Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/390/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815220112
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815220112.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: H. - M. H. Z., s.r.o., so sídlom
W. trh č. X/A, Z., IČO: 35 886 013, zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy č.
49, Bratislava, IČO 36 856 584, proti žalovanej: E. N. nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. pod O., I. M. XX/
XX, o zaplatenie 1.060,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Prievidza zo dňa 13. júna 2016, č. k. 12C/403/2015-117, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti

žalovanej zaplatenia sumy 1.060,47 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 11,65% ročne zo
sumy 937,70 eur od 28.03.2014 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25%
ročne zo sumy 937,70 eur od 28.03.2014 do zaplatenia, titulom nedoplatku žalovanej z úveru
poskytnutého právnym predchodcom žalobcu, z dôvodu premlčania uplatneného nároku. V rozhodnutí
konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná dňa 29.12.1999 uzatvorila s právnym
predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a.s. so sídlom v Bratislave zmluvu o sporožírovom

účte č. 1031620389/0900, predmetom ktorej bolo zriadenie bežného účtu pre žalovanú na menu
SKK. Žalovaná s právnym predchodcom žalobcu v ten istý deň uzavrela aj zmluvu o vydaní a
používaní bankovej platobnej karty, prostredníctvom ktorej žalovaná mohla realizovať transakcie s
peňažnými prostriedkami na vyššie uvedenom účte. Zmluva o vydaní a používaní bankovej karty zo
dňa 29.12.1999 bola modifikovaná zmluvou o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 05.02.2008.
Žalovaná ďalej uzavrela dňa 03.01.2015 s právnym predchodcom žalobcu aj zmluvu o kontokorentnom

úvere č. 0370728058/1/1 v znení dodatku č. 1 zo dňa 18.05.2005, ktorej predmetom bolo poskytnutie
kontokorentného úveru právnym predchodcom žalobcu žalovanej vo výške 19.000,- Sk (630,68 eur)
s dátumom poskytnutia 03.01.2015, konečnou splatnosťou úveru 02.01.2016, výškou úverového
rámca 630,68 eur a výškou úrokovej sadzby povoleného prečerpania 11,65% ročne s tým, že
konečná splatnosť úveru a tým aj úverovej zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník
neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá

záujem o predĺženie doby trvania zmluvy. Žalovaná následne dňa 11.09.2007 uzavrela s právnym
predchodcom žalobcu zmluvu o poskytnutí balíka služieb, ktorej predmetom bolo zriadenie bežného
účtu č. 037072858/0900/SK, vydanie platobnej karty a poskytnutie povoleného prečerpania po splnení
podmienok uvedených v obchodných podmienkach banky pre poskytovanie úverov a povolených
prečerpaní privátnym klientom a mikropodnikateľom. Z výpisu z úverového účtu a z prehľadu transakcií
na účte mal súd za preukázané, že žalovaná čerpala úver od SLSP, avšak podmienky pre splácanie

úveru riadne nedodržiavala a dostávala so splácaním do omeškania. Listom zo dňa 12.02.2013 SLSP
využila svoje právo odstúpiť od zmluvy, súčasne bola žalovaná vyzvaná uhradiť SLSP dlžnú sumu dosedem dní. SLSP v zmysle čl. 10.3 VOP považovala zásielku za doručenú v tuzemsku tretí deň po
jej odoslaní. SLSP tak podľa žalobcu vznikla pohľadávka voči žalovanej na sumu spolu 1.060,47 eur,
pričom táto suma pozostáva z istiny úveru po splatnosti vo výške 937,70 eur, vyčísleného riadneho

úroku vo výške 0,26 eur, debetného úroku z nepovoleného prečerpania 70,51 eur a zákonného úroku
z omeškania vo výške 52 eur.

2. Súd ďalej uviedol, že žalobca tvrdil, avšak nepredložil súdu o tom dôkaz, že SLSP a žalobca
uzavreli dňa 27.03.2014 v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu o postúpení

pohľadávok č. 0346/2014-CE, na základe ktorého mala prejsť účinnosťou od 27.03.2014 na žalobcu
pohľadávka zo zmluvy, jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Žalobca oznámil postúpenie
pohľadávky žalovanej oznámením zo dňa 01.04.2014, ktorým zároveň vyzval žalovanú na okamžitú
úhradu pohľadávky vo výške 1.007,43 eur. Nepredloženie zmluvy o postúpení pohľadávok zdôvodnil
žalobca judikátom Najvyššieho súdu SR R119/2003, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu
dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie

postúpenej pohľadávky, pričom súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.

