Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/90/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213957
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412213957.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 5C/114/2012-76, zo dňa 3.12.2014 a proti uzneseniam Okresného
súdu Bratislava IV č.k. 5C/114/2012-8, zo dňa 8.10.2012 a č.k. 5C/114/2012-110, zo dňa 2.3.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C/114/2012-8, zo dňa 8.10.2012 p o t v r d z u j e .

III. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C/114/2012-110, zo dňa 2.3.2015 p o t v r d z u j e .

IV. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zaplatenia 175 eur titulom majetkovej
škody a 276,60 eura titulom nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď v označenej
exekučnej veci exekučný súd nerozhodol o ním navrhovanej zmene súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote do 30 dní od doručenia návrhu. Majetková škoda 175 eur predstavovala náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou navrhovateľom vo veci správy
a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou informačného systému 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému
40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného súdu, na publikačné výdaje
spojenésvyhotovenímurgenciíadresovanýchexekučnémusúdu,napoštovnéatelekomunikačnéúdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15 eur). K uplatnenému nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil analogicky z doktríny prijatej ústavnej

súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý
rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t.j. cca 660 eura; navrhovateľ si preto
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 276,60 eura.Na nariadené pojednávanie dňa 3.12.2014 sa právny zástupca navrhovateľa nedostavil, pričom
elektronickým podaním doručeným dňa 28.11.2014 žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania pre
porušenie zásady nestrannosti súdu a z tohto dôvodu aj o prerušenie konania až do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti. Odporca svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlnil elektronickým podaním. Vzhľadom na to, že navrhovateľ svoje elektronické
podania bez zaručeného elektronického podpisu v zákonom stanovenej lehote nedoplnil, súd prvého
stupňa na tieto, s poukazom na § 119 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndc 6/2011, zo dňa 15.4.2011, neprihliadal. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.

Zo spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 23Er/8013/2008 súd prvého stupňa zistil, že dňa 14.10.2009
bol doručený elektronicky návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora. Výzvou zo
dňa 4.11.2009 exekučný súd vyzval pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie, vyčíslenie trov
dovtedajšieho konania a zaslanie exekútorského spisu. Uznesením č.k. 23Er/8013/200/, EX/318/2006

zo dňa 16.3.2010, exekučný súd žiadosti oprávneného o zmenu exekútora vyhovel a poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62,
Bratislava.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu

exekútora v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, mal však za
to, že automaticky nie je možné v danej veci vyvodiť záver, že zo strany exekučného súdu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, pretože nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa považuje za
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s poukazom na platnú judikatúru
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(II.ÚS57/01,I.ÚS46/01,I.ÚS66/02).Súdprvéhostupňazároveň

dal do pozornosti, že navrhovateľ nepreukázal svoj aktívny postoj v záujme odstránenia údajných
prieťahov v exekučnom konaní (napr. podaním sťažnosti na prieťahy). Súd prvého stupňa ďalej uviedol,
že i keď exekučný súd urobí v exekučnom konaní úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez
zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať ústavný
súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko

orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov.

K uplatnenej majetkovej škode súd prvého stupňa uviedol, že pri označení vynaložených nákladov
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v spornom období nie sú špecifikované konkrétne úkony,

jedná sa len o všeobecnú činnosť a nie je zrejmá akákoľvek súvislosť s predmetným exekučným
konaním s poukazom na tvrdené zbytočné prieťahy v konaní. Vyčíslenie škody nebolo v tomto prípade
podložené žiadnymi dôkazmi. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky
v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám a tieto nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Z ustanovení § 44 ods. 8 a 9 Exekučného

poriadku taktiež vyplýva, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do
času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho
exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo
dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní
pohľadávky, na ktorú mal poverenie. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že samotné vyčíslenie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch neobstojí, keďže nezohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu.

Pre absenciu nesprávneho úradného postupu ako jedného zo základných predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorý
ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý navrhovateľ nepreukázal, v dôsledku čoho následne

nepreukázal ani existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou, súd prvého stupňa návrh s poukazom na § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a §
17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zamietol.O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko odporca náhradu trov konania
nežiadal, súd prvého stupňa mu ich náhradu nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., keď riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal

priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania s tým, že trvá na osobnej účasti
svojho právneho zástupcu na pojednávaní.

Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že

v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľanavrhovateľajetomutakajpreto,žerozhodnutiekrajskéhosúduonámietkezaujatostijevrozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho

práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k

odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo

veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a

rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvéhostupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje

navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil

povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.

Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,

keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

K návrhu na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie
o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti

podanej na Ústavný súd SR, uviedol, že súd prvého stupňa bol povinný ešte pre samotným rozhodnutím
vo veci samej rozhodnúť osobitne o tomto návrhu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.

2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2016 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil (výrok I.), pretože je vecne správny a
nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť

jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez

prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konaniaza rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na

časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

Vpredmetnejvecinavrhovateľsvojužiadosťozrušenietermínupojednávanianariadenéhona3.12.2014

a návrh na prerušenie konania, doručené 28.11.2014, zaslal súdu prvého stupňa emailom. Keďže
uvedené podanie bolo urobené elektronickým prostriedkom - emailom a nebolo doplnené písomne
alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní, na toto podanie súd prvého stupňa v súlade s §
42 ods. 1 štvrtá veta O.s.p. neprihliadal, t. j. vychádzal z toho, akoby vôbec ani podané nebolo; aj
na iné podania je totiž treba uplatňovať režim výslovne uvedený len vo vzťahu k podaniu urobenému
elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom obsahujúcemu návrh

vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia (rovnako uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndc 6/2011, zo dňa 15.4.2011, ktorého závermi odôvodnil svoj postup súd
prvého stupňa). Súd prvého stupňa preto nebol povinný posudzovať dôležitosť dôvodu pre odročenie
pojednávania a vec v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal v neprítomnosti navrhovateľa.

Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú
navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou
sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným
súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k. 11NcC/188/2012-18, zo dňa 22.10.2012,
rozhodol,žesudkyňaJUDr.IdaTakáčovániejevylúčenázprejednávaniaarozhodovaniadanejveci.Nie

je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ
v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací
súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný záver bol

vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o odročenie
pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. I. ÚS 416/2013-9, zo dňa 19.6.2013, ústavnú
sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol.

K argumentácii navrhovateľa namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí

o veci samej odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci súd prvého stupňa na návrh na prerušenie
konania z horeuvedených dôvodov neprihliadal a o tomto nerozhodoval; uvedená odvolacia námietka
je preto nedôvodná.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď

navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto

zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal

na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia
uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na
pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť

s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotnýnavrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec
navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek

exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého

rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane

druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre

seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nevyvoláva automaticky porušenie základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, pretože aj v takomto prípade sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle uvedeného článku

ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách. Ak pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu
alebo iného štátneho orgánu, pričom samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie

o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií či na rozhodnutie o
návrhoch na zmenu exekútora samotný Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažuje bez ďalšieho za
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj
s ohľadom na množstvo návrhov, ktoré súdny exekútor v relevantnom čase okresnému súdu doručil
(ktorá skutočnosť totiž objektívne bránila tomu, aby okresný súd mohol o týchto návrhoch rozhodnúť

v štandardných, zákonom ustanovených lehotách), správny je záver súdu prvého stupňa v predmetnej
veci,ktorýnedodržaniezákonnejlehotynepovažovalvzhľadomnavšetkyokolnostizanesprávnyúradný
postup.

Súd prvého stupňa navyše správne (už nad rámec potrebný pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom

k nepreukázaniu nesprávneho úradného postupu) uviedol, že dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať
od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom,

neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného dôvodu návrh v tejto časti
zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné
nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia
žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine
všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že
sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby

bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla
nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou
vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v
prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových
návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých

podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí
byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem
iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd
promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne
očakávať rozhodnutie o všetkých svojich návrhoch na zmenu exekútora v 30 dňovej lehote a nemohol

preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom

súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsúduvexekučnomkonanívzmyslezákonač.514/2003Z.z.
v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a

nesprávnym úradným postupom).

Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,
pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

II.

Napadnutým uznesením č.k. 5C/114/2012-8, zo dňa 8.10.2012, súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66 eur.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a podľa jeho obsahu žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.
Uviedol, že námietku zaujatosti nepodal. V návrhu na začatie konania uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný súd prvého stupňa vo veci nemôže konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednávania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci
zaujatí (§ 14 O.s.p.). Súd prvého stupňa mal preto postupovať v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. a požiadať

príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa; nejde teda o
vhodnosť ale nutnosť. Ďalej navrhovateľ uviedol, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. od poplatkov oslobodené; týka sa to poplatkov za návrhy vo veci
samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.Navrhovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že pridelenie veci niektorému zo sudcov súdu
prvého stupňa by porušilo jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože

podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Preto požiadal, aby
nadriadený súd prikázal predmetnú vec inému súdu, pretože sudcovia súdu prvého stupňa sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietol zaujatosť všetkých sudcov

súdu prvého stupňa. Vznesenie námietky zaujatosti je poplatkovým úkonom (pol. 17a sadzobníka
súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.) a jeho poplatníkom je navrhovateľ (§ 2 ods. 1 písm. a)
zák. č. 71/1992 Zb.). Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď napadnutým uznesením
uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66 eur. K
odvolacej argumentácii navrhovateľa treba uviesť, že nutná delegácia v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. je
vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov súdu v zmysle § 14 O.s.p., pričom k ich vylúčeniu dôjde

buď na základe námietky zaujatosti vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní
sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Nakoľko sudcovia súdu prvého stupňa sa vo veci necítili byť
zaujatí, návrh navrhovateľa na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. musel byť z jeho strany
podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Samotný navrhovateľ aj v
podanom odvolaní celkom jednoznačne formuloval námietku zaujatosti sudcov súdu prvého stupňa.

Konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom je síce oslobodené od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm.
k) zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.9.2012, ale vecné oslobodenie od súdneho poplatku
podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa pol.

17a sadzobníka súdnych poplatkov. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od
súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh,
odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (uznesenie Ústavného
súdu SR z 30.3.2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C/114/2012-8, zo dňa 8.10.2012,
ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil (výrok II.).

III.

Napadnutým uznesením č.k. 5C/114/2012-110, zo dňa 2.3.2015 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a v spojení s bodom 3
poznámky k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu

prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,
ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri
vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a

poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové
povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v
prospech poplatníka". Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30.9.2012,a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom podané
odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť

vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľa, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa

vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní
podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č. 286/2012

Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené
od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená aj položka 7a,
podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Odvolací súd v
súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie poukazuje na §
6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku ustanovená za
konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednom stupni. Keďže navrhovateľ podal odvolanie na súde
prvého stupňa dňa 5.2.2015, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j. konanie vo veci samej

na druhom stupni. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy
platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané
v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým
bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha

len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s
citovanými§2ods.4,§5ods.1písm.a)a§6ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch.Takýto
výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k absurdnému záveru,že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za
odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania

odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.

46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba

pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného
možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého

dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C/114/2012-110, zo dňa 2.3.2015
ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil (výrok III.).

IV.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal
(výrok IV.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.