia voči dlžníkovi (dlžník totiž v týchto

prípadoch nie je povinný plniť), ale priznať právnu relevanciu určitému dôvodu, z ktorého dlžník svojmu
veriteľovi prípadne už plnil, a tak zabrániť možnému uplatňovaniu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V dôsledku uvedených argumentov absentuje racionálny dôvod trestnoprávnej ochrany
možného uspokojenia veriteľovej nevymáhateľnej pohľadávky.

Z tohto pohľadu sa pri výklade znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa
považuje za nevymáhateľnú pohľadávku aj pohľadávka premlčaná, pretože ju nie je možné vymáhať
proti vôli dlžníka (ten môže úspešne vzniesť námietku premlčania), pričom najneskôr okamih, kedy
dlžník začne uskutočňovať konanie, ktorého dôsledkom má byť zmarenie možného uspokojenia veriteľa
premlčanej pohľadávky možno považovať za konkludentný prejav vôle dlžníka neuspokojiť pohľadávku

veriteľa.

Z uvedeného vyplýva záver, že ak dlžník napríklad odstraňuje svoj majetok s úmyslom, aby došlo k
zmareniuuspokojeniapohľadávkyveriteľaatovčase,keďužjepohľadávkaveriteľapremlčaná,nemôže
sa dopustiť trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák., nakoľko ten tzv. konkludentným

spôsobom vyjadril svoj nesúhlas s možným uspokojením premlčanej pohľadávky veriteľa. Skutočnosť,
že dlžník je oprávnený vzniesť námietku premlčania a že premlčanú pohľadávku nemožno úspešne
vymáhať proti vôli dlžníka spôsobuje, že uvedené konanie dlžníka, ktorým sa zbavuje majetku po
premlčaní pohľadávky veriteľa je nutné považovať za legálny výkon práv dlžníka (§ 28 ods. 1 Tr. zák.).

Iná je však situácia v prípade, ak sa dlžník zbavuje majetku použiteľného na uspokojenie pohľadávky
veriteľa v čase, keď pohľadávka veriteľa ešte premlčaná nie je. Z uvedeného vyplýva, že podstatným pre
správne právne posúdenie konania dlžníka tu bude nielen zistenie kedy a či vôbec došlo k premlčaniu
pohľadávky veriteľa (keďže ide o otázku, na ktorej závisí posúdenie viny obžalovaného musia si ju
vyriešiť orgány činné v trestnom konaní a súd samostatne ako otázku predbežnú, pričom nie sú viazaní

ani prípadným rozhodnutím súdu, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní), ale aj to, kedy
došlo ku konaniu dlžníka, ktoré smerovalo voči jeho majetku s cieľom zmarenia uspokojenia pohľadávky
veriteľa. V prípade, ak sa dlžník zbavuje svojho majetku s cieľom zmariť uspokojenie svojho veriteľa
a to v čase, keď pohľadávka veriteľa nie je premlčaná, ide v zásade o pohľadávku vymáhateľnú apreto takéto konanie dlžníka môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania
veriteľa. To, že následne, až po dokonaní trestného činu poškodzovania veriteľa, príde k premlčaniu
pohľadávkyveriteľa,pretoževeriteľjenapríkladpasívnyapohľadávkuneuplatňujevkonanípredsúdom,

nespôsobuje spätný zánik trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa,
pretože k premlčaniu pohľadávky veriteľa prišlo až po dokonaní trestného činu, t. j. v čase, keď už aj
tak nebolo možné uspokojenie pohľadávky veriteľa, pretože z dôvodu protiprávneho konania dlžníka
nedisponuje dlžník žiadnym relevantným majetkom.

