Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. júl 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/360/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713210003
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5713210003.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Doc. MUDr. T. L., PhD., nar.
XX.X.XXXX, bytom L., W. L. XXXX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom,
so sídlom L., W. XX, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami, na základe odvolania oboch sporových strán proti rozsudku Okresného
súdu Martin č. k. 7C/153/2013-410 zo dňa 29. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti žalovanému nahradiť

žalobcovi
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia sp. zn.: ČVS: KRP-46/
OVK-ZA-2009 zo dňa 18.11.2009 spočívajúcu v zaplatených trovách obhajoby v sume 2.389,31 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy za obdobie od 12.1.2013 do zaplatenia
(výrok I. rozsudku okresného súdu) a
nemajetkovú ujmu za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS:
ORP-786/1-OVK-MT-2004 zo dňa 30.12.2005 v sume 5.000 eur (výrok III. rozsudku okresného súdu).

M e n í rozsudok okresného súdu vo výrokoch o náhrade nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie
- uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn.: ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 zo dňa 18.11.2009 (výroky II. a
IV. rozsudku okresného súdu) tak, že
žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť nemajetkovú ujmu za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o
vznesení obvinenia sp. zn.: ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 zo dňa 18.11.2009 v sume 1.000 eur a vo
zvyšku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s označeným nezákonným rozhodnutím z a
m i e t a .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 68 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: KRP-46/OVK-
ZA-2009 z 18.11.2009 spočívajúcu v zaplatených trovách obhajoby v sume 2.389,31 eur spolu s úrokom
z omeškania z tejto sumy vo výške 8,75% ročne od 12.1.2013 do zaplatenia a tiež náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 2.500 eur (vo zvyšku tento nárok zamietol). Zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS:
ORP-786/1-OVK-MT-2004 z 30.12.2015 v sume 5.000 eur. Podrobne zdôvodnil, na základe akých úvah
a východísk je orgánom konajúcim v mene štátu v súdenej veci Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky (ďalej len generálna prokuratúra), a nie Ministerstvo vnútra SR (ďalej len ministerstvo vnútra).2. Vo vzťahu k vecnej podstate uplatňovaného nároku okresný súd vychádzal zo súdnou praxou
ustáleného názoru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť v zmysle § 6 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z. aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa
nenaplnili predpoklady o spáchaní trestného činu obvineným. Zdôraznil ústavnoprávny základ nároku
jednotlivca na náhradu škody rešpektujúci princíp materiálneho právneho štátu, v zmysle ktorého musí
štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Taktiež dotknutú úvahu okresný súd podrobne rozviedol.

3. Nadväzne posúdil dôvodnosť uplatňovanej výšky náhrady jednotlivých dielčich nárokov žalobcu a v
konkrétnostiach vymedzil, v čom spočíva nemajetková ujma vzniknutá žalobcovi v súvislosti s oboma
trestnými stíhaniami. V prípade „prvého“ namietaného trestného stíhania osobitne poukázal na jeho
dĺžku (4 a pol roka) a negatívny dopad na profesijný i súkromný život žalobcu. Hoci „druhé“ namietané
trestné stíhanie trvalo relatívne krátko (4 a pol mesiaca), bolo v jeho rámci vypočúvané pomerne veľké
množstvo osôb, ktorými boli v prevažnej miere spolupracovníci žalobcu a boli vyžiadané znalecké

posudky od kapacít v odbore, v ktorom je činný žalobca. Vo vzťahu k „druhému“ namietanému trestnému
stíhaniu okresný súd však musel prihliadnuť na to, že uvedené trestné konanie sa prelínalo nielen s
„prvým“ namietaným trestným stíhaním, ale aj s ďalším trestným konaním, v ktorom bol v konečnom
dôsledku žalobca uznaný za vinného. Preto bol okresný súd presvedčený, že trestné stíhanie, ktoré
začalo 18.11.2009, sa len spolupodieľalo na negatívnych následkoch v živote žalobcu, z ktorého titulu

priznal náhradu nemajetkovej ujmy iba v rozsahu polovice uplatneného nároku - 2.500 eur a vo zvyšku
tohto nároku (do 5.000 eur) žalobu zamietol.
4. Naproti tomu nárok na náhradu škody spočívajúci v náhrade trov obhajoby priznal žalobcovi v celom
rozsahu. Dotknutý nárok podrobne preskúmal a uzavrel, že zodpovedá jednotlivým úkonom právnej
služby poskytnutým žalobcovi v pozícii obvineného i súvisiacim ustanoveniam vyhlášky č. 655/2004

