Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. apríl 2016

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 17C/323/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313212525
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kurucová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2016:8313212525.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou, v právnej veci žalobcov 1. V. C., rod. Q.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom T. W. Č.. XX, 2. V. C., nar. X.XX.XXXX, bytom T. W. Č.. XX, zastúpených
JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, Námestie slobody 25, Humenné, proti žalovaným 1. Ľ. G.,
rod. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Š.V. XXXX/XX, W., 2. V.. F. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X/XXX, R. V.,
zastúpených LEGAL CARTEL, s.r.o., Ľubotinská 18, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že žalobcovia v 1. a 2. rade sú spoluvlastníkmi nehnuteľností, parcely KN-C XX -
ostatné plochy o výmere 115 m2 a parcely KN-C XX - záhrady o výmere 681 m2, zapísaných na LV č.
XXX kat. územie T. W. a to v podiele 1 k celku u každého z nich.

Žalované sú p o v i n n é uhradiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 132,50 eur za zaplatené
súdne poplatky a 964,29 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia, na adresu právneho zástupcu
žalobcov, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia podali dňa 30.8.2013 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadali určiť, že sú podielovými
spoluvlastníkmi parciel KN-C XX - ostatné o výmere 115 m2 a KN-C XX - záhrady o výmere 681 m2,
zapísaných na LV č. XXX kat. územie T. W. a to v podiele 1 k celku u každého z nich.

Podanú žalobu odôvodnili tým, že sporné nehnuteľnosti užívajú, starajú sa o ne, platia dane a do
ich vlastníckeho práva doposiaľ nikto žiadnym spôsobom nezasahoval. Dozvedeli sa však, že v
katastri nehnuteľností sú ako spoluvlastníčky týchto nehnuteľností zapísané žalované a to na základe
dedenia po ich matke Ľ.T. R.govej. Tá nehnuteľnosti nadobudla rovnako od svojej matky V. Š., rod.
C., ktorá ich získala vydaním osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva. Nikdy ich však neužívala
a preto podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva nemohli byť splnené. Naopak, sporné parcely
pred žalobcami užívala matka žalobcu V. C., rod. C., ktorá bola ich vlastníčkou a na parcele KN-C

XX bol postavený rodinný dom, v ktorom sa narodila. Ešte počas jej života začali žalobcovia sporné
parcely užívať a v užívaní neboli nikým rušení. Keďže žalované začali podnikať kroky smerujúce k
odpredaju sporných nehnuteľností a začali brániť žalobcom vo výkone vlastníckeho práva, žalobcovia
podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorému súd v konaní sp. zn. XXC/XX/XXXX aj
vyhovel. Žalobcovia teda žiadali, aby ich súd určil za podielových spoluvlastníkov parciel uvedených vo
výrokovej časti rozsudku.

Žalované sa k žalobe vyjadrili tak, že ju žiadajú zamietnuť v celom rozsahu, pretože sú zapísané ako
podielové spoluvlastníčky sporných nehnuteľností a to na základe osvedčenia o dedičstve z 27.8.2007,
vydaného v konaní XXD/XXX/XXXX. Poukázali na to, že ich právna predchodkyňa tieto nehnuteľnosti
nadobudla do vlastníctva vydržaním, o ktorom bolo vydané aj osvedčenie vo forme notárskej zápisniceč. Nz XXX/XX z 26.4.1996. Poukázali tiež na to, že Obec T. W. nemohla vydať stanovisko o tom, že
žalobcovia sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, lebo nemala k vydaniu tohto stanoviska relevantné
dôkazy a takéto stanovisko nemôže byť podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností. Naopak, stará

matka žalovaných V. Š., rod. C.J. nadobudla vlastnícke právo v súlade s ustanovením § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka a to formou osvedčenia v notárskej zápisnici podľa § 63 Zák. č. 323/1992 Zb.
Notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti je verejnou listinou, na
základe ktorej bola ich právna predchodkyňa zapísaná v katastri nehnuteľností ako výlučná vlastníčka
sporných parciel. Žalované žiadali podanú žalobu zamietnuť v celom rozsahu, nárok žalobcov neuznali z

dôvodu,žesvojspoluvlastníckypodielkparcelámnadobudlivsúladesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov, výsluchom žalovanej v 1. rade, oboznámil sa s listinnými
dôkazmi, najmä s LV č. XXX kat. územie T. W., so stanoviskom Obce T. W., s obsahom spisu tunajšieho
súdu sp. zn. 13D/105/2007, s notárskou zápisnicou N XXX/XX, Nz XXX/XX, s výpisom z pozemkovej

knihy zápisnica č. 24 kat. územie T. W., s dedičským rozhodnutím F. XXX/XX po neb. V. C., rod.
C., s listinnými dôkazmi Okresného úrad, katastrálneho odboru Humenné, vykonal ohliadku sporných
nehnuteľností a vypočul svedkov Q. E., V. Q., V. T., V. T., S. K..

Vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav.

Z LV č. XXX kat. územie T. W. mal za preukázané, že sú tam zapísané parcely registra C č. XX - ostatné
plochy o výmere 115 m2 a č. XX - záhrady o výmere 681 m2, ako podielové spoluvlastníctvo žalovaných
v 1. a 2. rade. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je osvedčenie o dedičstve XXD/XXX/XX.

