Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. júl 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/84/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7504898853
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7504898853.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom v
Bratislave, Mamateyova č. 17, (právny nástupca pôvodne oprávneného na základe zápisu v obchodnom
registri), proti povinnému: CASSOVIA TRUCKS SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, Poproč
naposledy so sídlom Poproč, Brezová č. 12, pre vymoženie 997.420,-- Sk (33.108,28 eura) s prísl., o
odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice-okolie č. k. 17Er 656/2004-8 zo

dňa 05. 03. 2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi

nepriznal.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd uviedol, na návrh oprávnenej a žiadosť súdneho exekútora
vydal dňa 06. 07. 2004 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora Ing. JUDr. Karola
Mihala, Exekútorsky úrad Košice, Hraničná č. 2, pre vymoženie istiny 997.420,-- Sk a trov exekúcie, na
základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného platobného výmeru Spoločnej zdravotnej

poisťovne so sídlom v Bratislave, Ondavská č. 3 č. 03-90/2530-1 zo dňa 08. 12. 2003.

Súd z výpisu z obchodného registra zistil, že povinný: CASSOVIA TRUCKS SERVIS spoločnosť s
ručením obmedzeným, Poproč, s. r. o., zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel
Sa, vo vložke číslo : 4728/V, bol dňa 13. 10. 2010 vymazaný z obchodného registra ex offo na základe
uznesenia Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 6K/7/2004-130 zo dňa 23. 07. 2010.

Na základe uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že povinný v priebehu exekúcie stratil spôsobilosť
byť účastníkom konania, súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu, že je neprípustná.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje
taký nedostatok podmienky súdneho konania, ktorý nemožno odstrániť (§ 104 ods. 1 O. s. p.) a

v exekučnom konaní nie je možné ďalej pokračovať (§ 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku (EP)).

O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal s tým, že v danej veci
neboli splnené podmienky § 203 ods. 2 EP, keďže povinný v čase rozhodovania o nároku súdneho
exekútora na náhradu trov exekúcie už neexistoval (13. 10. 2010 výmaz z Obchodného registra) a preto

nemohol vlastniť majetok, čím nebola splnená základná podmienka hypotézy ust. § 203 ods. 2 P. Taktiež
súdnemoholpostupovaťpodľa§197ods.1EPazaviazaťnaúhradutrovexekúciesúdnemuexekútorovipovinného,nakoľkozastavenieexekúciesámnezavinil(§203ods.1EP).Pretorozhodoltak,ženáhradu
trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o trovách exekúcie, v zákonnej lehote podal odvolanie súdny
exekútor a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a v napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Uviedol, že súd nesprávne právne posúdil vec, pretože nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia

exekúcie a tým aj nesprávne rozhodol o trovách exekúcie, nakoľko EP neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, preto bolo potrebné použiť
analógiunajbližšiehoustanovenia,ktorýmje§203ods.2EP,vnadväznostinazákonnýnárokexekútora,
ako účastníka exekučného konania na trovy exekúcie, vyplývajúci z § 196, § 199 a § 200 ods. 1 EP.

Poukázal aj na to, že podľa § 203 EP ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby

nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku,
a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvody zastavenia exekúcie. S poukazom na uvedené
ďalej konštatoval, že EP jednoznačne dovoľuje zaviazať na uhradenie trov exekúcie oprávneného, a to
na základe princípu zavinenia. Má teda má za to, že v danom prípade mohol oprávnený pri náležitej
opatrnosti a uvážlivosti predvídať zastavenie exekúcie. Uviedol že so zreteľom na mieru rizika, ktorú

oprávnený znáša už pri podaní návrhu je aj mierou jeho zavinenia pri nevymožiteľnosti pohľadávky.
Súdny exekútor konštatoval, že je potrebné, aby súd starostlivo zvážil vzniknutú situáciu a oprávnenému
pripočítal jeho mieru účasti na zastavení exekúcie. V kontexte vyššie uvedeného, súdny exekútor
uviedol, že pri rozhodovaní súd o tom, kto uhradí trovy exekúcie, musí zohľadniť vyššie uvedené
skutočnosti, ktoré jednoznačne svedčia o tom, že oprávnený nedbal na požiadavku náležitej opatrnosti

a predvídavosti.