V posudzovanej trestnej veci pritom pohľadávky veriteľa (podnikateľského subjektu G. P. - A. P.)
vznikali a stávali sa splatnými postupne v priebehu roku 2008 a 2009, pričom k protiprávnemu konaniu
obžalovaných, t. j. k odstráneniu finančných prostriedkov získaných za predaj nehnuteľnosti, došlo po
predaji nehnuteľnosti, ktorý sa uskutočnil dňa 14.01.2009, teda v priebehu roku 2009. Z uvedeného je
zjavné, že k protiprávnemu konaniu obžalovaných osôb došlo v čase, keď pohľadávka veriteľa evidentne
premlčaná nebola. To, že veriteľ následne túto pohľadávku neuplatňoval v občianskom súdnom konaní

je pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa bezvýznamné. V
tomto smere je nutné zdôrazniť aj to, že spáchaním trestného činu poškodzovania veriteľa vzniká
veriteľovi nárok na náhradu škody spôsobenej úmyselným trestným činom, ktorý spravidla nastupuje
na miesto pôvodnej pohľadávky veriteľa, ktorej uspokojenie bolo konaním dlžníka zmarené. V dôsledku
toho veriteľovi aj naďalej zostane zachovaná možnosť žiadať dlžné plnenie alternatívne na dvoch

rôznych právnych subjektoch a to na páchateľovi trestného činu (nárok na náhradu škody) a na dlžníkovi
(uspokojenie pôvodnej pohľadávky veriteľa, pričom dlžník nemusí byť totožnou osobou s páchateľom
trestného činu - tu však ide už len o teoretickú možnosť, nakoľko dlžník v dôsledku svojho protiprávneho
konania nedisponuje už žiadnym relevantným majetkom). Tento vyšší štandard právnych možností
veriteľa samozrejme neznamená, že veriteľ sa môže domôcť dvojitého plnenia poskytnutého z rôznych

právnych titulov, pretože každé z týchto plnení predstavuje vždy alternatívu k plneniu zostávajúcemu
a preto prijatie niektorého z týchto plnení zo strany veriteľa má za následok zánik možnosti veriteľa
domáhať sa rovnakého majetkového plnenia z iného právneho titulu. Ak teda poškodný subjekt riadne
uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní (v prípravnom konaní), má táto skutočnosť za
následok zastavenie plynutia premlčacej doby (ohľadne nároku, ktorý sa uplatňuje) v zmysle § 112

Občianskeho zákonníka (R III/1967).

Možno preto zhrnúť, že v posudzovanej trestnej veci došlo k protiprívnemu konaniu obžalovaných
v čase, keď pohľadávka veriteľa premlčaná nebola a následne ohľadne nároku na náhradu škody
došlo k spočívaniu premlčacej lehoty v dôsledku uplatnenia si práva poškodeného na náhradu škody

v trestnom konaní. Námietka obžalovanej S. Z. ohľadne premlčania pohľadávky veriteľa preto nie je
právne relevantná v danej trestnej veci.

Sporným medzi stranami bolo to, či protiprávne konanie obžalovaných popísané vyššie bolo pokryté ich
úmyselným zavinením. To bola aj podstata odvolacích námietok obidvoch obžalovaných, ktorí namietali,

že nekonali v úmysle poškodiť veriteľa. Obaja obžalovaní pritom v odvolaní namietali, že práve druhý z
konateľov mal uhradiť pohľadávku veriteľa, t. j. obžalovaný T. Z. uvádzal, že tak mala urobiť obžalovaná
S. Z. a naopak.

Pokiaľ ide o zavinenie, tak odvolací súd vo všeobecnosti pripomína, že zavinenie sa najčastejšie definuje

akovnútorný(psychický)vzťahpáchateľakurčitýmskutočnostiam,ktorézakladajútrestnýčin,idetedao
psychický vzťah páchateľa k zamýšľanému následku (zavinením sú teda psychické skutočnosti tvoriace
súčasť skutkovej podstaty trestného činu). Zavinenie je potom úsudok o psychických páchateľových
stavoch, ktoré sa prejavili v jeho čine a práve jeho čin spätne umožňuje zistiť jeho psychický stav v čase
činu a tým aj to, či išlo o čin páchateľom zavinený, respektíve nezavinený.