Obec T. W. vydala stanovisko, podľa ktorého parcely XX a XX patria žalobcom.

Žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je manželkou žalobcu v 2. rade a spoločne užívajú
spornénehnuteľnosti.NarodilasavobciT.W.vroku1953apretopoznáužívacístavnehnuteľností,ktoré
súpredmetomsporu.Pokiaľideožalované,uviedla,žepoznalaichmatkuavie,žeprávnipredchodcovia

súčasných žalovaných užívali parcelu KN-C XX, ktorá nie je predmetom sporu a na tejto parcele mali
postavený svoj rodinný dom. Parcely KN XX a XX vždy patrili rodine jej manžela, pretože na parcele č.
XX stál rodinný dom, ktorý postavili ešte právni predchodcovia matky žalobcu v 2. rade a v tomto dome
sa narodila nielen jej svokra (matka žalobcu v 2. rade), ale aj jej súrodenci. Napokon v tomto dome
zostala žiť už len jej svokra, ktorá skoro ovdovela a v dome bývala už len so svojim synom, žalobcom v

2. rade. Pôvodný dom však zbúrali a presťahovali sa na iné miesto v dedine, kde si postavili nový dom.
Žalobkyňa v 1. rade sa za žalobcu v 2. rade vydávala v roku 1974 a v tom čase už žil spolu so svojou
matkou v novom rodinnom dome, ale stále užívali pôvodné parcely č. XX a XX. Parcela č. XX slúžila
ako prístupová cesta k parcele č. XX, ktorú po zbúraní domu začali využívať ako záhradu.

Vysvetlila, že v minulosti bola prístupová cesta na parcelu XX práve cez pozemok právnych predchodcov
žalovaných č. XX. Tí však postavili stodolu a zamedzili tak prístup na parcelu XX. V tom čase tam však
žila ešte svokra žalobkyne v 1. rade a jej manžel a keďže nemali prístup do svojho domu, obec vytvorila
parcelu XX ako prístupovú cestu. Bolo to však v čase, keď žalobcovia ešte neboli manželmi, teda pred
rokom 1974. Po uzatvorení manželstva sa žalobcovia spoločne starali o matku žalobcu v 2. rade, ktorá

sa volala V. C.Ľ., rod. C.. Tá im darovala sporné parcely a to niekedy v roku 1978, alebo 1979 a to
takým spôsobom, že spoločne boli u notára, ktorý sídlil v Humennom v budove starého súdu. Bol tam
osobitný vchod, išli zozadu a notár spísal darovaciu zmluvu. Žalobkyňa v 1. rade však nevedela, čo
sa s touto zmluvou stalo, ani prečo na základe nej nebol vykonaný vklad do katastra nehnuteľností.
Obaja žalobcovia však boli presvedčení, že im sporné parcely práve na základe darovania od matky

žalobcu v 2. rade patria. Preto ich nepretržite a sústavne užívajú a to na poľnohospodárske účely, lebo
na parcele XX sadia poľnohospodárske plodiny a parcelu XX využívajú ako prístupovú cestu. Parcely
užívajú nepretržite, odkedy im boli darované a ešte predtým tieto parcely užívali spolu s matkou žalobcu
v 2. rade až do jej smrti. V užívaní neboli nikým rušení, nikto im nebránil tieto parcely užívať a nikto si
na ne nerobil žiaden nárok. Pred časom sa od ľudí v dedine dozvedeli, že nie sú vlastníkmi sporných

parciel a v katastri nehnuteľností sa presvedčili, že ako spoluvlastníčky sú zapísané žalované v 1. a 2.
rade. Telefonicky kontaktovali žalované s tým, aby im vrátili ich parcely a ponechali si len svoju parcelu
XX, na ktorú majú nárok. Žalované s tým však nesúhlasili. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že parcely, ktoré
sú predmetom sporu patria rodine jej svokry viac ako 100 rokov a každý v dedine môže dosvedčiť, žeiba táto rodina parcely užívala a bola považovaná za ich vlastníkov. Svokra žalobkyne v 1. rade bola
pôvodnou pozemnoknižnou spoluvlastníčkou spolu s svojimi súrodencami a každý z nich sa narodil v
dome, ktorý bol postavený na terajšej parcele KN-C č. XX.

Žalobca v 2. rade uviedol, že sa narodil v pôvodnom dome, ktorý bol postavený na parcele KN-C XX a
narodili sa tam aj všetci jeho súrodenci. Celý život túto parcelu užíva a teraz má 74 rokov. V dome, v
ktorom sa narodil, sa narodila aj jeho matka a jej súrodenci a dokonca tam žili ešte jeho starí rodičia.
Nikto iný než ich rodina tieto parcely neužíval. Pod touto parcelou bola parcela (teraz KN-C XX), ktorú

