Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/108/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313212848
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313212848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr.

Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35
724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava proti žalovanej: R. G., L.. XX.XX.XXXX, XXX XX B., o 894,19 eur s prísl.,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky z 30. septembra 2016, č. k. 4C/143/2014-
88, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej
domáhal zaplatenia 894,19 eur s prísl. z titulu nesplateného úveru. Žalovanej nepriznal náhradu trov
konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 18.10.2013 uzavretej medzi Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130 ako postupcom
a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803 ako postupníkom, pôvodný veriteľ ako

postupca postúpil pohľadávku voči žalovanej na žalobcu. Zo Zmluvy o poskytnutí pôžičky č. XXXXXXX,
X. K. XX.XX.XXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou (ďalej len „zmluva“)
súd zistil, že žalovaná požiadala žalobcu o poskytnutie pôžičky označenej ako tzv. rýchla pôžička vo
výške 1.700,- eur s dobou splácania 36 mesiacov. Právny predchodca žalobcu schválil poskytnutie
pôžičky žalovanej v sume 700,- eur, celkové náklady spotrebiteľa mali dosiahnuť 380,- eur, spolu celková
schválená výška pôžičky mala predstavovať 1.080,- eur splatných v 36 mesačných splátkach vo výške
31,07 eur, mesačnou splátkou poistenia 2,07 eur, ročná úroková sadzba predstavovala 35,46 %, RPMN

35,46 %, priemerná RPMN 51,49 %. V zmluve nebola dojednaná splatnosť prvej ani poslednej splátky.
Zmluvné strany dojednali, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky,
nie sú signované zmluvnými stranami, z čl. 6 bod 6.2 vyplýva, že pokiaľ nie je v splátkovom kalendári
a/alebo v Podmienkach a/alebo VOP stanovené inak, splátky sú splatné do 20. Dňa v príslušnom
kalendárnom mesiaci. Podľa bodu 6.4 je prvá splátka splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy,
a/alebo doručení služby pokiaľ nie je ustanovené inak. Zmluva obsahuje čl. X. pod názvom Klient,
kde sú uvedené prehlásenia klienta na predtlači, kde veľkosť predtlačeného písma je menej 1 mm

vykazuje nízku mieru čitateľnosti a zrozumiteľnosti textu. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že
žalovaná neuhradila žiadnu splátku. Zároveň z tohto prehľadu vyplýva, že mesačné splátky právny
predchodca žalobcu predpísal len za mesiace júl, august, september, október 2010, v mesiaci november
2010 k 20.11.2010 predpísal splátku vo výške 670,44 eur. Z písomnosti právneho predchodcu žalobcuPredžalobnáupomienkadatovanej20.10.2010súdzistil,žeprávnypredchodcažalobcuvyzvalžalovanú
na úhradu všetkých splátok jednorazovo do 3 dní odo dňa doručenia písomnosti, táto nebola doručená
žalovanej, zásielka bola vrátená právnemu predchodcovi žalobcu 27.10.2010. Z tohto skutkového stavu

súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 43a ods. 1, §
43c ods. 1, § 44 ods. 2, § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie

v prvom rade skúmal, na základe akého právneho vzťahu žalobca uplatňuje pohľadávku voči žalovanej
(zmluvného alebo mimozmluvného) a skúmal, či tento nárok uplatnil voči žalovanej včas s poukazom na
citované ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.. Súd prvej inštancie teda skúmal, či medzi stranami
došlo k uzavretiu tvrdenej zmluvy o pôžičke, pričom vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka o
právnych úkonoch a o návrhu na uzavretie zmluvy (§ 43a Občianskeho zákonníka a nasl.) a o prijatí
návrhu (§ 43c Občianskeho zákonníka a nasl.). Uviedol, že pôžička je reálnym kontraktom, tzn. že

pre jej vznik je potrebné odovzdanie pôžičky. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovanej
bola reálne odovzdaná pôžička pri uzatvorení zmluvy, ale až po schválení „pôžičky“ aj podmienok
vymienených žalovanou, preto súd posúdil zamýšľanú zmluvu ako zmluvu o úvere, keď sa právny
predchodca žalobcu ako veriteľ zaviazal, že na požiadanie žalovanej ako dlžníka poskytne v jej prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy. Predloženou zmluvou o poskytnutí pôžičky, ktorá je spísaná ako