Z.z. Pokiaľ aj boli predmetné trovy obhajoby vyplatené z účtu manželky žalobcu, ide o prostriedky
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, čiže o prostriedky (aj) žalobcu. Došlo teda k ubudnutiu
hodnôtvmajetkovejsférežalobcuvpríčinnejsúvislostisozačatýmtrestnýmstíhaním.Otrováchkonania
rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1, 3 O.s.p. tak, že v spore úspešnému žalobcovi priznal ich
náhradu v sume 2.201,84 eur, ktorú výšku trov detailne zdôvodnil.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obe sporové strany.
6. Žalovaný napádal výroky ukladajúce mu povinnosť nahradiť škodu a nemajetkovú ujmu žalobcovi
a tiež výrok o náhrade trov konania a domáhal sa ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Prioritne namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil a posúdil otázku, ktorý štátny orgán je príslušný

v predmetnej veci konať v mene štátu. Pokiaľ je z napadnutého rozhodnutia nepochybné, že titulom
náhrady škody je uznesenie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia (ktoré rozhodnutie je „účinné a
vykonateľné“ už jeho vydaním), škoda vzniká už vydaním tohto rozhodnutia. Jeho právnym účinkom
nemôže prokurátor zabrániť, a teda nemôže ani spôsobiť škodu. Navyše, vo veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 to bola práve generálna prokuratúra, ktorá zrušila nezákonné uznesenia

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.
7. Žalovaný konštatoval, že v dotknutých trestných veciach zamietol sťažnosti obvineného, avšak
nepodal obžalobu, preto sú splnené podmienky, aby „zástupcom štátu“ bolo ministerstvo vnútra (§ 4 ods.
1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z.). V tejto spojitosti poukázal i na publikované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014 a uzavrel, že nesprávnym postupom okresného súdu v otázke orgánu

konajúceho za štát došlo k odňatiu možnosti účastníkovi/strane sporu konať pred súdom.
8.Žalovanýzaneopodstatnenýpovažovalajnárokžalobcunanemajetkovúujmu.Malzato,žereputácia
žalobcu v pracovnej i osobnej sfére utrpela najmä v súvislosti s jeho trestným stíhaním, v ktorom bol
právoplatne odsúdený pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a Tr. zák.;
keďže dotknutá kauza bola i značne medializovaná. Žalovaný bol toho názoru, že „deklarované dôsledky

sú skôr v príčinnej súvislosti“ s predmetným trestným stíhaním. Dodal, že priznanie nemajetkovej ujmy
žalobcovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

9. Žalobca napádal výroky II. a IV. rozsudku okresného súdu, t.j. výroky o uložení povinnosti žalovanému
nahradiť mu nemajetkovú ujmu za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn.

ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 z 18.11.2009 (len) v sume 2.500 eur a o zamietnutí uplatneného nároku vo
zvyšku a domáhal sa jeho/ich zmeny tak, že (aj) v súvislosti označeným nezákonným rozhodnutím bude
žalovaný povinný nahradiť mu nemajetkovú ujmu v sume 5.000 eur. Namietal aplikáciu „matematickej
metódy“, podľa ktorej, ak boli voči žalobcovi vedené dve trestné stíhania súčasne, môže nárok nanemajetkovú ujmu v sume 5.000 eur vzniknúť „len a len spoločne“. Tvrdil, že každý nezákonný zásah
je potrebné posudzovať samostatne. Záver okresného súdu o tom, že v súvislosti s dotknutým trestným
stíhaním je požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy privysoká, označoval za svojvoľný.

10. Poukazoval na to, že trestné stíhanie proti každému odborníkovi v tom-ktorom vednom odbore
ničí jeho odbornú povesť. Žalobca zdôraznil, že bol stíhaný za vymyslené „zmrzačenie“ pacienta a v
profesionálnych kruhoch označený za lekára, ktorý operoval „špinavým nožom“. Do pozornosti dával
aj výšky náhrad v obdobných veciach priznaných poškodeným osobám činným v iných profesiách a
opakovane(zhodnesargumentácioupredokresnýmsúdom)uviedolsúvislostitýkajúcesajehoodbornej

povesti, ktorú si dlhodobo budoval.