užívali ešte starí rodičia súčasných žalovaných a mali tam dom. Dvor bol spoločný, ale keď postavili
stodolu, vytvorila sa nová prístupová cesta (teraz parcela KN-C XX). Bolo to v čase, keď mal žalobca v
2. rade asi 18 rokov. Spolu s matkou sa z pôvodného rodinného domu odsťahovali práve preto, že mali
zlý prístup k domu, najmä v zime, keď sa na úzku prístupovú cestu zosunul sneh z domu susedov. Preto
postavili nový rodinný dom a parcelu, na ktorej stál pôvodný dom, začali využívať ako záhradu. Teraz
obidve parcely užíva spolu so svojou manželkou a každoročne tam sadia poľnohospodárske plodiny. V

minulosti boli hádky s právnymi predchodcami súčasných žalovaných, ale len preto, že nechceli žalobcu
a jeho matku púšťať cez svoj pozemok do ich rodinného domu. Uviedol, že si nerobí nárok na parcelu
KN-C XX, lebo tá skutočne patrí žalovaným, ale nechce, aby žalované mali aj jeho vlastníctvo, terajšie
parcely KN-C XX a XX.

Žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je vedená spolu so svojou sestrou ako podielová
spoluvlastníčka sporných nehnuteľností a to na základe dedičského konania po ich matke Ľ. R., rod.
Š.. Tá tieto nehnuteľnosti nadobudla od svojej matky V. Š., rod. C., ktorá vlastnícke právo nadobudla
vydržaním. Žalovaná v 1. rade sa narodila v obci T. W. v roku 1975 a žili ešte jej starí rodičia V. Š.M.
a Q. Š.. Keď mala štyri roky, rodičia sa presťahovali do V., kde si postavili rodinný dom. Presťahovala

sa tam aj stará matka žalovanej a to niekedy v 80-tych rokoch minulého storočia. Práve vtedy, podľa
tvrdenia žalovanej v 1. rade, začali žalobcovia sporné nehnuteľnosti užívať, lebo využili situáciu, že
nikto z právnych predchodcov žalovaných už v obci T. W. nežil. Rodičia žalovanej v 1. rade rozobrali
rodinný dom postavený na parcele XX a časť materiálu preniesli do V. a použili ako stavebný materiál.
Žalovaná v 1. rade potvrdila, že na parcele č. XX stál rodinný dom jej starých rodičov, parcela XX

nemala žiadne špeciálne využitie, boli tam kroviny a parcela č. XX bola záhrada. Nevedela sa vyjadriť
k užívaniu parciel č. XX a XX, lebo mala len štyri roky, keď sa spolu z rodičmi z obce odsťahovala.
Uviedla však, že sa pamätá, ako sa jej babka sústavne pohoršovala nad tým, že rodina C. si privlastnila
jej pozemky a začala ich obhospodarovať a tváriť sa, že im patria. Až do svojej smrti v roku 2008
tvrdila, že pozemky sú jej. Žalovaná v 1. rade si myslí, že žalobcovia začali sporné nehnuteľnosti užívať

až po odsťahovaní jej babky do V., ale či medzi jej babkou a žalobcami bola nejaká nejaká dohoda
o užívaní týchto nehnuteľností, nevedela povedať. Starosta obce jej zaslal evidenčné listy z 80-tych
rokov minulého storočia, v ktorých žalobcovia boli vedení ako vlastníci, ale starosta sa vyjadril tak, že
slovo patrí si vysvetlil tak, že žalobcovia sú užívateľmi týchto nehnuteľností. Žalovaná v 1. rade uviedla,
že je podielovou spoluvlastníčkou sporných parciel, ale nemôže s nimi nakladať, pretože bolo vydané

predbežné opatrenie, ktoré zakázalo nakladanie s týmito nehnuteľnosťami. Poukázala na osvedčenie
o vydržaní vlastníckeho práva z roku 1996, kde si vlastníctvo osvedčila jej babka a to na základe
relevantného postupu a teda musela doložiť aj stanovisko obce a svedkov. Navyše, v roku 1999 bola
vykonaná roebka v obci T. W. a žalobcovia vtedy sa museli dozvedieť, že nie sú vlastníkmi sporných
parciel a nič voči tomu nenamietali.

ZospisutunajšiehosúduXXD/XXX/XXXXbolopreukázané,ževtomtokonanísaprejednávalodedičstvo
po matke žalovaných Ľ. R., rod. Š.M., ktorá zomrela dňa 10.3.2007 a v osvedčení o dedičstve sporné
nehnuteľnosti nadobudli žalované do podielového spoluvlastníctva.

Súd sa oboznámil s pozemnoknižnou zápisnicou č. XX kat. územie T. W., v ktorej boli zapísané mpč. XX
- dom, dvor a záhrada a XX - záhrada, ako podielové spoluvlastníctvo viacerých spoluvlastníkov. Matka
žalobcu v 2. rade V. C. bola uvedená ako podielová spoluvlastníčka pod B 38.