Ďalej súdny exekútor poukázal na skutočnosť, že otázka trov exekučného konania a povinnosť súdu
priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi už bola riešená Ústavným súdom SR v jeho náleze č. k.: II
ÚS 31/04.Tento konštatoval, že výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom

uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného
práva sťažovateľa garantovaného v Ústave SR. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad,
ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval. V tejto súvislosti uviedol, že
rozhodovanie o náhrade trov exekúcie je integrálnou súčasťou rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa
exekučné konanie zastavuje, a to aj napriek tomu, že EP v znení účinnom v čase prijatia napadnutého

uznesenia výslovne neustanovil povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení exekúcie o tom, kto a v akej
výške platí jej trovy. Uviedol, že súd tak bez ústavne akceptovateľného dôvodu zamietol nárok exekútora
na priznanie trov exekúcie napriek tomu, aký je zmysel a účel náhrady trov, ktoré exekútor musel
vynaložiťvčasovejavecnejsúvislostisexekučnýmkonaním.Zamietnutienárokuexekútoranapriznanie
trov exekúcie bez toho, aby sa týmto súd meritórne zaoberal, nemá totiž oporu v zákone (čl. 2 ods. 2

Ústavy SR) a je založený iba na tom, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia neexistovala právna
úprava, ktorá by výslovne ustanovovala pre exekučný súd povinnosť rozhodnúť pri zastavení exekúcie
o tom, kto a v akej výške platí jej trovy. V tejto súvislosti bol exekučný súd povinný zohľadniť zmysel a
účel náhrady trov konania a použiť taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo exekútora
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ďalej uviedol, že je potrebné súhlasiť s právnym názorom exekučného súdu, že ESĽP vo svojich
rozhodnutiach konštatoval, že profesia súdneho exekútora so sebou prináša aj riziko nezaplatenia
odmeny a hotových výdavkov v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania. Avšak súd
nevychádzal z podstaty rozhodnutí ESĽP Van der Mussele proti Belgicku v prípade súdnych exekútorov

a skutočnosti, že predmetné riziko znáša exekútor iba v prípade zániku oboch účastníkov exekučného
konania. V tomto exekučnom konaní, však nezanikli obaja účastníci exekučného konania , ale len jeden,
a to povinný pre nemajetnosť. Súdom uvádzaná exkluzivita pri výkone rozhodnutí, ktorú majú exekútori
od 01. 09. 2005 sa týka, iba tých exekučných konaní, ktorých v skutočnosti dostanú exekútori náhradu
trovexekúcie,čonemárovnakoničspoločnéstýmtoexekučnýmkonaním,pretožeajkeďmajúexekútori

zákonný nárok na náhradu trov exekúcie zo zákona, súd im tento zákonný nárok neprizná, aj napriek
tomu, že existuje aspoň jeden z účastníkov exekučného konania, t. j. oprávnený a exekúcia je zastavená
z dôvodu nemajetnosti povinného, čoho následkom je následný výmaz povinného ex offo z Obchodnéhoregistra. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodnutia ESĽP, na ktoré sa prvostupňový súd odvoláva sú v
tomto konaní neakceptovateľné a nepoužiteľné.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k
záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, ak na daný prípad pri rozhodovaní o trovách exekúcie

neaplikoval ust. § 203 ods. 2 EP.

Podľa ust. § 203 ods. 1 EP ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa ust. § 203 ods. 2 EP ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu

trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky
na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie,
ktoré platil.

Podľa ust. § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom DPH podľa osobitného zákona,
zvyšuje sa jeho odmena o DPH.

Podľa ust. § 197 ods. 1 EP náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa ust. § 200 ods. 1 EP trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a
náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov
potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa ust. § 200 ods. 2 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej

výške platí trovy exekúcie.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 196 a § 197 ods. 1 EP vyplýva zásada, že trovy exekúcie
v zásade uhrádza povinný.

