Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. september 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/46/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117212625
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1117212625.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci maloletého dieťaťa: X. Z. W.,
narodená dňa XX.XX.XXXX, štátne občianstvo Ekvádorskej republiky a Slovenskej republiky, zastúpená
súdom ustanoveným kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Malacky, so sídlom
Záhorácka 2942/60A, Malacky, dieťa rodičov: matky - K. O. W. F., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom D.

K. XX C.. XX, Z., E. W., štátna občianka E. W., právne zastúpená JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD.,
advokátkou, so sídlom Javorinská 13, 811 03 Bratislava, a otca - N. Z., narodený dňa XX.XX.XXXX,
bytom S. XXX, XXX XX S., toho času bytom K. W. XX, XXX XX K., štátny občan I. W., v konaní o návrhu
navrhovateľky, matky maloletej o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. júna 2017,
č.k. 3P 91/2017-276, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I. 29. júna 2017, č.k. 3P 91/2017-276, p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa 29.06.2017, č. k. 3P 91/2017 - 276 nariadil návrat
maloletého dieťaťa X. Z. W., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len "maloleté dieťa") do krajiny jeho obvyklého
pobytu do E. W.. Súčasne nariadil otcovi maloletého dieťaťa N. Z., nar. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa

navrátil na územie E. W. do 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie. V prípade,
že otec maloleté dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie E. W. nenavráti, je matka maloletého
dieťaťa K. O. W. F., nar. XX.XX.XXXX, oprávnená po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať
za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie E. republiky.
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že súdu prvej inštancie bol dňa 23.05.2017 doručený
návrh matky maloletej, zastúpenej právnou zástupkyňou, na nariadenie návratu maloletej do krajiny jej
obvyklého pobytu, t.j. do E. W. v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí na tom skutkovom základe, že maloletá mala v E. republike obvyklý pobyt, kde žila s matkou
od januára 2015, matke bola zverená na základe mediačnej dohody rodičov uzavretej pred príslušným
orgánom E., pričom na základe dohody rodičov pricestovala maloletá vo februári 2017 spolu s matkou

a otcom na I., aby tu s otcom strávila čas do 17.04.2017, kedy sa mala na základe dohody rodičov
vrátiť do E.. Otec dcéru odmietol matke vrátiť a od 18.04.2017 maloletú X. neoprávnene zadržiava na
území I. republiky. Matka tiež uviedla, že s otcom maloletej sú manželia, od januára 2015 však spolu
nežijú, pričom matka žije s maloletou v E. a otec na I..

3. Vo veci boli uznesením č.k. 3P/91/2017-176 zo dňa 23.06.2017 nariadené vhodné opatrenia na

zabezpečenie podmienok pre návrat maloletej v nasledovnom znení: Matka je oprávnená stretávať sa s
maloletou každý pondelok, stredu a piatok od 9.00 hod. do 19.00 hod., s výnimkou dní zostávajúcich doukončenia školského roka (do 30.06.), v ktorých je matka oprávnená stretávať sa s maloletou v určené
dni od 13.00 hod. do 19.00 hod., ako aj v sobotu a nedeľu v párnom kalendárnom týždni vždy od 9.00
hod. do 19.00 hod. Otec je povinný maloletú na styk s matkou riadne pripraviť a za účelom realizácie

styku matky s maloletou matke odovzdať v mieste bydliska otca s tým, že v čase, kedy bude
maloletá v čase určenom ako začiatok styku počas školských dní v školskom zariadení, je miestom
prevzatia maloletej školské zariadenie, ktoré maloletá navštevuje. Matka je povinná v čase určenom ako
ukončenie styku maloletú odovzdať otcovi. Matka je povinná realizovať styk s maloletou na území I. W..
Súd zároveň zakázal matke a otcovi maloletej opustiť s maloletou územie I. W. bez súhlasu súdu až do

dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu v danej veci. Súd zákaz opustiť územie I. W. maloletého dieťaťa: X.
Z. W., narodenej dňa XX.XX.XXXX nariadil zapísať do evidencie Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Prezídia policajného zboru I. republiky. Vo zvyšku súd návrh matky na nariadenie vhodných opatrení
zamietol. Uznesenie nadobudlo vykonateľnosť vo výrokoch týkajúcich sa zákazu opustiť územie a jeho
zápisu dňa 23.06.2017, vo výroku týkajúcom sa úpravy styku matky s maloletou dňa 28.06.2017.

4. Otec maloletej sa k návrhu matky vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie prostredníctvom
právnehozástupcudňa19.06.2017.Protinávrhumatkyotecnamietalobvyklýpobytmaloletej,ktorýmala
mať maloletá podľa tvrdení otca na území I. republiky, čo otec odôvodňoval skutočnosťami, že maloletá
X. žila v I. republike v období rokov 2008 až 2014 na základe úmyslu rodičov trvalo žiť s dieťaťom na
území I., kde si vybudovala primerané väzby, navštevovala materskú a základnú školu, mala

kamarátov a za svoj domov tak považuje I.. Na území E. mala byť maloletá podľa otca zadržaná matkou
bez jeho súhlasu, pričom s konaním matky sa otec nikdy nezmieril. Dieťa tak z právneho hľadiska
obvyklý pobyt na území E. republiky nenadobudlo, pretože sa tak neudialo na podklade dohody rodičov,
resp. nebol nesúhlas jedného z rodičov nahradený rozhodnutím súdu. Za podklad na zmenu obvyklého
pobytu nemožno považovať ani matkou predložené mediačné dohody, ktorých podpísanie si vynútila

matka ako podmienku vycestovania dcéry na I., pretože z týchto priamo nevyplýva dohoda rodičov o
zmene obvyklého pobytu dieťaťa. Dohody nie sú na území I. vykonateľné a ich vadou podľa otca je to,
že ich účastníkom sú len rodičia a nie samotné dieťa, ktorého sa rodičovská dohoda bytostne dotýka.
Vzhľadom na to, že dieťa má obvyklý pobyt na území I. republiky, kde navyše prežilo podstatnú časť
svojho života a kde má vybudované väzby, mal otec za to, že ponechaním dieťaťa na I. nedošlo k jeho

neoprávnenému zadržaniu, ale naopak k jeho navráteniu do krajiny obvyklého pobytu, kam patrí. Návrh
matky žiadal otec preto zamietnuť. Pre prípad, že by súd ustálil ako krajinu obvyklého pobytu dieťaťa E.,
poukazoval otec na článok 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí,nakoľkomalzato,žesúdanédôvodyprenenariadenienávratu.Vtomtosmere maloteczakľúčové
zistiť názor dieťaťa jeho vypočutím pred súdom, na otázku jeho návratu a tento jeho názor rešpektovať

a brať do úvahy, keďže kvalifikovane vyjadrený nesúhlas dieťaťa je v zmysle článku 13 samostatným
dôvodom pre nenariadenie návratu. Otec poukazoval na opakované vyjadrenia maloletej v prospech jej
zotrvania na I.. Maloletá má 9 rokov a je schopná porovnať život v E. a na I. a z porovnania si vytvoriť
názor. Mal tiež za to, že z doposiaľ vykonaných psychologických vyšetrení dieťaťa vyplýva, že maloletá
je na otca silne citovo naviazaná a odlúčenie od otca je spôsobilé privodiť jej vážnu psychickú ujmu.

Nenariadenie návratu odôvodňoval otec aj bezpečnostnou situáciou v E., vyššou mierou kriminality a
stavom zdravotníctva.

5. Súd prvej inštancie v rámci skutočného stavu zistil, že rodičia maloletej uzatvorili manželstvo dňa
XX.XX.XXXX v E.. Maloletá je ich spoločným manželským dieťaťom, narodeným dňa XX.XX.XXXX v

meste D. v E.. Vo veku cca 4 mesiacov maloletej sa rodičia spolu s maloletou presťahovali na I., kde
žili spoločne v rodinnom dome starých rodičov maloletej z otcovej strany až do januára 2013, kedy sa
presťahovali do bytu v Malackách. V decembri 2014 rodičia spolu s maloletou odcestovali do E. na
dovolenku, aby tam strávili vianočné sviatky a Nový rok s tým, že na I. sa mali vrátiť dňa 15.01.2015.
Medzi rodičmi malo dôjsť v tom čase ku konfliktu, matka podala návrh, na základe ktorého Krajský súd

Guayas, pod č.k. 09571-2015-0439 vydal ochranné opatrenia v podobe zákazu priblíženia a zákazu
zastrašovania nariadeného otcovi vo vzťahu k matke, ktoré podľa výpovede otca otcovi doručené neboli
a o ktorých nemal vedomosť. Vo vzťahu ku konaniu o návrat maloletej táto skutočnosť rozhodujúca
nebola. Matka a otec maloletej nevedú spoločnú domácnosť od 01/2015 kvôli rozvratu manželstva,
matka s maloletou žijú od 01/2015 v E., kde maloletá navštevuje základnú školu. Otec žije na I., maloletú

od tohto času pravidelne niekoľkokrát ročne navštevuje v E.. Matka a otec uzavreli dňa 07.03.2016
ohľadom úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej v E. na žiadosť otca
(v zápisnici o mediácii uvedený ako žiadateľ), zastúpeného advokátom pred mediátorom Národného
mediačného centra súdnej činnosti Z. dohodu, resp. dohody, o zverení maloletej do osobnej starostlivostimatky, o úprave styku otca s maloletou a o výške výživného. Otec na základe dohody realizuje styk s
maloletou na území E. niekoľkokrát ročne s tým, že maloletá raz ročne po skončení školského roka, v
období školských prázdnin, ktoré sú v E. v mesiaci marec, na dobu 31 dní (v zmysle dohody) cestuje

na I. v sprievode matky alebo jej príbuzných.

6. V rámci skutočného stavu súd prvej inštancie zistil, že ohľadom prázdnin 2017 matka súhlasila, že
maloletá X. strávi na I. čas aj nad rámec dohody a to od 15.02.2017 do 17.04.2017, kedy sa mala vrátiť
do E.. Dňa 15.02.2017 maloletá pricestovala z E.Á. na I. v sprievode matky aj otca. Po príchode na I.

trávila maloletá čas prevažne s otcom a jeho rodinou, matka súhlasila, aby išla maloletá s otcom a jeho
rodinou lyžovať. Matka mala zabezpečené samostatné bývanie, s dieťaťom sa stretávala na základe
dohody s otcom vždy v jeho prítomnosti. Dňa 30.03.2017 otec matke oznámil, že má súdne rozhodnutie,
že dieťa zostáva s ním a do E. sa nevráti. Matka sa vzhľadom na uvedené obrátila na ústredný orgán E.
a začala podnikať kroky smerujúce k podaniu návrhu na nariadenie návratu maloletej. Na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny Malacky sa dozvedela, že otec bol s dieťaťom na psychologickom poradenstve

a že bolo nariadené neodkladné opatrenie, aby išla na súd a osobne si ho prevzala, keďže neodkladné
opatrenie matke doručené nebolo. Zistila, že Okresný súd Malacky pod č.k. 9P/46/2017-32 nariadil dňa
22.03.2017 neodkladné opatrenie, vykonateľné dňa 22.03.2017, ukladajúce povinnosť matke odovzdať
maloletú X. do osobnej starostlivosti otca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie však právoplatné nie je,
matka sa voči nemu odvolala. Dňa 23.05.2017 podala matka návrh na nariadenie návratu maloletej do

E., ako krajiny obvyklého pobytu maloletej.

7. Súd prvej inštancie v konaní zisťoval aj názor maloletej, za účelom čoho vypočul maloletú X. dňa
28.06.2017 bez prítomnosti rodičov za prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa. Maloletá X.
pôsobila počas rozhovoru kľudným dojmom, správala sa primerane k situácii. Na otázky odpovedala v

podstate bez latencií, pôsobila bezprostredne, nemala však tendenciu k samostatnému prejavu, resp.
vysloveniu názoru, vždy počkala na položenie otázky, až potom sa vyjadrila. Maloletá plynule ovláda
slovenský aj španielsky jazyk. V rozhovore uviedla, že asi dva mesiace už navštevuje tretí ročník
základnej školy v Dúbravke, ktorú navštevovala ešte pred odchodom do E., preto tam našla kamarátov, s
ktorými chodila ešte do prvej triedy. Pokiaľ ide o E., X. uviedla, že najviac sa jej tam páčila príroda, škola

podľa nej nebola až taká dobrá. V E. mala tiež kamarátky, ale teraz s nimi nie je v kontakte, nakoľko
nemá na ne "Č.". Bola by rada, keby sem prišli za ňou na návštevu. V E. má tiež babku a dedka,
s ktorými si niekedy telefonuje, keď je s maminou. Naposledy s nimi hovorila asi pred dvoma týždňami,
presne si nepamätá. Nevie posúdiť, či im je za ňou smutno, jej aj áno. V E.A. má aj malého asi 2- alebo 3-
ročného bratranca, o ktorom sa vyjadrila, že strašne rád beží. K svojej súčasnej rodinnej situácii uviedla,

že býva s "tatkom" a maminka býva teraz tu v Bratislave, stretáva sa s ňou podľa toho, ako
sa mamina s tatkom dohodnú, chodievajú za ňou do Bratislavy. Na otázku psychologičky, či jej
stačí také stretávanie "tak máličko," uviedla, že jej to nevadí. Na otázku kde a s kým bývala v E., X.
podrobne popísala, že tam mali 3-poschodový dom, kde na jednom poschodí bývala ona s maminou,
na ďalšom starí rodičia aj jej krstná mama, na najvyššom poschodí sa starý otec rozhodol urobiť izby na

prenajímanie. Má tam svoju izbičku. Do školy chodila v E. autobusom, to považuje za najhoršie, pretože
vystupovala predposledná. K autobusu ju odprevádzala mamina. Bývali v meste. Poobede keď sa vrátila
zo školy, mamina bývala v práci, niekedy aj do šiestej, zvyčajne do 15.30 hod., po škole teda bývala s
opatrovateľkou alebo s babkou. S kamarátmi sa po škole pravidelne nestretávala, pretože bývali inde,
ale chodievala k najlepšej kamarátke. Na položenú otázku sa rozrozprávala o zvykoch v E., o tzv. "N.",

ktorú mala aj tu na I., bolo zjavné, že zvyky a život v E. pozná, rozprávala o nich bez problémov, s
nadšením. Uviedla, že školský rok v E. trvá do mája do februára, v marci a apríli sú prázdniny. V E.
navštevovala plávanie a volejbal, bolo to v rámci školy, predtým si vybrala gymnastiku, ktorá sa
jej potom prestala páčiť. V škole na I. sa jej páči, je tu viac prestávok, škola začína o 8.00 hod, pričom
v E. už o 07:05 hod., čo jej vyhovuje menej. Nosí sa tam tiež uniforma, čo sa jej veľmi nepáči. Na E. sa

jej nepáči teplo, nestriedajú sa ročné obdobia. Pri mori majú "druhý" dom, kam chodievajú na víkendy,
obáva sa však tsunami. V E. jej chýbala zima. Na I. jej nechýba nikto a nič, keďže je tu aj mamina, aj
tatino. Najradšej by bola, keby mala celú rodinu pri sebe tu na I., lebo je tu sneh a zima.