Obsahom notárskej zápisnice N XXX/XX, Nz XXX/XX, spísanej notárom JUDr. Pavlom Semanom

dňa 26.4.1996, bolo osvedčenie o prehlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam
na základe vydržania. Predmetom bola časť pozemnoknižných parciel zapísaných v pozemnoknižnej
zápisnici č. XX kat. územie T. W., zodpovedajúca parcelám č. XX, XX a XX. V. Š., rod. C. prehlásila, že
tieto nehnuteľnosti užíva ako svoje vlastníctvo od roku 1948, pričom jej otec W. C. na základe reálnejdeľby ešte pred 2. svetovou vojnou tieto parcely získal na základe reálnej deľby. Jej parcely darovala
matka P. C., rod. R. v roku 1947 a odvtedy ich užíva ako svoje vlastníctvo. Ako dôkaz predložila čestné
prehlásenie Z. K., V. W. a potvrdenie Obecného úradu T. W.. Vlastnícke právo nadobudla podľa § 115 a

116 ods. 1, v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.

Darovacou zmluvou uzatvorenou v V. dňa 18.11.2005 V. Š., rod. C. darovala Ľ. R., rod. Š., mimo iných
aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX kat. územie T. W. a to parcely č. XX, XX a XX.

Z LV č. XXX kat. územie T. W. vyplýva, že žalované sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky parciel,
ktoré sú predmetom sporu.

Súd vykonal ohliadku sporných nehnuteľností a zistil, že pri ceste sa nachádza parcela KN-C č. XX,
ktorá nie je ničím oplotená a hranica tejto parcely nie je poznateľná. Je pokosená a nachádzajú sa
na nej zvyšky rastlín, drevín a ruín domu. Po pravej strane tejto parcely je trávnatá plocha, ktorá tvorí

parcelu KN-C č. XX a je prístupovou cestou k parcele KN-C č. XX. Táto parcela je reálne ohraničená a to
dreveným plotom v prednej časti a železnými stĺpikmi a kovovým pletivom v ostatnej časti. Na parcele sú
vysadené poľnohospodárske plodiny. Pri ohliadke žalobkyňa v 1. rade uviedla, že práve na tomto mieste
bol postavený rodinný dom jej svokry, v ktorom sa narodila, rovnako aj jej súrodenci. Narodil sa tam aj
jej manžel (žalobca v 2. rade) a jeho súrodenci. V rohu pozemku bola budova - senník. Žalovaná v 1.

rade pri ohliadke uviedla, že dom jej starých rodičov bol postavený na parcele pri ceste (KN-C XX), ale
zachovali sa už len úplné zvyšky základov tohto domu, ktoré sú prerastené burinou a zvyškami stromov.
Uviedla, že jej babka tvrdila, že jej patril pozemok od cesty až po potok v zadnej časti.

Svedkyňa Q. E., rod. C.J., narodená v roku 1938 uviedla, že je sestrou žalobcu v 2. rade. Potvrdila, že

na terajšej parcele KN-C XX stál rodinný dom, v ktorom sa narodila ona, všetci jej súrodenci, ale narodila
sa tam aj jej matka a stará matka. Išlo o majetok po matke a dom bol drevený, mal len dve izby a na
pozemku boli maštale. Pochádza zo siedmych súrodencov a všetci sa v tomto dome narodili. Pod týmto
pozemkom bol rodinný dom, v ktorom býval p. Š. so svojou rodinou a bol nepríjemný, lebo nedovolil
vstúpiť na svoj pozemok. Preto sa urobila cesta poza jeho dom ako prístup k rodinnému domu V. C.,

rod. C.. Svedkyňa uviedla, že v roku 1958, keď sa vydávala, jej rodičovský dom ešte stál, ale neskôr bol
zbúraný. Pozemok bol vyčistený a matka ho užívala ako záhradu. Ešte počas svojho života uviedla, že
pozemok bude patriť žalobcovi v 2. rade, lebo s ňou zostal žiť a postaral sa o ňu až do smrti. Nikto zo
súrodencov si už potom na tento pozemok nerobil žiaden nárok, lebo každý rešpektoval, že žalobca v
2. rade a jeho manželka sú vlastníci tohto pozemku. Uviedla, že pozemok v žiadnom prípade nemôže

patriť žalovaným, lebo na ňom stál dom, v ktorom sa určite narodila ešte matka svedkyne, jej súrodenci
a svedkyňa so svojimi súrodencami. Iba ich rodina tento pozemok spolu s prístupovou cestou k nemu
užívala. Až doteraz ho užíva jej brat (žalobca v 2. rade) a sadí tam poľnohospodárske plodiny.

Svedok V. Q. uviedol, že je susedom na pozemkoch, ktoré susedia so spornými nehnuteľnosťami.

Narodil sa v obci v roku 1957 a pozná majetkové pomery. Už od detstva si pamätá, že spodnú časť od
cesty užívali Š., mali tam postavený rodinný dom. Nad nimi, to čo je teraz oplotené, užívali C. a tiež
tam mali postavený dom. On sa narodil v dome, ktorý je v susedstve sporných nehnuteľností a preto
si pamätá, kto ktoré pozemky užíval a čie domy na týchto pozemkoch stáli. Žalobca v 2. rade býval v
dome na pozemku, ktorý má teraz č. KN-C XX. Tento dom však bol zbúraný a matka žalobcu v 2. rade

postavila nový dom, do ktorého sa presťahovala. Žalobca v 2. rade tento pozemok vypratal a až doposiaľ
ho užíva ako záhradu. Svedok jednoznačne potvrdil, že odkedy si ako dieťa pamätá udalosti, tak tento
pozemok užívali len rodičia žalobcu v 2. rade a potom on so svojou manželkou. Spory neboli žiadne,
lebo nikto iný než žalobcovia, na tomto pozemku nepracoval, ani tam nechodil. Naopak, pozemok, ktorý
patril babke žalovaných, bol dlho neobhospodarovaný a nikto sa oňho nestaral. Pokiaľ ide o prístupovú

cestu parcelu KN XX, tak svedok uviedol, že čo si pamätá, tak po tejto ceste prechádzali a pozemok
užívali len rodičia žalobcu v 2. rade so svojimi deťmi a žalobca so svojou manželkou.

