Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. august 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5914207487
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5914207487.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobcu:
N. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. G. XXXX/XX, Z. R., zast. JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, AK
N. XX, XXX XX R., proti žalovanému: MAKS-D, s.r.o., so sídlom ul. M. R. Štefánika 1, 972 71 Nováky,
IČO: 36332534, zasp. Advokátska kancelária NIŽNÍK & Partners, s.r.o., so sídlom Kováčska 49, 040
01 Košice, IČO: 47244488, o určenie, že obsah a podmienky dodávateľskej zmluvy uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu a že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa
20.11.2010 počas výkonu práce, je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/2/2014-264 zo dňa 30.11.2016,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I., II., IV. p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním III. ponecháva n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol
nasledovne:
I. Súd žalobu zamieta v celom rozsahu.
II. Súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
III. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .

IV. Súd priznáva svedkovi: C. R., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, svedočné za účasť na pojednávaní
konanom na Okresnom súde Ružomberok dňa 27.9.2016 vo výške 7,10 eur, ktoré mu je žalobca povinný
zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové
a právne závery:
V tomto konaní domáhal sa žalobca voči žalovanému určenia, že obsah a podmienky dodávateľskej
zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu a že úraz,

ktorý sa stal žalobcovi dňa 20.11.2010 počas výkonu práce, je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá
žalovaný v rozsahu 100 %.
Predtým, než súd pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti samotného uplatneného nároku, bolo potrebné
vysporiadať sa s námietkami vznesenými žalovaným v tomto spore, a to s námietkou prekážkylitispendencie, námietkou premlčania, námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení a tiež rozhodnúť o návrhu žalovaného na prerušenie tohto konania.
Podľa § 159 CSP, začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie.

Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr.
Podmienkou rozhodnutia súdu o zastavení konania na základe prekážky litispendencie je prebiehajúce
iné konanie o tom istom spore na súde. Podľa názoru súdu v spore vedenom pod sp.zn. 7C/19/2013 (ani
následne v spore vedenom pod sp.zn. 2C/117/2016) nejde o ten istý spor v porovnaním s týmto sporom,
nakoľko v označenej veci bol uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody - nárok na náhradu za bolesť,

nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok za zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenskéhouplatneniavsúvislostispoškodenímzdravia,kuktorémudošloužalobcudňa20.11.2010
v areáli spoločnosti Mondi SCP a.s. Ružomberok, keď vykonával pre žalovaného na základe objednávky
pomocné práce, a to s poukazom na ust. § 420a Občianskeho zákonníka, t.j. titulom zodpovednosti za
škoduspôsobenúinémuprevádzkovoučinnosťou,ktorémunárokuzodpovedáajopísanierozhodujúcich
skutočností žaloby. Avšak v tomto konaní vedenom pod sp.zn. 3Cpr/2/2014 ide síce o totožné strany

sporu, avšak nemožno hovoriť o totožnosti sporu, hoci aj tejto sa týka zodpovednosti za škodu, ktorá
bola spôsobená podľa tvrdenia žalobcu žalovaným dňa 20.11.2010, rozdiel je v právnom titule -
zodpovednosť za pracovný úraz, pričom rozhodujúce skutočnosti sporu sú iné, keď žalobca tu tvrdí,
že žalobca vykonával práce pre žalovaného na základe pracovnoprávneho vzťahu a teda je daná
zodpovednosť žalovaného za vzniknutý pracovný úraz, ako aj zodpovednosť za vzniknutú škodu, pričom

odškodňovanie pracovných úrazov vykonáva sociálna poisťovňa a z hľadiska petitu žaloby v tomto
konaní na rozdiel od označených konaní, kde ide o žalobu na plnenie, je tu uplatnený nárok žalobou na
určenie. Vzhľadom na uvedené súd má za to, že nejde o litispendenciu a preto nebolo možné rozhodnúť
o zastavení konania v zmysle citovaného ustanovenia.
Na pojednávaní dňa 27.9.2016 predniesol substitút právneho zástupcu žalovaného návrh na prerušenie

tohto konania do rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nároku žalobcu, ktorý bol uplatnený, nakoľko
Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodnúť o úrazových dávkach žalobcu.
Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo
správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na také konanie podnet.

Je pravdou, že prebiehajú správne konania - na Sociálnej poisťovni, pobočka Prievidza v súvislosti
s rozhodovaním o nároku na náhradu za bolesť žalobcu, na Sociálnej poisťovni, pobočka Prievidza
v súvislosti s rozhodovaním o nároku žalobcu na sťaženie spoločenského uplatnenia a napokon na
Sociálnej poisťovni, ústredie v súvislosti s rozhodovaním o nároku na úrazovú rentu žalobcu, avšak
všetky tieto tri konania sú prerušené z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke, kde z odôvodnení

týchto rozhodnutí vyplýva, že takýmto konaním je konanie vedené na tunajšom súde pod sp.zn.
7C/19/2013, avšak podľa obsahu ide práve o toto konanie pod sp.zn. 3Cpr/2/2014, kde predmetom
je určenie, že poškodenie zdravia žalobcu zo dňa 20.11.2010 sa považuje za pracovný úraz, za ktorý
zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 % (zmena žaloby v konaní 7C/19/2013 pripustená nebol, preto
žalobca sa domáhal žalobou v tomto konaní požadovaného určenia). Rozhodnutia o prerušení konaní

boli odôvodnené s poukazom na ust. § 193 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,
keďže práve konanie na tunajšom súde je konaním o predbežnej otázke v zmysle citovaného zákona.
Súd má za to, že táto otázka predstavuje spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároku z
pracovnoprávneho vzťahu podľa § 14 Zákonníka práce, teda je daná právomoc súdu na prejednanie
a rozhodnutie tejto veci, to znamená práve rozhodnutie súdu v tomto spore predstavuje pre Sociálnu

poisťovňu vyriešenie predbežnej otázky na rozhodnutie o uplatnených nárokoch žalobcu v Sociálnej
poisťovni. Preto súd návrh žalovaného na prerušenie konania považoval za nedôvodný a zamietol ho.
Substitút právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 27.9.2016 vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku žalobcu v tomto konaní s poukazom na skutočnosť, že premlčacia doba je 3-ročná
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, keď k úrazu došlo dňa 20.11.2010 a žaloba v tejto veci bola

podaná dňa 10.11.2014. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že žalobca v tejto veci podal žalobu na
určenie, a nie žalobu na plnenie. Pokiaľ v tomto spore nebola podaná žaloba na plnenie, nie je možné
otázku premlčania dôvodne posudzovať, to možno len v spore o uplatnenom nároku na náhradu škody.
Námietka premlčania podaná v spore o žalobe na určenie z tohto dôvodu bola súdom vyhodnotená ako
irelevantná.

Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.Predmetom konania v tomto prípade je predovšetkým otázka existencie pracovnoprávneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným. Podmienka naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
je splnená vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto

určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Ďalej naliehavý právny záujem na určení je spravidla
daný vtedy, ak ako určovacia žaloba vytvorí pevný právny základ medzi stranami, t.j. naplní svoj
preventívny charakter. Súd má za to, že o takýto prípad sa jedná aj v tomto spore. Pokiaľ sa ustáli,
že došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu pracovnoprávneho vzťahu a že úraz, ktorý sa
stal žalobcovi, je úrazom pracovným, za ktorý zodpovedá žalovaný, bude tým daný pevný právny

základ medzi stranami sporu a vyrieši sa tým predbežná otázka pre správne konania vedené na
Sociálnej poisťovni o uplatnených nárokoch žalobcu na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a
úrazovú rentu. Je síce pravdou, že Sociálna poisťovňa v zmysle ust. § 198 ods.1 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení má možnosť posudzovať predbežné otázky, avšak v danom prípade spor
o existenciu pracovnoprávneho vzťahu v zmysle podanej žaloby je sporom medzi zamestnancom a
zamestnávateľom týkajúci sa nároku z pracovnoprávneho vzťahu a jeho rozhodovanie s poukazom na

ust. § 14 Zákonníka práce patrí súdu. Napokon pokiaľ žalobca sa žalobou na plnenie domáhal voči
žalovanému v konaní vedenom pod sp.zn. 7C/19/2013 (neskôr v konaní 2C/117/2016), je zrejmé, že
ustálený záver o existencii pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným by mohol zabrániť aj
ďalšiemu trvaniu tohto sporu. V označenom konaní na plnenie súd výlučne skúma splnenie podmienok
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou žalovaného v nadväznosti na opísané

rozhodujúce skutočnosti, z dôvodu nepripustenia zmeny žaloby neskúma existenciu pracovnoprávneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a z tohto dôvodu nemožno tvrdiť, že táto žaloba na plnenie
skonzumovala žalobu na určenie. Preto súd konštatuje, že podmienka naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení je splnená.
Žalobca v konaní tvrdil, že medzi nám a žalovaným existoval vzťah, v rámci ktorého sa vykonávala

závislá práca v zmysle ust. § 1 ods.2 Zákonníka práce, keď osobitne zdôraznil, že žalobca vykonával
práce presne podľa usmernení a pokynov žalovaného, resp. ním poverených osôb, vykonával len
tie práce a len tým postupom, ako mu to určil žalovaný, z čoho je zrejmý vzťah nadriadenosti a
podriadenosti, pri vykonávaní prác žalobca nikdy nevystupoval pod vlastným menom, bol povinný
nosiť oblečenie žalovaného s logom jeho firmy a jeho menom, poberal od žalovaného pravidelnú

odmenu, mal od žalovaného presne vymedzený pracovný čas, prestávky na obed, náklady na pracovné
prostriedkypotrebnénavykonávaniepráczabezpečovalžalovaný.Taktiežžalobcanemalzodpovednosť
za vykonané práce vo vzťahu k tretím osobám, medzi žalobcom a žalovaným nikdy nebolo dojednané
vykonanie konkrétneho diela, ale len vykonanie opakovaných činností ad hoc.
Uvedené tvrdenia žalobcu týkajú sa obsahu zmluvného vzťahu. Podľa názoru súdu v prvom rade je

potrebné vychádzať z vôle subjektov pri dojednávaní právneho vzťahu medzi nimi. Súd tak zisťoval,
aká bola vôľa zmluvných strán v momente uzatvárania ich právneho vzťahu. Je nepochybné, že
zo strany žalovaného bola vôľa uzatvoriť so žalobcom obchodnoprávny vzťah. Súd má za to, že
žalobca tento návrh akceptoval, nakoľko je v konaní nesporné, že z jeho strany došlo k vybaveniu si
živnostenského oprávnenia. V tejto súvislosti súd poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného

práva, do ktorého sa zahŕňa jednak právo obchodné, ale aj právo pracovné v časti individuálnych
pracovnoprávnych vzťahov, a to zásadu individuálnej autonómie (slobody vôle). Zmluvná sloboda
predpokladá slobodnú možnosť vstupovať do zmluvných vzťahov s ktorýmikoľvek subjektmi a na
akýkoľvek zákonom dovolený účel. Súd má za to, že zmluvné strany v prípade uzatvárania právneho
vzťahu prejavili vôľu uzatvoriť obchodný záväzkový vzťah medzi dvoma podnikateľmi pri výkone ich

podnikateľskej činnosti s poukazom na ust. § 261 ods.1 Obchodného zákonníka, pričom vychádzal z
obsahu živnostenského oprávnenia žalobcu - živnostenského listu, kde sú uvedené predmety činnosti,
a to predovšetkým zámočnícke práce. Zákon nezakazuje výkon takýchto prác na základe podnikania,
t.j. inou formou ako v rámci závislej práce. Naopak takéto práce môžu byť predmetom podnikania, čo
napokon vyplynulo aj zo zápisu v živnostenskom registri týkajúcom sa žalobcu. Bolo teda výlučne na

vôli zmluvných strán, aký právny vzťah si zvolia. Ďalej súd mal preukázané, že za vykonané zámočnícke
práce fakturoval žalobca žalovanému mesačne odmenu, ktorá sa odvíjala od počtu odpracovaných
hodínprivýkonetýchtozámočníckychprácaoddojednanejodmenyveurách/hodina.Vofaktúrežalobca
sám sa označil za dodávateľa zámočníckych prác a žalovaného označil za odberateľa zámočníckych
prác.Ďalejsúdvkonanímalpreukázané,žežalobcarealizovalodvodynasociálneazdravotnépoistenie

ako SZČO a zároveň podal si daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby, kde uviedol príjmy zo
živnosti, t.j. z podnikania. Nie je bez povšimnutia, že tento právny vzťah takto fungoval medzi žalobcom a
žalovaným niekoľko rokov (cca. 3 roky) bez akýchkoľvek výhrad zo strany žalovaného, až do doby pokiaľ
nedošlo k úrazu žalobcu pri výkone prác pre žalovaného. Vzhľadom k tomu súd má za to, že zámočníckepráce bolo možné vykonávať na základe obchodnoprávneho vzťahu, t.j. externe, ale aj na základe
pracovnoprávneho vzťahu. Rozhodujúca je prejavená vôľa zmluvných strán. Na základe oboznámenia s
listinnými dôkazmi súd mal preukázaný konsenzus v prejavenej vôli zmluvných strán uzavrieť obchodný

