Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/125/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244518
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244518.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: X.. S. D., R..
XX.XX.XXXX, D. W. X, D., zast. FUTEJ & Partners s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika zast. Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu
škody 10.152,41 Eur s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 20. januára 2014, č. k. 10C/186/2011-597, uzneseniu zo dňa 13. februára 2014, č.
k. 10C/186/2011-621 a uzneseniu zo dňa 13. februára 2014, č. k. 10C/186/2011-623 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 13.02. 2014, č. k. 10C/186/2011-621 p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 13.02. 2014, č. k. 10C/186/2011-623 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 10.152,41 Eur príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len Družstvo) a obchodníka s cennými
papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súčasne uvedeným rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie v právnej veci sp. zn. 10C/186/2011.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ sa stal členom Družstva, do ktorého

vložil peňažné prostriedky. Žalovaná suma predstavuje výšku nevyplateného vyrovnávacieho podielu v
sume 10.152,41 Eur. Kritériom vstupu navrhovateľa do družstva bolo vykonávanie dohľadu NBS nad
činnosťou družstva, na základe ktorého do družstva investoval finančné prostriedky. Navrhovateľ si
predmetnú pohľadávku prihlásil v konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, táto však bola správcom konkurznej podstaty popretá a
navrhovateľ podal incidenčnú žalobu, konanie o ktorej nie je doposiaľ právoplatne skončené.

Bolo tiež preukázané, že investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili vklady členov družstva, mal
právo disponovať výhradne Capital invest o.c.p. na základe zmluvy o riadení portfólia z 02. 06. 2008,
uzavretej medzi obchodníkom s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP
výpoveďou zo dňa 30. 03. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom sCP sa družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi
žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm ale nie súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky,
ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy so špecifikovanou

výškou poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi družstva
po udelení súhlasu družstva. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh
UTF-002/2002/SPI zo dňa 21. 03. 2002, právoplatným dňa 28. 03. 2002, bolo družstvo oprávnené
ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným
dokumentom, z ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie.

Z uvedeného skutkového stavu vyplynulo, že do 01. 06. 2010 NBS, ako aj jej právny predchodca-
Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom číslo 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov postupovali správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo
NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne
informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené

rokovanie so štatutárom družstva, ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS
dňa 24. 08. 2007. Po týchto rokovaniach Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo NBS písomnú odpoveď, v
ktorej zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených
Úradom pre finančný trh. Vyjadrilo sa aj k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú
stratégiu, pričom podľa jeho názoru narušenie tohto systému by mohlo spoločnostiam spôsobiť značné

škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú
dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické
zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti
v rámci finančnej skupiny CI holding, a.s. V odpovedi družstvo zdôraznilo aj to, že dlhodobé vysoké
výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä ich dobrou investičnou stratégiou, pričom vyslovili

obavu, že zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu ich dôveryhodnosti.

Družstvo až listom doručeným Národnej banke Slovenska (ďalej len NBS) dňa 15. 04. 2010 požiadalo
NBS o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi potom, čo mu tento vypovedal
zmluvu o zriadení portfólia. NBS následne vykonala v období od 20. 04. 2010 do 06. 05. 2010 u

obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a zároveň vyzvala družstvo, aby predložilo žiadosť o
schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných
prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo
predložilo dňa 28. 04. 2010 NBS žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti
bolo začaté konanie OPK - 5664/1/2010, ktoré bolo prerušené na čas, po ktorý družstvo bolo povinné

odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na
odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím zo dňa 26. 08.
2010, č. OPK-5664/1-5/2010 konanie vo veci zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou
NBS č. GUV-1744/2010, zo dňa 08. 12. 2010. NBS súčasne začala voči družstvu konanie o uložení
sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 v spojení

s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papierov a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch. Rozhodnutím z 30. 05. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011, NBS družstvu
zakázala predaj majetkových hodnôt. NBS na základe získaných poznatkov činnosti družstva ako aj
obchodníkascennýmipapiermi,dňa27.07.2010orgánomčinnýmvtrestnomkonanípodalaoznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 08. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199

ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221
ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona.