Svedok V. T., starosta obce T. W. uviedol, že obec má k dispozícii evidenčné listy k pozemkom, na
základe ktorých vyberá dane. Na takomto liste z 19.6.1984 je evidovaná ako vlastníčka parcely č. XX

V. Š., rod. C.. Na evidenčnom liste z 22.2.1986 sú ako vlastníci a užívatelia evidovaní V. C. a žena
V., rod. Q., parciel č. XX, XX, XX a XX. Teda na základe týchto listov obec od nich vyberá dane. V.
C., matka žalobcu, bola evidovaná ako vlastníčka sporných parciel na evidenčnom liste z 19.6.1984.
Zároveň uviedol, že je rodákom z danej obce, pozná majetkové pomery a môže potvrdiť, že každý vtejto obci považuje za vlastníkov parciel č. XX a XX žalobcov. Pamätá si ešte ako bol búraný dom Š.,
ktorý stál na pozemku hneď pri ceste.

Svedkyňa V. T., narodená v roku 1939 uviedla, že si dobre pamätá pomery v obci a poznala právnych
predchodcov žalobcov, aj žalovaných. Právni predchodcovia žalovaných mali pozemok bližšie k ceste
a mali tam postavený rodinný dom. Rodičia žalobcu mali dom nad nimi a jej právni predchodcovia mali
pozemok dole pod cestou. Uviedla, že pôvodne boli traja bratia C. a podelili sa tak, že v spodnej časti
dostal pozemok mladší brat - pradedo žalovaných a v hornej časti dostal pozemok pradedo žalobcu

v 2. rade. Tretí bol jej pradedo a dostal pozemok pod cestou. Každá z rodín užívala takto podelené
pozemky a všetci to rešpektovali. Nikdy medzi nimi neboli žiadne spory. C. najprv chodili cez pozemok
Š., ale p. Š.M. si na tom mieste postavil stajňu a zabránil tak v prechode cez svoj pozemok. Vtedy štátne
orgány zariadili, že nemôže existovať dom bez prístupovej cesty a vyriešilo sa to tak, že poza dom
Š. vznikol priestor, kade C. chodili k svojmu domu. Tento úzky pás aj teraz využívajú. Matka žalobcu
v 2. rade svoj pôvodný dom zbúrala a postavila dom na inom mieste. Pozemok pod domom začala

využívaťakozáhradku.Š.hornýpozemoknikdyneužívali.Potvrdila,žeeštematkažalobcuv2.radeajej
sedem súrodencov sa narodili v pôvodnom starom dome postavanom na terajšej parcely č. XX. Podľa jej
tvrdenia, pôvodne existoval len jeden pozemok, na ktorom v hornej časti stál starý rodinný dom, v ktorom
žili traja bratia a všetci sa tam narodili. Najstarší brat zostal v tomto dome bývať a pokračovateľkou bola
matka žalobcu. Druhým synom bol pradedo žalovanej v 1. rade, ktorý dostal dolný pozemok a tiež si

tam postavil dom. Tretím bratom bol dedo svedkyne, ktorý dostal pozemok pod cestou.

Svedkyňa S. K. uviedla, že pozná pomery v obci, lebo sa tam narodila. Môže potvrdiť, že Š. bývali na
dolnom pozemku hneď pri ceste a na hornom pozemku bol dom, v ktorom býval žalobca so svojou
matkou. Po zbúraní domu tam vysadili poľnohospodárske plodiny a začali to užívať ako záhradu. Každá

z rodín mala svoj pozemok, svoj dom a užívali to, čo mali.

Obec T. W. na požiadanie súdu oznámila, že nemá k dispozícii čestné prehlásenia svedkov Z. K. a V. W.,
uvedené v zápisnici o vydržaní vlastníckeho práva V. Š., rod. C.. V obci žije Z. K., narodená v roku 1918
a V. W., narodená v roku 1928. Do úvahy však prichádzajú aj iné osoby s týmto menom a priezviskom,

ktoré už zomreli. Nebolo možné vypočuť ani V. W., ani Z. K., lebo ich príbuzní súdu oznámili, že ide o
osoby, ktoré vzhľadom na svoj vek nie sú po fyzickej, ani mentálnej stránke spôsobilé výsluchu pred
súdom.

Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaná žaloba je dôvodná.

Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k parcelám KN-C XX a XX, zapísaných na LV č.
XXX kat. územie T. W.. Žalobcovia tvrdili, že sú vlastníkmi týchto parciel na základe ich sústavného a
nepretržitého užívania po tom, čo im parcely darovala matka žalobcu v 2. rade. Žalované s podanou
žalobou nesúhlasili, lebo vlastnícke právo nadobudli dedením po svojej matke Ľ. R. a sú zapísané ako

podielové spoluvlastníčky.