Zavinenie je vybudované na
a/ zložke vedomostnej (intelektuálnej), ktorá zahŕňa tak vnímanie, teda odraz predmetov a javov
pomocou zmyslových orgánov ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré páchateľ nemôže v daný
okamih vnímať (ide o vedomie skutočné, aktuálne, ale aj potenciálne a možnosť takého vedomia, avšak

nepatrí sem vedomie utvorené na základe vnímania až po čine). Kritérium vedomia si následku si možno
predstaviť tak, že následok celkom určite nastane alebo, že nastať môže.b/ zložke vôľovej, ktorá zahŕňa chcenie ako aj uzrozumenie so zamýšľaným následkom. Ktritérium vôľe
znamená vyvolanie rozhodných skutkových okolností vlastným konaním, teda kladný vzťah páchateľa
k týmto skutočnostiam.

Na zložke vedomostnej a vôľovej sú v Trestnom zákone vybudované dve formy zavinenia (úmyselné
a nedbanlivostné), pričom rozlíšenie medzi nimi sa robí prostredníctvom vôľovej zložky (tu treba
uviesť, že vôľová zložka, ako stránka duševného života páchateľa môže kolísať a to medzi pevným
rozhodnutím, nádejou, schvaľovaním až k úplnej ľahostajnosti). Úmyselné zavinenie obsahuje vždy
vedľa vedomostnej zložky aj zložku vôľovú, pričom u nedbanlivostného zavinenia vôľová zložka chýba.

Kritérium vôľe je teda rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti),
pretože je podstatný rozdiel predovšetkým v tom, či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň
uzrozumený) alebo ho nechcel. Zložka vedomostná, respektíve vôľová, nemusí vždy zodpovedať
objektívnej realite, nakoľko predstava páchateľa sa nemusí vždy úplne prekrývať s následkom jeho
konania. Znaky uvedené v Trestnom zákone určujú rámec, v ktorom môžu byť okolnosti skutočne
existujúce nahradené v predstave páchateľa inými alebo doplnené.

Znaky subjektívnej stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty
predmetom dokazovania v trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty
(napríklad objektívnej stránky), je možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi,
t. j. zisťovaním vonkajších okolností, z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa
a z ktorých sa dá, podľa zásad správneho myslenia, usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu

alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom (judikatúra R 62/1973, R 41/1976). Len
zo skutočnosti, že obžalovaní spáchanie skutku popreli, nemožno preto vyvodiť, že zistenie úmyslu
neprichádza do úvahy. Úmysel, tak ako aj iné formy zavinenia, možno zistiť aj na podklade iných
dôkazov, než z priznania obžalovaného (primerane R 60/1972).
Pre zavinenie sú dôležité nielen jeho formy (úmysel a nedbanlivosť) ale aj ich obsah, z ktorého vyplýva,

na aké okolnosti sa zavinenie musí vzťahovať, aby mohlo dôjsť k naplneniu všetkých znakov skutkovej
podstaty konkrétneho trestného činu. Zavinenie sa musí vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú
znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ ide o znaky skutkovej podstaty trestného činu, postačí
ak páchateľ pozná fakty, ktoré im možno podradiť. Z hľadiska objektívnej stránky trestného činu sa
zavinenie musí vzťahovať na príčinný vzťah (nie je potrebné, aby páchateľ presne predvídal priebeh

príčinného vzťahu, postačí, ak bol zahrnutý zavinením páchateľa len vo všeobecných rysoch), na účinok
ako aj na konanie, ktorého subjektívna zložka je určená vôľovou povahou páchateľa.
O úmyselné zavinenie (§ 15 Tr. zák.), ktoré je nevyhnutné pri napĺňaní znakov základnej skutkovej
podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, ide vtedy, ak páchateľ chcel spôsobiť svojim konaním
skutočnosti, ktoré je možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo si tieto

skutočnosti predstavoval aspoň ako možné. Do úmyselného zavinenia teda spadajú dva rozdielne
prípady úmyslu a to úmysel priamy a úmysel nepriamy, nakoľko vôľové konanie páchateľa môže byť
zamerané na to, čo priamo páchateľ sleduje, ale aj na to, čo síce možno označiť za právne významný
následok, avšak z pohľadu páchateľa za následok vedľajší.
Z hľadiska subjektívnej stránky pri základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa

je pritom nerozhodné, či páchateľ konal v priamom alebo nepriamom úmysle.
O priamy úmysel (§ 15 písm. a/ Tr. zák.) ide vtedy ak si páchateľ následok predstavil (aspoň
ako pravdepodobný) a chcel ho spôsobiť. Vôľová zložka vyjadruje trestnoprávne kladný vzťah, t. j.
zameranosť páchateľa k zamýšľanému následku svojho konania. O nepriamy úmysel (§ 15 písm. b/
Tr. zák.) ide vtedy, ak si páchateľ predstavil následok ako možný a schváli ho pre prípad, že by nastal.

Vôľová zložka tu má podobu menej intenzívneho uzrozumenia s následkom ako je to v prípade priameho
úmyslu.
Pre úmyselné zavinenie je pritom bez významu, či následok bol cieľom konania páchateľa alebo len
prostriedkomkuskutočneniuinýchcieľov.Vtrestnomprávenikdycieľneospravedlňujeprostriedok,ktorý
k nemu vedie.

Odvolací súd aplikoval tieto všeobecné právne závery o zavinení v trestnom práve na posudzovaný
prípad, pričom sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom, že konanie obidvoch obžalovaných je pokryté
úmyselným zavinením a to vo forme nepriameho úmyslu v zmysle § 15 písm. b/ Tr. zák.
Odvolací súd pripomína, že obaja obžalovaní boli konateľmi spoločnosti s ručeným obmedzením a
z tohto titulu boli oprávnení konať menom spoločnosti, t. j. vykonávať menom spoločnosti všetky

právne úkony. V zmysle Obchodného zákonníka obžalovaným ako konateľom prináležalo aj obchodné
vedenie spoločnosti, pričom boli povinní zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva (ktoré by zodpovedalo
skutočnému stavu) s tým, že sa mali riadiť zásadami a pokynmi valného zhromaždenia a nikto iný nebol
oprávnený dávať obžalovaným ako konateľom pokyny týkajúce sa obchodného vedenia spoločnosti.Odvolaciu námietku obžalovanej S. Z.j, že sumu utŕženú z predaja nehnuteľnosti zaúčtovala na základe
pokynu obžalovaného preto nie je možné akceptovať a už vôbec nie ak malo ísť, podľa jej výpovede,
len o účtovnú operáciu bez toho, aby boli do spoločnosti aj reálne vložené finančné prostriedky z

predaja nehnuteľnosti. G. nebola podriadenou obžalovaného (obaja boli konateľmi, ktorí mohli konať
samostatne), pričom z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní (napríklad aj z výpovede
svedka G. P.) vyplýva, že nezastávala funkciu konateľa len formálne, respektíve, že by pri rozhodovaní v
spoločnosti mal výrazne dominané postavenie obžalovaný. Na strane druhej, ak obžalovaný v priebehu
konania tvrdil, že mal obmedzený prístup k účtovníctvu, tak aj tu je nutné uviesť, že obžalovaný bol

konateľobchodnejspoločnostiakvýkonusvojejfunkciekonateľamalpristupovaťaktíve,t.j.malvykonať
kroky, aby sa k účtovníctvu spoločnosti dostal, respektíve mal vykonať aktívne kroky k tomu, aby došlo k
úhrade pohľadávky veriteľa. V čase, keď došlo k predaju nehnuteľnosti mal byť pritom partnerský vzťah
obžalovaných rozvrátený a preto obžalovaný nemohol dôvodne spoliehať na to, že k úhrade pohľadávky
veriteľa príde aj bez jeho pričinenia a rovnaké konštatovanie platí aj na obžalovanú S. Z..