Z uvedeného skutkového stavu vyvodil súd prvého stupňa záver o nedôvodnosti návrhu poukazujúc
na to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne

postupovala. NBS až od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z.z., t. j. od 01. 06. 2010, bola oprávnená
dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt, Družstvo, dodržiava schválený
prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb. o NBS, zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj so zák. č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.Návrh ako nedôvodný posúdil súd prvého stupňa i preto, že nárok na náhradu škody voči štátu môže
byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči
dlžníkovi, ktorý je mu povinný plniť. Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil aj v konkurznom konaní vedenom

vočiDružstvu,ktoréhobolčlenom. Vprípadeprebiehajúcehokonkurzunamajetokdlžníkasaposúdenie
nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja
až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľa
na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka navrhovateľa bola
síce správcom konkurznej podstaty popretá, uplatnil si ju však incidenčnou žalobou, o ktorej nebolo

doposiaľ rozhodnuté. Keďže konkurz nie je ukončený, nie je možné v danej veci ustáliť ani výšku škody,
ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť. Rovnako navrhovateľ ako bývalý člen družstva si nárok na náhradu
škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva družstva alebo
členom kontrolnej komisie.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že NBS by sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného

postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Navrhovateľ
však poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany
NBS nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi. Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po
tom ako ich získalo, obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi
Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli

obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že obchodník s cennými
papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na
ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojich pohľadávok
nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by možné teoreticky dospieť k záveru, že
Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcim v

zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti potom mohla
vzniknúť škoda, ale len na strane Družstva a nie na strane navrhovateľa. Na základe uvedeného i
prípadnýnesprávnyúradnýpostupNBSvyplývajúcizdohľadunadobchodníkomscennýmipapiermisúd
považoval za právne irelevantný. Navrhovateľovi totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s
prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcim v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom

s cennými papiermi. Odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad Družstvom nezanedbal, keďže
Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných
papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil Družstvu prospekt investícií, pričom posudzoval
len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali príslušné orgány družstva.

Odporcatiežpreukázal,ženebolovprávomociNBSschvaľovaťzmluvuozriadeníportfólia,čoznamená,
že NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by
prekročila svoje kompetencie.

Súd prvého stupňa napokon poukázal aj na to, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti

Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné
vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami a ustanoveniami Obch. zákonníka. Navrhovateľ
ako člen Družstva neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala
žiaden vplyv členská schôdza, ale práve naopak, táto je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom
ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho

orgánov v zmysle Obch. zákonníka a stanov družstva. Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani to, že
počas členstva v družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne
zasiahol do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti
štatutárnych zástupcov družstva.

Dokazovanie výsluchom svedkov RNDr. N. F., X.. K.O. Š., Ing. S. J., X.. I. F. súd prvého stupňa nedoplnil,
ani sa neoboznámil s účtovnou evidenciou Družstva z dôvodu, že z listinných dôkazov založených v
súdnom spise mal dostatočne preukázaný skutkový stav opísaný odporcom vo vyjadrení k žalobnému
návrhu.

Súd prvého stupňa zamietol aj návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v prejednávanej veci
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. s poukazom na § 1 O.s.p., podľa ktorého vnútroštátny súd je
povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu oprávnený záujmov účastníkov konania. Mal totiž za to, ževerejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES, t. j. smernicou
o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na
obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa odvolával navrhovateľ

v predmetnom procesnom návrhu. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré možno zahrnúť aj
činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať až smernica
EurópskehoparlamentuaRady2011/61/EÚzodňa08.06.2011osprávcochalternatívnychinvestičných
fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009,
(EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o navrhovateľom položených otázkach preto súd

nepovažoval za nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Poukázal tiež na skutočnosť, že
prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, a preto nemá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 142 ods. 1 O.s.p. a
odporcovi, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, a ani mu v konaní žiadne nevznikli, súd náhradu

trov konania nepriznal.

Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh na začatie konania, podal navrhovateľ v zákonnej
lehote odvolanie, ktorým z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f)
O.s.p. žiadal prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alternatívne

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu
vytkol nezohľadnenie skutočnosti, že NBS nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj princíp právnej istoty, podľa ktorého základným atribútom je istota subjektov práva, že
sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať
v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva

predvídateľný. Opätovne poukázal na to, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože
vychádzal z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom
investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože
zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup
NBS bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany

investície spoľahol. Postup odporcu označil za svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, kto
sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil
Družstvo, že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva,
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a

nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností NBS, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák.
č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že
sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v
rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v

dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad
činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona
o cenných papieroch, resp. sankciami porušujúci subjekt donútiť k dodržiavaniu zákona. V ďalšom
uviedol, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a

ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už
od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, napriek tomu, že odporca v priebehu
celého konania tvrdil opak - preto mala NBS zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť, vydaných NBS Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším

Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a obchodníkovi s cennými papiermi.

Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú činnosťou obchodníka vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo, vrátane rizík,

ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka Ing. U. S., Csc., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkoujediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po

zisteníorizikovostiportfóliaDružstvauspokojilastakounápravoustavu,žetotoportfóliobolopo vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva

obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a
napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní
tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 Eur, NBS nevyužila svoje kompetencie v

zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou

a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že NBS tým, že dňa 4. marca 2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 NBS.

Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že NBS rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo,

nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne
k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých

na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak NBS voči Družstvu úradne zasiahla
až v máji 2011 ( zákazom činnosti ). Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje

možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody
proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa
ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok NS ČR zo dňa 11. apríla 2012,

sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť aj napr. správy ustanoveného správcu konkurznej
podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o
predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od
subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s
tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo
podanieobčianskoprávnej,čiinejžalobyonáhraduškody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizácii
fakticky suspendoval Občiansky zákonník, Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon
v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej
podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených
súdnych sporov proti NBS, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom,a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietla,
že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané
prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa

§ 129 ods. 1 O.s.p., a to s poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo
11/2010.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že prvostupňový súd v prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom

spoľahlivého zistenia skutkového stavu (navrhnuté navrhovateľom), riadne zabezpečil dôkazné listiny
aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii všetky
pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda

právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae je účelové. Odporca
vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží
vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo,

pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom
predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Podľa neho kompetencie NBS pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR

a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
NBS postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila
žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala

zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca
vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ mohol požiadať NBS o vysvetlenie jej zákonom zverených
kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je
spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že NBS
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú

dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až
od 1. júna 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť
dodržiavaťschválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNBSdohliadať,čiDružstvoschválený

Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného
ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od
vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov

v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností. Poukázal tiež na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS

kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba
jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) Zákona o cenných papieroch, ktorá
spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových
hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené ajriziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie
Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako
štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto

povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol, že NBS mohla kontrolovať
len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to,
či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust.
§ 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie NBS nepotvrdzovala a ani nemohla

potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola NBS nečinná, nakoľko vydala relevantné
rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.

Vo vzťahu k rozsudku NS ČR, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 odporca uviedol, že tento primárne rieši
problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v

ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť
najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne
a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť
splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu sa

bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva
neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci
konkurzu, môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok
Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu
nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej

podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú
a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania
v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v

dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v
zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe

súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia NS SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn.
1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe,
pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom

základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo
navrhovateľom podané dôvodne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom

súd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I.
ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky,
ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj súd druhého stupňa.V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.
Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001

Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 01. 06.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010
dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať

prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť

portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov
ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto
nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Navrhovateľ sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať

len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto
súvislostitrebapoukázaťnato,ženavrhovateľsimuselbyťvedomýtoho,žesjehoinvestícioujespojené
riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm.
b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.07. 2013 ). Ak si toho

navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady vigilantibus iura non
excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa,
podľa ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti

portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane

nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do
základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ
vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac

povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, a ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS

zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako
regulovanú NBS. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistéhovýnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobcovi .

Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej
rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške 16.596,96 euro, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou
radou NBS, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010 odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku navrhovateľa o nedostatočných opatreniach
NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi
pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom

pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia
sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo
strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný
predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

Pokiaľ ide o rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ,
jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody,
ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením
tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho NS ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal
na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa

ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky
poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal
plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009
nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008,
podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr

než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti NS ČR uviedol, že miera možného
uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri
právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia
konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných
nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku

NS ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu
konkurzného konania. Z tohto rozsudku NS ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený
neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno
zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení

konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo
k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.
Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že
v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto

je správny záver súdu prvého stupňa aj v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného pochybenia
súdu prvého stupňa, ktorý podľa navrhovateľa na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 20.01.2014 totiž

vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania s dovtedy
vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 5 O.s.p.).Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si ich náhradu neuplatnil.