Výnimkou je ust. § 203 EP, ktoré stanovuje podmienky, kedy súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných
trovexekúcieoprávnenému.Vzmysleust.§203ods.1EPvšakmožnouložiťnáhradutrovoprávnenému
iba za predpokladu, že došlo k zastaveniu exekúcie jeho zavinením a ust. § 203 ods. 2 EP predpokladá
zastavenie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ EP (majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie). Pod zavinením oprávneného v zmysle ust. § 203 ods. 1 EP treba rozumieť také porušenie

procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov
exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní
o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu
trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach procesného práva a nie v ustanoveniach
hmotného práva. Preto o tom, či oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať

lenzhľadiskaprocesnéhoaposudzovaťhopodľaprocesnéhovýsledku.Samotnúskutočnosť,žedošlok
výmazupovinnéhozobchodnéhoregistra,nemožnozvyššieuvedenýchhľadískpovažovaťzazavinenie
oprávnenej.

Z obsahu spisu v danom prípade je zrejmé, že oprávnená ani nemohla predvídať dôvod zastavenia

exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie podala dňa 01. 06. 2004 a na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie dňa 06. 07. 2004.
Takto bola exekúcia vedená od uvedeného obdobia až do dňa, keď došlo k výmazu povinného z
obchodného registra dňa 13. 10. 2010. Z uvedeného vyplýva, že oprávnená nemohla predvídať zánik
spôsobilosti povinného byť účastníkom konania, v dostatočnom časovom predstihu pred výmazom

povinného z obchodného registra podala návrh na vykonanie exekúcie, pričom zároveň nešlo o
nedôvodný návrh. Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné
uzavrieť, že oprávnená zavinila zastavenie exekúcie. Oprávnená nemohla ovplyvniť ani postup súdneho
exekútora v exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto postupu, teda prípadné vykonanie exekučnéhotitulu do straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Zároveň použitie ust. § 203 ods. 2 EP
v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže k zastaveniu exekúcie nedošlo z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ EP. K zastaveniu

exekúcie došlo podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ EP, v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť a
je preto bezpredmetné, či boli splnené podmienky aj pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods.
1 písm. h/ EP. Ust. § 203 ods. 2 EP upravuje iba prípad zastavenia exekúcie z tohto jediného dôvodu
- § 57 ods. 1 písm. h/ EP a na všetky ostatné prípady zastavenia exekúcie je potrebné aplikovať ust. §
203 ods. 1 EP. Analogické použitie tohto ustanovenia je teda vzhľadom na úpravu v zmysle ust. § 203

ods. 1 EP vylúčené.

Samotnáskutočnosť,žepovinnýstratilspôsobilosťbyťúčastníkomexekučnéhokonania(anemožnomu
preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie), nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť
trovy exekúcie oprávnenému, lebo EP v cit. ust. § 203 ods. 1 (aj ods. 2) presne stanovuje podmienky,
za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno

subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti
oprávneného pri vedení exekúcie. Nie je teda možné rozširovať použitie ust. § 203 EP, ktoré je výnimkou
zo základnej zásady obsiahnutej v ust. § 197 EP, aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia
exekúcie.

Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ súd zastavil exekúciu z iného dôvodu, než v zmysle ust. §
57 ods. 1 písm. h/ EP, aplikácia ust. § 203 ods. 2 EP pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do
úvahy. V takomto prípade možno aplikovať len ust. § 203 ods. 1 EP, avšak v danom prípade neprichádza
do úvahy ani aplikácia tohto zákonného ustanovenia, pretože skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť
byť účastníkom konania, nemožno považovať za zavinenie oprávnenej.

Výklad v zmysle ktorého oprávnená by mala hradiť trovy exekúcie z dôvodu, že povinný stratil
spôsobilosť byť účastníkom konania, a to aj za predpokladu nesplnenia zákonných podmienok v zmysle
ust. § 203 EP, je v rozpore so základnými zásadami EP a samotnou úpravou v ňom obsiahnutou.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.
01. 2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky
exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor
nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri
výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko
s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej
strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142

ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Súdny exekútor nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a oprávnenému
preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.