Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/383/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114237211
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114237211.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcov: 1/ E. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, právne zastúpený JUDr. Eduardom Šoškom, advokátom so sídlom D. L.X,
I., 2/ Ing. A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom M. A. XXX/X, A., 3/ P. B., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXX,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova
36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na základe odvolania
žalobcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/365/2014-99 zo dňa 16.mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcom 1/ - 3/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o určenie, že poručiteľka G. B., rod. G. (zomrelá
dňa XX.X.XXXX) a poručiteľ V. B. (zomrelý dňa X.X.XXXX) boli v deň svojej smrti vlastníkmi časti parcely
č. 1374 o výmere 800 m2 v katastrálnom území V., ktorej zodpovedajú parcely CKN č. 742/1, 742/2
a 743/5 vytvorené geometrickým plánom č. 8/2006. Východiskovo vymedzil, že podstatnou právnou
otázkou v konaní je, či právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k predmetnému
pozemku vydržaním a či boli splnené zákonné podmienky oprávnenej držby. V tejto súvislosti za

nesporné považoval, že Rada MNV vo V. udelila dňa 27.6.1958 súhlas k prevodu poľnohospodárskej
nehnuteľnosti v zastavanej časti obce V. a to PKN parcely č. 1374 o výmere 800 m2 na stavebný
pozemok pre výstavbu rodinného domu, na ktorom pozemku si v roku 1958 postavili rodinný dom, ktorý
užívali nepretržite až do svojej smrti.
2.S ohľadom na takto ustálený skutkový stav sa súd prvej inštancie súd zaoberal splnením
podmienok vydržania za účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.), ako i
Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb., ďalej len „OZ“) v znení účinnom do 31.3.1982 a následne

od 1.4.1983 a od 1.1.1992. Tento postup vyvodil zo skutočnosti, že OZ nepripúšťal vydržanie ako
osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, iba rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo
do 31.3.1964. Aktuálne sa stalo vydržanie veci podľa novely OZ až od 1.4.1984, pričom hoci sa
započítavajú vydržacie doby, ktoré uplynú pred účinnosťou novely, neskončia sa skôr než uplynutím
jedného roku od účinnosti novely OZ. Taktiež z § 868 OZ vyplýva, že vlastnícke právo k pozemku
nadobudne vydržaním osoba, ktorá kedykoľvek po 1.1.1992 splní podmienky ustanovené v § 134 OZ,
t. j. dôsledky držby v podobe vydržania sa môžu u oprávneného držiteľa veci uplatniť iba vtedy, keď

podmienky vydržania tu boli dané v deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., t. j. k 1.1.1992.

3.Nadväzne, v prípade matky žalobcov (G. B., rod. G.) podľa názoru okresného súdu neboli splnené
predpoklady vydržania, nakoľko k jej úmrtiu došlo v roku XXXX., pričom v období od roku 1958 do roku1979 nemohla nadobudnúť sporné pozemky vydržaním (právne účinky vydržania mohli nastať/nastúpiť
v roku 1968, kedy však už právna úprava vydržanie nepripúšťala).

4. Pokiaľ ide o tvrdené vydržanie pozemku otcom žalobcov (V. B.), tento užíval celú nehnuteľnosť
(vrátane polovice patriacej do BSM po manželke) od 1.4.1983 do 5.6.1994, t.j. spolu 11 rokov.
Vychádzajúc z právneho stavu platného od 1.4.1983 vydržať bolo možné iba pozemok, ku ktorému
by sa mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k takémuto pozemku však nadobudol štát,
občan nadobudol právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní. Z tohto dôvodu otec žalobcov nemohol

nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Navyše nevyužil ani ďalší inštitút
OZ (v znení účinnom od 1.1.1992) a to postup podľa ust. § 870 ods. 5, v zmysle ktorého, ak predo dňom
účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní
pozemku, ale do účinnosti zákona nedošlo k dohode, prípadne registrácii právoplatným rozhodnutím
štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo
rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Toto právo sa mohlo uplatniť do jedného roka

od účinnosti zákona, keďže sa tak ale nestalo, predmetné právo zaniklo.

5. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že nadobudnutie presvedčenia o vlastníctve sporných pozemkov
neguje aj skutočnosť vyplývajúca zo samotného písomného návrhu, kedy uviedli, že štát ako vlastník
pridelil pozemok za účelom užívania a výstavby rodinného domu. Vo vzťahu k argumentácii žalobcov,

v zmysle ktorej ich rodičia v roku 1958 zaplatili kúpnu cenu a tieto sporné pozemky odkúpili, dospel
k záveru, že kúpa preukázaná nebola. Okrem toho, v čase tvrdenej kúpy sporných pozemkov
bola požiadavka písomnej formy zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci jasne jednoznačne
vymedzená v § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950. Zároveň § 1 ods. 1 veta prvá zákona č. 65/1951
Zb. o prevodoch nehnuteľností a prenájmoch poľnohospodárskej lesnej pôdy vyžadoval na prevod

privolenie okresného národného výboru. Preto uzavrel, že pridelenie stavebného pozemku a udelenie
súhlasukprevodupoľnohospodárskejnehnuteľnostinemožnopovažovaťzadobromyseľnúaoprávnenú
držbu, ktorá by spĺňala podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobcovia teda
nepreukázali existenciu žiadneho právneho úkonu, ktorý by v nich objektívne mohol vyvolať stav
dobromyseľnosti, že ich právni predchodcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Dodal, že zo strany

žalobcov ani nebolo tvrdené, že by ich právnymi predchodcami bola vykonaná nejaká aktivita v podobe
podania návrhu na uzavretie a registráciu zmluvy o prevode.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 140 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
151 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalovanému ako procesne úspešnému účastníkovi konania náhradu

trov konania nepriznal, nakoľko si tento nárok neuplatnil a žiadne trovy mu zo spisu nevyplývajú.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca 1/ a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia
v podobe vyhovenia žalobe v plnom rozsahu. Nesúhlasil so závermi okresného súdu a s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 361/2012 zo dňa 31.3.2016 zdôraznil, že novela

č. 509/1991 Zb. umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.1.1992. Ak teda držiteľ
pozemku spĺňa k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom
oprávneným, tak so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný a nadobudol vlastnícke právo k
pozemku vydržaním. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu, písomnú) nemožno vylúčiť/potvrdiť
existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu

konkrétnych právnych a skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľností. Dobrá viera
sa musí vzťahovať na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo, tento titul však
nemusí byť vždy daný. Postačí ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký
titul je (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdj 184/2006). Nie je teda vylúčené, aby k vydržaniu
vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného či neplatného). Je

však potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti (ktorú možno po každom vyžadovať), ktorú
možno po ňom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec právom
patrí.

8. Nadväzne odvolateľ argumentoval, že titul nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnymi

predchodcami odvodzuje z rozhodnutia MNV vo V. zo dňa 27.6.1958, ktorým bol stavebný pozemok
pridelený za príslušnú kúpnopredajnú cenu. V tejto spojitosti poukázal na § 114 Stredného občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého vlastnícke právo k veciam jednotlivo určeným sa prevádza okrem iného
aj výrokom úradu alebo orgánu verejnej správy. Na základe toho je podľa odvolateľa potrebné vziaťdo úvahy, či držitelia pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti prípadu po každom
vyžadovať, nemali dôvodné pochybnosti o tom, že vec im patrí. Tu zdôraznil, že právni predchodcovia
žalobcov boli roľníci a nemali právne vzdelanie a preto možno považovať za ospravedlniteľný právny

omyl skutočnosť, že im nebolo zrejmé, že sa nejedná o pridelenie stavebného pozemku, ale o súhlas na
prevod poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Okrem toho okolnosť zaplatenia kúpnej ceny dňa 28.06.1958
preukázali vyhlásením E. T.. Aj z tohto dôvodu právni predchodcovia žalobcov nemali žiadny dôvod
pochybovať o tom, že vlastníctvo nadobudli.