záväzkový vzťah. Túto skutočnosť však žalobca spochybňuje s poukazom na obsah právneho vzťahu,
čo podľa neho nasvedčuje, že zmluvné strany prejavili skutočnú vôľu uzatvoriť pracovnoprávny vzťah a
formálne uzavretým obchodnoprávnym vzťahom došlo len k zastretiu pracovnoprávneho vzťahu. Bolo
potrebné teda ustáliť, či existujú také pochybnosti o prejavenej vôli zmluvných strán pri uzatváraní
ich právneho vzťahu, ktoré odôvodňujú prekvalifikovať tento obchodný záväzkový vzťah na vzťah

pracovnoprávny.
Podľa § 1 ods.4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne
vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Podľa § 41a ods.1,2 Občianskeho zákonníka:
(1) Ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať,
ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby.

(2) Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno
dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
V zmysle ust. § 41a ods.2 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon urobený predstierane,
tzv. simulovane. Pri takomto právnom úkone chýba vážna vôľa. Žalobca tvrdí, že uzavretie

obchodnoprávneho vzťahu medzi nimi je len naoko, v skutočnosti ide medzi nimi o pracovnoprávny
vzťah, to znamená ide o zastieranie iného právneho úkonu, t.j. o disimuláciu. Disimulácia sama o sebe
neodporuje zákonu, zastretý právny úkon platí, ak vyjadruje vôľu účastníkov právneho úkonu a ak pri
tom spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu. Bude teda platiť to, čo účastníci naozaj chceli a zakrývali,
a nie to, čo iba predstierali. Dobromyseľný účastník, ktorý o simulácii nevedel, je chránený.

Podľa § 2 ods.1 Obchodného zákonníka, podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.
Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Z.z. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), živnosťou je
sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 1 ods.2 Zákonníka práce, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti
zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa
pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
Najdôležitejším definičným znakom závislej práce je nadriadenosť a podriadenosť. Pracovnoprávny
vzťah je záväzkový právny vzťah, ktorý je založený na princípe nadriadenosti a podriadenosti, to

znamená nie je založený na princípe rovnosti účastníkov tohto právneho vzťahu. V tomto právnom
vzťahu vystupuje jedna zo strán ako tá, ktorá prácu prideľuje a druhá strana ako tá, ktorá prácu musí
vykonať. Zamestnanec je v podriadenom postavení vo vzťahu k zamestnávateľovi. Účelom takejto
právnej úpravy je, aby zamestnávateľ mal možnosť riadiť samotný výkon práce, určoval čo, kde, kedy
a ako sa má vykonávať, aby bol zamestnanec povinný riadiť sa pokynmi vydanými zamestnávateľom.

Avšak do pozície podriadeného sa zamestnanec musí zaviazať slobodným prejavením vôle v
pracovnej zmluve. Z nadriadeného postavenia zamestnávateľa vyplýva najmä právo ukladať pokyny
zamestnancovi, a to v súlade s pracovnou zmluvou, ďalej konkretizovať prácu, ktorá sa má vykonávať,
kontrolovať výkon práce a ukladať sankcie za nesplnenie povinností. Podpísaním pracovnej zmluvy
sa zamestnanec zmluvne zaviaže odo dňa, ktorý je dohodnutý ako deň nástupu do práce, že bude

vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, a to na mieste dohodnutom v pracovnej zmluve, riadiť
sa pokynmi zamestnávateľa a podobne.
V tomto spore súd nemal preukázané zmluvné zaviazanie sa žalobcu, jeho slobodný prejav vôle
v pracovnej zmluve k rešpektovaniu nadriadeného postavenia žalovaného, dojednanie právneho
vzťahu žalobcom a žalovaným bolo ústnou formou, bez prítomnosti svedkov. V tomto spore vypočutí

svedkovia k okolnostiam uzavretia tohto právneho vzťahu neprispeli. Naopak súd je toho názoru, že
žalobca slobodne prejavil vôľu uzatvoriť obchodnoprávny vzťah, nakoľko bol podnikateľom na základe
živnostenského oprávnenia, fakturoval odmenu za vykonané práce ako dodávateľ žalovanému ako
odberateľovi, odvodové povinnosti do Sociálnej poisťovne, resp. zdravotnej poisťovne si plnil ako SZČO
a zároveň podával si daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby, kde uvádzal príjmy z podnikania

(zo živnosti). Charakter prác, za ktoré bola fakturovaná odmena, je v súlade s jeho živnostenským
oprávnením, pričom stanovenie odmeny v závislosti od počtu odpracovaných hodín taktiež nasvedčuje
existencii obchodnoprávneho vzťahu s možnosťou navyšovať množstvo odpracovaných hodín s cieľom
vytvárania zisku. Žalobca pracoval pre žalovaného na základe uzavretého obchodného záväzkovéhovzťahu v nadväznosti na objednávky prác, ktoré de facto záviseli od zmlúv uzatvorených žalovaným na
konkrétne diela tak, ako tomu bolo napr. v prípade uzavretej zmluvy medzi žalovaným ako zhotoviteľom
diela a spoločnosťou Mondi SCP a.s. Ružomberok ako objednávateľom na demontáž potrubného mosta

medzi BUPM17 a kompresorovňou, resp. dochádzalo aj k objednávkam v nadväznosti na ďalšie zmluvy
uzavreté žalovaným (so spoločnosťou U.S. Steel Košice). Pokiaľ žalobca poukazoval v danom prípade
na naplnenie pojmových znakov závislej práce v zmysle § 1 ods.2 Zákonníka práce, k čomu boli vypočutí
svedkovia, súd má za to, že na základe skutočností uvádzaných žalobcom sa nepodarilo pojmové
znaky závislej práce preukázať, resp. podľa názoru súdu uvádzané skutočnosti dostatočným spôsobom

neodlíšili, či vykonávané práce predstavovali závislú prácu, ktorú možno vykonávať len v pracovnom
pomere, resp. prácu vykonávanú v rámci obchodného záväzkového vzťahu. Pokiaľ tvrdil žalobca, že
vykonával len tie práce a len tým spôsobom, ako mu to určil žalovaný, resp. ním poverené osoby a
že práce vykonával presne podľa usmernenia a pokynov žalovaného, resp. ním poverených osôb, je
pravdou, ako vyplynulo z výpovedí svedkov, že žalobca bol v kontakte so zamestnancom žalovaného
pánom I., ktorý vystupoval v pozícii šéfmontéra - majstra. Vzhľadom na charakter predmetných

