Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/390/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813221050
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813221050.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu S. N. M., s.r.o., so sídlom v Z., B. 5, R.: XX
XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou G. N., s.r.o., so sídlom Z., B. X proti žalovanej W. N.,
nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom B., N. cesta XX, t. č. na neznámom mieste, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej do 30.06.2016 : O., zastúpeného JUDr. B. o zaplatenie 3.850,84 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24.mája 2016, č.
k. 14C/82/2014-188 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol návrh žalobcu o zaplatenie 3.850,84
EUR s príslušenstvom. Vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy
právneho zastúpenia v sume 765,83 EUR, na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. B.
B., advokáta, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. žalovanej nepriznal právo na
náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným tamojšiemu súdu dňa 01.10.2013
sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3850,84 EUR s príslušenstvom,

ako záväzku, ktorý vznikol riadnym nesplatením úveru, ktorý žalovanej poskytol právny predchodca
žalobcu M. M., a.s.. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný nasledovný skutkový stav:
Právny predchodca žalobcu M. M., a.s. uzatvoril so žalovanou dňa 29.07.2008 Zmluvu o splátkovom
úvere číslo XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej
zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej splátkový úver v sume 150 000,-Sk (4 979,09
EUR). Poplatok za správu úveru bol 60,-Sk (1,99 EUR) mesačne, spracovateľský poplatok bol v sume
3 699,-Sk (122,78 EUR). Splátka úveru bola v sume 3 412,-Sk (113,26 EUR) mesačne, so splatnosťou

k 10. dňu v kalendárnom mesiaci, počet splátok bol 60, splatnosť prvej splátky bola dňa 10.8.2008.
Konečná splatnosť úveru bola dňa 10.7.2013. Žalovaná úver riadne nesplácala. M. M., a.s. a žalobca
uzavreli dňa 13.12.2012 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE, ktorej predmetom malo byť
aj postúpenie pohľadávky proti žalovanej. Žalobca doložil k návrhu listiny označené ako: Oznámenie (M.
sporiteľne, a.s.) o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2012, Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 4.2.2013, Pokus o zmier zo dňa 22.08.2013 a výzva zo dňa
29.07.2008. Z uvedených listín však bolo preukázané len odoslanie listiny vyhotovenej žalobcom :

„Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“, ktorej odoslanie žalovanej
preukázal žalobca podacím hárkom. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel v prvom rade
k záveru, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou úverovú zmluvu, pričom v tomto
vzťahu vystupoval právny predchodca žalobcu v postavení banky podľa zákona č. 483/2001 Z. z.o bankách v znení neskorších predpisov. Uvedená úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou (s
prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený text zmluvy na predtlačenom
formulári) a preto na vzťah medzi veriteľom (právny predchodca žalobcu) a dlžníkom (žalovaná)

vzťahujú ustanovenia tzv. spotrebiteľského práva. Zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Podmienky postúpenia pohľadávky banky, ktorú má voči jej klientovi, t.j. dlžníkovi, na tretiu osobu,
upravuje ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z neho vyplýva, že spôsobilým
predmetom postúpenia je iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu

predchádzajúcej písomnej výzvy banky adresovanej klientovi po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené podmienky sú zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky a musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením
pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu
zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie tejto skutočnosti má za

následok nepreukázanie aktívne vecnej legitimácie postupníka (žalobcu). Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že dňa 04.02.2013 bola žalobcom vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru.
Bolo to v liste z uvedeného dátumu, v ktorom bolo zároveň uvedené, že žalovaná je povinná uhradiť
dlžnú sumu 6.862,40 EUR do 19.02.2013. Žalobca doložil do spisu aj výzvu zo dňa 22.03.2010,
vyhotovenú právnym predchodcom žalobcu . Ako adresát tejto výzvy je uvedená žalovaná. Vo výzve

je uvedené, že: „splácanie predmetnej pohľadávky je v omeškaní ku dňu 28.02.2010 vo výške 426,01
EUR (12.833,98 SKK) s príslušenstvom“. Žalovaná bola zároveň vyzvaná, aby uhradila dlžnú sumu do
10 dní od doručenia tejto výzvy. Žalobca však v priebehu konania žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by uvedené listiny boli žalovanej doručené, nepreukázal napokon ani odoslanie výzvy právneho
predchodcu navrhovateľa zo dňa 22.3.2010 odporkyni. Nemožno teda konštatovať, že by v prípade

žalovanej bola riadne splnená požiadavka, že žalovaná bola ako dlžník vyzvaná na splnenie svojho
záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobcovi sa tak v nadväznosti na to ani nepodarilo preukázať, že
pohľadávka bola v čase postúpenia spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách. Postúpenie teda nie je platné a žalobca preto nie je oprávnený uplatňovať predmetnú
pohľadávku pred súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konštatuje, že žalobca nepreukázal

v konaní aktívnu legitimáciu a preto súd jeho návrh zamietol. Právne vec posudzoval aj podľa § 52
ods. 1 - 4, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods.
1 Obchodného zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Rozsudkom
bol návrh žalobcu zamietnutý a žalovaná má preto proti žalobcovi právo na náhradu všetkých účelne
vynaložených trov konania. Rovnaké právo má aj vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovanej .

Žalovaná si trovy konania neuplatnila, preto jej súd ich náhradu nepriznal. Vedľajší účastník si trovy
konania vyčíslil v podaní, doručenom súdu dňa 25.5.2016. Trovy vedľajšieho účastníka spočívajú v
trovách jeho právneho zastúpenia. Náhrada za jeden úkon právnej služby v sume 141,09 EUR je
vypočítaná podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Súd vyúčtovanie trov preskúmal a za jednotlivé úkony právnych služieb priznal

náhradu trov právneho zastúpenia nasledovne: 1. prevzatie a príprava zastúpenia 10.11.2014 - 141,09
EUR , 2. písomné podanie- vyjadrenie k návrhu 06.05.2015 - 141,09 EUR, 3. písomné podanie-
vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa 23.11.2015 (nešlo o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej) 1
odmeny - 70,55 EUR, 4. účasť na pojednávaní 24.05.2016 - 141,09 EUR, - 1 x režijný paušál za rok
2014 á 8,04 EUR, - 2 x režijný paušál za rok 2015 á 8,39 EUR , t. j. 16,78 EUR, - 1 x režijný paušál

za rok 2016 á 8,58 EUR , - cestovné náhrady: 24.05.2016 cesta Bratislava - Prievidza a späť, 366 km,
JEEP Grand Cherokee, 3,0l, nafta, - náhrada za spotrebované PHM 0,075 l x 366 km x 1,043 Eur/l,
t j. 28,63 EUR,- náhrada za každý 1 km jazdy 366 km x 0,183 Eur, t. j. 66,98 EUR,
cesta Bratislava - Prievidza a späť dňa 24.05.2016 10 x polhodina á 14,30 EUR, t.j. 143,- EUR, spolu:
765,83 EUR.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca dôvodil, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že ak by aj
pripustil, že ust. § 92 ods. 8 ZoB upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na
inú osobu, tak zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba

pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Poukázal na gramatický výklad nielen prvej, ale aj
druhej vety tohto ustanovenia. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku
zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľby predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník
v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj
zo samotného logického znenia daného ustanovenia. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že banka

môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. K vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru uviedol, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach
s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný sa dostal do omeškania,
uvedené termíny neplnil a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu

splatnosť vyhlásil až žalobca, a to podaním zo dňa 04.02.2013 označeným ako ,,výzva k úhrade
a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru". K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
došlo ku dňu 23.02.2013. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom
základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka
záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať
splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považoval za nesporné, že spolu s postúpenou

pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany
dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinností dlžníkom sa stáva splatný celý dlh
vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu
dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti

na uvedené zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil žalobca a to
po postúpení predmetnej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. 19C/34/2012. K oznámeniu o postúpení pohľadávky uviedol, že
v súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní v prvom rade poukázal na skutočnosť, že v

konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s podacím
hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, a ďalšie

rozhodnutia krajských súdov. Vzhľadom k uvedenému právne uzavrel, že súd pochybil a vec nesprávne
právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky ako prejudiciálnu otázku
skúmal platnosť zmluvy o postúpení. K platnosti postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8ZoB zastával
názor, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je

úpravavýnimiekzbankovéhotajomstvaanehovoríopodmienkachplatnostipostúpeniapohľadávok,ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zastával názor,
že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB,
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale

administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. V
tejto súvislosti poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise
Súkromné právo č. 1/2015. Z vyššie uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi
v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak
banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť

postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu
byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v súlade s
prílohou č. l k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní
po dobu 1107 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého
peňažnéhozáväzkuvočibankepresiaholjedenrok.Vzhľadomkdikciiust.§92ods.8zákonaobankách,

s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok zastával názor, že právny
predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové
tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Napriek vyššie uvedenému
poukázal na Výzvu zo dňa 22.03.2010, ktorou v konaní preukázal, že postupca splnil všetky povinnosti,
ktoré mu ust. § 92 ods. 8 ZoB ukladá. K trovám osobitného subjektu na strane žalovaného vyslovil

nesúhlas, aby bol zaviazaný na úhradu trov konania osobitného subjektu. Namietal, že Združenie pred
zaslaním oznámenia o vstupe do konania, nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z
označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Len na základe skutočnosti, že
žalovanými sú spotrebitelia, bez akýchkoľvek vedomostí o predmetne a stave konania, nie je možné sapripraviť na zatupovanie v tej ktorej veci, a teda naplniť podstatu úkonu právnej služby. Nemožno hovoriť
o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Obdobný názor vyslovil Ústavný
súd SR v náleze II. ÚS 78/03. Mal za to, že dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a