Odvolací súd upozorňuje, že podstatou konateľstva v obchodnej spoločnosti je konanie s odbornou
starostlivosťou, pričom odbornosť sa vzťahuje na schopnosť rozhodovania konateľa so znalosťou veci.
Odbornosť zahŕňa aj vytvorenie zodpovedajúcej informačnej sústavy spoločnosti v záujme získavania
všetkých informácií relevantných vo vzťahu k predmetu rozhodovania. Vzhľadom k uvedenému si mal
obžalovaný preverovať ekonomickú situáciu v spoločnosti, stav dlhov spoločnosti a rozsah použitia

finančných prostriedkov spoločnosti na úhradu jej záväzkov a nie len pasívne spoliehať na konanie
obžalovanej, s ktorou mal rozvrátené osobné vzťahy. Ak tak neurobil, celkom určite mu bol osud
pohľadávok veriteľa ľahostajný, teda to, či budú alebo nebudú uhradené s tým, že musel byť uzrozumený
s obidvomi týmito alternatívami. Obaja obžalovaní teda museli vedieť, že svojím konaním môžu spôsobiť
stav, keď pohľadávka veriteľa zostane neuspokojená a keď veriteľ už nebude mať možnosť uspokojiť

pohľadávku z iného dlžníkovho majetku, pričom im bolo ľahostajné, či sa tak stane alebo nestane (išlo
o tzv. nepravú ľahostajnosť, ktorá tvorí súčasť uzrozumenia s následkom, teda súčasť nepriameho
úmyslu). Ľahostajnosť k možnosti spôsobenia následku tu možno vyvodzovať aj z toho, že obaja
obžalovaní využili, či skôr zneužili vzájomné rozpory a obviňovali sa navzájom z toho, že práve ten druhý
z konateľov mal zodpovenosť za úhradu pohľadávky veriteľa. Zodpovednosť konateľa za riadne vedenie

spoločnosti a za konanie s odbornou starostlivosťou však nekončí tým, že sa vyhovorí na druhého
konateľa, keď sám reálne nevykonal nič, aby zamedzil, či aspoň sťažil spôsobenie možného vzniku
následku na majetku veriteľa hoci tak urobiť mal.

Nebolo pritom sporné, že obaja obžalovaní mali vedomosť o pohľadávke veriteľa, ktorú uznávali čo do

dôvodu vzniku ako aj čo do jej výšky ako aj o tom, že nebola uhradená. Rovnako tak obaja obžalovaní
vedeli,ževpodstatejedinýmreálnymmajetkom,zktoréhobymohlabyťpohľadávkaveriteľauhradenáje
nehnuteľnosť vo vlastníctve dlžníka. Tento záver vyplýva aj z nesporného zistenia, že obaja obžalovaní
vedeli o problémoch spoločnosti a neschopnosti spoločnosti dostáť všetkých svojim záväzkom. Taktiež
obaja obžalovaní mali vedomosť o predaji nehnuteľnosti vlastnícky patriacej dlžníkovi ako aj o výške

kúpnej ceny, ktorá bola za túto nehnuteľnosť vyplatená v hotovosti. Je pritom nepochybné, že išlo o
finančnéprostriedkyvlastníckypatriacedlžníkovianieobžalovanýmanepochybnýmjeajto,žeanijeden
z obžalovaných (ako konateľov) sa nikdy nepokúsil uhradiť pohľadávku veriteľa a to aj napriek tomu, že
reálne boli k dispozícii finančné prostriedky, ktoré náležali dlžníkovi a mali alebo mohli byť použité na
úhradu splatnej pohľadávky veriteľa. Obaja obžalovaní taktiež nepochybne vedeli, že dlžník už žiadnym

iným majetkom spôsobilým na uspokojenie pohľadávky veriteľa nedisponuje. Za takéhoto stavu bola
nepochybne naplnená vedomostná (obaja obžalovaní mali jasnú vedomosť o všetkých rozhodných
skutkových okolnostiach) ako aj vôľová (obidvom obžalovaným bolo ľahostajné, či príde k uspokojeniu
veriteľa, prčiom neurobili nič aby sa tak stalo, respektíve, aby aktívnym konaním zisťovali či sa tak stalo a
to aj napriek tomu, že nemohli obejktívne spoliehať, z dôvodu rozvrátených vzťahov, na konanie druhého