prác vykonávaných žalobcom pre žalovaného je konkretizácia objednaných prác a teda komunikácia
medzi dodávateľom a odberateľom vhodná a potrebná, pričom nie je vylúčené zadávanie pokynov zo
strany objednávateľa prác. Súd poukazuje na pojmové znaky zmluvy o dielo, pri zhotovovaní diela je
objednávateľdielaoprávnený,pokiaľsatakdohodnú,zadávaťpokynyobjednávateľovidiela,kontrolovať
jeho práce, upozorňovať na nedostatky výkonu práce a takisto aj v tomto zmluvnom vzťahu môžu

sa zmluvné strany dohodnúť, že zhotovenie diela bude realizované len osobným výkonom práce
zo strany zhotoviteľa diela. Pokiaľ teda boli dávané pokyny žalobcovi zamestnancom žalovaného
pánom I., uvedené samo o sebe vôbec nenapĺňa znak závislej práce, rovnako pokiaľ žalobca osobne
vykonával práce pre žalovaného. Poukaz žalobcu, že nikdy nevystupoval voči tretím subjektom pod
vlastným menom, ale vždy pod menom žalovaného, nie je pravdivý, žalobca vystupoval vlastným

menom pri plnení si odvodových povinností voči zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni, pri plnení
daňových povinností voči daňovému úradu, v rámci komunikácie so zástupcom prevádzky ak aj konal
v mene žalovaného - bol akceptovaný výkon prác subdodávateľského typu. Otázka používaného
oblečenia žalobcom s logom žalovaného, resp. obchodným menom žalovaného je dôvodná v súlade
s potrebou odlíšenia jednotlivých dodávateľov z pohľadu firmy objednávateľa prác, napr. Mondi SCP

a.s. Ružomberok, resp. U.S. Steel Košice, kde subdodávateľské vzťahy už svoju relevanciu nemajú.
Poukaz žalobcu na výkon prác v presne stanovenom pracovnom čase s vymedzenými prestávkami na
obed samo o sebe tiež nepoukazuje na závislú prácu, nakoľko takéto možnosti sú aj v rámci dojednania
obchodného záväzkového vzťahu. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že náklady na pracovné
prostriedky znášal žalovaný, súd má za to, že ani takéto dojednanie nie je vylúčené v rámci obchodného

záväzkového vzťahu, pričom tento aspekt môže byť zohľadnený pri dojednávaní výšky odmeny za
vykonané práce. Čo sa týka zodpovednosti žalobcu za vykonané práce vo vzťahu k tretím osobám, v
spore nebol preukázaný konkrétny prípad nekvalitného vykonania prác zo strany žalobcu a teda ani
postup žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, resp. konkrétny postih a preto ani nebolo možné vyhodnotiť, či
išlo o sankcie za nesplnenie povinností pracovnoprávneho charakteru. Dojednaná odmena za vykonané

práce bola fakturovaná, a to vo výške na základe dohody zmluvných strán osobitne pri jednotlivých
dielach so zohľadnením konkrétnych skutočnosti vyplývajúcich z objednávky. Opakovanie činnosti v
rámci podnikania pri zhotovovaní určitého diela tiež nie je vylúčené, pokiaľ je to zmluvnými stranami
dohodnuté. Skutočnosti uvádzané v rámci svedeckých výpovedí tak naplnenie znakov závislej práce
nepreukázali, pričom v tomto prípade je namieste ochrana dobrej viery žalovaného, ktorý o zastretom

právnomúkonevedomosťnemal,zvykonanéhodokazovaniatonevyplynulo.Súdsastotožnilsnázorom
substitúta právneho zástupcu žalovaného, že poukazovanie žalobcom na naplnenie znakov závislej
práce v tomto spore je účelovým prístupom s cieľom domôcť ľahšie odškodnenia voči žalovanému
formou zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za pracovný úraz. Súd však dospel k záveru,
že žalobca svoje tvrdenie, že zmluvné strany v skutočnosti uzatvorili pracovný pomer a nie obchodný

záväzkový vzťah a že práca vykonávaná z jeho strany pre žalovaného bola prácou závislou, nebolo v
konaní preukázané a z tohto dôvodu súd nemohol určiť, že obsah a podmienky v dodávateľskej zmluve
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu a v nadväznosti na
uvedené ani, že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 20.11.2010 počas výkonu práce, je pracovným úrazom,
za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku, teda žalobu zamietol v celom rozsahu.
O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods.1 CSP v spojení s ust. § 262 ods.1 CSP,
t.j. podľa pomeru úspechu vo veci. Nakoľko žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.Ďalej súd priznal svedkovi C. R. svedočné s poukazom na ust. § 470, 253 ods.1, 187, 258 ods.1,3 CSP a
tiež s poukazom na ust. § 72 ods.1,3 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku
pre okresné súdu, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy a § 85 ods.5 veta prvá Zákonníka práce,

pričom súd mal preukázané, že predvolaný svedok sa na pojednávanie konané dňa 27.9.2016 riadne
a včas dostavil, pričom výsluchu, svedka, ktorý bol predvolaný na 10.45 hod., začal o 12.50 hod. a
skončil o 13.30 hod., kedy bol výsluch svedka ukončený. Vzhľadom na výkon práce svedka, tento je
živnostník, podľa názoru súdu aj s prihliadnutím na jeho bydlisko a miesto výkonu práce mohol svedok
vykonávať činnosť v zmysle živnostenského oprávnenia aj v dobe pred začatím výsluchu a po jeho

skončení. Vzhľadom k tomu prináleží svedkovi svedočné za účasť na pojednávaní v rozsahu 2,45 hodín.
Súd potom na základe predložených dokladov dospel k náhrade svedočného - k náhrade príjmu vo
výške 7,10 eur, t.j. základe dane 5.161,28 eur / 2000 hodín (fond pracovného času pri 8-hodinovom
pracovnom čase 250 pracovných dní, t.j. 2000 pracovných hodín) = 2,58 eur x 2,45 hodiny (doba, počas
ktorej nemohol svedok vykonávať prácu). Svedok súdu nijakým spôsobom nepreukázal, že nemohol po
skončení výsluchu vykonávať práce na základe živnostenského oprávnenia.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku I., II. a IV. podal odvolanie
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
zmeniť a rozhodnúť tak, že obsah a podmienky v dodávateľskej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a
žalovaným zodpovedajú pracovno-právnemu vzťahu a že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 20.11.2010