8. Psychologička ÚPSVaR Malacky v správe z pohovoru s maloletou pred súdom prvej inštancie zo

dňa 28.06.2017, doručenej súdu dňa 29.06.2017, vyhodnotila, že vypočutie prebiehalo v adekvátnom
prostredí, v štandardných podmienkach. Dieťa prišlo v sprievode otca a na chodbe čakala
aj matka dieťaťa. Dieťa ochotne a veľmi rýchlo nadviazalo kontakt so sudkyňou. Neprejavovalo žiaden
odpor alebo nechuť. Bolo bez známok akútneho ochorenia. Ochotne sa usadili v kresle. Spočiatku bolomierne hanblivé, avšak po prvotnej komunikácii so sudkyňou sa dieťa spontánne uvoľnilo. Reč dieťaťa
bola veku primeraná. Rečový obsah zrozumiteľný. Rečové tempo mierne plynulé. Porozumenie reči zo
strany sudkyne a prítomných osôb bolo dostatočné. Od začiatku maloletá X. vytvárala otvorený kontakt

so sudkyňou a s ostatnými prítomnými osobami. Emočné ladenie bolo u maloletej od začiatku pozitívne
bez prejavov strachu. Atmosféra v miestnosti bola príjemná, uvoľnená. Psychomotorické tempo u X.
bolo priemerné. X. sa správala primerane aktívne. Jej prejav správania bol pokojný a tiež uvoľnený.
Nemala problém porozumieť otázkam a na otázky odpovedať. Spontánne však nemala potrebu sa k
daným otázkam dovyjadrovať alebo opravovať svoje odpovede. Vyjadrovala sa a odpovedala len na

položené otázky. U maloletej X. nebolo zaznamenané zo strany psychológa tendenčné správanie voči
jednému rodičovi. X. vyjadrovala svoju spokojnosť k starostlivosti oboch rodičov, ako aj vykazovala
vysoko pozitívne emócie k obom rodičom. U X. pretrvávali pozitívne spomienky a pozitívne zážitky
ako v starostlivosti matky, tak aj v starostlivosti otca. Maloletá sa pri otázkach, týkajúcich sa striktne
jej predstavy budúcnosti, ako aj spôsobu starostlivosti, nevedela jednoznačne vyjadriť. Jej odpovede
boli poväčšine neutrálne, doprevádzané vyjadrením "Ja neviem". Maloletá X. nevedela uviesť, a

ani neuvádzala žiadne závažné okolnosti, ktoré by poukazovali na zlú, prípadne traumatickú alebo
ohrozujúcu starostlivosť matky, ako aj otca. Odpovede maloletej neboli bipolárne voči svojim rodičom.
V spomenutých odpovediach maloletá nevedela adekvátne zvážiť a posúdiť obsah svojich vyjadrení
ani dôsledkov, ku ktorým by mohli viesť. Odpovede odzrkadľovali ešte jej osobnostnú nezrelosť, ale aj
nevyhranenosť voči rodičom. U maloletej X. je možné aktuálne badať emocionálnu spriaznenosť

s otcom, čo do podstatnej miery môže byť determinované doterajším užším kontaktom. Maloletá X. sa
vyjadrila, že by bola najspokojnejšia, ak by sa o ňu starali a bola v kontakte so všetkými členmi rodiny
ako sú otec, mama, starí rodičia z oboch strán, ako aj ďalší rodinní príslušníci. Maloletá X. má aktuálne
zabezpečenú starostlivosť a kontakt s obomi rodičmi, preto nevie adekvátne zvážiť výhody, tak aj
nevýhody, bývania v štáte Slovenská republika, ako aj v štáte E.. Neuvádza ani závažné a ohrozujúce

dôvody, prečo by nechcela odísť naspäť do E.. Prospech bývania v I. republike vníma v tom, že je tu
zima a sneh a začiatok vyučovania v škole na I. je o 8.00 hod., kým v E. o 7.00 hod. Za menej
náročnú považuje výučbu napr. matematiky v E.. V E. dostávala štandardnú starostlivosť v dostupnom
školstve, s možnosťou výberu záujmovej činnosti. E. nevnímala ako nebezpečnú krajinu, obávala sa
len zemetrasenia. Psychologička záverom vyhodnotila, že dieťa nemá vytvorený hraničný ani jednotný

názor, ani osobnostnú zrelosť na to, aby vedelo adekvátne zvážiť a vyjadriť svoje rozhodnutia, preto
odporučila rozhodnutie v danej veci ponechať na zváženie súdu.

9. Kolízny opatrovník ako súdom ustanovený zástupca maloletého dieťaťa v konaní odporučil súdu prvej
inštancie návrhu navrhovateľky vyhovieť. V rámci svojho stanoviska zdôraznil skutočnosť, že maloletá

celý svoj doterajší život žila s matkou, túto skutočnosť otec nepoprel, na matku je viazaná. Je pravdou,
že aj s otcom má vytvorený veľmi dobrý vzťah, čo počas pohovoru uviedla. Avšak v dôsledku toho, že
kľúčovouosobouvživotemaloletejjematka,bolbyveľminepriaznivýmspôsobomovplyvnenýpsychický
vývin maloletej, ak by mala žiť dlhší čas bez matky, a teda v rozpore s jej záujmami. Kolízny opatrovník
tiež poukázal na to, že maloletá žila posledné dva roky v E., kde má sociálne zázemie, školu, krúžky,

priateľov aj vzťahy, ktoré sú pre jej vývoj veľmi dôležité. Maloletá vzhľadom na vek, a veku prislúchajúcu
osobnostnú nezrelosť, nedokáže zvážiť dôsledky svojich rozhodnutí, preto nemôže byť názor maloletej
hlavným faktorom, zohľadneným vo veci. Kolízny opatrovník mal za to, že nariadenie návratu maloletej
do E. republiky je v najlepšom záujme maloletej.

10. Predmetom konania je v danom prípade rozhodnutie o návrhu navrhovateľky na nariadenie návratu
maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní ("návratové konanie").
Hmotnoprávna úprava vzťahujúca sa k veci vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení
Ministerstva zahraničných vecí I. republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len "Dohovor"). E. republika

a Slovenská republika sú týmto medzinárodným predpisom viazané. Procesná reflexia uvedeného
hmotnoprávneho predpisu je vyjadrená v ustanovení § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z., Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len "CMP").

11. Súd prvej inštancie v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta

obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove,
výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom (s výnimkou rámca vhodných opatrení). Právna úprava
obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému
premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku odneoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v
článku13alebo20Dohovoru.VýnimkyjepritompotrebnévzmysleDohovoruvykladaťreštriktívneamať

pri ich aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Dohovoru. Návratové konanie
ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda
konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter
predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou
platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní

preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah,
v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy.
Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych
ustanovení Dohovoru (súvisí s ust. § 123 CMP).

12. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovanie v

predmetnom konaní zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností
nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletej
neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať na otázky: aká je krajina obvyklého pobytu
dieťaťa; kto k maloletému dieťaťu vykonával opatrovnícke práva a ak v prípade, ak súd zistí, že návrat
maloletej je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.

13. Prvou otázkou, s ktorou sa s poukazom na odsek 24 súd prvej inštancie musel vysporiadať,
bolo ustálenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľkou,
mediačnej dohody uzavretej medzi rodičmi maloletej, potvrdenia tamojšieho školského zariadenia (č.l.
83), potvrdenia lekára, pediatra (č.l. 91), výpovedí oboch rodičov, vrátane výpovede samotnej otca

(č.l. 244) vyplynulo, že maloletá sa na území E. zdržiavala od 01/2015. Maloletá X. v E. navštevovala
druhý a tretí ročník vzdelávacieho súkromného bilingválneho zariadenia "Q." v meste Z., kde je pre
školský rok 2017/2018 zapísaná do štvrtého ročníka. Maloletá mala v E., v meste Z. zabezpečenú
zdravotnú starostlivosť u pediatra A.. S. V. O.. Výkon rodičovských práv a povinností k
maloletej X. bol upravený na základe dohody uzatvorenej medzi rodičmi, resp. otcom ako žiadateľom

(navrhovateľom), zastúpeným právnou zástupkyňou a matkou dňa 07.03.2016 v E. v Rade judikatúra -
Národné mediačné centrum súdnej činnosti, spísanej v Zápisnici o mediácii č. 001.09.001. Ako vyplýva
z bodu 8.2. mediačnej dohody, zápisnica o mediácii, obsahujúca dohodu, má rovnaký účinok ako
právoplatný a vykonateľný rozsudok a vykoná sa rovnakým spôsobom ako sa vykonávajú rozsudky
posledného stupňa. Podľa citovaného článku dohoda rodičov má právne účinky konečného rozsudku.

V zmysle uvedenej dohody bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky a bol upravený styk
otca s maloletou na území E. niekoľkokrát ročne s tým, že maloletá raz ročne po skončení školského
roka, v období školských prázdnin, ktoré sú v E. v mesiaci marec na dobu 31 dní (v zmysle dohody)
cestuje na I. v sprievode matky alebo jej príbuzných. Obsahom dohody bolo tiež určenie výživného
otcovi maloletej. Pokiaľ otec spochybňoval nadobudnutie obvyklého pobytu maloletou v E. z dôvodu,

že mediačnú dohodu uzavrel z dôvodu, že matka údajne dohodou podmieňovala jeho styk s maloletou,
toto jeho tvrdenie zostalo v konaní nepreukázané a navyše v rozpore s preukázanými skutočnosťami,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že dohoda bola uzavretá na žiadosť otca (v zápisnici uvedená ako
žiadateľ, teda navrhovateľ), otec bol v konaní zastúpený advokátkou s miestom výkonu profesie v
E., znalej E. práva, uzavretú mediačnú dohodu rešpektoval a pri výkone rodičovských práv a povinností

k X. sa ňou riadil. Otec podpisom mediačnej dohody, na základe ktorej bola maloletá X. zverená matke,
jednoznačne akceptoval pobyt maloletej X. v E., čím fakticky súhlasil so zmenou obvyklého pobytu
maloletej. Pokiaľ otec tvrdil, že maloletá bola na území E. republiky zadržiavaná matkou neoprávnene,
oproti tomuto jeho tvrdeniu stojí okrem už uvedenej dohody rodičov aj nesporná skutočnosť, že otec sa
návratu maloletej na územie I. republiky nedomáhal, a to bez ohľadu na to, aké na to uvádzal dôvody,

keďže tieto sú, pokiaľ ide o posúdenie obvyklého pobytu dieťaťa, právne bezvýznamné. Tvrdenie, že po
porade s advokátmi v E. považoval návratové konanie za zbytočné a vopred neúspešné, nielenže nemá
žiadnu právnu relevanciu, ale nemožno ho posúdiť inak ako účelové, v snahe obhájiť svoje svojvoľné
konanie.

14. V nadväznosti na uvedené s poukazom na čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení
Ministerstva zahraničných vecí I. republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len "Dohovor"), mal súd prvej
inštancie v konaní preukázané, že maloletá X. mala bezprostredne pred jej zadržaním otcom na územíI. republiky obvyklý pobyt na území E. republiky. Súd prvej inštancie v súvislosti s hodnotením, či došlo k
neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3 Dohovoru poukazuje na znenie článku
14 Dohovoru citované v odseku 19, v zmysle ktorého možno pre tento účel bezprostredne prihliadnuť na

súdne rozhodnutie bez ohľadu na to, či bolo príslušnou procedúrou, ktorá by sa inak pre jeho výkon na
území dožiadaného vyžadovala, uznané. Inak povedané, neobstojí tvrdenie otca, že mediačná dohoda
nebola na území I. republiky uznaná, pričom je dôležité tiež povedať, že pri hodnotení podmienok v
zmysle článku 3 Dohovoru sa takémuto rozhodnutiu priznávajú účinky podľa právneho poriadku štátu
obvyklého pobytu dieťaťa.

15. V druhom rade sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou opatrovníckeho práva k maloletej.
Podľa čl. 5 Dohovoru sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce sa osobnej starostlivosti o
dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Z predložených listinných dôkazov - rodného listu
maloletej, sobášneho listu rodičov, ako aj mediačnej dohody rodičov upravujúcej ich výkon rodičovských
práv a povinností súd prvej inštancie vyvodil záver, že ide o dieťa narodené z matky, pochádzajúce z

manželstva rodičov, ku ktorému vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia, v danom prípade navyše
bolo rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností dieťa zverené matke do osobnej
starostlivosti. Matka nadobudla opatrovnícke právo zo zákona, riadne opatrovnícke právo vykonávala,
o maloletú sa osobne starala, je teda nad všetky pochybnosti preukázané, že bez súhlasu matky otec
nemohol rozhodnúť o mieste pobytu maloletej.

16. Ďalej zostalo ustáliť otázku, či premiestnenie, resp. zadržanie, maloletej bolo vykonané
neoprávnene. Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie
opatrovníckeho práva, v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v
ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu,

že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo,
ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané
spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže
rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností
(čl. 3 Dohovoru). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v danom prípade otec odišiel z E. na I. s

maloletousosúhlasommatky,vjejsprievode,zaúčelomrealizáciestykusmaloletouvzmyslemediačnej
dohody dňa 15.02.2017, s tým, že maloletá sa vráti spolu s matkou do E. dňa 17.04.2017, čo v konaní
sporné nebolo a svedčia o tom aj matkou predložené spiatočné letenky. Otec dňa 30.03.2017 matke
oznámil, čo rovnako sporné nebolo, že maloletú matke ani do E. nevráti. Rozhodnutie Okresného súdu
Malacky vo forme neodkladného opatrenia označené v odseku 8 nemá na posúdenie otázky

oprávnenosti zadržania s poukazom na článok 3 Dohovoru žiaden vplyv, bez ohľadu na to, že nie je
ani právoplatné a je v štádiu odvolacieho konania. Matka s vysťahovaním maloletej na I. súhlas otcovi
neudelila a otec nemal na vysťahovanie maloletej ani súhlas súdu. Od 18.04.2017 tak trvá protiprávny
stav neoprávneného zadržiavania maloletej otcom na území I. republiky, teda mimo územia krajiny jej
obvyklého pobytu. Tieto skutočnosti otec dôkazmi spôsobilými preukázať súhlas matky so zotrvaním

maloletej na území I. republiky nespochybnil. Napokon sa súd prvej inštancie v zmysle článku 13 písm.
b)Dohovoruzaoberalotázkou,čiexistujevážnenebezpečenstvo,ženávratbydieťa,maloletúX.vystavil
fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

17. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uznesenia poukázal na to, že otec nenariadenie návratu

odôvodňoval okrem nesúhlasu maloletej bezpečnostnou situáciou v E., údajne nedovoľujúcou voľný
pohyb dieťaťa po verejných priestranstvách, vyššou mierou kriminality a vyššou úrovňou školstva a
zdravotníctva, teda všeobecnými tvrdeniami, na základe ktorých nemožno žiadnou v logike majúcou
oporu úvahou prijať záver, že na základe týchto spoločenských a hospodárskych ukazovateľov, navyše
ničím nepodložených a nepreukázaných, existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat maloletú vystaví

fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak privedie do neznesiteľnej situácie. Neopodstatneným
vyhodnotil súd aj tvrdenie otca o tom, že silné citové naviazanie na otca môže v prípade odlúčenia
privodiť dieťaťu psychickú ujmu. Otec si zrejme neuvedomil, že dieťa je citovo viazané aj na matku,
ktorá sa na základe dohody rodičov de facto od 01/2015 o dieťa osobne stará a je s ním v
dennodennom kontakte od narodenia, pričom dopadom odlúčenia dieťaťa od matky sa otec nezaoberal.

Otec odôvodňoval nenariadenie návratu maloletej najmä s poukazom na nesúhlas maloletej s
návratom a následnou aplikáciou článku 13 Dohovoru, v zmysle ktorého môže súd odmietnuť nariadiť
návrat aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom jevhodné zohľadniť jeho názory. V danom prípade na základe zisteného názoru dieťaťa súd prvej inštancie
dospel k názoru, že ani jedna z podmienok uvedených v článku 13 splnená nie je.