V priebehu konania súd vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či žalobcovia nadobudli vlastnícke
právo k sporným parcelám vydržaním.

Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo
pre seba.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, držať možno veci ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo
opätovný výkon.

Držba predstavuje faktický stav, ktorý je právne upravený a i právne chránený. Držiteľ vykonáva svoje
„skutočné panstvo“ nad predmetom držby v rozsahu danom zákonom. Držba podľa § 129 ods. 1 OZ
predpokladá faktické ovládanie predmetu držby a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp.
pre seba. Podstata faktického ovládania spočíva vo fyzickom držaní, t. j. reálnom užívaní nehnuteľnosti.

Pri dobromyseľnej držbe sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je
vlastníkom veci a iba oprávnená držba môže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. Úmysel držiteľa
nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať právo pre seba je vnútorným subjektívnym presvedčením
držiteľa, ktoré sa navonok prejavuje nakladaním s predmetom držby. Tento úmysel v zásade nadväzujena titul nadobudnutia držby. V danom prípade nepochybne bolo vykonaným dokazovaním preukázané,
že žalobcovia sa stali oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností a to minimálne od roku 1979,
kedy sporné nehnuteľnosti získali darom od matky žalobcu v 2. rade. Túto skutočnosť potvrdila aj

sestra žalobcu v 2. rade, ktorá uviedla, že ich matka ešte pred svojou smrťou rozhodla tak, že sporné
nehnuteľnosti darovala žalobcom, lebo sa o ňu postarajú až do jej smrti. Všetci súrodenci žalobcu v 2.
rade túto vôľu matky plne rešpektovali a nikto z nich si na sporné pozemky nerobil žiaden nárok, ani po
tom,čoichmatkazomrela.Žalobcoviatvrdili,žebolauzatvorenáajpísomnádarovaciazmluvaunotárav
Humennom,avšaktentolistinnýdôkazsavkonanínepodarilopreukázaťapretosúdprávnevecuzatvoril

tak, že žalobcovia nadobudli sporné nehnuteľnosti ústnou darovacou zmluvou od matky žalobcu v 2.
rade. Takýto spôsob darovania nehnuteľností zodpovedal aj obvyklým zvyklostiam v regióne, kedy sa
nehnuteľnosti prevádzali aj ústne a získal ich ten, kto sa o rodičov postaral až do smrti. Aj v danom
prípade bolo preukázané, že žalobcovia doopatrovali matku žalobcu v 2. rade po tom, čo im sporné
nehnuteľnosti darovala.

Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec
v oprávnenej držbe právny predchodca.

Podľa § 868 OZ, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
vzťahy vzniknuté pred 11.1.1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred
1.1.1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 872 ods. 6 OZ, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde
na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom
užívanípozemkov,môžesioprávnenáosobazapočítaťčas,poktorýjejprávnypredchodcamalpozemok
nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej
držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci
vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa
držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Tým, že je vydržanie originálnym spôsobom
nadobudnutia vlastníctva, sa posilňuje aj postavenie vydržateľa ako vlastníka, lebo ten neodvodzuje

svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu. Táto skutočnosť má svoj význam najmä v tých prípadoch,
keď vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo dôsledne zapisované do verejných registrov a s tým
spojenými ťažkosťami pri preukazovaní vlastníctva u právnych predchodcov.

Vydržanie je historickým právnym inštitútom, ktorý v právnych poriadkoch platných na území Slovenska

prešiel niekoľkými významnými zmenami. Je potrebné rozlišovať niekoľko období platnosti právnej
úpravy a to do 31.12.1950, kedy platilo obyčajové právo, od 1.1.1951 do 31.3.1964, od 1.4.1964 do
31.3.1983, od 1.4.1983 do 31.12.1991 a od 1.1.1992 doteraz.

Žalobcovia vstúpili do držby sporných nehnuteľností za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964

Zb. (rok 1979), ktorý držbu a vydržanie vlastníckeho práva až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb.
t. j. do 1.4.1983 vydržanie neupravoval, ani nepoznal. Až novelou, zákonom č. 131/1982 Zb. účinným
od 1.4.1983, sa v §§ 132a a 135a novo upravila ochrana držby a vydržania, s možnosťou započítania
času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983. Vydržanie sa týkalo len vecí, ktoré mohli byť
v osobnom vlastníctve a vylúčené z neho bolo nadobudnutie vlastníctva k veciam v socialistickom

vlastníctve, alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo na užívanie podľa osobitných
predpisov. Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky (ich časti), ktoré mali občania nepretržite
v držbe 10 rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k nim totiž
nadobúdalštátaobčannadobúdallenprávo,abysasnímuzavreladohodaoosobnomužívanípozemku
(§ 135a ods. 2 OZ v znení platnom do 31.12.1991).

Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134 OZ bola zavedená zákonom č. 509/1991 Zb.
účinným od 1.1.1992. Z prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 OZ, v nadväznosti na prijatú prax a
judikatúru vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočnenú pred 1.1.1992 ato aj vtedy, ak ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Najvyšší
súd SR v konaní 7MCdo 7/2012 uviedol, že ak držiteľ pozemku tento užíval pred 1.1.1992 domnievajúc
sa, že mu patrí právo osobného užívania pozemku a ak užíval tento pozemok od 1.1.1992, domnievajúc

sa, že je vlastníkom pozemku, potom sa držba pozemku pred 1.1.1992 započíta do doby potrebnej na
vydržanie. To z dôvodu, že držba pozemku pred 1.1.1992 napĺňa pojem oprávnená držba definovaný
v ustanovení § 130 ods. 1 OZ, lebo držiteľ pozemku má za to, že mu patrí. Ak je totiž držba pozemku
podľa tohto ustanovenia oprávnená, nemožno ju charakterizovať ako neoprávnenú na účely vydržania
podľa § 134 OZ. Tiež preto, že ustanovenie § 872 ods. 6 OZ výslovne umožňuje započítať na účely

vydržania aj oprávnenú držbu právnych predchodcov práva osobného užívania. Je pritom irelevantné,
že toto ustanovenie upravuje oprávnenú držbu právneho predchodcu súčasného oprávneného držiteľa.
Ak si totiž oprávnený držiteľ môže započítať oprávnenú držbu práva osobného užívania svojho právneho
predchodcu, potom o to viac si môže započítať vlastnú oprávnenú držbu práva osobného užívania
pozemku, ktorý držal pred 1.1.1992.

Podmienkami pre vydržanie vlastníckeho práva sú predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená
držba a vydržacia doba.

Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobcovia splnili všetky tieto podmienky
potrebné k tomu, aby vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním. Predmetom

vydržania boli nehnuteľnosti, ktoré boli spôsobilé na vydržanie. Subjektom vydržania boli žalobcovia,
ktorí sú fyzickými osobami, občanmi Slovenskej republiky. Boli oprávnenými držiteľmi sporných
nehnuteľností tak, ako bolo uvedené vyššie, lebo boli presvedčení o tom, že im sporné nehnuteľnosti
patria. Zároveň bolo preukázané, že nepretržite tieto nehnuteľnosti užívali od ich darovania matkou
žalobcu až do súčasnosti. Vydržacia doba pritom začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a

jej uplynutím dochádza za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia
vydržacejdobymusíbyťoprávnenádržbanepretržitá,čosavdanomprípadestalo.Tedaposplneníhore
uvedených podmienok priamo zo zákona nastal právny následok a to vznik vlastníckeho práva žalobcov
k sporným pozemkom a nevyžaduje sa k tomu už žiadne konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu.

Súd vykonal dokazovanie na preukázanie skutočností potrebných k vydržaniu, pričom svedeckými
výpoveďami svedkov vypočutých v konaní bolo preukázané, že žalobcovia nepretržite užívajú sporné
nehnuteľnosti minimálne od roku 1979 a odvtedy ich každý z obyvateľov obce považoval za vlastníkov.
Dokonca bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti užívala výlučne rodina žalobcu v 2. rade a to takým
spôsobom, že už minimálne dve predchádzajúce generácie sa narodili v dome, ktorý bol postavený na

parcele KN-C XX, v tomto dome vyrástli a užívali aj parcelu, na ktorej bol dom postavený. K vytvoreniu
parcely KN-C XX ako prístupovej cesty k parcele KN-C XX, došlo ešte predtým, než nehnuteľnosti
nadobudli žalobcovia a teda aj táto parcela bola súčasťou daru od matky žalobcu v 2. rade. Teda
súd mal bez najmenších pochybností za preukázané, že iba žalobcovia a ich právni predchodcovia
sporné parcely užívali, boli považovaní za ich vlastníkov a neboli nikým rušení. Tým bolo vyvrátené

tvrdenie v osvedčení notárskej zápisnici N XXX/XX, Nz XXX/XX, ktorej obsahom bolo osvedčenie o
prehlásení starej matky súčasných žalovaných V. Š., rod. C. o vydržaní vlastníckeho práva k sporným
pozemkom. V tejto zápisnici V. Š. uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť užíva od roku 1948 ako svoje
vlastníctvo. Výpoveďami žalobcov, ako aj jednotlivých svedkov, bolo preukázané, že v roku 1948, ako aj
v nasledujúcich rokoch, sporné nehnuteľnosti užívala matka žalobcu spolu so svojim synom, žalobcom

v 2. rade, pričom v tom čase tam ešte stál rodinný dom, v ktorom žili. Nemohla túto parcelu užívať V.
Š., rod. C.. Tiež bolo vyvrátené tvrdenie uvedené v notárskej zápisnici o tom, že W. C. (otec V. Š., rod.
C.), na základe reálnej deľby pred 2. svetovou vojnou s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, užíval
tieto nehnuteľnosti ako svoje vlastníctvo. Svedkyňa V. T. popísala reálnu deľbu pôvodnej parcely tak, že
bola rozdelená pre troch bratov C., ale v dávnej minulosti a to tak, že časť pozemku teraz zodpovedajúci

parcele KN-C XX, získal najstarší brat, ktorého pokračovateľkou v užívaní bola matka žalobcu v 2. rade.
Druhý pozemok (teraz parcela KN-C XX) získal pradedo žalovaných a tretí pozemok, ale pod cestou,
získal dedo svedkyne. Teda reálna deľba jednej pôvodnej parcely na tri časti sa musela uskutočniť v
dávnej minulosti, vzhľadom na to, že tieto pozemky v súčasnosti užíva už tretia generácia pôvodných
pozemnoknižných spoluvlastníkov. Výpisom z pozemkovej knihy, zápisnica č. XX kat. územie T.Ý. W.

