Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607213955
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6607213955.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinovač.25,81109Bratislava,IČO35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomUl.Gr?sslingova
č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému B. O., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko M. č. XX, XXX
XXB.,vedenejpodsp.zn.EX4610/07súdnymexekútoromJUDr.RudolfKrutý,sosídlomExekútorského
úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie XX,XX eur s príslušenstvom a trov

exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Lučenci č. k. 5Er/841/2007-16,
zo dňa 30. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 4610/07 súdnym exekútorom

JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Lučenci dňa 27.11.2007
pod č. 5606 048542, vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Dôvod neprípustnosti a zastavenie exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok vydaný
rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na
podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný

na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd usúdil, že v exekučnej veci by malo byť
vymáhané plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy resp. zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kedy právny vzťah
účastníkov zmluvy podlieha režimu spotrebiteľského práva. Zmluvu o úvere a Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru (VOP) preskúmaval z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa, poukázal na ust. smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a bod 1 písm. q) prílohy smernice) a ustálenú
judikatúru ESD. Ako podmienku zmluvy neprijateľnú a od počiatku neplatnú podľa ust. § 53 ods. 4
cit. zákona, vyhodnotil rozhodcovskú doložku (čl. 17.). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah
bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek možnosti voľby. Splynula s ostatnými štandardnými
podmienkami zmluvy. Spotrebiteľ mohol zmluvu iba ako celok odmietnuť, alebo sa jej ako celku podrobiť.

Formulácia rozhodcovskej doložky sleduje, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy
riešené na súde, ktorý vyberie dodávateľ a ktorý sa nachádza v mieste sídla dodávateľa, za účelom
minimalizácie nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ s prihliadnutím
na značnú vzdialenosť miesta konania a jeho majetkové a zárobkové pomery sa nemá ako relevantne
brániť proti návrhu - žalobe dodávateľa. V konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo
civilnýmsúdombudemaťtakmervždydodávateľ,mierajehoprávvočidruhejzmluvnejstranevsúvislosti

s mierou povinností spotrebiteľa zabezpečuje takmer úplnú dominanciu dodávateľa v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa. Ak rozhodcovský súd odvodilsvoju právomoc z takejto doložky, nemožno jeho rozhodnutie považovať za vydané oprávnenou osobou.
Keďže poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a trval na pokračovaní v exekúcii.

Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust.
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie
isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po
uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov,
právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK,
ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu a redukovanú pre všeobecný súd v

konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby (podľa O.s.p.), ktorý môže preskúmať
rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2
ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní
a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k

revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Ak by odvolací súd napriek argumentácii oprávneného usúdil, že exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná, neprieči sa zákonu ani

dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom
všeobecnomsúdeazároveňumožňujeveriteľovi,abysiuplatnilsvojeprávavočidlžníkovinapríslušnom
rozhodcovskom súde v zmysle doložky.

Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej podstatných náležitostí. Táto zmluva nemá ani
charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti

oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku
rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť
k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného
konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne
zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania dňa 10.08.2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské
znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných
úradných jazykoch únie. Slovenský súd nemohol používať ako prameň práva smernicu Rady č. 93/13/

EHS (priamo aplikovať), ktorá bola implementovaná do právneho systému na území SR ešte v rámci tzv.
„prístupového obdobia“, ale musí aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá
(zák. č. 150/2004 Z.z. je zabezpečená jej úplná účinnosť). Prerušenie konania navrhol s poukazom na
všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,

ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných

strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.).

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom

ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré

patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka. Zmluvu o úvere zo dňa 18.01.2006 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a zároveň aj pod ust. § 1 ods. 2,
3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase.

Rozhodnutie súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom
konaní založiť legitimitu pre exekučný titul. Potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v
rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.

Odvolací súd sa s týmto stotožňuje.

Zasprávnypovažujenázorokresnéhosúdu,žeorozhodcovskejdoložkezakotvenejibavoVšeobecných
podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.) nemožno vysloviť iný záver než, že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (do 31.12.2007), ktoré stanovuje:
„Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Rozhodcovskú doložku
si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktorépovinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači,
vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani

nevysvetlil (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, podľa ktorých sa bude viesť súkromný
súdny proces). Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o
voľbe povinného (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.

Možno dodať, že zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne

účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 28.07.2006 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátum neoznačený dokument, ani inak bližšie
identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka bola

účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá
veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto
uzavretej doložky, jeho rozhodnutie nemožno považovať za vydané oprávnenou osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení

rozhodnutia okresný súd.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na platnej právnej úprave právneho poriadku SR účinnej
v rozhodnom čase - Občianskeho zákonníka - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR
(pramene práva), v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho posúdenia veci nie je na škodu, že
exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na cit. smernicu, ako aj ustálenú judikatúru
Európskeho súdneho dvora. Nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky možno jednoznačne
judikovať podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej do zákona od
01.04.2004.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú
právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania

alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159
ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie

na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla

pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr

EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu

úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená

Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,

že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou či predmetná rozhodcovská

doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k
záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,

dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania, či pravidlá podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a
neplatnou podmienkou.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie
konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom
prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.
Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži

ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy
v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim

súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre
rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v

spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž
môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu

ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy
ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď
nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť

tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov,
pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných
podmienok, resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj

odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby
porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd
akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí
to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní

spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o
férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát
má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť

z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysleprávaSlovenskejrepublikyjetozamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z
nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského
rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd

na to prihliada.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.