3. Súd citoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že v danej veci,

ktorá je spotrebiteľskou vecou, súd z úradnej povinnosti musel zisťovať, či uplatnený nárok žalobcu
nie je premlčaný. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že z predloženej písomnosti
- listu adresovanému SLSP žalovanej dňa 12.02.2013 bolo preukázané, že SLSP v súlade s VOP
odstúpila od zmluvy, a to s účinnosťou ku dňu doručenia tohto oznámenia žalovanej. Odstúpenie od
zmluvy podľa právnej zástupkyne žalobcu nadobudlo účinnosť v zmysle VOP dňa 18.02.2013. Po

odstúpení od úverovej zmluvy mal potom žalobca právo žiadať od žalovanej to, o čo sa táto na jeho
úkor bezdôvodne obohatila podľa § 451 nasl. Občianskeho zákonníka. Od tejto doby začala žalobcovi
plynúť dvojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka na uplatnenie svojho
práva na súde. Žalobca však žalobu podal na súd až 31.12.2015, teda celkom zjavne po uplynutí
dvojročnej premlčacej doby, a preto bolo potrebné žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú

zamietnuť. Na záver dodal, že aktívna legitimácia žalobcu v konaní spochybnená nebola. Žalovaná
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nenamietala, pričom SLSP postúpila svoju pohľadávku na žalobcu
nie z titulu úverového zmluvného vzťahu so žalovanou, keďže pred postúpením pohľadávky SLSP od
úverovej zmluvy odstúpila listom zo dňa 12.02.2013. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p..

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel. V
odvolaní poukázal na skutočnosť, že v čase, keď právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy
v r. 2013 sa na predmetný vzťah vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka, konkrétne ust.

§ 506 Obchodného zákonníka upravujúce možnosť odstúpenia od zmluvy v spojení s § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka, upravujúcim premlčanie, podľa ktorého sa na daný vzťah vzťahovala
štvorročná premlčacia doba. Okrem toho odstúpenie od zmluvy posudzované podľa Obchodného
zákonníka má iné účinky ako odstúpenie od zmluvy posudzované podľa Občianskeho zákonníka.
Použitím ustanovení o bezdôvodnom obohatení, konkrétne § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd

prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď predmetná pohľadávka nespĺňa ani len náležitosti
bezdôvodného obohatenia vymenované v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Napokon poukázal
na dokument o odstúpení od zmluvy zo dňa 12.02.2013, z ktorého vyplýva, že SLSP odstúpila od
zmluvy a zároveň vyhlásila mimoriadnu splatnosť už vyčerpaného povoleného prečerpania, pričom
vo všeobecných obchodných podmienkach, v čl. 7.6.1., ktoré sú súčasťou zmluvy o kontokorentnom

úvere, sa zmluvné strany dohodli, že odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká záväzok klienta splatiť
pohľadávku banky vrátane jej príslušenstva. Na základe uvedeného mal za to, že na daný právny vzťah
nie je možné aplikovať ustanovenia o bezdôvodnom obohatení s aplikáciou dvojročnej premlčacej doby.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a zistil, že rozsudok súdu prvej
inštanciejepotrebnéakovovýrokuvecnesprávny,podľa§387ods.1CSPpotvrdiť.Vovecirozhodolbeznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSP,podľaktoréhoniejepotrebnénariaďovaťpojednávanie
odvolacieho súdu.

7. Keďže odvolací súd mal za to, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité, a to konkrétne ustanovenie § 92 ods. 8
zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, poučil strany sporu o tom, že vec bude posudzovať podľa cit.
zákonného ustanovenia a zároveň vyzval sporové strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili v súdom stanovenej lehote. Žiadna zo sporových strán sa k možnému použitiu tohto zákonného

ustanovenia v súdom stanovenej lehote nevyjadrila.

8. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom,
že vzťah, vzniknutý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je spotrebiteľským vzťahom a
uzavretá zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, preto súd prvej inštancie správne aplikoval na
daný vzťah § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o

nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

9. Na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie bol však odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie
sa predovšetkým mal zaoberať vecnou aktívnou legitimáciou žalobcu v konaní a skúmať, či došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky zo subjektu, ktorý uzavrel so žalovanou predmetnú úverovú zmluvu
na žalobcu, keď sám súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyslovil pochybnosti o tom, či došlo k
platnému postúpeniu tejto pohľadávky, keďže žalobca o tomto nepredložil súdu žiaden dôkaz.

10. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na žalovaného, je totiž imanentnou súčasťou súdneho
konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Aktívnou vecnou legitimáciou sa
rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu

vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preto nepostačuje, aby žalobca v
súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu tvrdí, ale je povinný ju súdu aj preukázať.

11. V danej veci žalobca súdu len tvrdil, ale nepredložil súdu relevantný dôkaz o tom, že SLSP a žalobca
uzavreli dňa 27.03.2014 tvrdenú zmluvu o postúpení pohľadávok. Tvrdenie žalobcu, že na preukázanie

jeho aktívnej vecnej legitimácie postačuje len oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi
nepostačuje; žalobca v konaní musí preukázať platné postúpenie pohľadávky. Tvrdenie, žalobcu, že ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi
zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na druhej strane, nie vo vzťahu k súdu.

Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/2010/01 (R119/2003),
na ktoré rozhodnutie poukazoval pri svojej argumentácii v odvolaní žalobca, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho,
aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného

rozhodnutia vyplýva napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/40/2008 zo dňa 14.05.2008,
ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore
o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd
povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka

nemožnovyvodiť,žedlžníkbynemoholnamietaťasúdskúmaťplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky,
ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný
súd SR v uznesení sp. zn. IV.ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

12. Podľa § 92 ods. 8 Zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 87ad)

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

13. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že aktívnu vecnú legitimáciu

žalobcu v konaní neskúmal, pretože ju jednak nespochybnila žalovaná, jednak z dôvodu, že SLSP
postúpila svoju pohľadávku na žalobcu nie z titulu úverového zmluvného vzťahu so žalovanou, pretože
pred postúpením pohľadávky SLSP od úverovej zmluvy už odstúpila listom zo dňa 12.02.2013.

14. S týmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil.

15. Tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
bol súd prvej inštancie aj bez návrhu povinný prihliadnuť na nemožnosť uplatneného práva, t. j.
skúmať aj bez námietky žalovanej aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. Odvolací súd nepovažoval za
správny ani druhý argument súdu prvej inštancie, pretože v danej veci nepochybne malo ísť v zmysle

zmluvných dojednaní o postúpenie peňažného záväzku žalovanej voči banke, aj keď zmluva mala
zaniknúť tvrdeným odstúpením od zmluvy. Súd prvej inštancie bol preto povinný skúmať, či boli splnené
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v zmysle ktorého môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj
bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou len vtedy, ak predtým banka písomne vyzve
klienta na úhradu omeškania splátok pohľadávky a klient je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní

v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, pričom tieto predpoklady
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

16. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca nepredložil súdu
písomnú výzvu banky na splnenie dlhu, adresovanú žalovanej pred postúpením pohľadávky na žalobcu

a ani doklad o doručení, resp. odoslaní takejto výzvy žalovanej. Za tohto stavu je potrebné konštatovať,
že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovanej na tretiu osobu, ktorá nie je
bankou (žalobca), by podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách neboli splnené.

17. Preto ani v prípade, ak by žalobca predložil súdu zmluvu o postúpení pohľadávok uzavretú so SLSP

(ktorú však súdu nepredložil), neboli by podľa názoru odvolacieho súdu ani splnené podmienky pre
postúpenie pohľadávky bez súhlasu žalovanej na inú osobu, ktorá bankou nie je.

18. Na základe uvedeného je potom potrebné konštatovať, že žalobca nemal vecnú aktívnu legitimáciu
na uplatnenie danej pohľadávky pred súdom.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu žalobcu zamietol,
aj keď z iných dôvodov, ako vo výroku vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu týchto trov neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).