Uznesením zo dňa 13. februára 2014, č. k. 10C/186/2011-621 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi

povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume
20 Eur, podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Navrhovateľ v zákonnej lehote napadol uvedené uznesenie odvolaním, ktorým žiadal, aby odvolací súd
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia predmetné uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho
poplatku zastavil. S odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom

do 01. 10. 2012 a ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 10. 2012 navrhovateľ
uviedol, že predmetné konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci sa začalo pred 01. októbrom 2012, a preto sa naň vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1,
§ 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani
odvolanienavrhovateľavočiuzneseniu,ktorýmmubolauloženápoplatkovápovinnosťzaodvolanieproti
meritórnemu rozhodnutiu, nie je dôvodným.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,
poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok

vo výške 20 Eur.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08.2014 uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť vo výške 20 Eur za odvolanie podané voči meritórnemu
rozhodnutiu dňa 12.02.2014.

Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik
poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená
poplatkovápovinnosťajvprípadekonaniaonáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom
orgánu verejnej moci (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok zo žaloby iniciujúcej takéto konanie platí

vo výške 20 Eur. Podľa § 6 ods. 2 veta druhá zák. o súdnych poplatkoch sa preto v rovnakej výške platí
aj súdny poplatok za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Na uvedenom závere nič nemení ani prechodné ust. §
18ca zák. o súdnych poplatkoch, na ktoré poukazoval navrhovateľ, nakoľko odvolanie ako poplatkový
úkon za odvolacie konanie bolo navrhovateľom podané dňa 12.02.2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon,
ani o konanie začaté do 30. 09. 2012.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj
uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.

Uznesením zo dňa 13. februára 2014, č. k. 10C/186/2011-623 súd prvého stupňa navrhovateľovi uložil
povinnosť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní v sume 21,60 Eur, podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Aj proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal predmetné

prvostupňové uznesenie pre nesprávne právne posúdenie zrušiť a konanie o vyrubenie súdneho
poplatku zastaviť. V odvolaní uviedol, že vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. nie
je povinný platiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní. Poukázal pritom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že oslobodenie od
súdnychpoplatkov(čiužosobnéalebovecné)niejezákonomosúdnychpoplatkochnijakoobmedzenéa

vzťahuje sa na všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, ako aj na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. júla 2012, č. k. 5Co/313/2012-131. Záverom dodal, že podania
boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto ich podľa § 42 ods. 1 O.s.p. nebolo potrebné
doplňovať v potrebnom počte rovnopisov.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie
navrhovateľa voči uzneseniu ukladajúcemu zaplatenie súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní nie je dôvodným.

Ako už bolo odvolacím súdom vyššie uvedené s účinnosťou od 01. októbra 2012 bolo zo zákona
o súdnych poplatkoch vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého sa na konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vzťahovalo vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov. Prechodným ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch zákonodarca vymedzil, že z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Súd prvého stupňa v danom prípade
nevyrubil súdny poplatok za konanie, ale za úkon súdu uskutočnený vo februári 2014 (vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní), na ktorý sa preto oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ust. §
18cazák.č.71/1992Zb.nevzťahuje.VsúladesprávnymnázoromvyslovenýmvrozhodnutíNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. 08. 2011, sp. zn. 5MCdo 20/2010 a rozhodnutím Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 31. 07. 2012, č. k. 5Co/313/2012-131 by bol navrhovateľ oslobodený od predmetného
súdneho poplatku, avšak len za poplatkový úkon navrhnutý do 30. 09. 2012. Jeho námietky sú preto v
tomto smere neopodstatnené.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa o tom, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané

zaručeným elektronickým podpisom, a preto mu nemohla vzniknúť poplatková povinnosť. V
posudzovanom prípade nie je sporné, že podania navrhovateľa doručené súdu boli podpísané
zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať
medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkamipodpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a
sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. Ak bolo podanie
urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví

potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods.
3 O. s. p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené však nezbavuje navrhovateľa povinnosti
zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa § 42
ods. 3 O. s. p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Vzhľadom na uvedené odvolací súd ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil aj uznesenie
súdu prvého stupňa zo dňa 13. februára 2014, č. k. 10C/186/2011-623.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.