Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/265/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111212708
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8111212708.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne H. Y., bývajúcej v J., zastúpenej JUDr. Silviou
Kollárovou, advokátkou v Levoči, Štúrova 29, proti žalovaným 1/ K. V. a 2/ E. V., obom bývajúcim
v H., o zaplatenie zmluvnej pokuty s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 25C/105/2011, o dovolaní žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21.
novembra 2013 sp. zn. 6Co 121/2012, 6Co 122/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom doplnil svoj rozsudok
z 12. februára 2013 „č. k.“ (správne „sp. zn.“) 6Co 121/2012, 6Co 122/2012 (ďalej tiež len „dopĺňaný

rozsudok“) odsekom IV. znejúcim tak, že sa potvrdzuje rozsudok (rozumej dopĺňaným rozsudkom
preskúmavaný rozsudok Okresného súdu Prešov, ďalej tiež len „súd prvej inštancie“, zo 6. februára 2012
č. k. 25C/105/2011-83) vo výroku o trovách konania. Odvolací súd takéto svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 166 ods. 1 a 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 212 ods. 1, § 214 a § 219 ods. 1 a 2 rovnakého zákona;
vecne potom svojím opomenutím rozhodnúť (výrokom dopĺňaného rozsudku) aj o odvolaní žalobkyne

proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania a vecnou správnosťou rozsudku súdu
prvej inštancie i v takejto časti (pre plný procesný úspech žalovaných vo veci, daný zamietnutím
žaloby a nenamietanie žalobkyňou výšky žalovaným priznanej náhrady trov konania).
2. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).
Navrhla, aby dovolací súd dopĺňací rozsudok odvolacieho súdu zrušil (bez ďalšieho). Namietala
predovšetkým výskytom tzv. zmätočnostnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. d/ O. s. p. (tým, že sa v tej

istej veci už právoplatne rozhodlo), nakoľko odvolací súd tu dopĺňací rozsudok vydal bez návrhu až po
nadobudnutí právoplatnosti dopĺňaného rozsudku. Takýto postup však treba považovať za rozporný so
zákonom, pričom odvolací súd podľa dovolateľky pochybil aj neurčitou formuláciou výroku dopĺňacieho
rozsudku (tým, že v ňom neuviedol presné označenie potvrdzovaného rozsudku ani sumy náhrady trov
konania).

3. Žalovaní dovolací návrh nepodali.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len
„C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci
k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavuexistujúceho v čase jeho podania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup
je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv
a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia

legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti
skoršejúpravyprocesnéhopráva(Čl.2ods.1a2C.s.p.),akoajďalšiehozákladnéhoprincípuopotrebe
ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

5. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom

ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv.
por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom
poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas aj naň oprávnenou
osobou dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému tento
mimoriadny opravný prostriedok prípustný nie je.

6. Dovolaním šlo podľa úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto
veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s.
p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov boli upravené v ustanovení
§ 238 O. s. p., u rozhodnutí vydávaných v procesnej forme uznesenia bola zodpovedajúca úprava
pojatá do ustanovenia § 239 rovnakého zákona a napokon prípustnosť dovolania bez ohľadu

na formu rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu výskytu tzv. zmätočnostných vád vymedzovalo
ustanovenie § 237 O. s. p.

7.Vprejednávanejvecisícedovolateľkadovolanienasmerovalaprotirozsudkuodvolacieho súdu, týmto
však bolo rozhodnuté len o trovách konania. Šlo tu tak o rozhodnutie, pre ktoré rozhodné právo (§

167 ods. 1 a § 211 ods. 2 O. s. p.) predpisovalo formu uznesenia, pričom formu rozsudku si tu vynútila
výlučne forma rozhodnutia majúceho sa doplniť (rozumej to, že rozsudky sa na základe výslovnej úpravy
z § 166 ods. 1 poslednej vety O. s. p. dopĺňajú rozsudkami a len uznesenia podľa rovnakého ustanovenia
a pravidla primeraného použitia ustanovení o rozsudkoch na uznesenia, urobeného súčasťou ust. § 167
ods. 2 O. s. p., uzneseniami). Na posudzovanie prípustnosti dovolania preto primárne bolo treba použiť

úpravu týkajúcu sa uznesení odvolacích súdov.

8. Ustanovenie § 239 O. s. p. v odseku 1 pripúšťalo dovolanie proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu a tiež proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie naopak

nebolo prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu
súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. Odsek
2 ustanovenia, o ktorom tu je reč, potom normoval prípady prípustnosti dovolaní aj proti potvrdzujúcim
uzneseniam a to tak, že u tejto kategórie rozhodnutí bolo dovolanie prípustné, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu (písm. a/); ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia (písm. b/) alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky
(písm. c/). Napokon v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. (v rozhodnom znení) dovolanie nebolo prípustné, ak
šlo o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

9. Predmetom dovolacieho prieskumu v prejednávanej veci je potvrdzujúce uznesenie (len formálne

rozsudok - ako už bolo uvedené vyššie) odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania.
Odvolací súd v takomto svojom rozhodnutí prípustnosť dovolania nevyslovil, nejde tu o uznesenie o
návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o uznesenie
o uznaní či neuznaní cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné, resp. nevykonateľné
na území Slovenskej republiky. Keďže predmetom rozhodovania tu boli trovy konania, prípustnosť

dovolania v takejto veci výslovne vylučovalo i ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p.