konateľa) zložka nepriameho úmyslu u obidvoch obžalovaných. Primárnym cieľom obžalovaných bolo
vyviesť relavantný majetok zo spoločnsoti, ktorá bola evidentne v úpadku, pričom vedľajším produktom
tejto ich činnosti bolo poškodenie veriteľa z dôvodu nemožnosti uspokojiť svoju pohľadávku z majetku
dlžníka.
Výrok o vine obžalovaných zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa tak nevzbudzuje žiadne

relevantné pochybnosti a to ani z hľadiska objektívnej a ani z hľadiska subjektívnej stranky stránky tohto
trestného činu.
Súd prvého stupňa však pochybil pri ukladaní trestu, nakoľko síce správne nezistil žiadnu priťažujúcu
okolnosť, avšak v rámci skúmania poľahčujúcich okolností mal vziať do úvahy, že obžalované osobyneboli pred spáchaným stíhaného prečinu súdne trestané, teda pred spáchaním trestného činu viedli
riadny život v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zák. Ak teda súd prvého stupňa nepriznal obžalovaným predmetnú
poľahčujúcu okolnosť s poukazom na ich osobný postoj k prejednávanej veci postupoval v rozpore so

zákonom, pretože poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. sa viaže na život obžalovaných pred
spáchaním trestného činu a nie na postoj obžalovaných k spáchanému trestného činu v prebiehajúcom
trestnom konaní. Skutočnosť, že obžalovaní popierajú spáchanie trestného činu, ktorí im kladie za vinu
obžaloba je ich právom z ktorého nie je možné vyvodzovať nemožnosť zistenia uvedenej poľahčujúcej
okolnosti.

Toto pochybenie súdu prvého stupňa však nemalo žiadny podstatný vplyv na ukladanie trestu
obžalovanýmapretoaninebolokasačnýmdôvodom.Odvolacísúdkonštatuje,žeobidvomobžalovaným
boli správne uložené tzv. prevýchovné podmienečné tresty odňatia slobody s tým, že tak trest odňatia
slobody ako aj skúšobná doba boli ukladané na samej spodnej hranici (trest odňatia slobody v trvaní
6 mesiacov so stanovením skúšobnej doby v trvaní 1 rok). Aj odvolací súd považuje tento trest za
primeraný a to tak vzhľadom k okolnostiam prípadu ako aj vzhľadom k osobám obžalovaných, ktorí

nielen pred, ale aj po spáchaní trestného činu viedli a vedú riadny život a možno usudzovať, že ich
protiprávna činnosť bola len ojedinelým vybočením z inak riadneho spôsobu vedenia života a že na
ich nápravu, či k ich odradeniu od prípadného páchania ďalšej trestnej činnosti postačí aj len uloženie
podmienečného trestu odňatia slobody.
Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, ktorý obsahuje povinnosť obžalovaných

spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej spoločnosti (a to spoločnosti, na ktorú bola postúpená
pohľadávka) škodu vo výške rovnajúcej sa výške neuhradenej pohľadávky. Ide tu zároveň o výšku
pohľadávky, ktorá zodpovedá nároku na náhradu škody spôsobenej úmyselným trestným činom. Pokiaľ
obžalovaná S. Z. v odvolaní namietala, že nesúhlasí s tým, aby rovnaká zodpovednosť, z hľadiska
náhrady škody, bola vyvodzovaná voči nej ako voči jej bývalému manželovi, tak odvolací súd pripomína,

že obaja obžalovaní mali rovnaké postavenie ako konatelia dlžníka, mali rovnakú možnosť vykonať
aktívne konanie smerujúce k úhrade splatnej pohľadávky veriteľa a ani jeden z obžalovaných neurobil
nič,abysatakstalo,hocidlžníkmalmaťvosvojejdispozíciifinančnéprostriedkyzapredajnehnuteľnosti.
Obaja obžalovaní sa teda rovnakým a spoločným dielom pričinili o to, že došlo k škode na majetku
veriteľa a preto je spravodlivým, aby mali spoločnú zodpovednosť ohľadne úhrady tejto škody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.