18. S poukazom na vykonané dokazovanie vyhodnotené v odsekoch 10 a 11, pokiaľ ide o názor
maloletej X., za účelom zistenia ktorého súd prvej inštancie maloletú dňa 28.06.2017 vypočul, nie je
možné prijať iný záver ako ten, že maloletá nedosiahla vek (9 rokov) a stupeň vyspelosti, aby bolo
možné v konaní zohľadniť jej názor, bez ohľadu na to, že v zmysle judikatúry ESĽP (rozhodnutie Raw
proti Francúzsku) dieťa nesmie mať v otázke návratu právo. Veková hranica, kedy je potrebné na názor

dieťaťa prihliadnuť, bola v rozhodnutí Raw proti Francúzsku (bližšie: Burdová, K. - Občianskoprávne
aspekty medzinárodných únosov detí) stanovená na 10 rokov. Zo záverov psychologičky ÚPSVaR
Malacky, prítomnej pri výsluchu, na ktoré súd prvej inštancie z hľadiska hodnotenia stupňa vyspelosti
maloletej poukazuje, vyplynulo, že u X. pretrvávali pozitívne spomienky a pozitívne zážitky ako v
starostlivosti matky, tak aj v starostlivosti otca. Maloletá sa pri otázkach, týkajúcich sa striktne jej
predstavy budúcnosti, ako aj spôsobe starostlivosti, nevedela jednoznačne vyjadriť. Jej odpovede boli

poväčšine neutrálne, doprevádzané vyjadrením "Ja neviem". V spomenutých odpovediach maloletá
nevedela adekvátne zvážiť a posúdiť obsah svojich vyjadrení ani dôsledkov, ku ktorým by mohli viesť.
Odpovede odzrkadľovali ešte jej osobnostnú nezrelosť, ale aj nevyhranenosť voči rodičom. U maloletej
X. je možné aktuálne badať emocionálnu spriaznenosť s otcom, čo do podstatnej miery môže byť
determinované doterajším užším kontaktom. Maloletá X. sa vyjadrila, že by bola najspokojnejšia, ak by

sa o ňu starali a bola v kontakte so všetkými členmi rodiny ako sú otec, mama, starí rodičia z oboch strán,
ako aj ďalší rodinní príslušníci. Maloletá X. má aktuálne zabezpečenú starostlivosť a kontakt s obomi
rodičmi, preto nevie adekvátne zvážiť výhody, tak aj nevýhody, bývania v štáte Slovenská republika,
ako aj v štáte E.. Neuvádza ani závažné a ohrozujúce dôvody, prečo by nechcela odísť naspäť do E..
Prospech bývania v I. republike vníma v tom, že je tu zima a sneh a začiatok vyučovania v škole na I.

je o 8.00 hod., kým v E.A. o 7.00 hod. Psychologička záverom vyhodnotila, že dieťa nemá
vytvorený hraničný ani jednotný názor, ani osobnostnú zrelosť na to, aby vedelo adekvátne zvážiť a
vyjadriť svoje rozhodnutia, preto odporučila rozhodnutie v danej veci ponechať na zváženie súdu.

19. Súd prvej inštancie sledujúc záujem maloletej ako hlavný atribút konania, sa zaoberal aj

podmienkami maloletej pre prípad jej návratu, v súvislosti s čím mal za nesporné aj s
poukazom na predložené dôkazy matkou (potvrdenie o zápise do štvrtého ročníka, čestné vyhlásenie
rodičov matky), že dieťa sa po návrate do E. vráti do rovnakých podmienok, aké malo u matky, v ktorej
osobnej starostlivosti v E. sa nachádzalo už od 01/2015. Súd prvej inštancie sa na podporu správnosti
svojho rozhodnutia odvoláva tiež na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý

vo svojom rozhodnutí, týkajúcom sa návratovej veci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015) poukázal na to, že z rodičovstva vyplývajú nielen práva,
ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu,
zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu),
ale aj do práv samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18

Dohovoru o právach dieťaťa, publikovaného oznámením č. 104/1991 Zb., ďalej len "Dohovor"), práva
na nezasahovanie do života v rozpore s právom (čl. 16 Dohovoru), práva na to, aby nebolo nezákonne
premiestnené z miesta obvyklého pobytu (čl. 11 Dohovoru) a práva nebyť zbavené svojho rodinného
prostredia (čl. 20 Dohovoru). V zmysle citovaného rozhodnutia, v konaní o navrátenie dieťaťa ide o
čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde

môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o
nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť,
aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť
únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca
nedosiahne vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat, by mala

tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa a uprednostnili vyriešenie
sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu dieťaťa. Súd v tomto konaní
rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod
jurisdikciu tohto štátu); rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je
rozhodnutím o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp.

rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby, keď najlepšiemu záujmu dieťaťa zásadne
zodpovedá jeho navrátenie do miesta obvyklého pobytu, Haagsky dohovor predsa len uznáva aj potrebu
určitých výnimiek z tejto zásady, preto v čl. 13 písm. b/ ods. 2 a tiež v čl. 20 vymenúva prípady, v
ktorých síce k medzinárodnému únosu došlo, napriek tomu ale dieťa nemožno navrátiť do miesta jehoobvyklého pobytu, lebo návrat dieťaťa by bol v rozpore s jeho záujmami. Výnimky v zmysle čl. 13 písm.
b/ Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti
hlavným cieľom Haagskeho dohovoru).

20. Súd prvej inštancie uznesením prijatým na pojednávaní dňa 29.06.2017 zamietol návrh otca na
vykonanie znaleckého dokazovania zameraného na zistenie stupňa vyspelosti maloletej znalcom z
odboru psychológa, nakoľko dospel s poukazom na ust. § 123 C.m.p. k záveru, že vzhľadom na zistený
skutočný stav a charakter konania je vykonanie tohto dôkazu nadbytočné, nakoľko stupeň vyspelosti

maloletej bol v konaní riadne posúdený psychológom prítomným pri výsluchu dieťaťa, ktorý je odborne
spôsobilý posúdiť danú otázku.

21. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh matky je dôvodný
a v súlade s čl. 12 Dohovoru, a preto rozhodol tak, že nariadil návrat maloletej X. Z. W. do krajiny jej
obvyklého pobytu do E. republiky.

22. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie otec prostredníctvom jedného zo svojich právnych
zástupcov, ktorý v rámci svojho odvolania poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvoinštančný súd pochybil, keď ustálil, že maloletá mala bezprostredne
pred jej zadržaním otcom na území I. republiky obvyklý pobyt na území E. republiky. Z vykonaného
dokazovania, hlavne z výsluchov oboch rodičov vyplýva, že maloletá prakticky od svojich troch mesiacov
veku (2008) až do roku 2015 trvale žila so svojimi rodičmi v SR. Tu aj začala absolvovať povinnú školskú

dochádzku, mala vytvorené väzby na rodinu a kamarátov. Miesto spoločného života rodiny bolo na
základe dohody rodičov maloletej jednoznačne určené v I. republike. Vyplýva to najmä z výpovede
matky maloletej pred súdom dňa 29.06.2017, kde sa vyjadrila, že v SR ostali, aby si otec maloletej
mohol dokončiť školu. V konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, že by medzi rodičmi maloletej počas
šesťročného pobytu v SR vznikala v otázke miesta pobytu nezhoda. V roku 2015, podľa výpovede matky,

mali rodičia maloletej veľkú hádku, čoho dôsledkom bolo jej rozhodnutie ostať aj s dieťaťom v E. a otec
sa rozhodol vrátiť na územie I. republiky. Uzavretie mediačných dohôd tak, ako ich matka maloletej v
návrhu uviedla, bolo len logickým vyriešením situácie zo strany otca maloletej, na ich základe ostala
maloletá v E. v starostlivosti matky. Mediačné dohody však neobsahujú žiadnu dohodu rodičov, a ani
nemajú zákonný následok, obmedzujúci rodičovské práva otca. Skutočnosť, že maloletá žila s matkou v

E. je len výsledkom konsenzu rodičov a vyjadruje súhlas otca (ale aj oboch rodičov) s tým, aby maloletá
mala, okrem I. republiky, miesto obvyklého pobytu aj v E.. Dohovor o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „obvyklý pobyt“. Ako uvádza publikácia
„Občianske právo hmotné“ Ján Lazar a kol. ISBN 978-80-89635-08-5, str. 235 znaky pojmu „obvyklý
pobyt“ sú tieto: obvyklý pobyt je skutkový, a nie právny koncept; to znamená, že iba jedna právna

skutočnosť, nešpecifikuje obvyklý pobyt, ale musí sa vyhodnotiť séria skutkových okolností konkrétneho
prípadu, aby sa dospelo k záveru, či má osoba niekde obvyklý pobyt, obvyklým pobytom nie je trvalý
pobyt či bydlisko, ale nemožno vylúčiť, že sú totožné, miestom obvyklého pobytu je miesto, kde má
osoba centrum, ťažisko svojho života, svojich záujmov so zreteľom na svoj rodinný, pracovný či sociálny
život, vyžaduje sa určitá doba pobytu na určitom mieste, nemusí však byť neprerušovaná; dočasný

aj dlhší pobyt v cudzine nemusí nevyhnutne znamenať stratu obvyklého pobytu v pôvodnom mieste,
momentálny pobyt dieťaťa v určitom štáte nemusí znamenať jeho obvyklý pobyt v tomto štáte (napr. pri
putovnom spôsobe života), pri určovaní obvyklého pobytu dieťaťa treba brať do úvahy aj jeho vek a v
závislosti od neho aj aspekty obvyklého pobytu osoby, ktorá sa o dieťa fakticky stará, nie je vylúčené, že
sa nebude dať určiť iba jeden štát, v ktorom má osoba obvyklý pobyt. Otec má za to, že vykonané

dôkazy svedčia o tom, že maloleté má obvyklý pobyt tak v I. republike, ako aj v E.. Aj súdny dvor EÚ
vykladá pojem „obvyklý pobyt“ v kontexte s článkom 10 nariadenia Brusel II v tom zmysle, že tento
pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného
prostredia (rozsudok vo veci C-497/10 Mercredi proti Chaffe z 22. decembra 2010). Podľa článku 3,
Dohovoruoobčianskoprávnychaspektochmedzinárodnýchúnosovdetí,premiestneniealebozadržanie

dieťaťa sa považuje za neoprávnené, a) ak je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba,
inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na
území ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b)
v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebosamostatne, alebo by sa vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke
právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia
súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Otec uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že dieťa sa v súčasnosti zdržiava v
I. republike, ktorá je taktiež krajinou jeho obvyklého pobytu, preto nie je možné aplikovať Dohovor o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Otec maloletej nadobudol, tak isto ako aj
matka, opatrovnícke právo vyplýva priamo zo zákona (§ 28 ZR) a riadne ho aj spolu s matkou dieťaťa
vykonával a vykonáva. Ak by aj prichádzala do úvahy aplikácia Dohovoru, súd prvej inštancie nevykonal

žiadne dokazovanie na skutočnosť, do akej miery obmedzujú uzavreté mediačné dohody rodičovské
práva otca dieťaťa a či podľa práva E. republiky otec uzavretím týchto mediačných dohôd stratil, či už
úplne, alebo čiastočne svoje rodičovské práva a ako majú rodičia riešiť nezhody vzniknuté pri výchove
detí za situácie, keď je dieťa zverené len jednému z rodičov. Bez posúdenia tejto otázky postupom
podľa článku 15 Dohovoru nie je možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Otec má za to, že súd prvej
inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie čl. 13 Dohovoru, keď neprihliadol na prejavenú vôľu dieťaťa

ostať žiť v I. republike. Argument súdu, že dieťa nie je dostatočne vyspelé, aby mohlo túto otázku
objektívne posúdiť, neobstojí. V snahe vyriešiť pomerne komplikovanú situáciu, obrátil sa otec maloletej
na Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý poskytol psychologické poradenstvo.
Ako vyplýva z pripojenej správy, dieťa jednoznačne prejavilo svoju vôľu žiť v I. republike, pričom s
poukazom na vek maloletej a jej rozumovú vyspelosť sa táto vôľa opiera o racionálnu úvahu a nie je

ovplyvňovaná ani jedným z rodičov. Tento istý záver vyplýva aj zo správy o orientačnom psychologickom
vypracovanom N.. T. R.. Tento istý názor na svoju budúcnosť prejavila maloletá spontánne pri vyšetrení
v psychiatrickej ambulancii DFNsP, o čom bol priložený doklad. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje,
aby Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie zmenil a návrat dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom
premiestnení alebo zadržaní nenariadil.

23. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie otec aj prostredníctvom svojho druhého právneho
zástupcu, ktorý v rámci svojho odvolania poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko výsluch

maloletej nebol uskutočnený v súlade s právnymi predpismi, maloletá nebola pred svojím výsluchom
riadne primerane poučená o tom, čo je predmetom jej výsluchu. Zo zápisnice o výsluchu maloletého
dieťaťa zo dňa 28.06.2017 vyplýva, že maloletá nebola pred svojím výsluchom riadne informovaná a
poučenáokonanívovecisamej.Otecprostredníctvomprávnehozástupcupoukázalnato,ževšeobecná
poučovacia povinnosť súdov vyplýva z ustanovenia § 160 CSP. V súlade s článkom 4 CMP „súd aplikuje

a interpretuje právo rovnako vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania. Ak je účastníkom konania
maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých
podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej." V spojení s článkom 12 Dohovoru
o právach dieťaťa (ďalej ako „Dohovor") Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia
zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o

všetkýchzáležitostiach,ktorésahodotýkajú,pričomsanázoromdetímusívenovaťprimeranápozornosť
zodpovedajúca ich veku a úrovni. Za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť možnosť,
aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka,
a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý
je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.'' Podľa Všeobecného komentára Organizácie

spojených národov č. 12 k právu dieťaťa byť vypočuté z roku 2009 (ďalej ako „Všeobecný komentár")
implementácia článku 12 Dohovoru vyžaduje podniknutie piatich krokov s cieľom efektívnej realizácie
práva dieťaťa byť vypočuté, a to: príprava, vypočúvanie, zhodnotenie schopností dieťaťa, informácie
o riadnom zvážení názorov dieťaťa (spätná väzba), a sťažnosti, opravné prostriedky a odškodnenie. V
rámci prípravnej fázy osoby, ktoré sú zodpovedné za vypočúvanie dieťaťa musia zaistiť, aby bolo dieťa

informované o práve vyjadriť vlastný názor vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, obzvlášť v
rámci akýchkoľvek súdnych, či správnych rozhodovacích postupov, ako aj o vplyve vyjadrených názorov
na ich výsledok. Otec uviedol, že je toho názoru, že uskutočnený výsluch maloletej vyššie spomenutý
atribút, a to informovanie dieťaťa o vplyve vyjadrených názorov na vec samú, nesplnil. Maloletej
nebola poskytnutá informácia, prečo sa vôbec daného výsluchu (rozhovoru) zúčastnila, aký dopad môže

mať vyslovenie jej názoru, prečo sa jej kladú rôzne otázky ohľadom jej života v E. a na I., prečo sa jej
kladú otázky na vzťah s rodičmi. Maloletá teda nemohla v danej situácii posúdiť a zhodnotiť vplyv svojich
odpovedí. Maloletá bezpochybne dosiahla vek, v ktorom je už schopná formulovať vlastný názor, ak je jej
oznámené, za akým účelom je vôbec vypočúvaná. V súlade so Všeobecným komentárom nie je nutné,abydieťaplnerozumelovšetkýmaspektomzáležitosti,ktorásahotýka,aleabyjuchápalodostatočnena
to, aby bolo schopné vytvoriť si na ňu názor. Otec v rámci odvolania ďalej namietal, že výsluch maloletej
sa uskutočnil v neprimeranom prostredí. V súlade s ustanovením § 38 ods. 2 CMP „názor maloletého

zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti“ pričom podľa povahy veci zisťuje
súdnázormaloletéhobezprítomnostiinýchosôb."Výsluchumaloletejsaokremsudkyneazapisovateľky
zúčastnili aj kolízna opatrovníčka a psychologička. Podľa názoru otca počet osôb, ktoré sa výsluchu
maloletej zúčastnili, nie je primeraný sledovanému účelu. Povaha veci jednoznačne vyžaduje, aby bola
maloletá vypočutá výlučne iba súdom, nanajvýš za prítomnosti psychologičky, pričom z výsluchu nebolo

potrebné vyhotoviť zápisnicu jej diktovaním (a teda priberať k výsluchu zapisovateľku), alebo bolo
možné tento zaznamenať výlučne elektronicky (maloletá otcovi napr. uviedla, že sa hanbila, že z jej
odpovedí vyplynie, že nemá rada matku). Na základe vyššie uvedeného otec navrhol, aby odvolací súd
výsluch maloletej zopakoval. Otec má za to, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy predpokladané
Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Podľa článku 13 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí má súd povinnosť zobrať do úvahy

informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu
obvyklého pobytu dieťaťa." Ak súd vychádzal z predpokladu, že miestom obvyklého pobytu dieťaťa je
E., mal povinnosť vyžiadať si od príslušného E. úradu dožiadať si informácie o sociálnom
prostredí dieťaťa. Nakoľko súd prvej inštancie týmito informáciami v čase rozhodovania nedisponoval,
a ani ich teda nezohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej, má otec za to, že takýmto opomenutím, resp.