10.Dovolaniebyvzhľadomnapráveuvedenémohlobyťprocesneprípustnélen,akbyvkonaní,vktorom
bol vydaný dovolaním napádaný rozsudok (opäť sa žiada pripomenúť, že vydaný vo veci vyžadujúcej sizásadne formu uznesenia), došlo k niektorej z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania
podľa§237ods.1O.s.p.Totoustanoveniepripúšťalodovolanieprotikaždémurozhodnutiuodvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. V tejto súvislosti sa

žiada podotknúť, že tu nie je relevantné tvrdenie iniciátora dovolacieho konania o existencii niektorej
vadyuvedenejvpráveodcitovanomustanovení(aleboajviacerýchtakýchtovád),alelenzistenie(záver)
dovolacieho súdu, že k takejto vade (vadám) skutočne došlo.

11. Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až c/ a e/ až g/ O. s. p. netvrdila
a existencia žiadnej z takýchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

12. Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľky, podľa ktorej
mal odvolací súd dopĺňacím rozsudkom rozhodnúť napriek tomu, že sa v tej istej veci už právoplatne
rozhodlo (prvá zo skutkových podstát podľa § 237 ods. 1 písm. d/ O. s. p., keďže z obsahu dovolania

je zrejmé, že sa tu namieta výskyt tejto a nie druhej možnej vady podľa rovnakého ustanovenia,
predstavovanej rozhodnutím napriek prekážke skôr začatého a ešte neskončeného konania o tej istej
veci). Preskúmaním obsahu spisu bolo potom nutné dospieť k záveru, že dovolaním napádaný rozsudok
namietanou zmätočnostnou vadou zaťažený nie je (a ani byť nemôže).

13. O výskyt prekážky právoplatne rozsúdenej veci totiž môže ísť len tam, kde vydaniu súdneho
rozhodnutia bráni existencia právoplatného rozhodnutia o tej istej veci. Totožnosť veci síce vyplýva z
totožnosti účastníkov konania (dnes strán) i veci (tu rozumej predmetu konania, v sporovom konaní
definovaného žalobou a predovšetkým návrhom na výrok rozsudku súdu, čiže žalobným návrhom -
tzv. petitom) a v tomto bolo treba dovolateľke (poukazujúcej na obsah jedného z komentárov k O. s. p.)

za pravdu, o prípad existencie skoršieho právoplatného rozhodnutia v tej istej veci však nemôže ísť,
ak rozhodnutie majúce založiť prekážku neskoršieho rozhodnutia chýba (nebolo vydané). V intenciách
prejednávanej veci by (striktne vzaté) skorším právoplatným rozhodnutím v tej istej veci, brániacim
vydaniu dopĺňacieho rozsudku odvolacieho súdu, ktorým dôjde k vybaveniu odvolania proti rozhodnutiu
súduprvejinštancieotrováchkonania,mohlobyťiba skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní

spôsobom vylučujúcim možnosť opätovného zapodievania sa diskutovaným problémom (či už preto, že
odvolací súd aj o odvolaní „do trov konania“ - navzdory svojmu presvedčeniu o opaku - rozhodol alebo
preto, že ak rozhodol o odvolaní vo veci samej buď zmenou rozhodnutia súdu prvej inštancie alebo jeho
zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v prvom prípade by stíhala povinnosť
nového rozhodnutia o trovách konania pred súdmi oboch inštancií práve odvolací súd a v druhom by pre

vynútenie si ďalšieho pokračovania v konaní bola otázka trov predčasnou a preto i bezpredmetnou).
O žiadnu z tu opisovaných procesných situácií ale v tejto veci - práve pre evidentný nedostatok
rozhodnutia odvolacieho súdu (popri potvrdení prvoinštančného rozsudku vo veci samej) tiež o odvolaní
v časti trov konania - nešlo.

14. I keď extenzívnejším (rozširujúcim) výkladom ustanovenia § 237 ods. 1 písm. d/ O. s. p. by zaiste
bolo možné dospieť k záveru, podľa ktorého za jeden z prípadov výskytu prvej z takýmto ustanovením
uvádzaných vád možno považovať tiež vydanie dopĺňacieho rozsudku o trovách konania bez návrhu
niektorého z účastníkov konania až po právoplatnosti rozsudku, trpiaceho nedostatkom rozhodnutia o
časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti (a majúceho sa preto

doplniť), ani v tom, žeby odvolací súd mal pochybiť práve takto, nebolo možné dovolateľke prisvedčiť.