počas výkonu práce je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %; žalovaný je
povinný nahradiť žalobcovi 100 % trov konania pred súdom prvej inštancie; žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Vo
svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Naďalej poukazoval na to, že pre žalovaného vykonával práce, pri ktorých utrpel úraz.
Práce pre žalovaného vykonával formálne na základe živnostenského oprávnenia, pričom obsahom ich
zmluvného vzťahu bol v skutočnosti výkon závislej práce žalobcu pre žalovaného tak, ako je závislá
práca definovaná v § 1 ods. 2 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Keďže závislú prácu
v zmysle citovaného ustanovenia je možné vykonávať len v pracovnom pomere alebo v obdobnom

pracovnom vzťahu, bol zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným pracovným pomerom. Preto aj
úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 20.11.2010, je možné považovať za pracovný úraz, za ktorý v zmysle §
195 Zákonníka práce a § 8 zákona č. 461/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov zodpovedá žalovaný.
Uvádzal, že závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom
vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v Zákonníku práce aj v inom pracovno-právnom

vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom
občiansko-právnom alebo zmluvnom obchodno-právnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Okresný
súd nesprávne konštatoval, že bolo výlučne na vôli zmluvných strán, aký zmluvný vzťah si zvolia.
Nesprávne uvažoval, keď mal snahu vychádzať z vôle subjektov pri dojednávaní právneho vzťahu medzi
nimi. Bolo potrebné skúmať predovšetkým obsah právneho vzťahu, v rámci ktorého žalobca vykonával

pre žalovaného prácu, či táto práca vykazovala znaky závislej práce. Pokiaľ žalobca vykonával pre
žalovanému závislú prácu, ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce direktívne stanovovalo, že muselo ísť o
právny vzťah zodpovedajúci pracovnému pomeru. V tomto smere by bola vôľa zmluvných strán týkajúca
sa voľby typu zmluvného vzťahu pri dojednávaní právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným úplne
irelevantná. Aj keby žalobca a žalovaný mali pri uzatváraní právneho vzťahu vôľu, podľa ktorej by medzi

sebou založili obchodno-právny či iný záväzkový vzťah, v rámci ktorého by žalobca pre žalovaného
vykonával závislú prácu, išlo by o dohodu, ktorá by bola v rozpore so zákonom, konkrétne s citovaným
ustanovením Zákonníka práce a išlo by o dohodu neplatnú. Skutočnosti, na ktoré poukázal okresný
súd v odôvodnení rozhodnutia, že žalobca disponoval živnostenským oprávnením, mesačne fakturoval
žalovanému odmenu, realizoval odvody na sociálne a zdravotné poistenie ako samostatne zárobkovo-

činná osoba, podával si daňové priznania ako živnostník, považuje za absolútne právne nepodstatné.
Za najpodstatnejšiu otázku v konaní považuje skutočnosť, či predmetom právneho vzťahu žalobcu
a žalovaného bol výkon závislej práce alebo nie, a nie, aká bola vôľa zmluvných strán v momente
uzatvárania ich právneho vzťahu. Ak by totiž zmluvné strany prejavili vôľu, aby žalobca vykonával pre
žalovaného závislú prácu v rámci zmluvy o dielo či iného zmluvného typu obchodného práva, nebolo by

to možné v zmysle § 1 ods. 3 Zákonníka práce a stále by sa jednalo len o pracovný pomer.
Okresný súd pri hodnotení vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré z nich vyplynuli, prišiel k
nesprávnemu záveru. Nesprávne hodnotil to, či v danom prípade výkon práce žalobcu pre žalovaného
mal znaky závislej práce. V konaní je nesporné, že žalobca vykonával pre žalovaného prácu. Žalobcav konaní preukázal, že táto práca, ktorú vykonával pre žalovaného, niesla všetky znaky závislej práce.
V zmysle citovaného ustanovenia taxatívne vymedzenie pojmu závislá práca bolo do Zákonníka práce
zavedené zákonom č. 348/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2007. Za najvýznamnejší

pojmový znak inštitútu závislej práce je nutné považovať nadriadenosť zamestnávateľa a podriadenosť
zamestnanca. Vzťah podriadenosti a nadradenosti charakterizoval právny vzťah existujúci medzi
žalobcom a žalovaným. Žalobca sa pri výkone práce absolútne podriaďoval rozhodnutiam a pokynom
žalovaného vo všetkých okolnostiach týkajúcich sa predmetného vzťahu, ako aj týkajúcich sa výkonu
samotnej práce. Táto podriadenosť sa prejavila už pri uzatváraní zmluvného vzťahu medzi žalobcom

a žalovaným, keď to bol práve žalovaný, ktorý usmernil žalobcu, aby si vybavil živnosť a aby práce
pre neho vykonával práve na základe živnosti. Žalobca vykonával pre žalovaného práce formálne
ako živnostník, tieto skutočnosti však možno vzhľadom na skutočný obsah právneho vzťahu medzi
stranami sporu považovať len za prostriedky, ktorými sa prekrýval reálny výkon závislej práce žalobcu
pre žalovaného.
Prvým zákonným znakom závislej práce v zmysle citovaného ustanovenia je osobný výkon práce.

Tento zákonný znak závislej práce zmluvný vzťah medzi stranami sporu napĺňal. Už pri dojednávaní
zmluvného vzťahu medzi stranami sporu bolo dojednané, že práce bude vykonávať výlučne žalobca
ako konkrétna fyzická osoba. Nebolo možné, aby pracovné činnosti, ktoré sa žalobca zaviazal pre
žalovaného vykonávať, plnila iná osoba ako žalobca. Žalovaný v konaní ani nespochybňoval, že
práce musel vykonávať osobne žalobca a nespochybňoval to ani okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia. Žalobca v zmluvnom vzťahu so žalovaným nevykonával prácu, na ktorú by boli potrebné
práve výlučné individuálne schopnosti žalobcu. Jednalo sa o jednoduché pracovné činnosti a remeselné
zručnosti, ktoré by mohla vykonávať aj iná osoba. Preto ak by medzi žalobcom a žalovaným existoval
zmluvný vzťah zmluvy o dielo, nebol by daný žiaden racionálny dôvod na to, aby práce musel vykonávať
výlučne osobne žalobca. Tento osobný výkon práce vyplýva práve z toho, že žalobca sa v skutočnosti