nesprávnym procesným postupom, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navyše ani
nedošlo k splneniu podmienky predpokladanej článkom 6 CMP, podľa ktorého má súd povinnosť zistiť
skutočný stav vec a je „povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy,
aj keď ich účastníci nenavrhli." Zistený skutkový stav teda nemožno považovať za skutočný, ak súd prvej
inštancie nepovažoval za potrebné mať stav deklarovaný matkou preukázaný i vyjadrením príslušného

E. orgánu. Je to namieste o to viac, že aj kolízny opatrovník sa opieral o skutočnosti uvedené matkou,
avšak bez toho, aby boli objektívne potvrdené (otec dodáva, že maloletá bola zdravotne poistená v
E. pravdepodobne až 17.05.2017 - pre účely tohto konania, a aj to je možná príčina toho, že neboli
zistené jej zdravotné problémy - ako ich uviedol nižšie). Na základe uvedeného otec navrhol, aby si
súd vyžiadal podklady dôležité pre rozhodnutie vo veci samej od príslušného orgánu E. republiky, a

tieto vyhodnotil a konfrontoval s tvrdeniami matky a paušálnymi tvrdeniami kolízneho opatrovníka. Otec
svoje odvolanie odôvodnil aj tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievovecipodľaustanovenia§365ods.1písm.d)CSP.Otecnamietol,ževýrokč.IIIuznesenia
je zmätočný a nevykonateľný. Uznesenie stanovuje oprávnenie matky prevziať maloletú
za účelom jej navrátenia do krajiny obvyklého pôvodu po uplynutí stanovenej lehoty, avšak neurčuje

po uplynutí akej lehoty toto oprávnenie vzniká. Tento výrok v inej v inej časti síce odkazuje na výrok
č. II uznesenia, čo môže vyvolávať dojem, že touto lehotou má byť lehota uvedená vo výroku č. II,
počas ktorej je povinný otec maloletú navrátiť na územie E. republiky, avšak z formulácie výroku č. III
toto nepochybne nevyplýva a najmä z hľadiska logiky a gramatiky oprávnenie matky vzniká
podľa hypotézy výroku č. III v prípade, ak otec maloletej v súlade s výrokom č. II maloletú nenavráti,

t.j. hypotéza už predpokladá uplynutie lehoty, počas ktorej je otec povinný dieťa navrátiť. Nie je preto
zrejmé po uplynutí akej lehoty je matka oprávnená maloletú navrátiť do krajiny obvyklého pobytu a teda
uznesenie je nevykonateľné. Otec poukázal taktiež na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, na preukázanie rozhodujúcich skutočnosti podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
Súd prvej inštancie uznesením vydaným na pojednávaní dňa 29.06.2017 zamietol návrh na vykonanie

znaleckého dokazovania zameraného na zistenie stupňa vyspelosti maloletej a upustil od vykonania
tohto dôkazu. Otec poukázal na to, že jednou zo sporných skutočností v tomto konaní je zistenie
stupňa vyspelosti maloletej. Navrhovateľka i kolízna opatrovníčka zastávajú názor, že maloletá nemá
osobnostnú zrelosť na to, aby vedela adekvátne zvážiť a vyjadriť svoje rozhodnutia a v odpovediach,
ktoré poskytla maloletá počas výsluchu, nevedela adekvátne zvážiť ani posúdiť obsah svojich vyjadrení

ani dôsledkov ku ktorým by mohli viesť. Otec s týmto názorom počas celého prvoinštančného konania
nesúhlasil. Otec má za to, že práve z vyššie uvedenej rozdielnosti názorov vyplývala
nevyhnutnosť vykonania navrhovaného dokazovania. Túto skutočnosť podporil otec aj tým , že otázka
navrátenia maloletej do krajiny obvyklého pobytu je zásadnou otázkou pre ďalší život maloletej, ako
aj výkon rodičovských práv a povinností voči maloletej (hoci táto otázka nie je priamo predmetom

konania). Je preto nepochybne potrebné veľmi dôkladne zvážiť všetky aspekty vyplývajúce z Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a vnútroštátnej právnej úpravy.
Podľa uvedeného Dohovoru môže nesúhlas maloletej viesť k rozhodnutiu o jej nenavrátnosti do krajiny
obvyklého pobytu, pokiaľ je vhodné zohľadniť jej názory s ohľadom na jej vek a tiež vyspelosti. Pokiaľje sporná tak kľúčová otázka v konaní o navrátenie do krajiny obvyklého pobytu, je podľa názoru otca
nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie - a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že takýto dôkaz,
(znalecký posudok) nemal možnosť otec zabezpečiť sám vzhľadom na veľmi krátke procesné lehoty. Na

podporu nášho tvrdenia dokladáme nový dôkaz - „. V. V. N. C. maloletej zo dňa 09.07.2017 (ďalej ako „.
V. V. C.), v ktorej bola maloletá opísaná ako „.R. R. A., N. A. J. O. I. U.". a kde sa ďalej uvádza, že „.K.
S. I. U. N. N. U. Š..'. Táto správa nepochybne potvrdzuje, že súd prvej inštancie pochybil, ak znalecké
dokazovanienepripustilazároveňsvedčíajonesprávnomvyhodnoteníinýchvykonanýchdôkazov.Otec
v rámci svojho odvolania taktiež namietol, že súd prvej inštancie si nezabezpečil informácie o sociálnom

prostredí od príslušného orgánu E. republiky. Navrhol preto, aby si súd v odvolacom konaní zabezpečil
od príslušného orgánu E. republiky informácie o sociálnom prostredí maloletej. Otec v rámci odvolania
ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a to konkrétne, že
maloletá nie je dostatočne rozumovo vyspelá. Otec uviedol, že maloletá je šikovným 9-ročným dieťaťom.
Mámnožstvoaktivít,ktorýmsapravidelnevenuje avškolemávýbornévýsledky.Samotnývýsluch,

ktorý sa uskutočnil dňa 28.06.2017 zvládla maloletá bez akýchkoľvek problémov - pôsobila pokojným
dojmom, správala sa primerane k situácii. Už od začiatku výsluchu si maloletá vytvárala otvorený kontakt
so sudkyňou a ostatnými prítomnými osobami a jej emočné ladenie bolo od začiatku pozitívne a bez
prejavov strachu. Iba rozumovo vyspelé dieťa dokáže nadviazať v tak krátkom čase neutrálny a pozitívny
vzťah aj s cudzími osobami, ktorými osoby zúčastnenými na výsluchu bezpochyby sú. Toto potvrdil i N..

T. R. v správe o orientačnom vyšetrení, kde sa vyjadril, že „. I. D. P. U. V.. H. S., J. [...] J. D. R. I.. A.É.
I. D. U. T.. V. N. X. za R., pričom napokon uzavrel, že ide o „.R. R. A., N. A. J. O. I. U..". Navyše,
toto vyplýva aj z vyjadrenia kolízneho opatrovníka na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 29.06.2017
(maloletá je šikovným 9-ročným dieťaťom; maloletá má navyše množstvo aktivít: chodí plávať, tancuje,
bolazvolenázaprezidentkuročníka,mávynikajúceštudijnévýsledky).Najmäjevšakpotrebnépoukázať

na nasledovné závery zo správy N.. T. R. o orientačnom vyšetrení: „. S. U. Č. V. B. na N. R. R. S.
S. Ú. U. C. I. J. P. Ž.. C. I. I. C.Š. I. N. I. A. V. O. „. V.Í. A. V. U. N. O. R. V. N.. R. S. I. U. N. N. U.
Š.. S. A. N. C. J. T., O. S. C. D. C. S. W. N. N..". Obdobné závery vyplynuli aj zo správy psychiatričky K..
E. Č. zo dňa 08.08.2017, podľa ktorej je potrebné prihliadnuť na prianie dieťaťa a v takto zložitej situácii
vykonať aj znalecké dokazovanie. Otec má za to, že nie je preto správne zistenie, že maloletá nie je v

medziachčlánku13Dohovoruoobčianskoprávnychaspektochmedzinárodnýchúnosovdetídostatočne
vyspelá. Z vykonaného dokazovania vyplynul presný opak, resp. ak aj mali vyplynúť z jej výsluchu
súdom akékoľvek nejasnosti, tieto podľa názoru otca nezodpovedajú psychologickým vyšetreniam
a boli výsledkom nesprávneho procesného postupu pri výsluchu maloletej. Ďalej nemožno súhlasiť
ani s tvrdeniami matky, s ktorými sa súd prvej inštancie stotožnil a prevzal ich ako závery do

napadnutého uznesenia. Matka opakovane v konaní odkazovala na rozhodnutie ESĽP v konaní
Raw proti Francúzsku, podľa ktorého veková hranica, kedy je potrebné na názor dieťaťa prihliadnuť,
bola stanovená na 10 rokov (maloletá by túto hranicu ešte nedosahovala). ESĽP však v tomto konaní
takýto názor vôbec nevyjadril. Pravdepodobne došlo iba k nesprávnemu opísaniu skutkového stavu z
iného konania pred ESĽP vo veci Blaga v. Rumunsko, kde sa ESĽP vysporiadaval so skutočnosťou, že

iba jedno z vypočúvaných detí bolo staršie ako 10 rokov a iba toto jedno dieťa splnilo vekovú
požiadavku domáceho - rumunského práva, podľa ktorého minimálna zákonná veková požiadavka, aby
dieťa mohlo byť vypočuté rumunským súdom je 10 rokov. Ide o vnútroštátnu právnu
úpravu a v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za generálny precedens. Naopak, podľa Dohovoru
a Všeobecného komentára je relevantný vek dieťaťa a úroveň ich vyspelosti, pričom iba vek samotný

nemôže určovať hodnotu názorov dieťaťa. Úroveň chápania dieťaťa nie je vždy priamo úmerná jeho
veku. Výskum dokázal, že informácie, skúsenosti, prostredie, sociálne a kultúrne očakávania a úroveň
podpory prispievajú k rozvoju schopnosti dieťaťa vytvoriť si názor. Z tohto dôvodu je potrebné názory
dieťaťa posudzovať individuálne, zhodnotením každého prípadu. Nie je preto správny záver, že nebolo
možné prihliadnuť na názor maloletej (aj) z dôvodu, že nedosiahla vek 10 rokov a odkazovať pritom na

vyššie uvedenú judikatúru ESĽP. Otec ďalej uviedol, že pripomína aj ustanovenie článku 12 Dohovoru
o právach dieťaťa, v zmysle ktorého: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia
zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o
všetkýchzáležitostiach,ktorésahodotýkajú,pričomsanázoromdetímusívenovaťprimeranápozornosť
zodpovedajúca ich veku a úrovni. 2. Za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť možnosť,

aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď
priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s
pravidlamivnútroštátnehozákonodarstva.(Dieťamáprávovyjadriťslobodnesvojnázor,jehopožiadavky
majú byť brané do úvahy v každej záležitosti alebo postupne, ktoré sa ho týkajú.)." Aj vyššie citovanéustanovenie jednoznačne stanovuje, že názor dieťaťa je potrebné zohľadniť a je potrebné pristupovať
k vyhodnocovaniu možnosti prihliadať na názor extenzívne, keďže potreba zohľadniť názor dieťaťa je
Dohovorom výslovne zdôrazňovaná. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu zisteniu, že maloletá nie

je rozhodnutá v prospech zotrvania na území I. republiky. Už v konaní pred súdom prvej inštancie otec
uviedol, že mu maloletá od svojho neoprávneného zadržania v E. opakovane hovorila, že chce
žiť s ním na I. a matka ju sem môže chodiť navštevovať. Takto sa vyjadrila aj napr. v marci 2016, keď
pred viacerými členmi otcovej i matkinej rodiny povedala, že chce zostať na I.. Naliehanie maloletej sa
postupom času zintenzívnilo a vyvrcholilo počas jej aktuálneho pobytu na I., kedy sa napr. v uvedenom

duchu opakovane vyjadrila v prítomnosti psychológa ÚPSVaR (dňa 15.03.2017 a dňa 02.05.2017). Otec
v rámci odvolania uviedol, že maloletá svoju túžbu zostať na I. zopakovala aj v rámci psychologického
vyšetrenia vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, ktoré sa uskutočnilo dňa
24.06.2017, pričom správu z tohto vyšetrenia prikladáme ako nový dôkaz (ďalej len „priebežná správa
o poradenstve"). Z jej vyjadrení potom ústav formuloval záver, že jednoznačne trvá na tom, že chce
zostať na I." čomu zodpovedá nález, podľa ktorého „vzhľadom na V. N. I. T. N. D. I. U.