9.Záverom odvolateľ akcentoval, že zákon č. 509/91 Zb. účinný od 1.1.1992 umožnil započítanie
nepretržitej vykonanej držby aj pred 1.1.1992, pričom držbu nekvalifikoval odlišne v porovnaní s
predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda V. B. zomrel X.X.XXXX je nesporné, že pred 1.1.1992
obhospodaroval sporné nehnuteľnosti, preto súd mal započítať držbu pred 1.1.1992 do nepretržitej
vydržacej doby, na základe čoho 1.1.1992 V. B. splnil podmienku nepretržitej držby trvajúcej 10 rokov.

10. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu sa žalovaný domáhal potvrdiť napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne. Jednak si osvojil záver okresného súdu, že v prípade G. B. nemohlo v čase
jej úmrtia dôjsť k vydržaniu, nakoľko v uvedenom období právna úprava nadobudnutie vlastníctva
vydržaním nepripúšťala. Zároveň s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR zdôraznil
potrebu písomnej formy a registrácie (Štátnym notárstvom) kúpnej zmluvy. Uzavrel, že v roku 1958,

t. j. za platnosti Stredného občianskeho zákonníka sa vyžadovala písomná forma pravných úkonov
k nehnuteľnostiam a zároveň bolo potrebné privolenie Okresného národného výboru v súvislosti
s prevodmi nehnuteľností, pričom rozhodnutie MNV nemožno považovať ani za nadobúdajúci titul
vlastníckeho práva, ani za privolenie Okresného národného výboru.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219
ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

12.Okresný súd náležite vymedzil pojmové charakteristiky inštitútu vydržania (bod 22 napadnutého
rozsudku). Správne tiež diferencoval skutkové a právne závery vo vzťahu k matke a otcovi žalobcov. V
danej spojitosti je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné primárne poukázať na principiálnu viazanosť
predostretými odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) a z toho vyplývajúcu zodpovednosť odvolateľa

za formuláciu odvolacích dôvodov. Nadväzne platí, že odvolací súd nie je oprávnený podrobovať
napadnuté rozhodnutie prieskumu z iných, než odvolateľom vznesených dôvodov. V konkrétnostiach
súdenej veci je totiž zjavné, že odvolateľ rezignoval na konkrétnu (resp. akúkoľvek) protiargumentáciu
voči určujúcemu záveru okresného súdu, ktorý (záver) viedol k zamietnutiu časti požadovaného petitu
týkajúcej sa určenia do dedičstva po G. B.. Zásadné konštatovanie okresného súdu, že v období od r.

1958 (tvrdené vstúpenie do držby) do r. XXXX (úmrtie menovanej) nemohla dotknutej riadne uplynúť
celá 10 ročná vydržacia doba, nakoľko zákon č. 40/1964 Zb. počnúc svojou účinnosťou vydržanie
nepripúšťal (vydržacia doba teda plynula v zmysle Stredného občianskeho zákonníka od r. 1958 do
účinnosti OZ, t.j. do 1.4.1964, spolu cca 6 rokov), z ktorého dôvodu nemohla nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním, nebolo relevantným/kvalifikovaným spôsobom spochybnené, čo samo osebe vedie k

procesnému neúspechu odvolateľa v tejto časti.

13. Pokiaľ ide o otca žalovaných (neb. V. B.), hoci sú východiská odvolateľa vo všeobecnosti správne
(Prechodné ustanovenia noviel OZ vyvolali viaceré výkladové problémy, je však potrebné sa stotožniť
s tými závermi aplikačnej praxe, ktoré sa vyporiadali s predmetnými otázkami v prospech osoby

vykonávajúcej držbu a to v tom zmysle, že aj keď v období pred 1.1.1992 vydržanie vlastníckeho
práva k pozemkom možné nebolo, vychádzajúc z účelu vydržania - zosúladenie faktického a právneho
stavu - je ústavne konformným výkladom taký výklad, podľa ktorého odpadnutím zákonných obmedzení
sa uplatnia právne dôsledky oprávnenej držby, ktoré dovtedy zákon vylučoval. Uvedené znamená,
že pri skoršom vstupe do držby je možné prihliadať (započítať) aj na plynutie vydržacej doby pred