zaviazal pre žalovaného vykonávať závislú prácu, kde je osobný výkon podmienkou.
Ďalším zákonným znakom závislej práce je výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca
vykonával práce na základe denných pokynov a usmernení žalovaného v prípade ním poverených osôb.
Vopred s ním nebol dojednaný konkrétny objem prác, a to ani množstvom odpracovaných hodín ani
iným spôsobom. Žalobca vykonával práce na základe každodenného zadelenia úloh prakticky každé

ráno po nástupe do práce.
Ďalším zákonným znakom závislej práce je výkon práce v mene zamestnávateľa. Žalobca sa úplne
podriaďoval žalovanému a vystupoval v rámci výkonu práce jedine pod menom žalovaného. Tento
pojmovýznakneznamená,žeosobanemôževpridruženýchprávnychvzťahochvystupovaťvovlastnom
mene. Aj zamestnanci vystupujú vo vzťahu k zdravotnej poisťovni, sociálnej poisťovni či daňovým

orgánom pod vlastným menom, nakoľko aj zamestnanci sú ako osoby nositeľmi odvodových a daňových
povinností.
Vykonávanie práce za mzdu alebo za odmenu je ďalším znakom závislej práce. Žalobca za vykonanú
prácu dostával odplatu, a to pravidelne za každý mesiac tak, ako je to zvyčajné aj v prípade vyplácania
mzdy z pracovného pomeru. Žiadne dojednávanie vykonávania viacerých konkrétnych diel medzi

žalobcom a žalovaným v konaní preukázané nebolo. Bolo preukázané, že žalobca bol odmeňovaný
mesačne výlučne na základe odpracovaného počtu hodín bez ohľadu na to, na koľkých zákazkách
žalovaného pracoval, čo potvrdili aj svedkovia vypočutí v konaní. Žalovaný neodmeňoval žalobcu zvlášť
za každú zákazku, v rámci ktorej zabezpečoval pre svojich pracovníkov prácu, ale stále sumárne za
odpracovaný mesiac bez ohľadu na to, na koľkých zákazkách žalovaného žalobca pracoval.

Závislou prácou je práca vykonávaná v pracovnom čase. Žalobca nemohol vykonávať príslušné práce
slobodne v čase, ktorý si sám zvolil, ale bol viazaný pracovným časom určeným zo strany žalovaného.
Medzi základné znaky závislej práce patrí aj znak vykonávania závislej práce na náklady
zamestnávateľa. Žalovaný zabezpečoval prakticky komplexne celú réžiu potrieb spojených s
vykonávaním prác žalobcu. Pri dojednaní výšky odmeny medzi žalobcom a žalovaným žalovaný nikdy

neznižoval túto odmenu žalobcovi s poukazom na to, že mu hradí a zabezpečuje pracovné prostriedky.
Pojmovým znakom závislej činnosti je vykonávanie práce na zodpovednosť zamestnávateľa. Žalobca
vykonával pre žalovaného práce, ktoré spočívali v opakovanom výkone podobných činností či
pomocných prác, pričom tieto práce vykonával bez toho, aby tieto boli špecifikované ako práca na
nejakom konkrétnom diele či projekte.

Pri komplexnom pohľade na všetky stránky výkonu práce žalobcu pre žalovaného s dôrazom na ich
vzájomnú súvislosť je zrejmé, že sa jednalo o vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi žalovaným a
žalobcom, ktorý je charakteristický práve pre vzťah pracovno-právny a nie obchodno-právny, ako to tvrdí
žalovaný. Je potrebné zdôrazniť osobitne dlhodobosť vykonávania prác.Strany sporu uzatvorili medzi sebou zmluvný vzťah, z ktorého obsahu je zrejmé, že ich prejavy vôle
nesmerovali k uzavretiu obchodno-záväzkového vzťahu, ale k vykonávaniu závislej činnosti žalobcu
pre žalovaného. Keby bol medzi žalobcom a žalovaným obchodný záväzkový vzťah, jeho obsahom by

boli v skutočnosti práva a povinnosti charakterizujúce výkon závislej práce a vzťah medzi žalobcom
a žalovaným bol jednoznačne pracovno-právnym vzťahom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR a všeobecných súdov.
Okresnýsúdsanadruhejstranevôbecnezaoberalšpekulatívnympostupomžalovaného,keďzaúčelom
rôznych výhod pre seba usmernil žalobcu na vybavenie živnosti a vykonávanie prác formálne ako

samostatne zárobkovo-činná osoba.

3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdiť v súlade s ust. § 387 CSP a priznať žalovanému náhradu trov konania.
Vo svojom vyjadrení uviedol v súvislosti s argumentmi žalobcu, ktoré uvádza v článku III. a článku IV.

podanéhoodvolania,žesúhlasísprávnymposúdenímsúduprvejinštancie,ktorýprirozhodovanívoveci
samej vychádzal z vôle subjektov pri dojednávaní právneho vzťahu medzi nimi, pričom toto posúdenie
odôvodnil zásadou individuálnej autonómie (slobody vôle) a mal za to, že žalobca a žalovaný prejavili
vôľu uzatvoriť obchodno-právny vzťah.
Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy právnu normu, ktorá má

kogentný charakter a poukazuje pritom na ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce, má za to a okrem
argumentácie ust. § 1 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce v znení účinnosť ku dňu 20.11.2010, kedy došlo
k úrazu žalobcu, opomenul, že toto ustanovenie má aj druhú vetu, v zmysle ktorej „závislou prácou nie
je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občiansko-právnom alebo zmluvnom
obchodno-právnom vzťahu podľa osobitných predpisov“. Zákonník práce ustanovením § 1 ods. 3 druhá

veta Zákonníka práce, ktoré ma kogentný charakter, uvádza čo nie je závislou prácou. Žalobca v návrhu,
ako aj vo väčšine podaní a prednesov nepopiera, že uzatvoril vzťah so žalovaným ako živnostník, čo
možno v tomto konaní považovať za nesporné. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie Obchodného
zákonníka a Zákona o živnostenskom podnikaní.
Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca v čase uzatvárania právneho vzťahu so žalovaným

mal vystavený živnostenský list, v ktorom mal živnostenské oprávnenie, podnikal pod vlastným
obchodným menom s miestom podnikania a pod prideleným IČOm v súlade s ust. § 2 ods. 2
Obchodného zákonníka bol podnikateľom. Žalobca ako podnikateľ a žalovaný prejavili vôľu uzatvoriť
obchodno-právny vzťah. Žalobca v konaní nepreukázal, že vôľou strán sporu bolo uzatvoriť iný ako
obchodno-právnyvzťah.Pokiaľargumentuje,žejehovôľoubolouzatvoriťpracovno-právnyvzťah,chýba

tu zmluvné dojednanie, ako aj samotná vôľa zmluvných strán, nakoľko žalovaný nikdy neuzatvoril
so žalobcom pracovnú zmluvu a žalobca sa toho ani nikdy počas existencie ich právneho vzťahu
nedožadoval. Obsahom článku III., IV. odvolania žalobcu sú zväčša len hypotézy žalobcu, čo by bolo,
ak by bol v pracovnom pomere a vykonával závislú prácu. Podotkol, že žalobca sám neverí svojim
tvrdeniam, že by mal byť zamestnancom, nakoľko v podanom odvolaní si odporuje a v závere článku IV.