11. Žalobca v reakcii na odvolanie protistrany uviedol, že napadnutý rozsudok (v bodoch 21 až 26
odôvodnenia) dáva vyčerpávajúcu odpoveď na odvolaciu námietku týkajúcu sa údajného nesprávneho
určenia orgánu konajúceho za štát. Poukazoval na jasné znenie zákona a zdôraznil, že prokurátor
v oboch namietaných prípadoch trestného stíhania sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia

zamietol. Tým pádom nemôže byť splnená kumulatívna zákonná podmienka „nezamietol sťažnosť“,
kedy by v mene štátu malo konať ministerstvo vnútra. Uvedené je tiež zrejmé z rozhodnutia najvyššieho
súdu, na ktoré odkazuje žalovaný. Žalobca doplnil, že generálna prokuratúra mala k dispozícii kompletný
spis a bol jej ponúknutý dostatočný čas na zaujatie relevantného stanoviska.
12. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že protistrana sa vôbec nezaoberá tým, že vo veci

sp. zn. ČVS: ORP-786/1-OVK-MT-2004 bol žalobca obvinený 6 a pol roka predtým, ako bola skončená
iná (jeho) trestná vec, v ktorej bol odsúdený. Rovnako aj v druhom prípade, v spojitosti s ktorým sa
domáha náhrady škody (sp. zn. ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009) to bolo viac ako dva a pol roka predtým.
Žalobca tvrdil, že žalovaný chce doviesť svoju argumentáciu až k tomu, že žalobcu je možné stíhať za
hocičo, kedykoľvek a aj bez dôkazov. Namietané trestné stíhania pritom prebiehali napriek tomu, že

podľa záverov lekárskych posudkov oba operačné zákroky vykonal žalobca podľa najnovších poznatkov
lekárskej vedy a lege artis. Žalobca poukázal tiež na to, že „v druhej veci“ jeho rozsiahlu sťažnosť proti
uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor „odbil“ piatimi riadkami, z ktorých je zrejmé, že ju ani nečítal.
Dodal, že ak bolo niečo v rozpore s dobrými mravmi, tak to bol postoj vyšetrovateľa a prokurátora.

13. Žalovaný nereagoval tak na odvolanie protistrany, ako ani na vyjadrenie žalobcu k jeho (žalovaného)
odvolaniu proti napadnutému rozsudku.

14. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219

ods. 3 CSP) potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP vo výrokoch I. a III. a podľa § 388
CSP zmenil vo výrokoch II. a IV. (fakticky aj V.) tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozsudku.

15. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa tvrdeného nesprávneho postupu okresného
súdu, ak v súdenej veci konal v mene štátu s generálnou prokuratúrou. Náležite poukazuje i žalobca na

body 21. až 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých okresný súd vysvetlil dotknutý právny
záver. Pokiaľ by malo v mene štátu konať ministerstvo vnútra, zákon č. 514/2003 Z.z. v rozhodnom znení
(citovanom v napadnutom rozsudku) kumulatívne vyžaduje, aby prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa PZ a súčasne nepodal obžalobu. V súdenej veci je nepochybné, že v oboch
namietaných trestných stíhaniach prokurátor sťažnosť žalobcu (v pozícii obvineného) proti uzneseniam

o vznesení obvinenia zamietol. Iné netvrdí v rámci odvolania ani samotný žalovaný; naopak, výslovne
konštatuje, že prokurátor predmetné sťažnosti zamietol. Nadväzne je logicky nemožné, aby boli splnené
obe spomínané kumulatívne zákonné podmienky, kedy by v mene štátu konalo ministerstvo vnútra.