N. H. S. R.N. N. za K. V. S. H. T. E. O. O. V. C..". Súd prvej inštancie podľa názoru otca nesprávne
vyhodnotil aj skutočnosti uvedené maloletou v jej výsluchu. Z obsahu výsluchu je nepochybné,
že maloletá preferuje I. republiku ako miesto jej pobytu (čo súd sám uvádza aj v uznesení napr. „. D. D.,
J. K. P. W. N. I. T. na I., Q. S. T. I. O. U.). Pochopiteľne, nie všetky jej vyjadrenia boli explicitné, čo však
možno pripísať aj skutočnosti, že nebola primerane poučená o význame svojej výpovede a o záveroch,

ku ktorým táto výpoveď môže viesť. Nebola jej napr. ani položená otázka v tom zmysle, že nie je možné,
aby žila v oboch krajinách, a teda ak by si musela vybrať, ktorá z krajín by to bola. Nie sme toho názoru,
že vyjadrenie maloletej musí byť explicitné, avšak ak súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že jej
vyjadrenia neboli dostatočne jednoznačné, otec túto skutočnosť pripisuje aj nedostatočnému poučeniu
maloletej a neprimeraným podmienkam výsluchu (počet osôb v miestnosti). K záveru o tom, že maloletá

chce žiť v I. republike predložil otec aj dôkazy a to konkrétne list maloletej, ktorý preukazuje jej úprimné
rozhodnutie zostať žiť na I., ako aj list sesternice maloletej, z ktorého bezpochybne vyplýva citové puto,
ktoré si dve maloleté deti vzájomne vybudovali. Maloletá v uvedenom liste vyjadruje svoje želanie zostať
na I. spôsobom primeraným jej veku. Ako podstatnú skutočnosť uvádza, že na I. môže žiť s oboma
rodičmi (čo inak v E. nie je možné - s poukazom na E. súdom vydané rozhodnutie o zákaze otca priblížiť

sa k matke a jej blízkym osobám, t.j. aj k maloletej, ktoré vychádzalo z matkou vykonštruovaného,
neexistujúceho napadnutia matky otcom, čím matka absolútne podvodne a krivo smerovala k zadržaniu
maloletej v E. - proti uvedenému rozhodnutiu sa otec nemohol brániť vzhľadom na skutočnosť,
že mu nikdy nebolo doručené a dozvedel sa o ňom až v prebiehajúcom konaní). Maloletá okrem iného
aj explicitne uvádza, že chce ostať na I.. Otec má za to, že na tomto mieste je potrebné vyvrátiť aj

tvrdenia kolízneho opatrovníka o tom, že kľúčovou osobou v živote maloletej je matka. Tu poukazujeme
na správu o orientačnom vyšetrení (str. 2) - psychologická úvaha k vyjadreniu kolízneho opatrovníka
- N.. T. R. konštatuje, že názor kolízneho opatrovníka o tom, že kľúčovou osobou pre maloletú je
matka, nemá oporu v žiadnom z vyšetrení a ďalej je potrebné poukázať na časť tejto správy (str. 3)
- vývoj attachmentu - kde je konštatované, že nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že matka je dôležitejšia

pre dieťa ako otec. V súlade s článkom 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí,
že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť
jeho názory." Na základe vyššie uvedeného má otec za to, že maloletá už dosiahla vek a stupeň
vyspelosti, a preto nie je len vhodné, ale je nutné zohľadniť jej názor zotrvať na I.. Otec v rámci odvolania

súčasne poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu názoru, že v E. neexistuje vážne
nebezpečenstvo, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ju inak priviedol do
neznesiteľnej situácie. Otec uviedol, že v E. nebola maloletej diagnostikovaná porucha štítnej žľazy a k
zisteniu tejto poruchy došlo až po návrate maloletej na I.. Preto je potrebné spochybniť úroveň zdravotnej
starostlivosti v E. alebo starostlivosti matky a existuje tu aj hrozba vážneho nebezpečenstva ujmy resp.

privedenia do neznesiteľnej situácie, pretože ako vyplýva z odborného vyjadrenia K.. J. Š., predsedníčky
sekcie pediatrie Slovenskej lekárskej komory zo dňa 01.08.2017 (ktoré prikladáme ako nový dôkaz),
je potrebná vysoko odborná starostlivosť skúseného endokrinológa a systematické odborné sledovanie
endokrinológom niekoľko rokov, aby sa zamedzilo vážnemu poškodeniu zdravotného stavu na celý život.
Uvedené podľa názoru otca zodpovedá ustanoveniu čl. 13 písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí, t.j. že maloletá by bola vystavená neznesiteľnej fyzickej ujme
- nie je totiž žiadnym spôsobom preukázané, že v E. bude možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť
na potrebnej úrovni, keďže nedošlo ani k diagnostikovaniu poruchy. Podľa
otca u maloletej by mohlo dôjsť k „. S. H. O. E. C.C. O. O. V. C. ako sa uvádza vo vyššie spomínanejpriebežnej správe o poradenstve, čo nepochybne zodpovedá ustanoveniu článku 13 písm. b) Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, t.j. že maloletá by bola vystavená
neznesiteľnej duševnej ujme. Naplnením ďalšej hypotézy ustanovenia článku 13 písm. b) Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, t.j. že maloletá by bola privedená do
neznesiteľnej situácie je nepochybne vyjadrenie maloletej uvedené v priebežnej správe o
poradenstve keď maloletá uviedla, že „. C., J.Á. I. K. N. D., J. I. U. C. E. D. T. - navrátením maloletej by
došlo k zopakovaniu uvedenej situácie. Otec v rámci odvolania namietol, že súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu názoru, že výkon opatrovníckeho práva matkou je preukázaný. Otec sa nestotožňuje

s názorom súdu, že bol preukázaný výkon opatrovníckeho práva matkou - podľa súdu postačujú na
preukázanie predložené listinné dôkazy zo strany matky (rodný list maloletej, sobášny list otca a matky
a spornej mediačnej dohody) - tieto však len preukazujú, že matka opatrovnícke právo nadobudla a
nie že ho vykonáva. Navyše otec má k dispozícii obdobné doklady - maloletá predsa od svojich 3
mesiacov vyrastala na území I., navštevovala tu materskú školu, bola riadne zapísaná do základnej
školy, stále je tu zdravotne poistená, navštevuje pediatra a absolvovala predpísané očkovania. Tieto

skutočnosti rovnako preukazujú opatrovnícke právo otca, ktorého uplatňovanie mu holo proti jeho vôli
bezdôvodne sťažené. Otec poukázal na to, že na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd prvej inštancie
nekriticky prevzal všetky tvrdenia matky, keď napr. namietol, že otec neberie do úvahy odlúčenie dieťaťa
od matky. Podľa názoru otca však práve súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy odlúčenie dieťaťa
od otca, čo je vzhľadom na v tomto odvolaní opakovane spomenuté vyjadrenia maloletej ako aj na

skutočnosť, že pred nepochybne neoprávneným zadržaním maloletej v E. maloletá žila 6,5 roka v I.
republike, absolútne neadekvátne. Otec v rámci odvolania taktiež namietol, že súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu zisteniu, že E. je miestom obvyklého pobytu maloletej. Legálna definícia pojmu „obvyklý
pobyt" neexistuje. Podľa Rozsudku Súdneho dvora z 02.04.2009 vo veci C-523/07 musí byť obvyklý
pobyt určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem

fyzickej prítomnosti dieťaťa musia byť zohľadnené i ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto
prítomnosť vôbec nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru
začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť,
podmienky a dôvody pobytu území a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť
dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa

v danom štáte. Otec tvrdí, že obvyklým pobytom maloletej je Slovenská republika. Rodičia maloletej sa
už v septembri 2008 rozhodli žiť a vychovávať maloletú na území I.. V období rokov 2008 až 2014 si
tu maloletá vybudovala veku primerané väzby, navštevovala materskú i základnú školu, mala svojich
kamarátov, a tak celkom prirodzene za svoj domov považuje I.. Matka ju z tohto života však bezdôvodne
vytrhla. V decembri 2014 ako každoročne matka a otec spolu s maloletou vycestovali do E. kde mali

stráviť Vianoce a v polovici januára 2015 sa mali spoločne vrátiť na I.. V deň plánovaného návratu
matka zobrala maloletú na neznáme miesto a prostredníctvom telefónu jej matky otcovi oznámila, že
aj s maloletou zostáva v E., s čím otec samozrejme nesúhlasil. Matka sa s maloletou vrátila po 2
dňoch do rodičovského domu, razantne otca poučila ako sa má správať, že s maloletou nemôže hovoriť
o I., že je rozhodnutá, že sa obe na I. nevrátia, to všetko pod hrozbou, že ak tieto podmienky matky otec

nesplní, nebude mu umožnené sa s maloletou stýkať. Matka nepristúpila na žiadne prosby
ani dohovárania. Po týždni sa otec vrátil na I., pretože nevedel, čo má v takejto situácii podniknúť. Otec
sa následne opakovane niekoľkokrát vrátil do E. a snažil sa nadviazať s matkou rozumný rozhovor za
účelom vyriešenia situácie, keďže práve z jej strany došlo k neoprávnenému zadržaniu
maloletej na území E., pričom k takémuto kroku pristúpili nečakane a absolútne bezdôvodne. Aby sa

otec mohol s maloletou stýkať, bol nútený uzavrieť mediačnú dohodu (konkrétne tri mediačné dohody
ohľadom zverenia do osobnej starostlivosti, vyživovacej povinnosti a práva styku), a to v marci 2016
(ďalej spolu ako „mediačná dohoda"). Otec namietal v konaní platnosť mediačnej dohody s tým, že
táto bola uzavretá pod nátlakom zo strany matky, ktoré možno nepochybne označiť aj ako vydieranie
(matka navyše za účelom zadržania maloletej na území E. vykonštruovala neexistujúce napadnutie

jej osoby otcom, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia o zákaze otca priblížiť sa k matke a jej blízkym
osobám, t.j. aj maloletej, pričom proti tomuto rozhodnutiu sa otec nemohol brániť, nakoľko mu nebolo
nikdy doručené a dozvedel sa o ňom až v prebiehajúcom konaní). Uzavretím mediačnej dohody malo
dôjsť k zlegalizovaniu klasického únosu dieťaťa, kedy sa matka odmietla s maloletou
vrátiť do miesta obvyklého pobytu maloletej, t.j. na územie I. republiky. Tu je absolútne nevyhnutné

zdôrazniť, že založenie obvyklého pobytu maloletej v I. republike bolo výsledkom nespochybniteľnej
dohody oboch rodičov, a toto ani matka v konaní nepopierala, avšak jej konaním došlo k neoprávnenému
premiestneniu, resp. zadržaniu maloletej v E.Á. republike. V tejto situácii bol otec matkou vydieraný, a
preto musel pristúpiť na uzavretie mediačnej dohody - platnosť tejto dohody, resp. okolnosti, za ktorejbola uzavretá otec opakovane namietal, že je absolútne v rozpore s akoukoľvek logikou, aby otec
dobrovoľne súhlasil so zmenou miesta obvyklého pobytu maloletej po tom, ako matka odmietla návrat
s ňou na územie I. republiky (a zlegalizoval tak únos maloletej), ďalej aby dobrovoľne akceptoval stav,

že ak sa chce s maloletou pravidelne stretávať, musí sa presťahovať do E., kde zďaleka nemá také
ekonomické možnosti, ako na I., čo má samozrejme aj vplyv na životnú úroveň maloletej. Na tomto
mieste otec považoval za potrebné pripomenúť, že sa pokúšal podniknúť právne kroky na navrátenie
maloletej na územie I. republiky, avšak miestni advokáti sa vyjadrili v tom smere, že v E. republike s
predmetným návrhom s ohľadom na miestne špecifiká nemôže uspieť. Stotožnenie sa s uvedeným zo

strany súdov SR je samozrejme problematické, pretože by to inými slovami znamenalo, že súdy SR by
pripustili, že v E. sa nedodržiava medzinárodný dohovor, avšak vo veciach týkajúcich sa maloletých detí
je potrebné vyhnúť sa prílišnému formalizmu a brať do úvahy všetky materiálne podmienky - a aj tie
vyššie uvedené, napr. takým spôsobom, že súdy budú venovať maximálnu pozornosť všetkým ostatným
okolnostiam, a budú mať za preukázané, že prípadné rozhodnutie o navrátení maloletej do E.
republiky bude v súlade s jej záujmami a v súlade s Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí, aj v prípade, ak by otcom namietaná mediačná dohoda nebola platná a
neprihliadalo sa na ňu. Inými slovami, ak má byť súdne rozhodnutie založené na existencii mediačnej
dohody, ktorej platnosť otec namieta z hľadiska toho, že bola vynútená, a že okolnosti v danej krajine ho
nútili k jej uzavretiu, bez toho, aby boli vyčerpávajúcim spôsobom preskúmané všetky ďalšie podmienky
navrátenia maloletej, a teda defacto bolo zistené, že aj v prípade neplatnosti mediačnej dohody sú tu

dôvody na navrátenie maloletej, išlo by o rozhodovanie v rozpore so záujmom maloletej.
Podľa otca je nutné konštatovať, že platnosťou mediačnej dohody sa súd náležité nezaoberal, pričom je
nepochybne oprávnený touto otázkou sa ako predbežnou zaoberať, neskúmal materiálne okolnosti jej
uzavretia a ani dôsledne nepreskúmal ďalšie okolnosti, keďže napr. nevykonal navrhnutý dôkaz. O praxi
v obdobných prípadoch v juhoamerických krajinách sa vyjadril i N.. T. R. v správe o orientačnom

vyšetrení. V prípade mediačnej dohody je zároveň tiež sporné, či ňou bol sledovaný najlepší záujem
dieťaťa v súlade s článkom 3 Dohovoru, podľa ktorého „záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej
starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi." Otec je toho názoru, že mediačná
dohoda nie je v záujme maloletej, v jej záujme nebolo ani neoprávnené zadržanie matkou na území E. a

práve z tohto dôvodu maloletá nemôže mať obvyklý pobyt na území E., ale naďalej je miestom obvyklého
pobytu Slovenská republika. Otec ďalej uviedol, že mediačná dohoda porušuje základné práva dieťaťa
vyjadrené v článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorého vysvetľujúce ustanovenie uvádza: „všetky
činnosti týkajúce sa dieťaťa musia brať plne do úvahy jeho najlepšie záujmy. Štát musí poskytovať
dieťaťu primeranú starostlivosť v prípade, keď ju nemôžu poskytnúť rodičia alebo iné zodpovedné

osoby." Ďalej otec namietol, že prvoinštančný súd nedôvodne aplikoval Dohovor o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí obmedzene a neprihliadol na článok 18 tohto Dohovoru, podľa
ktorého ustanovenia kapitoly III. Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí (Návrat detí) neobmedzujú právomoc justičného alebo správneho orgánu nariadiť návrat dieťaťa
kedykoľvek. Formulácia uvedeného ustanovenia stanovuje, že súd môže rozhodnúť o navrátení dieťaťa

bez ohľadu na splnenie podmienok uvedených v predmetnej kapitole, čo nepochybne predpokladá,
že sa súd bude veľmi dôkladne zaoberať skutkovým stavom (materiálnymi podmienkami) a prihliadne,
ako je to najmä u detí akcentované na záujem dieťaťa. Ten má prednosť pred všetkými inými
podmienkami stanovenými Dohovorom. Vychádzajúc z uvedeného preto nemožno súhlasiť so záverom
prvoinštančného súdu, že sa pri rozhodovaní obmedzil len na skúmanie konkrétnych podmienok

vyplývajúcich z ustanovení kapitoly III. Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí (Návrat detí) a dokonca zdôraznil, že predmetom skúmania niektoré skutkové otázky
vedome neboli, tieto sa však nepochybne týkajú záujmu dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
otec tvrdí, že povinnosťou súdu bolo zaoberať sa skutkovou situáciou v celom rozsahu záujmov
dieťaťa. Keďže súd je oprávnený kedykoľvek rozhodnúť o navrátení dieťaťa aj bez splnenia podmienok

uvedených v kapitole III Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Návrat
detí) je nepochybne oprávnený kedykoľvek rozhodnúť aj opačne, t.j. rozhodnúť o nenavrátení dieťaťa -
po dôkladnom preskúmaní záujmu dieťaťa a zodpovedajúcich podmienok. V predmetom prípade také
rozhodnutie prichádza do úvahy o to viac, ak podľa otca došlo k medzinárodnému únosu zadržaním
maloletej v E., a teda súd môže svojím rozhodovaním napraviť tento stav nie rozhodnutím o navrátení

do I. republiky (keďže maloletá sa v I. republike nachádza), ale zamietnutím návrhu na jej navrátenie
do E., a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v rámci uzavretia mediačnej dohody, ktorá
mala medzinárodný únos legalizovať, nebola maloletá zastúpená kolíznym opatrovníkom, zatiaľ čo
v prebiehajúcom konaní je. Zo strany otca teda v žiadnom prípade nejde o prípad neoprávnenéhozadržania maloletej na území I. republiky, ale o snahu napraviť protiprávny stav po únose maloletej
matkou - jej zadržaní na území E., ktorý mal byť legalizovaný mediačnou dohodou. Závery súdu o tom,
že tvrdenia otca o praktickej nemožnosti jeho úspechu v návratovom konaní v E. sú účelové, nemožno

vyhodnotiť inak ako ignorovanie skutočného stavu (materiálnych podmienok). Takýto záver navyše nie
je ani logický, keďže nepochybne svojvoľne konala matka, a to zadržaním maloletej na území E.. Otec
poukázal na to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené podľa ustanoveniu § 365
ods. 1 písm. g) CSP. Nižšie uvedené novoty v odvolacom konaní sú použiteľné v zmysle ustanovenia