odvolania uvádza, že si riadne plnil svoje povinnosti vyplývajúce u ust. § 29 ods. 4 zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní, pričom žalovanému riadne pod svojím obchodným menom s uvedením
miestapodnikaniaaIČavystavovaldaňovédoklady-faktúry.Zuvedenéhokonaniajezrejmé,žežalobca
vedel a mal vôľu zotrvať v obchodno-právnom vzťahu so žalovaným, nakoľko takto si svoje povinnosti
plnil od začatia prevádzkovania živnosti. Pokiaľ žalobca argumentuje, že sa domnieval, že vykonával

pre žalovaného závislú prácu podľa Zákonníka práce, tieto povinnosti by si pravdepodobne neplnil,
nakoľko mu ich Zákonník práce neukladá ani neprikazuje. Súčasne takéto konanie žalobcu vylučuje
jeho argumentáciu, že vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným bol zastretým právnym úkonom,
pretože žalobca vedel, že má so žalovaným uzatvorený obchodno-právny vzťah, z ktorého mu ako
podnikateľovi a živnostníkovi vyplývajú povinnosti uložené právnymi predpismi a on tieto povinnosti ako

živnostník aj plnil.
Má za to, že súd prvej inštancie posúdil obsah právneho vzťahu medzi stranami sporu na základe
vykonaných dôkazov právne správne a má za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by mal pre
žalovaného vykonávať závislú prácu. Pokiaľ v článku V. uvádza, že pri výkone práce absolútne sa
podriaďoval rozhodnutiam a pokynom žalovaného, čo sa malo prejavovať aj tým, že žalovaný mal

usmerňovať žalobcu, aby si vybavil živnosť a mal určovať celý obsah existujúceho právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, uviedol, že tieto tvrdenia žalobcu sú zavádzajúce, ničím nepodložené a
založené len na pocitoch žalobcu. Žalovaný odmieta, že by mal žalobcu nejakým spôsobom usmerňovaťna vybavovanie si živnostenského oprávnenia. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 6 ods. 1 písmeno
b) Zákona o živnostenskom podnikaní.
Má za to, že žalobca uzatvoril so žalovaným obchodno-právny vzťah, ktorý je možné subsumovať pod

ust. § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb., ktoré citoval. V súlade s ustanoveniami Zmluvy o dielo podľa
ustanovení § 536 zákona č. 513/1991 Zb. bol predmetom obchodno-právneho vzťahu medzi stranami
sporu vykonanie hmotne zachyteného výsledku žalobcom, a to vykonávaním činnosti zámočníka na
projektoch v MONDI SCP, a.s., pričom zmluvné strany sa dohodli na hodinovej odmene, vzhľadom k
dlhodobým projektom neurčili čas plnenia, nakoľko tento bol do dokončenia projektov v MONDI SCP, a.s.

Je nesporné, že žalobca vykonával pre žalovaného zámočnícke práce, nakoľko takto práce označil aj pri
fakturácii, naposledy pred úrazom ich vykonával ako subdodávateľ na základe objednávky vystavenej
spoločnosťou MONDI SCP Rožumberok pre firmu MAKS-D so sídlom Nováky na montáž a na demontáž
potrubného mosta medzi BUPM 17 a kompresorovňou. Z výpovede žalobcu zo dňa 15.11.2016 vyplýva,
ževykonávalzákazkyprežalovanéhonielenvobjekteMONDISCP,a.s.,aleajvobjekteUSSteelKošice
a súčasne aj na súkromných domoch, pričom potvrdil, že bolo potrebné si vyjednať odmenu. Z výpovede

žalobcu ako aj ďalších svedkov vyplýva, že sa snažili odpracovať čo najväčší počet hodín, nakoľko
boli finančne motivovaní, čo je aj podstatou podnikania. Žalobca vo svojej výpovedi zo dňa 27.09.2016
uviedol, že oddych nepotreboval, maródky nemal a keď si chcel predĺžiť víkend aj na pondelok, zavolal
p. I. a neprišiel.
Z uvedených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobca vykonával činnosti pre žalovaného za účelom

dosiahnutia zisku, čo vo vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom neplatí, nakoľko pri vzťahu
zamestnanca a zamestnávateľa je zamestnanec závislý a podriadený svojmu zamestnávateľovi, pričom
hospodárska závislosť sa prejavuje tým, že zamestnanec nevykonáva prácu za účelom dosiahnutia
zisku. Žalobca nevykonával pre žalovaného činnosti vo vzťahu podriadenosti a nadriadenosti. Všetci
svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí, uviedli, že žalobca vykonával pre žalovaného práce ako

živnostník a nie ako zamestnanec. Všetci živnostníci, ktorí boli v konaní vypočutí a mali uzatvorený
zmluvný vzťah so žalovaným, vedeli, že pre žalovaného nevykonávajú činnosti v pracovnom pomere,
ale na základe obchodno-právneho vzťahu.
Pokiaľ žalobca vypočítava jednotlivé znaky závislej práce, tak v súvislosti s osobným výkonom práce
žalobcu pre žalovaného poukázal na § 2 Zákona o živnostenskom podnikaní s tým, že podstatou

podnikania je vykonávať práce samostatne, nakoľko podnikateľ je motivovaný ziskom. Žalobca v konaní
nepreukázal,žebymuboložalovanýmbránenéaleboznemožnené,abypracovnéčinnostizanehoplnila
iná osoba. K výkonom práce podľa pokynov zamestnávateľa poukázal na ust. § 550 zákona č. 513/1991
Zb., na výpoveď svedka I., na objednávku vystavenú spoločnosťou MONDI SCP Ružomberok a na
skutočnosť, že žalobca v každej faktúre vždy presne uviedol, aké činnosti pre žalovaného vykonával,

a to činnosti, ktoré mal uvedené v živnostenskom oprávnení. Na výkon týchto činností žiadny striktný
pokyn žalovaného nepotreboval, nakoľko presne vedel, aké činnosti má pre žalovaného vykonávať.
K výkonom práce v mene zamestnávateľa poukázal na ust. § 2 Zákona o živnostenskom podnikaní
a na výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí, uviedli, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosti
na živnosť, a to pod svojím obchodným menom, nakoľko takto vykonávali činnosti pre žalovaného

aj oni. Minimálne všetci svedkovia vedeli, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosti pod svojím
obchodným menom a nie pod menom žalovaného. Toto tvrdenie podporuje aj fakt, že žalobca pod
svojím obchodným menom vystavoval žalovanému faktúry, súčasne pod svojím obchodným menom
podával príslušnému daňovému úradu daňové priznanie, platil Sociálnej poisťovni, a.s. odvody a
príslušnej zdravotnej poisťovni poistné. K výkonom práce za mzdu alebo odmenu poukázal na ust. § 2