16. Nenáležitým je i poukaz žalovaného na rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014

z 14.10.2015. Ide o rozhodnutie, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR pod R 6/2016. Vo svojej právnej vete konštatuje, že ak prokurátor zamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa a podal obžalobu v trestnej veci orgánom konajúcim v mene
štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. je od 1. januára 2013
Generálna prokuratúra SR. Uvedená situácia (odlišná od skutkových okolností súdeného prípadu, lebo

ani v jednom z dotknutých prípadov nedošlo k podaniu obžaloby) však nepredstavuje jedinú situáciu, v
ktorej bude v mene štátu konať generálna prokuratúra.17. Konanie ministerstva vnútra v mene štátu je totiž podmienené výlučne a výslovne len súčasným
splnením dvoch podmienok (prokurátor sťažnosť nezamietol a obžalobu nepodal). Akákoľvek negácia
týchto podmienok vylučuje postavenie ministerstva vnútra ako orgánu konajúceho za štát vo veci

náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. To znamená, že ministerstvo
vnútra nebude za štát konať v situáciách, keď
· prokurátor sťažnosť zamietol a obžalobu podal (situácia vymedzená vo vyššie spomínanom R 6/2016)
· prokurátor sťažnosť nezamietol a obžalobu podal
· prokurátor sťažnosť zamietol a obžalobu nepodal;

pretože všetky tieto situácie predstavujú negáciu zákonom definovaných kumulatívnych podmienok
(zloženého výroku vytvoreného logickou operáciou konjunkcie).

18. Z konštatovaného je zrejmé, že okresný súd správne po zverejnení dotknutého rozhodnutia
najvyššieho súdu v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, ktoré rozhodnutie je nutné považovať
za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (článok 2 ods. 1 základných princípov

CSP), konal v ďalšom postupe vo veci ako so zástupcom účastníka/strany sporu - štátu/Slovenskej
republiky - s generálnou prokuratúrou. Uvedený postup rešpektuje i poslednú časť/vetu právnej vety
dotknutého judikátu, že na prípadnú zmenu konajúceho orgánu štátu prihliada súd z úradnej povinnosti.
Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd dodáva, že žalovaný ani len nespochybňuje, že po
legislatívnej zmene a tým i zmene orgánu štátu, ktorý v súdenej veci v jeho mene koná, mala generálna

prokuratúra vytvorený náležitý priestor na uplatnenie súvisiacich procesných práv a oprávnení.
19. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi je nadväzne nutné
vysloviť vecnú správnosť výroku I. rozsudku okresného súdu, t.j. priznania náhrady škody spočívajúcej v
zaplatených trovách obhajoby (vrátane príslušenstva), vo vzťahu ku ktorému žalovaný neuviedol žiadne
iné (okrem neopodstatnenej námietky nesprávneho určenia orgánu konajúceho v mene štátu) odvolacie

námietky.

20. Pomerne všeobecné odvolacie námietky žalovaného nemôžu spochybniť ani vecnú správnosť
záverov okresného súdu v otázke náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím
- uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-786/1-OVK-MT-2004 z 30.12.2005. Okresný

súd (predovšetkým) v bodoch 70. a 71. odôvodnenia jeho rozsudku dostatočne vysvetlil rozhodujúce
okolnosti, ktoré v súvislosti s dotknutým nezákonným rozhodnutím podmieňujú priznanie žalobcovi
nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur. Krajský súd, zhodne s prvoinštančným rozhodnutím, prioritne
zdôrazňuje značné časové trvanie (niekoľko rokov) trestného stíhania žalobcu, pričom len v poslednom
úseku bolo proti nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie, v ktorom bol právoplatne odsúdený. Žalovaný

žiadnym spôsobom nespochybnil ani nutnosť ambulantnej psychiatrickej liečby spojenej s dotknutým
trestným stíhaním (aj v tejto súvislosti je na mieste poukázať na to, že podrobovanie sa danej liečbe
časovo predchádza trestné stíhanie, v ktorom bola žalobcovi právoplatne preukázaná vina).
21. Len na okraj krajský súd dodáva, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy korešponduje s
náhradami priznávanými súdmi v iných obdobných veciach (napríklad nezákonné uznesenie o vznesení

obvinenia a väzba policajtky 4.350 eur - sp. zn. Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 298/2013; náhrada
nemajetkovej ujmy odvodená od oslobodenia spod obžaloby 6.000 eur, resp. 4.800 eur - sp. zn.
Krajského súdu v Banskej Bystrici 14Co/433/2015, resp. 16Co/63/2016).