§ 366 písm. d) CSP vzhľadom na skutočnosť, že otec pre krátkosť procesných lehôt v predmetnom
konaní nemohol tieto v prvoinštančnom konaní uplatniť - zabezpečenie listín preukazujúcich uvedené
skutočnosti si vyžadovalo značný čas. Otec zdôraznil, že maloletá sama od seba spolu so svojou
sesternicou napísali list sudkyni, kde popísali svoje túžby, aby maloletá zostala na I.. Rovnako je
potrebné poukázať na správu o orientačnom vyšetrení a predbežnú správu o poradenstve, z ktorých
vyplýva: a) najmä dôvodnosť vykonania znaleckého dokazovania vo vzťahu k maloletej a jej schopnosti

vyjadriť sa k predmetu konania, b) dostatočná vyspelosť maloletej na vyjadrenie svojho názoru, c)
potvrdenie túžby maloletej zostať na I.. Otec v rámci svojho odvolania poukázal na psychické problémy
matky. Uviedol, že matka bola hospitalizovaná v januári 2011 v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela
v Pezinku pre poruchy správania pod vplyvom halucinácií, po tom čo 20.01.2011 odstavila auto na
diaľnici, postavila sa na most, prekročila zábradlie a až po zásahu polície bola privezená domov. Matka

sa vyjadrila, že vraj „. H..". Matke bola diagnostikovaná ťažká depresívna porucha s psychotickými
príznakmi a akútna psychiatrická porucha s príznakmi schizofrénie. Z nemocnice bola prepustená na
vlastnú žiadosť. Istý čas sa ďalej na I. psychiatricky liečila, avšak či v liečbe pokračovala i v E. otcovi
nie je známe. Podľa názoru otca, berúc do úvahy najlepší záujem dieťaťa a zohľadňujúc nejasný
zdravotný stav matky, bude najvhodnejšie, ak maloletá zostane s otcom na I., pretože takým spôsobom

nehrozí maloletej vážne nebezpečenstvo (tak ako to uvádza čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí), keďže otec by mal možnosť kontrolovať vplyv prípadných
psychických problémov matky na maloletú, čo v E. nebude možné. Otec taktiež v rámci odvolania
poukázal na zdravotné problémy maloletej. Vyššie spomenuté zdravotné ťažkosti matky sa sčasti
odzrkadľujú i na maloletej, nakoľko po príchode z E. sa u nej prejavovali tikové prejavy, má problémy

so spánkom, rozpráva zo sna. Maloletej bola taktiež endokrinologickým vyšetrením uskutočnením na
I. diagnostikovaná T. v N. Q. Š. Ž. I. K., ďalej bolo zistené, že maloletej Ú. P. Ľ. Q. Š. Ž. a že
maloletá z tohto dôvodu U. C. W. V. I. W. C. N. V. XX P.. V I. republike má maloletá zabezpečené
pravidelné preventívne prehliadky, v E. nemala ani jednu. Aj preto jej nebolo zistené vyššie uvedené
ochorenie a jeho zhoršenie v priebehu 1 roka. Tiež neboli zistené hormonálne poruchy - znížený rastový

hormón. V rámci preventívnych prehliadok v SR sa sleduje psychický vývin dieťaťa, čo je veľmi dôležité
práve u maloletej, vzhľadom na pozitívnu rodinnú anamnézu zo strany matky, aby sa včasne vylúčilo
alebo odkrylo psychosomatické alebo iné ochorenie. Je potrebné preto zobrať na vedomie odborné
nálezy z vysokokvalifikovaných vyšetrení na slovenských klinikách a výskumných pracoviskách a z
nich vyplývajúce závery a odporučenia v tom smere, že pre maloletú, resp. pre jej zdravý psychický

či somatický vývoj je jednoznačne vhodnejší život na I., kde má zabezpečenú vysokokvalifikovanú
zdravotnú starostlivosť, neporovnateľnú so starostlivosťou v E.. Otec považoval za opäť potrebné
uviesť, že v E. uvedené diagnózy neboli zistené, a teda je tu pochybnosť či maloletej nehrozí vážne
nebezpečenstvo navrátením, z hľadiska zabezpečenia jej zdravotnej starostlivosti. V tejto súvislosti
poukazujeme aj na skutočnosť, že zdravotné poistenie bolo matkou zabezpečené v E. len účelovo, a to

v súvislosti s týmto konaním. Otec tvrdí, že je v záujme maloletej, aby zostala na I., kde jej otec dokáže
zabezpečiťvhodnéapotrebnézdravotnévyšetreniaadozeraťnane.Vzávereodvolaniaotecuviedol,že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko krajina obvyklého pobytu nie je daná. Už vyššie otec preukázal,
že E. nie je obvyklým pobytom maloletej, a to z dôvodu, že k založeniu tohto domnelého obvyklého

pobytu došlo v prvom rade protiprávnym zadržaním maloletej matkou a taktiež vmanipulovaním otca
do uzavretia mediačnej dohody pod hrozbou zákazu styku s maloletou. Tu si dovoľuje poukázať aj
na skutočnosť, že súd v bode 6 uznesenia konštatuje, že rozhodnutie o zákaze približovania sa otca
k matke aj ďalším osobám vrátane maloletej, nebolo rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie veci.
Toto konštatovanie je však nesprávne, keďže existencia uvedeného rozhodnutia, proti ktorému sa otec

nemohol pre nedoručenie brániť, vylúčila možnosť jeho úspechu v konaní o navrátení maloletej na I.
(ktorá v tom čase nepochybne mala obvyklý pobyt v SR), a teda ho donútila uzavrieť mediačnú dohodu.
Obvyklým pobytom maloletej, i napriek tomu, že žila vyše dvoch rokov na území E., preto je i naďalej
I.. K neplatnosti mediačnej dohody otec poukázal na skutočnosti uvedené vyššie. Na základe vyššieuvedených skutočností navrhol, aby súd vydal uznesenie, ktorým odvolací súd uznesenie Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 29.06.2017, sp.zn. 3P/9/2017-276 zruší a vráti vec súdu na ďalšie konanie,
alebo v prípade možnosti odvolacieho súdu vykonať navrhnuté dokazovanie navrhol, aby súd vydal

uznesenie, ktorým odvolací súd návrh zamietne.

24. Matka sa vyjadrila k odvolaniam otca a uviedla, že z procesnej stránky namieta skutočnosť, že
otec podal dve odvolania, pričom prvé odvolanie podal dňa 15.08.2017 prostredníctvom právneho
zástupcu - advokátska kancelária Consilior luris s.r.o. zastúpený: JUDr. Róbert Dupkala, advokát a

druhé dňa 16.08.2017 prostredníctvom právneho zástupcu Nosko & Partners s.r.o., pričom plnú moc
tomuto právnemu zástupcovi udelil dňa 14.08.2017, čiže pred podaním tzv. prvého odvolania. Nie je
matke zrejmé, či otec odvolal udelenú plnú moc Consilior luris s.r.o. zo dňa 09.08.2017 ešte pred
udelením ďalšej plnej moci, ktorú udelil dňa 14.08.2017 keďže Consilior luris s.r.o. podal odvolanie až
deň po udelení plnej moci inému advokátovi. V prvom rade považuje matka za potrebné informovať
o tom, že otec úmyselne maril výkon styku maloletej s matkou, ktorý je povolený v zmysle uznesenia

Krajského súdu v Bratislave č.k. 20CoP 37/2017-310 zo dňa 11.08.2017, v zmysle ktorého má matka
právo na kontakt s maloletou od 14.08.2017 do 03.09.2017. Uvedené uznesenie nám bolo doručené dňa
22.08.2017 a bolo doručené aj ÚPSVaR. Otec bol s obsahom uvedeného uznesenia oboznámený a toto
odmietal prevziať na pošte a to úmyselne za účelom zmarenia styku maloletej s dcérou. Uznesenie bolo
nakoniec na našu žiadosť doručené právnemu zástupcovi otca prostredníctvom súdneho doručovateľa

dňa 30.08.2017 kedy sa stalo vykonateľné. K jednotlivým bodom odvolania matka uviedla, že otec vo
svojom odvolaní namieta nesprávny procesný postup súdu a uvádza, že maloletá nebola pred
svojím výsluchom konanom dňa 28.06.2017 riadne primerane poučená o tom, čo je predmetom jej
výsluchu a že výsluch sa uskutočnil v neprimeranom prostredí, kedy bola okrem sudkyne a
zapisovateľkyprítomnáajkolíznaopatrovníčkaapsychologička.Akojeuvedenévsamotnomuznesenív

zmysle správy psychologičky z ÚPSVaR Malacky zo dňa 28.06.2017 vypočutie maloletej prebiehalo v
adekvátnom prostredí, dokonca v záujme maloletej bola k výsluchu pribratá aj psychologička z ÚPSVaR.
Maloletá v zmysle zápisnice z výsluchu zo dňa 28.06.2017 pôsobila kľudným dojmom, správala sa
primerane k situácii, na otázky odpovedala v podstate bez latencii, pôsobila bezprostredne.
V zmysle správy od psychologičky bol prejav správania maloletej počas výsluchu pokojný a uvoľnený,

nemala problém porozumieť otázkam a na otázky odpovedať. Výsluch maloletej prebehol ako bolo
uvedené v štandardných a adekvátnych podmienkach, z čoho vyplýva, že maloletá si bola vedomá
účelu daného výsluchu a odpovedala pokojne a otázkam porozumela. Prítomnosť kolízneho opatrovníka
a psychológa sú bežné pri výsluchoch maloletých detí. Z tohto dôvodu považujeme tvrdenia otca vo
vzťahu k priebehu výsluchu maloletej uskutočnenému dňa 28.06.2017 za neadekvátne a irelevantné. K

výsluchu maloletej je potrebné dodať, že maloletá nebola niekoľko dní pred jeho uskutočnením v škole a
tiež v žiadnom kontakte s matkou, ktorý jej bol odopieraný (aj telefonický). Otec maloletú pripravoval
na výsluch a výsluch nedopadol podľa očakávaní otca, čo sú dôvody jeho napádania zo strany otca. Je
potrebné tiež uviesť, že výsluch sa realizoval ešte pred vydaním neodkladného opatrenia, ktorým súd
upravil styk maloletej s matkou, čiže v čase keď sa maloletá nemohla stretnúť s matkou osamote, iba

za prítomnosti otca, ktorý pozorne sledoval obsah komunikácie medzi matkou a dcérou. Matka ďalej
vo svojom vyjadrení poukázala na to, že otec vo svojom odvolaní ďalej namieta nesprávny procesný
postup súdu, a to údajným porušením povinnosti súdu vyžiadať si od príslušného E. úradu informácie o
sociálnom prostredí dieťaťa. Nestotožňujeme sa s názorom otca a jeho právneho zástupcu, že
by bolo povinnosťou súdu zisťovať informácie vyžiadaním od príslušného E. úradu. Uvedená povinnosť

nie je zakotvená ani v Haagskom dohovore ani v CMP a nevyplýva ani z praxe súdov rámci návratových
konaní. Uvedené okrem iného otec nepožadoval ani v rámci celého prvoinštančného konania. Je
evidentné z rozhodnutia súdu, že ten mal dostatočné informácie o sociálnom prostredí maloletej v E.
z predložených dôkazov. Ako matka v rámci konania viackrát uviedla, maloletá má v E., vytvorené
vhodné rodinné zázemie a sociálne prostredie potrebné na jej ďalší plnohodnotný vývin. Maloletá žije

s matkou v E. v meste I. A. Z. s populáciou viac ako 3 milióny obyvateľov, čo poskytuje maloletej
dostatočné množstvo príležitostí na jej rozvoj. Maloletá býva s matkou v štvrti, ktorá je veľmi bezpečná,
zdravotníctvo je na veľmi vysokej úrovni. Matka prikladá súdu fotodokumentáciu bývania v E., kde býva
so svojimi rodičmi a maloletou. Tento dom otec dobre pozná, keďže tam navštevuje maloletú počas
jeho návštev v E. a často aj prespáva v danom dome počas jeho pobytu v E.. Maloletá navštevuje v

E. jednu z najlepších súkromných škôl, kde v triede maloletá svojimi výsledkami vyniká. Maloletá sa
zúčastňuje matematických olympiád, jej známky sú výborné a lepšie než známky, aké dostáva v škole
na I.. Maloletá chce byť aj prezidentkou triedy, v triede je veľmi obľúbená, v E. sa jej darí. Máme za
to, že v tejto súvislosti pre posúdenie sociálneho prostredia maloletej, matka v konaní dostatočnýmspôsobom preukázala a opísala sociálne prostredie maloletej v E.. Otec nespochybnil a nenamietal
ani jednu uvedenú skutočnosť, a ani dôkaz predložený matkou pred súdom prvej inštancie. Zisťovanie
situácie sa okrem uvedeného realizovalo aj výsluchom účastníkov a aj maloletá popísala pomery v

ktorých žije zákonnej sudkyni pri výsluchu. K zdravotnému poisteniu matka uviedla, že maloletá je
zdravotne poistená v E. nepretržite. Dôkaz predložený matkou je vyhotovený dňa 17.05.2017, kde
obnovila zdravotnú poistku maloletej. Počas pobytu maloletej bola maloletá poistená v štátnej zdravotnej
poisťovni a aj súkromnej. Po odchode maloletej z E. a jej zadržiavaní otcom bola poistená v
súkromnej zdravotnej poisťovni matkou a poistenie hradila matka a matka dňa 17.05.2017 opätovne

obnovilapoistkumaloletej.Každopádnedôkazpredloženýmatkoumalzaúčelpreukázaťlenskutočnosť,
že maloletá v čase jej návratu do E. bude mať zabezpečené zdravotné poistenie v E., a tak právo na
zdravotnú starostlivosť. Matka má za to, že návrhy otca na vyžiadanie informácie od E. orgánu majú za
účel len predĺžiť súdne konanie a s uvedenými návrhmi nesúhlasí a žiada, aby súd na ne neprihliadal.
Otecvosvojomodvolaníďalejnamieta,zmätočnosťanevykonateľnosťvýrokuč.IIIuzneseniasúduprvej
inštancie. Matka poukázala na to, že výrok III predmetného uznesenia nie je zmätočný a uznesenie

je formulované jasne, určito a zrozumiteľne, a tak je vykonateľné. Z výroku č. III jednoznačne vyplýva,
že ak otec maloletú do 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia nenavráti na územie E. republiky, je
matka po uplynutí 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia oprávnená maloletú prevziať za účelom jej
navrátenia do krajiny jej obvyklého pobytu, t.j. na územie E. republiky. Uvedená námietka a závery
otca sú neopodstatnené. K otázke zistenia stupňa vyspelosti maloletej matka uviedla, že maloletá je vo

veku, kedy nie je schopná vyjadriť svoj vlastný objektívny názor. Uvedený záver zastával aj psychológ
ÚPSVaR rovnako aj zákonný sudca. Práve pribratie psychológa k výsluchu maloletej je dostatočným
zisťovaním vyspelosti maloletej. Práve pribratá psychologička ÚPSVaR K.. N. bola v kontakte s
maloletou od jej príchodu na I.. Závery psychologičky sú jasné: „. R. C. H. O. S. R.U. O. O. V. U. na
T., O. C. O. U. O. C. I. W..". Uvedená psychologička komunikovala s dieťaťom od 15.03.2017 kedy

uskutočnila pohovor s maloletou na referáte ÚPSVaR na žiadosť otca a dieťa sledovala priebežne počas
celého jej pobytu na I.. Obaja rodičia komunikovali s ÚPSVaR a žiadali o pomoc pri rôznych situáciách
ktoré nastávali a nastávajú počas neoprávneného zadržiavania maloletej na I.. Maloletá sama nedokáže
reálne zhodnotiť situáciu a nedokáže si ani len predstaviť, že v prípade nenariadenia návratu do E.,
matka už nebude žiť na I., ale odcestuje do E.. Uvedené by pre maloletú predstavovalo nenapraviteľnú