bolo preukázané, že matka žalobcu v 2. rade a jej súrodenci, boli zapísaní ako pôvodní pozemnoknižní
spoluvlastníci. Je zrejmé, že ak aj došlo k reálnej deľbe dávno predtým, táto skutočnosť nebola zapísaná
v pozemkovej knihe a zrejme išlo len o ústnu dohodu.Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam vydržaním a to účinnosťou novely OZ č. 509/1991 Zb. k 1.1.1992, keď si započítali
svoju predchádzajúcu držbu týchto nehnuteľností, ktorá bola nepretržitá od roku 1979 a žalobcovia boli

oprávnenými držiteľmi.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V danom prípade žalobcovia mali v konaní plný úspech, preto im súd v zmysle hore citovaného
ustanovenia priznal právo na náhradu trov konania. Žalobcom prislúcha náhrada trov za zaplatené
súdne poplatky, vo výške 33 eur za návrh na nariadenie predbežného opatrenia a 99,50 eur náhrada za
zaplatený súdny poplatok v konaní o určenie vlastníckeho práva. Súd v rozsudku priznal žalobcom aj
náhradu trov v konaní XXC/XX/XXXX o nariadenie predbežného opatrenia, lebo v citovanom uznesení

súduložilžalobcompodaťžalobuvovecisamejnajneskôrdo31.8.2013azároveňrozhodol,žeotrovách
buderozhodnutésamostatnýmrozhodnutím.Zatakétorozhodnutiesúdpovažujekonanievovecisamej,
na základe žaloby, ktorá bola podaná dňa 30.8.2013.

Právnemu zástupcovi súd priznal odmenu v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb a to 1/13 výpočtového základu. Za
1 úkon právnej služby v roku 2013 je odmena vo výške 60,07 eur, za úkon v roku 2014 je to suma
61,85 eur, za úkon v roku 2015 je to suma 64,53 eur a za úkon v roku 2016 suma 66 eur. V súlade s
ustanovením § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, súd priznal právnemu zástupcovi aj paušálnu náhradu k
jednotlivým úkonom a v súlade s § 15a náhradu cestovných výdavkov a podľa § 17 ods. 1 náhradu za

stratu času. Odmena za jednotlivé úkony bola priznaná nasledovne.
1. Prevzatie a príprava zastúpenia - 60,07 eur,
2. Podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dňa 30.5.2013 - 60,07 eur,
3. Podanie žaloby na súd dňa 30.8.2013 - 60,07 eur,
4. Porada s klientmi 26.5.2014 - 61,85 eur,

5. Písomné vyjadrenie vo veci samej 28.5.2014 - 61,85 eur,
6. Zastupovanie na pojednávaní dňa 8.9.2014 - 61,85 eur,
7. Zastupovanie na pojednávaní dňa 13.1.2015 - 64,53 eur,
8. Porada s klientmi 26.3.2015 - 64,53 eur,
9. Zastupovanie na pojednávaní dňa 2.4.2015 - 64,53 eur,

10. Zastupovanie na ohliadke dňa 19.6.2015 - 64,53 eur,
11. Zastupovanie na pojednávaní dňa 19.1.2016 (1/4 úkonu) - 16,50 eur,
12. Ďalšia porada s klientmi 6.4.2016 - 66 eur,
13. Zastupovanie na pojednávaní dňa 7.4.2016 - 66 eur.

Režijný paušál za 3 úkony v roku 2013 po 7,81 eur - 23,43 eur, režijný paušál za 3 úkony v roku 2014
po 8,04 eur - 24,12 eur, režijný paušál za 4 úkony v roku 2015 po 8,39 eur - 33,56 eur, režijný paušál
za 3 úkony v roku 2016 po 8,58 eur - 25,74 eur.
Náhrada za stratu času za cestu Humenné - T. W. a späť dňa 19.6.2015 - 4 polhodiny, jedna polhodina
13,98 eur - 55,92 eur. Náhrada pohonných hmôt (prejdených 110 km x 1,389 eur za 1 liter benzínu pri

priemernej spotrebe 5,9 litrov na 100 km - 9,01 eur), amortizácia za použitie motorového vozidla (0,183
eur za 1 km x 110 km) - 20,13 eur. Spolu tak súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
964,29 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

na Krajský súd v Prešove, prostredníctvom tunajšieho súdu.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval
nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o
lehote na podanie odvolania, alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je

prípustné, možno podať odvolanie do 3 mesiacov od doručenia.V podanom odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 OSP ) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 OSP ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal nevyhnutné dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p.)

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia §205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§251 ods. 1 O.s.p.).