22. Napriek spomínanej značnej všeobecnosti odvolania žalovaného v otázkach priznania náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcovi je jeho odvolanie čiastočne dôvodné vo vzťahu k tejto náhrade za
nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia vo veci ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 z
18.11.2009. Je nesporné, že už pred začatím tohto „druhého“ namietaného trestného stíhania/vznesenia
obvinenia bolo proti žalobcovi vedené aj (ďalšie) trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody, ktoré v konečnom dôsledku skončilo právoplatným odsúdením žalobcu. To

znamená, že počas celého obdobia trestného stíhania vo veci ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 prebiehalo
voči žalobcovi aj iné trestné stíhanie, ktoré bolo vzhľadom na právoplatné preukázanie viny trestným
stíhaním dôvodným a zákonným.
23. V danej spojitosti neobstojí tvrdenie žalobcu, že každý nezákonný zásah štátu/štátneho orgánu je
potrebné vo vzťahu k otázke nároku na nemajetkovú ujmu posudzovať samostatne - v zmysle striktne

izolovane. Zatiaľ čo v otázke majetkovej škody z titulu trov obhajoby je tento prístup v plnej miere
náležitý, lebo dotknuté výdavky/škoda majú výlučne samostatný/ /izolovaný pôvod len v úkonoch právnej
služby v určitej trestnej veci, v otázke nemajetkovej ujmy nie je v celom rozsahu uplatniteľný. Izolované
posúdenie je významné pre samotné konštatovanie zodpovednosti štátu v konkrétnom trestnom konaníza nezákonný postup, resp. vydanie nezákonného rozhodnutia, ale na posúdenie výšky nároku na
nemajetkovú ujmu vplýva celý komplex širších súvislostí, ktorý nedovoľuje - okrem iného - prehliadať
aj vedenie iných trestných konaní proti poškodenému (v súdenej veci žalobcovi). Naopak, v tomto

komplexe širších súvislostí je daná okolnosť zásadnou; osobitne, ak ide o trestné stíhanie, ktoré
bolo ukončené právoplatným odsúdením pre tak spoločensky nežiaduce správanie, akým je prijímanie
úplatku, resp. inej nenáležitej výhody v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (navyše)
hradenej z verejných zdrojov.

24. Na druhej strane neobstojí argumentácia žalovaného skutočne smerujúca až k tomu, že pokiaľ čo
i len v jednom z viacerých súbežne vedených trestných stíhaní pre rôzne skutky je obvinený uznaný
vinným, potom nemá nárok na nemajetkovú ujmu vo vzťahu k žiadnemu z ďalších trestných konaní,
hoci v ich rámci bolo trestné stíhanie zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby. Materiálnemu
nazeraniu na princíp právneho štátu, ktoré v plnej miere v predmetnej otázke ustálená súdna prax
rešpektuje, jednoznačne koreluje konštatovanie zodpovednosti štátu, ak sa v konečnom dôsledku

nepreukáže vina obvineného. Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia
trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného stíhania.
25. V danej súvislosti možno poukázať napr. na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 35/1991,či R 70/1994, uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010, ale tiež na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011.

26. To znamená, že je daný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti
s trestným stíhaním vedeným pod sp. zn. ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009. Pri určení konkrétnej výšky
náhrady krajský súd okrem rozhodujúceho momentu spočívajúceho v súbežnom (po celú dobu

dotknutého trestného stíhania) vedeného iného trestného konania, ktoré skončilo právoplatným
odsúdením žalobcu, prihliadol i na kritérium dĺžky trvania predmetného trestného stíhania. Na
rozdiel od trestného stíhania vedeného pod sp. zn. ČVS: ORP-786/1-OVK-MT-2004, ktoré trvalo
niekoľko rokov, čo konajúce súdy zdôraznili pri posúdení dôvodnosti výšky súvisiaceho primeraného
finančného zadosťučinenia, trestné stíhanie v „druhej“ namietanej veci trvalo výrazne kratšie, „len“

niekoľko mesiacov. Zároveň žalobca nepreukázal zásadné zhoršenie jeho profesionálneho statusu,
spoločenského (v širšom význame slova) postavenia a ani zdravotného stavu výlučne a len v súvislosti
so začatím a vedením tohto „druhého“ namietaného trestného stíhania.