právnej úpravy trov konania. V danom prípade by bola na mieste aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p., resp. §
257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle § 388
CSP tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 410,61 EUR.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Združenie - O. vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 23.08.2016
uviedol, že v zmysle § 95 CSP je súd povinný s ním ďalej konať ako s osobitným subjektom, keďže
v čase vstupu ako vedľajší účastník bol riadnym subjektom práva v procesnom postavení so všetkými
právami a povinnosťami. Ako osobitný subjekt nepotrebuje súhlas žalovaného, keďže v konaní už

legitímne vystupoval predtým. K odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vec správne posúdil,
keď vyhodnotil postúpenie pohľadávky za neplatné z dôvodu nedodržania podmienok postúpenie
pohľadávky. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnil sa náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 149,67 EUR.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď

dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných
ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle

tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p.
účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému

z pôvodného veriteľa SY. a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor
s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,

alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá

právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane
a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu

postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby
ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v

konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.
K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom."

11. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak

znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a
bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak

podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,

bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky
banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.

8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom

ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých
právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.

13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal,

odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení
"to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časťpred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu
klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil

omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou
a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..."
mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by
legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam

sa (táto výnimka) vzťahuje.

14. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok §
92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom
súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému
nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na

vymáhanie žalovanej pohľadávky.

15. Občianskeho združenia O. T. B. M. v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej. Dňom 01.07.2016 stratilo toto občianske združenie zmenou právnej
úpravy občianskeho súdneho konania podstavenie vedľajšieho účastníka v spore, ale na druhej strane

rovnako platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal
účinným nový procesný kódex /Civilný sporový poriadok/,zostávajú zachované. Podľa odvolacieho súdu
medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do
30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade
úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej

osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení
sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo.

16. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia O.

T. B. M., ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovanej a do
uvedeného dňa mu vznikli trovy konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
treba považovať také náklady, ktoré musela procesná strany nevyhnute vynaložiť, aby mohla riadne
uplatniť alebo brániť svoje právo na príslušnom súde. Správne preto súd prvej inštancie posudzoval, či
náklady vynaložené na jednotlivé úkony právnej služby v danej veci boli vynaložené účelne. Pokiaľ ide

o postavenie vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských sporoch a jeho nárok na náhradu trov konania,
táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Úspech vedľajšieho účastníka v konaní je vždy závislý
od úspechu toho účastníka, na strane ktorého vystupuje. Žalovaná bola v konaní úspešná, a preto aj
vedľajší účastník na jej strane je v konaní úspešný a má preto právo na náhradu trov konania.

17. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné.

18. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

19. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní jej však žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd vyslovil, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Pokiaľ ide o postavenie občianskeho združenia O. T. B. M. po 01.07.2016, občianske združenie

sa zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania nestalo automaticky v danom spore
intervenientom v zmysle § 81 CSP, ako to tvrdí vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu
prvej inštancie dňa 23.08.2016. Intervenientom podľa nového procesného predpisu- Civilný sporový
poriadok, je len ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem
na výsledku konania. Menované občianske združenie by teda v prvom rade muselo uviesť tvrdenia,

ktoré odôvodňujú jeho právny záujem na výsledku konania. Danosť právneho záujmu intervenienta
na výsledku sporu vychádza z hmotného práva, pričom súdna prax definovala, že právny záujem na
výsledku sporu medzi stranami má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo
ovplyvnené rozsudkom vydaným v danom spore (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Sžo 119/2010 z 18. augusta 2010). Zatiaľ čo na vznik postavenia vedľajšieho
účastníka v spore do 30.06.2016 postačovalo občianskemu združeniu preukázať, že predmetom jeho
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu /v tomto prípade ochrana práv spotrebiteľa/ a jeho

hmotnoprávny záujem na výsledku konania sa neskúmal, pre vznik postavenia intervenienta v spore od
01.07.2016 by už občianske združenie muselo danosť svojho právneho záujmu na výsledku sporu tvrdiť
a súd by bol povinný ho skúmať. Tvrdenia odôvodňujúce právny záujem na výsledku sporu občianske
združenie O. B. M. pri svojom vstupe do sporu do postavenia vedľajšieho účastníka /do 30.06.2016/
neuviedlo a neuviedlo ich ani neskôr v odvolacom konaní, preto je vylúčené, aby sa zmenou právnej

úpravy dňom 01.07.2016 transformovalo jeho postavenie vedľajšieho účastníka v spore do postavenia
intervenienta. Preto odvolací súd nekonal s menovaným občianskym združením v odvolacom konaní, t.
j. po 01.07.2016, ako intervenientom, a preto ani nerozhodoval o jeho uplatnených trovách odvolacieho
konania.

21. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).