predtlačený formulár, mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná predložila žalobcovi žiadosť o
poskytnutiepôžičky(ďalejajlenako„žiadosť“)datovanúdňa21.05.2010vzneníakotovyplývazboduV.
žiadosti, pričom požadovala poskytnúť pôžičku v sume 1.700,- eur splatných v 36 mesačných splátkach.
Z rovnakého listinného dôkazu v čl. VII. vyplynulo, že žalobca po tom, čo mu bola doručená žiadosť dňa
15.06.2010 sa zaviazal poskytnúť žalovanej pôžičku v sume 700,- eur, zmluvná odmena v sume 380,-

eur, so splatnosťou v 36 splátkach po 32,07 eur, RPMN mala byť 35,46 %, ročná úroková sadzba 35,46
%, priemerná RPMN 51,49 %. Z vykonaného dokazovania mal teda súd prvej inštancie preukázané,
že v bode V. (Údaje o požadovanej pôžičke) je obsiahnutý návrh žalovanej na uzavretie zmluvy zo
dňa 21.05.2010, z ktorého vyplývala vôľa žalovanej uzavrieť zmluvu za podmienok uvedených v tomto
návrhu, tento návrh bol určený žalobcovi. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca po

prijatí tlačiva - žiadosti o poskytnutie pôžičky upravil podmienky navrhovanej zmluvy v bode VII., čo
nazval „Schválená výška pôžičky“ tak, že prijal návrh na uzavretie zmluvy, čo vyplýva aj zo samotného
tlačiva (v poznámke je k čl. VII. je uvedené „nevyplňuje sa“), z obsahu ustanovenia o schválení úveru
dlžníkovi vyplynulo, že ide o nový návrh, keď podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prijatie návrhu,
ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za

nový návrh. Právny predchodca žalobcu do návrhu zmluvy dopísal údaje uvedené v bode VII. návrhu,
pričom nepreukázal, že toto oznámenie („akceptáciu návrhu“) žalovanej v takejto zmenenej podobe
aj doručil. Keby tomu tak aj bolo, nakoľko jeho podmienky v bode VII. návrhu, sú odlišné ako o ne
žiadala žalovaná v bode V., nebolo by možné uvedené považovať za akceptáciu návrhu žalovanej, ale
o nový návrh predložený žalovanej, nakoľko oproti návrhu žalovanej žalobca požadoval odlišnú výšku

pôžičky. Takéto zmeny návrhu voči žalovanej súd prvej inštancie považoval za nový návrh na uzavretie
zmluvy, pričom v súdnom konaní žalobca nepreukázal, či žalovanej tento návrh doručil a či ho žalovaná
aj výslovne akceptovala, teda prijala tak, ako to predpokladá ustanovenie § 43c ods. 1 Občianskeho
zákonníka a nasledujúcich. Nakoľko žalobca nepreukázal akceptáciu nového návrhu žalovanou, dospel
súd k záveru, že nedošlo k písomnému uzavretiu zmluvy medzi stranami, a keďže ide o spotrebiteľskú

zmluvu spravujúcu sa režimom Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka cez odkaz
podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka) a zároveň režimom zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, nebola na uzavretie zmluvy splnená ani zákonná podmienka písomnej formy zmluvy medzi
stranami, keď podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu a každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie pod sankciou

neplatnosti. Aj z tohto dôvodu súd uzavrel, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou.
4. Z vykonaného dokazovania navyše ani nevyplynulo, že Všeobecné obchodné podmienky uvedené na
osobitnom liste, ktorý žalobca založil do spisu ako prílohu zmluvy boli doručené žalovanej, táto sa s nimi
oboznámila, keď zároveň v rámci právnych vzťahov so spotrebiteľmi (status ktorého má aj žalovaná,

ktorá mienila uzavrieť zmluvu ako fyzická osoba - nepodnikateľ) nie je možná aplikovať § 273 ods. 1
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné
obchodné podmienky (ďalej len „VOP“), vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo
odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe, alebo k návrhupriložené, nakoľko právny úprava obchodno-záväzkového vzťahu nie je pre spotrebiteľa v prípade
úpravy záväznosti obchodných podmienok priaznivejšia.
5. I keď tvrdená zmluva o pôžičke (resp. podľa právneho názoru súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom

úvere) je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka), ide súčasne o spotrebiteľskú zmluvu, žalovaná pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď návrh na uzavretie zmluvy vyplnila ako fyzická
osoba - nepodnikateľ. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je skutočnosť že sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k

uzatvoreniu samotnej zmluvy. Je to najmä s poukazom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa,
lepšiu znalosť práva, jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a v neposlednom rade s poukazom
na možnosť stanovovať zmluvné podmienky, ktoré sú dané jednostranne cestou formulárových zmlúv
koncipovaných dodávateľom, v danej veci žalobcom. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať sa s touto
faktickou nerovnosťou formou obmedzenia autonómie vôle a v tomto smere súd poukazuje aj na tú
skutočnosť, že v prípade strán je to práve formulárová zmluva, ktorá by mala byť pre priemerného

spotrebiteľa dostatočne čitateľná, prehľadná a logicky usporiadaná tak, aby jej porozumel.
6. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti zmluvy medzi stranami, viaže v takom
prípade povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie, teda žalovanej by vznikla povinnosť vrátiť sumu 700,- eur
ako plnenie prijaté bez právneho dôvodu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Nárok z bezdôvodného

obohatenia sa premlčuje v subjektívnej lehote dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Najneskôr sa teda právo žalobcu premlčalo po uplynutí trojročnej
objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula 15.06.2013 (vychádzajúc zo zmluvy 15.06.2010 poskytol

právny predchodca žalobcu zmenenú výšku pôžičky), žalobca potom mohlo právo uplatniť na súde
prvý raz 16.06.2010. Keďže návrh bol podaný na súd dňa 18.07.2013, súd prvej inštancie aplikujúc
ustanovenie§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľadospelkzáveru,žedňomnasledujúcim
po konečnej splatnosti úveru začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie pohľadávky na súde, na ktorú
skutočnosť súd musel ex offo prihliadnuť a skúmanie plynutia subjektívnej premlčacej doby v takom

prípade považoval za nadbytočné.
Súd bol povinný vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý
bráni priznať celé plnenie požadované návrhom. Súd v súvislosti s aplikáciou citovaného ustanovenia
prihliadol na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa (v súčasnosti
účinné ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka uvedené vystihuje znením, podľa
ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva). Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú

prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom (k uvedenému pozri uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 12/2014, zo dňa
21.04.2015). Súd preto žalobu v plnom rozsahu ( t.j. aj vo zvyšku, ktorý ostal predmetom konania)
zamietol.
7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p..

8. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá
do výšky 700,- eur s prísl.. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobcovi prizná uplatnený nárok v sume 700,- eur s príslušenstvom, resp. rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol,
že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že

predmetná úverová zmluva je neplatným právnym úkonom. Je zrejmé, že v danom prípade došlo k
uzavretiu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky v sume
700,- eur, ktoré sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach. V tomto smere
poukázal na ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z., pričom uviedol, že pre platnosť zmluvy o pôžičke nie je nevyhnutná písomná forma

zmluvy a rovnako zmluva o spotrebiteľskom úvere, pri nedodržaní jej písomnej formy, nespôsobuje
jej neplatnosť, ale iba bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Je zrejmé, že žalovanej boli poskytnuté
finančné prostriedky v sume 700,- eur, a to na základe zmluvy o pôžičke a nie titulom bezdôvodnéhoobohatenia. Nakoľko k ukončeniu zmluvy došlo podaním zo dňa 20.10.2012 ku dňu 31.10.2012 a žaloba
bola podaná dňa 18.07.2013, uplatnený nárok nie je premlčaný.
9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
11. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. musí mať zmluva o spotrebiteľskom úvere písomnú
formu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná ako spotrebiteľ požiadala právneho
predchodcu žalobcu o úver vo výške 1.700,- eur, ktorý žiadala splácať po dobu 36 mesiacov. Túto

žiadosť o poskytnutie úveru v uvedenej výške podpísala dňa 21.05.2010 (čl. V. zmluvy o poskytnutí
pôžičky). Žalobca tento návrh žalovanej neakceptoval a schválili jej úver len vo výške 700,- eur. Uvedené
potvrdil svojím podpisom na zmluve dňa 15.06.2010. Hoci predložená zmluva o poskytnutí pôžičky
navonok vzbudzuje dojem, že išlo o návrh a akceptáciu jednej a tej istej zmluvy podpísanej oboma
účastníkmi, z jej článku VII vyplýva, že tento článok s názvom „schválená výška pôžičky“ nebol v čase
podpísania tejtozmluvyžalovanoueštevyplnený.Uvedenénepochybnevyplývazozátvorkyzaslovným