27. Krajský súd dodáva, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je významným i objektívne, resp.

objektivizujúce hľadisko vychádzajúce z kritéria pociťovania ujmy každou osobou nachádzajúcou sa
v obdobnej situácii. Práve toto objektivizujúce hľadisko zvýrazňuje nutnosť dôsledného akceptovania
faktu, že v identickom čase už bol žalobca stíhaný pre trestný čin, ktorý je spoločensky vysoko
nežiaduci (vyžiadanie si a prijatie úplatku lekárom od pacienta za účelom skoršieho operačného
zákroku). Na základe predmetných úvah a východísk krajský súd považoval za primeranú výšku náhrady

nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia vo veci ČVS: KRP-46/
OVK-ZA-2009 z 30.12.2009 - sumu 1.000 eur (vo zvyšku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
súvislostisoznačenýmnezákonnýmrozhodnutímzamietol),vktoromsmerezmenilnapadnutýrozsudok
vo výrokoch II. a IV.

28. V dôsledku zmeny (hoci len čiastočnej) rozhodnutia okresného súdu v meritórnej časti krajský súd
rozhodoval v zmysle § 396 ods. 2 CSP o nároku na náhradu trov celého konania; t.j. tak konania
prvoinštančného, ako i odvolacieho. V čase rozhodovania odvolacieho súdu je účinný nový procesný
kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 O.s.p. a za
rozhodujúce kritérium v sporových veciach (ktorou súdený prípad rozhodne je) definuje len pomer

úspechu strán - § 255 CSP. To znamená, že nie je možné osobitne prihliadať na to, či konečný výsledok
sporu mal základ aj vo (voľnej) úvahe súdu.
29. Pri vyhodnotení miery úspechu v konkrétnostiach súdenej veci je však nutné posudzovať tak
otázku samotného základu nároku na náhradu škody (aj vo forme nemajetkovej ujmy), ako aj otázku
jej výšky. Žalovaný totiž namietal vôbec existenciu zodpovednosti štátu, resp. akúkoľvek dôvodnosť

uplatňovaného nároku. Krajský súd pri vymedzení/porovnaní významu základu nárok a jeho výšky z
hľadiska nároku na náhradu trov konania klasifikoval obe zložky ako rovnako významné. To znamená,
že celková úspešnosť v spore je súčtom úspešnosti v otázke základu nároku a úspešnosti v otázke
výšky uplatňovaného nároku.30. V základe nároku bol žalobca úspešný vo všetkých uplatňovaných čiastkových nárokoch (náhrada
škody a nemajetková ujma vo veci sp. zn. ČVS: KRP-46/OVK-ZA-2009 + nemajetková ujma vo veci sp.

zn. ČVS: ORP-786/1-OVK-MT-2004). Vo vzťahu k výške nároku sa v úhrne domáhal sumy 12.389,31
eur (2.389,31 eur titulom náhrady škody + 2 x po 5.000 eur titulom nemajetkovej ujmy). V konečnom
dôsledku bol žalobcovi priznaný nárok spolu vo výške 8.389,31 eur (5.000 eur nemajetkovej náhrady v
„prvom“ namietanom trestnom stíhaní + 1.000 eur nemajetkovej náhrady za „druhé“ namietané trestné
stíhanie + 2.389,31 eur náhrada škody v súvislosti s „druhým“ namietaným trestným stíhaním). Uvedené

zodpovedá v otázke výšky nároku úspechu v rozsahu 68%; teda súčasne neúspechu v rozsahu 32%.
V časti výšky nároku tak čistý úspech žalobcu činí 36%, ktorú mieru úspechu je však nutné vynásobiť
koeficientom 0,5, keďže z celkových trov konania predstavuje len jednu polovicu. Nadväzne vo vzťahu
k celku ide o mieru úspechu v rozsahu 18%.
31. Celkovo tak úspech žalobcu predstavuje 68% (50% z titulu plnej úspešnosti v otázke základu
uplatňovaného nároku + 18% úspechu v otázke výšky uplatňovaného nároku), v ktorom rozsahu má

žalobca nárok na náhradu trov konania voči protistrane. O konkrétnej výške náhrady trov rozhodne
samostatným uznesením vyšší súdny úradník okresného súdu.

32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.