1.1.1992, pričom k najskoršiemu vzniku vlastníckeho práva môže dôjsť len k uvedenému termínu),
nevyhnutnoupodmienkouprenástupúčinkovvydržaniajevšak(okreminého)preukázanieoprávnenosti
držby odvodenej predovšetkým od existencie titulu, ktorý môže u dotknutej osoby založiť subjektívne
presvedčenie, že so zreteľom na všetky okolnosti je vlastníkom určitých nehnuteľností.14.Odvolaním dotknuté závery okresného súdu v rozoberanom kontexte korešpondujú aktuálne
ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 361/2012, 4
Cdo 283/2009, 5 Cdo 49/2010, 1 Cdo 137/2011) ako súdnej autority v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, ktorá

(prax) vychádza z myšlienky/úsudku, že so zreteľom na všetky okolnosti nemôže byť dobromyseľný
o tom, že je vlastníkom ten, kto do držby vstúpil na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá
nebola uzatvorená v písomnej forme. Hoci sa uvedené rozhodnutia týkali zmlúv o prevode nehnuteľností
uzavretých po r. 1964, požiadavka písomnej formy pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam
explicitne vyplývala aj z § 40 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.). Zároveň

(§1ods.1zákonač.65/1951Zb.oprevodochnehnuteľnostíaoprenájmochpoľnohospodárskejalesnej
pôdy) sa na prevod nehnuteľnosti vyžadovalo privolenie okresného národného výboru. S ohľadom na to
aj v okolnostiach súdnej veci platí postulát (ktorý je základom označených rozhodnutí), že neznalosť inak
jasného ustanovenia zákona neospravedlňuje dotknutú osobu, nakoľko pri bežnej/obvyklej opatrnosti
(bez ohľadu na to, že právni predchodcovia žalobcov boli roľníci, ide totiž o objektívny parameter) sa
predpokladá, že sa každý oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

Následne samotná dlhodobá držba pre dobromyseľnosť nepostačuje. Nemožno sa teda stotožniť s
odvolacou argumentáciou o ospravedlniteľnom právnom omyle.

15.Žiada sa tiež dodať, že hoci úvaha okresného súdu nie úplne zodpovedá tvrdeniam žalobcov,
nakoľko títo za postačujúci putatívny titul považovali/označili súhlas Miestneho národného výboru k

prevodu poľnohospodárskej nehnuteľnosti, zatiaľ čo okresný súd sa predovšetkým venoval absencii
písomnej formy samotnej zmluvy o prevode vlastníctva, ani takáto argumentácia (žalobcov) nie je
spôsobila vyvrátiť určujúci záver o tom, že podmienky dobromyseľnosti (posudzované nie len z hľadiska
subjektívnych predstáv dotknutých osôb, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu titulu) sa
vzťahujú aj na právny titul nadobudnutia vlastníctva, pričom z opísaného/rozhodujúceho aspektu možno

uzavrieť, že púhy súhlas k prevodu poľnohospodárskej nehnuteľnosti - bez samotného prevodu - nie je
úkonom (putatívnym titulom), ktorý by pri bežnej/očakávateľnej opatrnosti (a jednoznačnom ustanovení
právneho predpisu) bol objektívne spôsobilý založiť ospravedlniteľný omyl/presvedčenie vlastníckom
práve.

16.Konštatované závery viedli odvolací súd vo svojom súhrne k záveru o vecnej správnosti meritórneho
výroku napadnutého rozsudku.
17.Nadväzne odvolací súd potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý výrok o trovách prvoinštančného konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i (v čase rozhodovania okresného súdu účinný) návrhový charakter rozhodovania o

náhrade trov.

18. Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný procesný úspech žalovaného v tomto štádiu konania
mu odvolací súd priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O

konečnej/konkrétnej výške trov (po vyhodnotení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251
CSP) odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

19.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.