ujmu, keďže matka je osobou, ktorá sa o maloletú stará od jej narodenia. Práve účasť psychológa počas
výsluchu maloletej pred súdom a sledovanie tým istým psychológom od marca 2017 je dostatočným
preukázaním rozumovej vyspelosti maloletej v konaní. Otec ďalej vo svojom odvolaní uvádza, že súd
dospel k nesprávnemu zisteniu, že maloletá nie je rozhodnutá v prospech zotrvania na území
I. republiky. Otec uvádza, že maloletá jednoznačne trvá na tom, že chce zostať na I., čo preukazuje

správou o orientačnom vyšetrení zo dňa 09.07.2017. K predkladanej správe matka uviedla,
že nebola ani len informovaná o akomkoľvek orientačnom vyšetrení maloletej. Zároveň poukázala
na to, že neboli použité žiadne testové metódy pri vyšetrení. Celkovo správa pôsobí veľmi zmätočne,
akoby bola kopírovaná z rôznych zdrojov, mení sa fond písma a jeho veľkosť. Nie je z nej zrejmé, kto
je N.. R., ani či je vôbec psychológ. Daná osoba vychádzala len z informácii poskytnutých otcom a tiež

len z dokumentov, ktoré jej otec predložil. Nemala vôbec komplexnú informáciu o situácii. Je zrejmé, že
uvedené informácie boli zjavne modifikované a napríklad p. R. usúdil, že otec nemá k maloletej
prístup v E., je mu zamedzovaný kontakt s maloletou, prípadne, že otcovi hrozí nejaké stíhanie v E.,
čo sú všetko nepravdivé informácie. Pán R. bez akýchkoľvek vyšetrení dospel k záveru, že maloletá
je nadpriemerne nadaná a sociálne zrelá. Matka uviedla, že o uvedenom závere si dovolí

pochybovať, keďže testovanie nadpriemerne nadaných detí prebieha počas 2 dní v špecializovaných
zariadeniach pre účely ich prijatia do škôl pre nadpriemerne nadané deti. Uvedené nie je možné zistiť
z pohovoru. Otec vystavuje maloletú neprimeranému počtu psychologických a dokonca psychiatrických
vyšetrení, ktoré nie sú v záujme maloletej. O žiadnych matka nie je informovaná a nie je jej poskytnutá
žiadna možnosť nielen sa vyjadriť, poskytnúť relevantné informácie osobám, ktoré vyšetrenia realizujú,

ale ani zúčastniť sa ich. Predmetné osoby nemajú žiadne iné informácie iba informácie od otca, ktoré
sú skreslené a často až nepravdivé. Uvedené nie je možné považovať za relevantné dôkazy v konaní.
Vyšetrenie u N.. K. sa malo uskutočniť dňa 24.06.2017, pričom výsluch maloletej na súde sa uskutočnil
dňa 28.06.2017 a ďalšie súdne pojednávanie sa uskutočnilo dňa 29.06.2017, pričom otec túto správu
nepredložil a ani ústne neuviedol, že sa dieťa zúčastnilo takéhoto vyšetrenia. Je otázne prečo je uvedený

dátum vyhotovenia správy na deň 08.08.2017, a prečo otec nezaslal v takom prípade N.. K. aj správu
psychológa z výsluchu maloletej zo dňa 28.06.2017, ktorú obdržal dňa 29.08.2017. K listom
písaných maloletou matka uvádza, že tieto nepôsobia ako písané rukou dieťaťa, ktoré sa učilo gramatiku
slovenského jazyka prvý rok a aj podľa vyjadrenia základnej školy je potrebné, aby sa v nej zlepšovalo:„Na písomnom N. K. N. Oba listy sú písané na rovnakom papieri a končia slovami: „. za N., čo nie
sú veľmi slová nachádzajúce sa v detskom slovníku. Žiadame súd, aby na ne neprihliadal, maloletá
bola riadne vypočutá na súde a uvedené je relevantným dôkazom v konaní. Právny zástupca otca

uvádza aj konkrétne otázky, ktoré mal podľa jeho názoru súd prvej inštancie položiť maloletej, a to vraj
sa mal maloletej priamo spýtať, v ktorej krajine si želá zotrvať. Práve uvedenému kladeniu priamych
otázok je potrebné pri zisťovaní názoru maloletého dieťaťa sa vyhnúť. Kladenie otázok na maloletú
bolo realizované s dohľadom psychológa ÚPSVaR. Ako už matka v rámci svojho vyjadrenia uviedla,
maloletej názor v otázke toho, kde chce zostať žiť, nemožno považovať za právne relevantný a

objektívny. Maloletá počas jej pobytu v E. nikdy matke neuviedla a to ani náznakom, že by chcela ísť žiť
na I.. V čase pred neoprávneným premiestnením maloletej otcom z E., maloletá považovala za svoj
domov E., chcela tam žiť, s matkou sa rozprávali o svojich plánoch v E., maloletá mala túžbu stať sa
prezidentkou triedy. Je nepochybné, že otcom uvádzaná túžba maloletej zostať žiť na I., je len výsledkom
jeho tlaku na maloletú (ktorého prejav je aj vystavovanie maloletej nadmernému počtu psychologických
vyšetrení a pohovorov) a nesprávnej prezentácie situácie a následkov jej života na I. zo strany otca.

Dôvody maloletej pre ktoré chce ostať žiť na I. možno zhrnúť nasledovne: lebo na I. bude žiť aj s
mamou aj otcom, čiže s oboma rodičmi, ktorých má rovnako rada a ešte že na I. máme sneh, čo v E.
nie je. Maloletá tiež uvádza, že otec sa jej veľmi venuje. Celá rodina otca sa snaží vytvoriť maloletej
taký nabitý program podľa jej vôle a želania, aby ju dostatočne zabavila, aby maloletá nepomyslela
na jej život v E.. Maloletá neprezentovala ani jednu výhradu voči jej životu v E. a do E. sa neodmieta

vrátiť. Z výsluchu vykonanom súdom v júni 2017 už bolo aj citeľné, že maloletej začalo byť za E., jej
kamarátkami a rodinou žijúcou tam smutno. Odkaz na konkrétnu judikatúru ESĽP nemá význam pre
zmenu konečného rozhodnutia vo veci. Čo sa týka odkazov matka na ne poukázala pri hodnotení názoru
maloletého dieťaťa pred súdom prvej inštancie, a to na publikáciu Burdovej Kataríny: Občianskoprávne
aspekty medzinárodných únosov detí, Praf UK, 2016, a to konkrétne na prípad Re. R kde anglický

súd konštatoval, že dieťa musí prejaviť viac ako len bežné preferovanie pobytu v jednej krajine pred
pobytom v inej krajine. Iné súdy konštatovali, že je potrebné skúmať existenciu nesúhlasu s návratom,
obyčajné preferovanie pobytu v štáte únosu dieťaťom nie je dostatočné. V prípade Re. S anglické súdy
konštatovali, že možnosť nenariadiť návrat má súd len vtedy, ak sa preukáže, že dieťa má relevantné
dôvody na svoje námietky, ak však je názor dieťaťa ovplyvnený treťou osobou alebo únoscom, potom by

sa naň nemalo prihliadať. V tomto konaní ani otec nepreukázal relevantné dôvody maloletého dieťaťa
na zotrvanie na I. a aj podľa ním predložených dôkazov pričom aj z dôkazov predkladaných otcom a
jeho tvrdení ide iba o čistú preferenciu pobytu maloletou, čo nie je považované za dôvod na odmietnutie
návratu v zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru, nakoľko dieťa ani raz neodmietlo návrat do E.. Otec
ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu názoru, že výkon opatrovníckeho práva

matkou je preukázaný. Matka súhlasí s odôvodnením súdu, že z predložených listinných dôkazov -
rodného listu maloletej, sobášneho listu rodičov ako aj mediačnej dohody rodičov upravujúcej ich výkon
rodičovských práv a povinností súd prvej inštancie vyvodil záver, že ide o dieťa narodené z matky,
pochádzajúce z manželstva rodičov, ku ktorému vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia, v danom
prípade navyše bolo rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností dieťa zverené matke

do osobnej starostlivosti. Matka nadobudla opatrovnícke právo zo zákona, riadne opatrovnícke právo
vykonávala, o maloletú sa osobne starala, je teda nad všetky pochybnosti preukázané, že bez súhlasu
matky otec nemohol rozhodnúť o mieste pobytu maloletej. Navrhovateľka je matkou maloletej, ako
jediná osoba disponuje všetkými rodičovskými právami k maloletej, nakoľko s maloletou žila v spoločnej
domácnosti a dieťa mala zverené do osobnej starostlivosti na základe dohôd s otcom, matka maloletej

sa osobne starala o maloletú od jej narodenia, teda vykonávala svoje rodičovské práva. Matka je
prioritnou osobou v živote maloletej, ktorá sa o ňu starala dennodenne odmalička a maloletá je na
ňu silno citovo naviazaná. Ak by matka nevykonávala opatrovnícke práva znamená to, že by sa o
maloletú nestarala. Uvedené je a bolo nespornou otázkou, keďže aj otec vo všetkých svojich podaniach
tvrdil a uvádzal, že maloletá žila v E. s matkou. K otázke miesta obvyklého pobytu maloletej matka

uviedla, že v konaní niekoľkokrát preukázala, že miestom obvyklého pobytu maloletej je E., o čom súdu
predložila mnohé dôkazy a k tejto otázke sa podrobne vyjadrila počas prvoinštančného konania na
čo odkazuje. Aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 11CoP/287/2017-238, zo dňa 04.07.2017,
má za preukázané, že obvyklým pobytom maloletej je E.: ". W. V. R. V. na R. R. V. S. C. A. C. N.
C. U. I., Ž. K. K. V. N. na Ú. E., O. I. súd N. X. N.. S otcovými tvrdeniami, že bol matkou nútený k

uzatvoreniu mediačnej dohody nesúhlasí a svoje argumenty uviedla v rámci prvoinštančného konania.
Aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 11CoP/287/2017-238 hodnotí a vyjadruje sa k
mediačným dohodám uzatvoreným otcom v bode 10 predmetného uznesenia, z ktorého možno vyvodiť
záver, že mediačné dohody považuje za právne záväzné. Tvrdenia otca sú len účelové a prvýkrátprezentované zo strany otca až po neoprávnenom zadržiavaní maloletej otcom na I.. K zdravotným
problémom maloletej a k zdravotnej starostlivosti ako takej matka uviedla, že jej pediatričkou na území
I. je stará mama maloletej, čiže matka otca v konaní, čo uvádza aj pán R. v správe z vyšetrenia,

ktorú predložil otec. Otec ani pediatrička s matkou nekomunikovali ohľadom zdravotnej starostlivosti
maloletej a matka nemá žiadne informácie o zdravotnej starostlivosti maloletej na I.. V E. má maloletá
zabezpečenú plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť, chodí na pravidelné lekárske prehliadky. Akurát po
plánovanom návrate zo I. mala matka naplánovanú pravidelnú lekársku prehliadku maloletej. Zistenia
starej mamy z jej správy matka samozrejme bude sledovať aj v E., maloletú podrobí príslušným

vyšetreniam a bude sledovaná v endokrinologickej ambulancii, ktorá je na vysokej úrovni aj v E.. V tomto
smere však otec nepredložil výsledky žiadnych lekárskych vyšetrení, ktoré matka nemá k dispozícii.
Akékoľvekinépríznakyopisovanéotcomakotikovéprejavyaproblémysospánkomniesúpreukázanéa
sú len tvrdeniami otca. Môžu však aj prameniť z vytrhnutia maloletej z jej prostredia v E., zo zadržiavania
maloletej otcom, v čase od februára do júna bez možnosti plnohodnotného stretnutia s matkou a
do dnešného dňa bez možnosti prespatia s matkou. Akékoľvek zdravotné problémy matky z roku 2011,

čiže z pred viac ako 6 rokov nemá v konaní o návrat právny význam a takéto námietky a argumenty je
potrebné uplatniť v prípadnom konaní o opatrovnícke práva k maloletej v E.. Ak chce otec
spochybňovať matkinu schopnosť sa o maloletú riadne starať je potrebné, aby svoje návrhy adresoval
súdu v E., čo je súd, ktorý má právomoc o týchto návrhoch rozhodovať. Konanie o
návrat nie je návrat k jednému z rodičov, ale návrat do krajiny obvyklého pobytu maloletej, čo je E..

Matka má za to, že je zrejmé, že: matka má opatrovnícke práva k maloletej a tieto aj vykonávala,
maloletá má obvyklý pobyt v E., matka nikdy nedala súhlas s presťahovaním maloletej na územie SR a
ani sa s takýmto presťahovaním nezmierila a podnikla všetky potrebné právne kroky, otec nedisponuje
rozhodnutím E. súdu, ktorý by nahrádzal súhlas matky s trvalým premiestnením maloletej na územie
I. republiky, maloletá je neoprávnene zadržiavaná na území SR otcom, zžitie maloletej s prostredím

na území SR je v tomto konaní irelevantné, keďže uvedené sa posudzuje až v prípade ak bol návrh
na návrat podaný po uplynutí jedného roka tak, ako uvádza čl. 12 druhý odsek, maloletá nedosiahla
primeraný stupeň vyspelosti na aplikáciu čl. 13 ods. 3 Haagskeho dohovoru a návrat do E. neodmieta.
Na základe vyššie uvedeného týmto matka žiada, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako
správne potvrdil.

25. Kolízny opatrovník sa vyjadril k odvolaniam otca a uviedol, že dňa 25.05.2017 uskutočnil šetrenie v
domácnosti otca maloletej X. na adrese K.. W. XX, K.. V čase šetrenia bol doma otec bez prítomnosti
dcéry. N. Z. býva v byte, ktorého vlastníkom je starý otec maloletej. Jedná sa o 3 - izbový byt, ktorého
súčasťou je kuchyňa, obývačka spojená s jedálňou, spálňa, kúpeľňa s WC a detská izba. Celý byt je

zariadený moderne a účelne. Detská izba je prispôsobená veku a potrebám maloletej. Domácnosť
tvorí otec a maloletá. Otcova priateľka v domácnosti občas prespáva. Otec uviedol, že maloletá X.
navštevuje 3. ročník Základnej školy v Bratislave. Maloletá momentálne navštevuje tanečný krúžok
v tanečnej škole v Bratislave, dcéra X. je zdravá primerane svojmu veku, vedená u pediatra K.. Z.
v Malackách (starej matky maloletej). Pravidelne však chodí na kontrolu štítnej žľazy. Otec maloletej

je konateľom vo firme N. P. s.r.o. Jeho mesačný príjem sa pohybuje okolo 1.600,- € v čistom. Podľa
vyjadrenia otca k stretávaniu matky dochádzalo tak, že sa najprv telefonicky dohodli a potom išli s
dcérouzamatkounanejakédohodnutémiesto.Stretávanieprebiehalovždyzaprítomnostiotca,nakoľko
vyjadril obavy, že by matka s maloletou vycestovala bez jeho vedomia do E. republiky. Takto sa matka s
maloletou stretávala 4 - krát do týždňa vrátane víkendov. Otec maloletej uviedol, že matka na maloletú

nezasiela žiadne výživné. Zriedkavo jej nakúpi sladkosti. Pán Z. sa vyjadril, že nemá v pláne vycestovať
s maloletou do E. republiky. Podľa jeho slov, dcéru k nemu dobrovoľne doviedla matka, a preto si podal
návrh na jej zverenie do jeho starostlivosti. Dňa 28.07.2017 ÚPSVaR Malacky uskutočnil šetrenie v
domácnosti matky maloletej X. na adrese Q. XX, D.. V čase sociálneho šetrenia bola doma matka za
prítomnosti dcéry, ktorá bola vo vedľajšej izbe. Matka býva v byte, ktorého vlastníkom je rodinný známy.