spojením „schválená výška pôžičky“ - (nevypĺňa sa). Je tak zrejmé, že žalovaná vyplnila formulár zmluvy
o poskytnutí pôžičky výlučne s návrhom na jej poskytnutie v sume 1.700,- eur s dobou splácania
36 mesiacov (viď čl. V.), tento podpísala dňa 21.05.2010 a takto ho predložila žalobcovi. Následne
žalobca do tohto formulára dopísal údaje v článku VII. - schválená výška pôžičky tak, že túto určil len
sumou 700,- eur a takto ho podpísal dňa 15.06.2010. Správne potom uzavrel súd prvej inštancie, že

neakceptovanienávrhužalovanejnaposkytnutieúveruvovýške1.700,-euržalobcom,boloodmietnutím
tohto návrhu žalobcom. Následne návrh žalobcu na poskytnutie úveru len vo výške 700,- eur bolo
preto potrebné považovať za nový návrh na uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. Tento nový návrh však
žalobca už žalovanej nedoručil (opak v konaní nebol preukázaný), resp. nebola v konaní preukázaná
jeho akceptácia zo strany žalovanej. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou

(§ 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na to, aby tento nový návrh bol žalovanou prijatý, musel by byť
žalovanou podpísaný po dátume 15.06.2010, čo však preukázané nebolo. Rovnako nebola v konaní
preukázaná skutočnosť, že právny predchodca žalobcu žalovanej skutočne poskytol sumu 700,- eur
(prevzatie takejto sumy, či už hotovostne alebo bankovým prevodom nebolo preukázané). Je tak zrejmé,
že v konaní nebolo preukázané, že by medzi stranami sporu došlo k uzavretiu úverovej spotrebiteľskej

zmluvy na sumu 700,- eur (nebol preukázaný zhodný prejav vôle oboch strán sporu takúto zmluvu - na
sumu úveru 700,- eur - uzavrieť). Preto prípadná žalobcom poskytnutá suma úveru vo výške 700,- eur
by predstavovala iba bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, t.j. išlo by o plnenie bez právneho
dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
12. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že žalovaný nárok je premlčaný.

Premlčanie v spotrebiteľských veciach treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
lebo je to pre spotrebiteľa - žalovanú vzhľadom na dĺžku premlčacej doby výhodnejšie (viď § 52 ods.
2 Obč. zák.). Použitie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych vzťahoch
majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa
poskytujúceho stavebné úvery (I. ÚS 402/2013). V danom prípade objektívna trojročná premlčacia

doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť dňa 16.06.2010 (t.j. deň nasledujúci
po prípadnom poskytnutí úveru) a uplynula dňom 16.06.2013. Žalobca podal žalobu na súd dňa
18.07.2013, teda po uplynutí 3 ročnej objektívnej premlčacej doby.
13. K otázke prihliadania na premlčanie ex offo súdom prvej inštancie (§5b zák. č. 205/2007 Z.z.),
odvolací súd uvádza, že ust. § 5b zák. č. 205/2007 Z.z. bolo do tohto zákona zavedené s účinnosťou

od 01.05.2014 zákonom č. 102/2014 Z.z.. Podľa tohto ustanovenia orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď
by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ust. §
5b zák. č. 250/2007 Z.z. má procesnú povahu vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie normuje
predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho
základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v
súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o

konkrétny procesný postup súdu v konaní. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie
prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania
súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už ust. § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. bolo účinné, súd prvej inštancie bol povinný aplikovať ho vo všetkých prebiehajúcichkonaniach vrátane súdnych konaní začatých pred jeho účinnosťou, t.j. pred 01.05.2014, akým je aj
konanie v prejednávanej veci. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že zákon č. 250/2007 Z.z. je
lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Pokiaľ je teda otázka prihliadania

na premlčanie uplatneného nároku v § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. upravená odlišne od § 100 ods. 1
Obč. zák., prednosť má špeciálna úprava zákona č. 250/2007 Z.z. a súd prvej inštancie nepochybil, keď
podľa nej postupoval.

14. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a preto ho

odvolací súd v tejto napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
V časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (t.j. nad sumu 700,- eur s prísl.,
iba do ktorej podal žalobca odvolanie) nebolo žalobcom podané odvolanie, a v tejto časti napadnutý
rozsudok nadobudol právoplatnosť.
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p.aichnáhraduúspešnejžalovanejnepriznal,pretožejejvodvolacomkonanížiadnetrovynevznikli.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).