Zákona o živnostenskom podnikaní a na to, že jednotlivé daňové doklady (faktúry) vystavoval žalobca
a nie žalovaný. Žalovaný len odkontroloval, či žalobca skutočne vykonal činnosti v rozsahu, v akom
ich vyfakturoval. Vzhľadom k tomu, že išlo o dlhodobejší projekt, bolo na dohode strán sporu určiť si
termíny, kedy alebo na základe čoho bude žalobca fakturovať dohodnutú odmenu. Odmena nebola
vždy žalobcom fakturovaná jednotne, t.j. v rovnakej hodinovej sadzbe. Žalobca vo svojej výpovedi

15.11.2016 uviedol, že pri zákazke pre US Steel Košice bolo potrebné vydiskutovať si odmenu, teda
je zrejmé, že výška hodinovej odmeny nebola vždy rovnaká, ale závisela od konkrétnej zákazky
a konkrétnej dohody medzi stranami sporu. K výkonom práce v presne stanovenom čase uviedol,
že žalobca nemohol vykonávať práce v čase, ktorý si sám slobodne zvolil, pretože aj z výpovede
žalobcu vyplýva, že jednotlivé činnosti vykonával v partiách, teda v skupinách ľudí, ktorí sa spoločne

podieľali na dosiahnutí hmotne zachyteného výsledku, teda činnosti nemohol vykonávať sám bez
prítomnosti jeho spolupracovníkov. Argumentáciu žalobcu, že do práce chodili presne v stanovenom
čase, vyvracajú aj výpovede svedkov, ktorí uvádzali, že vykonávali činnosti aj v noci, prípadne aj počas
dní pracovného pokoja. Dokonca aj v čase, kedy došlo k úrazu, bol deň pracovného pokoja. Podotkol,že žalobca vykonával pre žalovaného činnosti aj v iných zákazkách alebo v súkromných domoch,
pričom nepreukázal, že by aj pri týchto zákazkách mal presne stanovený čas na výkon jeho činnosti.
K vykonávaniu práce na zodpovednosť zamestnávateľa poukázal na § 2 Zákona o živnostenskom

podnikaní a to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by mal žalovaný zodpovedať za niečo, čo bolo
predmetom činnosti žalobcu niekomu inému (tretej osobe).
V súvislosti s citovanými judikátmi uviedol, že judikáty Najvyššieho súdu ČR nie je možné aplikovať,
nakoľko Česká republika má v oblasti zamestnávania ľudí a v oblastí závislej práce odlišnú právnu
úpravu a predmetný spor sa riadi slovenskou právnou úpravou.

Žalobca bol v obchodno-právnom vzťahu so žalovaným viacero rokov, pričom žalobca nenapadol a
nespochybňoval tento vzťah počas jeho trvania, ale až po jeho ukončení, potom čo sa mu stal úraz.

4. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal písomné
vyjadrenie žalobca - repliku, v ktorej opätovne poukazoval na výkon práce žalobcu, ktorá mala povahu
závislej práce. Uviedol, že neopomenul ust. § 1 ods. 3 druhá veta Zákonníka práce, ale vychádzal

zo zmyslu a účelu právnej úpravy, ktoré nemenia ani znenie druhej vety predmetného ustanovenia.
Poukázal na ust. § 41 a) OZ, z ktorého je zrejmé, že existencia zastretého právneho úkonu nie je závislá
od toho, či zmluvné strany mali alebo nemali vôľu, alebo či vedeli o tom, že idú svojou dohodou zastierať
právny úkon. Ako už v podanom odvolaní uviedol, aj keby strany sporu pri uzatváraní zmluvného
vzťahu prejavili vôľu k uzavretiu obchodného záväzku, avšak táto vôľa by v skutočnosti neexistovala,

resp. existovala, avšak v inej kvalite, nakoľko by smerovala ku kvalitatívne inému právnemu úkonu
ako bol obchodno-záväzkový vzťah, išlo by o úkony uvedené z vnútornou výhradou, resp. simulované
právne úkony. Trval na tom, že pre žalovaného žiadne dielo nezhotovoval. Žalovaný si žiadnym
spôsobom neobjednal u žalovaného vykonanie diela, len mu uložil výkony jednotlivých čiastkových
pracovných činností na realizáciu vlastného diela pre inú spoločnosť. Samostatné prevádzkovanie

živnosti a samostatné vykonávanie diela má iný význam, ako osobný výkon práce zamestnanca pre
zamestnávateľa. Pri komplexnom pohľade na všetky stránky výkonu práce žalobcu pre žalovaného
s dôrazom na ich vzájomnú súvislosť, je nepochybne zrejmé, že sa jednalo o vzťah nadriadenosti a
podriadenosti medzi stranami sporu, ktorý je charakteristický práve pre pracovný pomer. Je zrejmé, že
sa jednalo o závislú prácu, ktorá bola formálne zastretá výkonom práce na základe živnosti.

5. K replike žalobcu nepodal žalovaný dupliku.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštanciezodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

11. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci

samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie nepovažuje za potrebné uvádzať ďalšie skutočnosti. Okresný súd sa predmetom sporu tak,
ako uvádzal vyššie, podrobne zaoberal, v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na všetky námietky,
ktoré boli opätovne uvádzané žalobcom aj v podanom odvolaní.

13. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentáciou

odvolateľa, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok okresného súdu v časti výroku
napadnutého odvolaním I., II., IV. potvrdil ako vecne správny. Rozsudok okresného súdu v časti výroku
nenapadnutého odvolaním III. ponechal nedotknutý.

14. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.

1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, a
preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V
zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť ich náhradu žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262

ods. 2 CSP rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)