15. Z obsahu spisu totiž bezpečne vyplýva, že žalobkyňa už pred začatím konania (26. apríla 2011)
udelila advokátke JUDr. Silvii Kollárovej plnomocenstvo pre celé konanie (inak jediné advokátovi
udeliteľné plnomocenstvo, v tejto súv. por. č. l. 12 spisu, § 25 ods. 1 vetu druhú a § 28 ods. 1 O. s. p., ako

aj dnešnú len nevýznamne odchylnú úpravu z ust. § 92 ods. 1 a 2 C. s. p.), vyžadujúce si doručovanie
písomností súdov (rozsudky z toho nevynímajúc) práve takejto zástupkyni (§ 49 ods. 1 a § 158 ods.
2 O. s. p.). Stav takéhoto zastúpenia mal trvať do 3. marca 2012 - do času uvedeného v oznámení
advokátky súdu prvej inštancie, datovanom 12. apríla 2012 a súdu prvej inštancie došlom 18. deňrovnakéhomesiacairoka,začasdohodyobochstrántuuvádzanéhozastupovaciehovzťahuoukončení
zastúpenia (tu por. č. l. 148 spisu) s tým, že 2. apríla 2013 žalobkyňa advokátke udelila (a táto prijala)
nové plnomocenstvo (i tu pre celé konanie), súdu prvej inštancie osobne doručené 3. apríla 2013 (č. l.

167 spisu). I odhliadnuc od faktu nedoloženia tvrdenej dohody o ukončení zastupovania musí byť potom
celkom zrejmé, že ak čas udelenia žalobkyňou nového plnomocenstva jej „staronovej“ advokátke aj čas
doloženia takejto skutočnosti súdu prvej inštancie (súdu majúcemu sa o. i. postarať tiež o doručenie
rozhodnutí odvolacieho súdu) predchádzal času doručenia dopĺňaného rozsudku odvolacieho súdu
žalobkyni (ku ktorému osobnému prevzatiu písomnosti samotnou účastníčkou došlo až 9. apríla 2013,

tu napokon por. príslušnú doručenku na č. l. 166 p. v.) a ani neskôr k doručeniu dopĺňaného rozsudku
advokátke nedošlo, vyznačenie doložky právoplatnosti na dopĺňanom rozsudku dňom 9. apríla 2013 i
dovolacia námietka takouto právoplatnosťou boli niečím, čo nezodpovedalo skutočnosti (ani právu).

16. Dopĺňaný rozsudok tak v čase pristúpenia odvolacieho súdu k jeho doplneniu právoplatným
nebol (podľa doterajšieho obsahu spisu nenadobudol právoplatnosť dodnes), odvolaciemu súdu preto

možnosť vydania dopĺňacieho rozsudku i bez návrhu niektorého z účastníkov ostala zachovaná a z
práveuvedenéhocelkomlogickymuselovyplynúťtiežto,žedovolanímnapádanývýsledokkonaniapred
odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou ani pri riadení sa výkladom pod 14. zhora zaťažený
nebol.
17. Ak teda dovolanie nebolo prípustné podľa § 239 ods. 1 - 3 O. s. p., nešlo usúdiť na existenciu

tvrdenej procesnej vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. d/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo
ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., najvyššiemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako
neprípustné odmietnuť (§ 447 písm. c/ C. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného
rozsudku odvolacieho súdu.

18. Pre úplnosť k dovolacím námietkam žalobkyne inak vhodné sa javí dodať, že dôvodnou nebola
ani výhrada nedostatočnej identifikácie rozsudku súdu prvej inštancie, čiastočne potvrdzovaného až
dopĺňacím rozsudkom (pretože účelu takejto identifikácie slúži presné označenie preskúmavaného
rozhodnutia súdu prvej inštancie v úvodnej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ku ktorému došlo aj
v tejto veci a do výroku dopĺňacieho rozsudku naopak patrí len označenie rozsudku, ktorý sa dopĺňa).

To podobne platilo u výhrady údajnou nezrejmosťou, v akej výške malo dôjsť k potvrdeniu rozsudku
súdu prvej inštancie v časti trov konania. V tomto prípade platí, že ak dôjde k potvrdeniu rozhodnutia
a odvolací súd nevysloví niečo iné, tento spôsob rozhodnutia o odvolaní zásadne dopadá na celý
predmet odvolacieho prieskumu a vyjadriť je potrebné len prípadné výnimky z takéhoto pravidla -
v prípade napadnutia odvolaním len časti rozhodnutia napr. za použitia formulácie „potvrdzuje rozsudok

v napadnutej časti“ (ktorú - napadnutú časť - taktiež možno výrokom bližšie vymedziť) a naopak v
prípade rozhodnutia sa naložiť odchylne s jednotlivými časťami inak napadnutého celku zvolením
celkominéhospôsoburozhodnutiaoodvolaní(turozumejzmenyrozhodnutiasúduprvejinštancie,ktorej
podoba sa premietne do výroku rozhodnutia odvolacieho súdu).

19. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním žalobkyňa
a právo na náhradu trov tak vzniklo žalovaným (§ 256 ods. 1 C. s. p.). Dovolací súd potom rozhodol
len o nároku na náhradu (§ 262 ods. 1 C. s. p.), u ktorej určenie výšky prislúcha súdu prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 C. s. p.).

20. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom
2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.