Jedná sa o 3 - izbový byt, ktorého súčasťou je kuchyňa, obývačka, spálňa, kúpeľňa a WC a druhá spálňa,
ktorú využíva v čase návštevy mal. X. ako detskú izbu. Celý byt je zariadený moderne a účelne. Detská
izba je prispôsobená potrebám maloletej. Tento byt má k dispozícii výlučne matka maloletej X. spolu
s maloletou. Matka uviedla, že momentálne nie je na I. zamestnaná, nakoľko prácu má v E.A., kde jej
vzhľadom na situáciu vychádzajú v ústrety. Finančne ju podporuje rodina. K stretávaniu s dcérou sa

vyjadrila, že sa striktne pridŕžajú uznesenia vydaného Okresným súdom Bratislava I, sp.zn. 3P/91/2017.
Teda v čase určenom pre styk matky s maloletou, si ide matka pre dcéru do Malaciek a následne ju zasa
v čase určenom pre styk otca s dcérou odvezie do Malaciek. Matka s dcérou cestujú vlakom, nakoľko
nemá k dispozícii automobil. Matka uviedla, že sa snažila s otcom dohodnúť na častejšom stretávaní sas maloletou, avšak to odmietol. Počas dcérinho pobytu u matky spoločný čas trávia chodením na výlety,
samozrejme v rámci časových možností a výlučne na I., nakoľko nie je právoplatne ukončené konanie
na Okresnom súde Bratislava I. vo veci návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom

premiestnení alebo zadržaní. Sociálnym šetrením bolo zistené, že maloletá žije u otca a s matkou sa
stretáva presne podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava I. Dňa 11.08.2017 sa bez predvolania
dostavil na ÚPSVaR Malacky otec maloletej a uviedol, že dňa 07.08.2017 mala ísť X. k matke
avšak nechcela ísť a plakala na stanici. Otec uviedol, že sa X. mala pred ním vyjadriť, že nechce ísť k
matke, pretože je to pre ňu dlho a chce byť s otcom. Dňa 11.08.2017 si matka preberala maloletú a to

už malo prebehnúť bez problémov. Následne dňa 14.08.2017 sa ÚPSVaR Malacky telefonicky spojil s
matkou maloletej, aby sa aj ona vyjadrila k avizovanej udalosti a k správaniu maloletej. Matka
k danej veci uviedla, že dňa 07.08.2017 sa X. spočiatku nechcelo ísť s matkou, keď sa jej spýtala na
dôvod uviedla, že je unavená, lebo predchádzajúcu noc bola dlho do noci hore a ráno sa jej nechcelo
vstávať. Matka sa vyjadrila, že pokiaľ je maloletá u nej, tak nikdy neplače, hrajú sa spolu, smejú a chodia
na mnohé výlety. Dňa 23.08.2017 sa bez predvolania dostavil na ÚPSVaR Malacky otec maloletej a

uviedol, že sa X. mala pred otcom vyjadriť, že čas, ktorý je určený pre styk matky s dcérou, chce síce
tráviť s matkou, ale za prítomnosti otca počas celého pobytu u matky. Keď je však dcéra s otcom, tak
si prítomnosť matky údajne nemá vyžadovať. Obidvaja rodičia boli poučení, že sú povinní dodržiavať
rozhodnutie súdu. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Malacky v závere svojho vyjadrenia uviedol, že
sa v celom rozsahu pridržiava svojich doterajších ústnych ako aj písomných vyjadrení.

26. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 14.09.2017 sa novozvolená právna zástupkyňa otca
vyjadrila k doterajšiemu priebehu konania, v rámci ktorého poukázala na čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o
právach dieťaťa, ako aj na psychickú vyspelosť maloletej a na rešpektovanie jej názoru. Všetky

obsiahnuté vyjadrenia v rámci tohto podania boli už vyslovené respektíve obsiahnuté v písomných
podaniach zo strany otca a jeho právnych zástupcov v konaní.

27. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a §
66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie

pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že obe odvolania otca nie sú dôvodné, a uznesenie súdu prvej inštancie ako
vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

28. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodnoprávne záväzky.

29. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v

Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len "Dohovor"), cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu

sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

30. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý

pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho

poriadku tohto štátu.

31. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3
a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťanachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka,
nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

32. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty
jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo
s novým prostredím.

33. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo

premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat
dieťaťa.

34. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny
orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba,
ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

35. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa
nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

36. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy

informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu
obvyklého pobytu dieťaťa.

37. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu
podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na

právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu
na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého
účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

38. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za

rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

39. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia
tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská
republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

40. Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to
nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.

41. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3, čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Dohovoru správne zameral

svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletej, na existenciu opatrovníckeho práva,
na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie
alebo zadržanie maloletej neoprávnené, a v prípade, ak súd prvej inštancie ustáli, že návrat maloletej
je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. V tejto súvislosti
odvolací súd udáva, že na všetky potrebné otázky rozhodné pre posúdenie návratu maloletej súd prvej

inštancie podrobne zodpovedal, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací
súd. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu
maloletej X. je E., kde maloletá žila bezprostredne viac ako dva roky pred jej premiestnením na územie
I. republiky. Je nepochybné, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné vyhodnocovať s ohľadom
ku všetkým skutkovým okolnostiam zistených v danej veci. V danom prípade matka spolu s maloletou X.

bezprostredne dva roky predtým, ako maloletú doviedla na I. za účelom realizácie mediačnej dohody s
otcom, žila spolu s matkou v meste I. A. Z. v E., v rodinnom dome, v ktorom žili aj ďalší príbuzní zo strany
matky, matka k maloletej riadne vykonávala opatrovnícke právo, starala sa o ňu, dieťa navštevovalo
riadne školu v E.. Vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli jednoznačne preukázané. Tieto skutočnostineboli zo strany otca namietané, ani v konaní vyvrátené, preto bolo potrebné k nim prihliadnuť. Odvolací
súd má za to, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa sa môže v priebehu jeho života meniť, avšak v danom
prípade v zmysle článku 4 Haágskeho dohovoru, podľa ktorého Dohovor sa použije na dieťa, ktoré

malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva
alebo práva styku, je potrebné zisťovať obvyklý pobyt dieťaťa, ktorý tu bol bezprostredne pred jeho
premiestnením a tým je bezpochyby E.. Na základe uvedeného odvolací súd k námietkam otca ohľadom
obvyklého pobytu neprihliadol.

42. Pokiaľ ide o neplatnosť rodičovskej dohody ktorú namietal otec aj v konaní aj v rámci odvolania v
tejto súvislosti musí odvolací súd iba uviesť, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými
argumentmi otca uvedenými v odvolaní (tieto boli riadne odôvodnené), a preto by odvolací súd iba
nadbytočne zopakoval zdôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. K tomuto
argumentu odvolací súd iba krátko dodáva, že otec sám bol navrhovateľom mediačnej dohody, túto
mediačnú dohodu rešpektoval a výkon svojich rodičovských práv a povinností vykonával v súlade s ňou.

Na základe tejto mediačnej dohody bola maloletá X. zverená do osobnej starostlivosti matky, čím otec
akceptoval aj pobyt maloletej v E., o čom jednoznačne svedčí aj fakt, že návratu maloletej na územie
I. republiky sa nedomáhal. Jeho argumenty uvedené v odvolaní ohľadom jeho možnej neúspešnosti
považoval odvolací súd za účelové.

43. Otec taktiež v rámci odvolania namietal výsluch maloletej, ktorý mal byť podľa otca uskutočnený
v neadekvátnom prostredí. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že výsluch maloletej
bol uskutočnený v miestnosti, v ktorej sa aj pri iných konaniach realizuje výsluch iných maloletých
detí, pričom neadekvátnosť prostredia nenamietal ani zástupca maloletej X. (t.j. kolízny opatrovník),
ani prizvaná psychologička, práve naopak, v rámci záveru z výsluchu zo strany psychologičky bola

skonštatovaná adekvátnosť prostredia, ako aj vedenia výsluchu maloletej. Otec v rámci odvolania
ďalej namietal počet ľudí v miestnosti pri výsluchu maloletej a jej prípadné upovedomenie, respektíve
poučenie ohľadom skutočností, aký bude mať dopad jej výpoveď na ňu samotnú s poukazom na
ustanovenie § 160 CSP a čl. 4 CMP, podľa ktorého súd aplikuje a interpretuje právo rovnako vo
vzťahu ku všetkým účastníkom konania. Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho

najlepšom záujme, ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa
priebehu konania a veci samej. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že pri výsluchu maloletej bol
prítomný iba nevyhnutne potrebný počet ľudí a to konkrétne: zástupca maloletej v konaní, t.j. kolízny
opatrovník, zapisovateľka zachytávajúca priebeh výsluchu, sudkyňa realizujúca výsluch a konanie vo
veci a súčasne prizvaná psychologička, potrebná pre posúdenie mentálnej zrelosti maloletej. Inak

povedané tieto odvolacie námietky otca ohľadom neprimeraného počtu ľudí prítomných pri výsluchu
maloletej nemajú žiadne opodstatnenie, nakoľko výsluch maloletej prebehol v adekvátnom prostredí, v
miestnosti na to uspôsobenej, za prítomnosti osôb na to oprávnených. Pokiaľ ide o poučenie maloletej v
tejto súvislosti odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie udáva, že poučovať maloletú ohľadom jej
výsluchu nebolo v danej veci potrebné, ani vhodné, nakoľko výsluch maloletej bolo potrebné realizovať

s ohľadom na jej vek, ale aj s ohľadom na to, aby takýto výsluch u maloletej nezanechal
negatívnu spomienku, a samozrejme taktiež s dôrazom na to, aby súd od maloletej zistil skutočnosti
potrebné pre konanie vo veci avšak prostredníctvom takzvanej „detskej reči“ a taktiež aby súd (prípadne
v súčinnosti so psychológom) pri výsluchu mohol posúdiť mentálnu, respektíve psychickú zrelosť a
vyspelosť maloletej. Poučovať maloletú v danej situácii o samotnom konaní by bolo pre maloletú

zbytočne stresujúce a nevhodné. Bez právneho významu je v tomto smere aj odvolacia námietka
otca, ohľadom nerešpektovania názoru maloletej X., že chce zostať na území I. republiky, a aj napriek
uvedenému súd prvej inštancie k tomuto vyjadreniu maloletej neprihliadol. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na výsluch maloletej, z ktorého vyplynulo, že u X. pretrvávali pozitívne spomienky
a pozitívne zážitky ako v starostlivosti matky, tak aj v starostlivosti otca. Maloletá sa pri otázkach,

týkajúcich sa striktne jej predstavy budúcnosti, ako aj spôsobu starostlivosti, nevedela jednoznačne
vyjadriť. Jej odpovede boli poväčšine neutrálne, doprevádzané vyjadrením ". R.. Odpovede maloletej
neboli bipolárne voči svojim rodičom. V spomenutých odpovediach maloletá nevedela adekvátne zvážiť
a posúdiť obsah svojich vyjadrení ani dôsledkov, ku ktorým by mohli viesť. Odpovede odzrkadľovali
ešte jej osobnostnú nezrelosť, ale aj nevyhranenosť voči rodičom. U maloletej X. je možné aktuálne

badať emocionálnu spriaznenosť s otcom, čo do podstatnej miery môže byť determinované doterajším
užším kontaktom. Maloletá X. sa vyjadrila, že by bola najspokojnejšia, ak by sa o ňu starali a bola
v kontakte so všetkými členmi rodiny ako sú otec, mama, starí rodičia z oboch strán, ako aj ďalší
rodinní príslušníci. Maloletá X. má aktuálne zabezpečenú starostlivosť a kontakt s obomi rodičmi, pretonevie adekvátne zvážiť výhody, tak aj nevýhody, bývania v štáte Slovenská republika, ako aj v štáte
E.. Neuvádza ani závažné a ohrozujúce dôvody, prečo by nechcela odísť naspäť do E.. V prospech
bývania v I. republike vníma to, že je tu zima a sneh a začiatok vyučovania v škole na I. je o 8.00

hod., kým v E. o 7.00 hod. Za menej náročnú považuje výučbu napr. matematiky v E.. V E. dostávala
štandardnú starostlivosť v dostupnom školstve, s možnosťou výberu záujmovej činnosti. E. nevnímala
ako nebezpečnú krajinu, obávala sa len zemetrasenia. Psychologička záverom vyhodnotila, že dieťa
nemá vytvorený hraničný ani jednotný názor, ani osobnostnú zrelosť na to, aby vedelo adekvátne zvážiť
a vyjadriť svoje rozhodnutia, preto odporučila rozhodnutie v danej veci ponechať na zváženie súdu. Inak

povedané z výsluchu maloletej nevyplynulo, že by sa nechcela vrátiť do E., ale vyplynulo z jej výsluchu
to, že sa jej na I. jej nechýba nikto a nič, keďže je tu aj mamina aj tatino. Maloletá neuviedla žiadne
dôvody prečo by nechcela odísť do E.. Na základe vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej
inštanciesprávnevyhodnotilvýsluchmaloletejvtomsmere,žemaloletázatiaľnemávytvorenýkonkrétny
hraničný názor, ani osobnú zrelosť na to, aby vedela adekvátne zvážiť a vyjadriť svoje rozhodnutie, čo
je v deviatich rokoch dieťaťa prirodzené. Na tomto mieste je treba poukázať aj na to, že maloletá X.

má pozitívne spomienky aj na život E.A., nakoľko o týchto rozprávala v rámci svojho výsluchu, pričom
nevyslovila svoje jednoznačné želanie nevrátiť sa do E.. V tomto prípade má odvolací súd za to, že je
potrebné stotožniť sa s vyjadrením matky ohľadom prezentovania názoru maloletej v zmysle, ktorého
nestačí, aby maloletá uviedla, že sa jej na I. páči (respektíve, že na I. jej nikto a nič nechýba lebo je
tu mamina a tatino), ale na to, aby súd mohol aplikovať čl. 13 Dohovoru, podľa ktorého Justičný alebo

správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a
ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory, je potrebné, aby samotná
maloletá deklarovala vôľu nevrátiť sa do E. a túto svoju vôľu aj odôvodnila, čo sa však v danom konaní
nestalo, ohliadnuc od skutočnosti, že maloletá X. ani podľa názoru odvolacieho súdu nedosiahla vek a
stupeň vyspelosti v ktorom je potrebné zohľadniť jej názor. Na základe uvedeného potom tieto námietky

otca ohľadom neprihliadnutia k výsluchu maloletej považoval odvolací súd za neopodstatnené.

44. Vo vzťahu k námietke otca o nevykonaní všetkých ním navrhovaných dôkazov (znalecký posudok,
respektíve zabezpečenie príslušného orgánu E. republiky vzťahujúce sa k informáciám o sociálnom
prostredí maloletej), odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 75/96, podľa

ktorého z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecné súdy
ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Odvolací súd je toho názoru,
že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení
rozhodnutia sa vyporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými oboma rodičmi v konaní. V
súvislosti s námietkou otca, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.
g/ C.s.p.), odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom
mimosporovom konaní predmetný odvolací dôvod nie je možné použiť. Na záver odvolací súd udáva,
že v danom prípade je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť čo v najkratšom čase (bezodkladne)
na základe skutočností zistených súdom prvej inštancie, a nie vykonávať siahodlhé dokazovanie vo

veci, pričom zbytočne dôjde k predĺženiu času, čo je v danom prípade (v prípade návratového konania)
neprípustné. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a
právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

45. Na záver odvolací súd udáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý
argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr.

m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I.
ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo
8/2008).

46. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).