Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/412/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611207137
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6611207137.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci navrhovateľky P.. U. O., nar. XX. 9. XXXX, trvale bytom D.,
O. XXXX/X, zastúpenej splnomocneným advokátom JUDr. Milanom Franekom, Advokátska kancelária
so sídlom Lučenec, Komenského 17, proti odporcom 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2 a 3/ Slovenská republika, za

ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
zaplatenie 2.334,86 EUR s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Veľký Krtíš č. k. 9C/69/2011-188 zo dňa 25. 10. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky voči odporcom 1/, 2/ a 3/ v celom rozsahu

zamietol. Odporcom 1/ a 3/ priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie
ich práv. Odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľka sa návrhom vo veci samej domáhala,
aby súd zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 2.334,86 EUR s príslušenstvom
ako náhradu škody vzniknutú nezákonnými rozhodnutiami vyšetrovateľa, prokurátora i okresného súdu

a alternatívne i nesprávnym úradným postupom týchto orgánov. V návrhu na začatie konania uviedla,
že uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Lučenec zo dňa 22. 2. 2006 pod ČVS: ORP-582/OEK-LC-2005 bolo voči nej vznesené obvinenie
pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 zákona č. 140/1961 Zb. a následne prokurátorom
Okresnej prokuratúry v Lučenci bola na ňu dňa 5. 12. 2006 pod č. 1Pv 160/05-47 podaná obžaloba.
Trestným rozkazom Okresného súdu v Lučenci č. k. 4T/172/2006-286 bola následne uznaná vinnou

a bol jej uložený trest odňatia slobody na 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 18
mesiacov. Po podaní odporu voči trestnému rozkazu bola navrhovateľka rozsudkom Okresného súdu
Lučenec č. k. 4T/172/2006-348 zo dňa 15. 4. 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 30. 7. 2008 sp. zn. 3To/165/2008 oslobodená od obžaloby. V priebehu trestného konania
uhradila zvolenému advokátovi zmluvnú odmenu 2.382,95 EUR a tiež uhradila náklady na vypracovanie
odborného stanoviska Ing. Editou Jellmannovou v sume 265,55 EUR. V zákonnej lehote dňa 26. 1. 2010

podala návrh na predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody voči štátu podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu spravodlivosti SR. Dňa 2. 2. 2010 Ministerstvo spravodlivosti SR
postúpilo jej žiadosť Generálnej prokuratúre SR, nakoľko podľa právneho názoru ministerstva posúdenie
danej veci spadá pod právomoc Generálnej prokuratúry SR. Generálna prokuratúra SR však žiadosť
navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku dňa 3. 3. 2010 odmietla. Navrhovateľka poukázala na
to, že v jej prípade síce nedošlo k zrušeniu rozhodnutí pre ich nezákonnosť, ale v konečnom dôsledku

sa ukázali ako nezákonné (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/183/2009). Mala za to, že oslobodenie od
obžalobymá,rovnakoakozastavenietrestnéhostíhania,zanásledokzánikúčinkovrozhodnutiaozačatítrestného stíhania, a teda vyšlo najavo, že uvedené uznesenie bolo vydané nezákonne. Analogicky tak
boli nezákonne vydané aj rozhodnutia prokuratúry (obžaloba) a súdov (trestný rozkaz).
Okresný súd však nárok navrhovateľky nepovažoval za dôvodný. Po vykonanom dokazovaní dospel k

záveru, že pokiaľ ide o odporcu 2/, bol návrh navrhovateľky podaný predčasne, pretože navrhovateľka
odporcovi 2/ nepodala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Voči odporcovi 3/ okresný súd návrh
zamietol z dôvodu, že odporca 3/ preukázal, že žiadosť navrhovateľky postúpil odporcovi 1/, ktorý
túto žiadosť aj prejednal. Tým bola teda založená príslušnosť odporcu 1/ konať za štát. V tomto
smere okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, kde bolo

konštatované, že ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy, pokiaľ ide o úsek trestného
konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby,
tak Ministerstvo vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov
je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V predmetnej veci bola žiadosť
navrhovateľkoupodanáodporcovi3/,ktorýjupostúpilnaodporcu1/.Odporca1/sijejprejednanímzaložil

príslušnosťkonaťzaštát.Pokiaľideonávrh vočiodporcovi1/vtejčasti,kdesanavrhovateľkadomáhala
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tento je podaný predčasne, a to z dôvodu, že
návrhom na predbežné prerokovanie nároku navrhovateľka žiadala predbežne prerokovať len náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Čo sa týka náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, navrhovateľka neuviedla, že by išlo o nesprávny úradný postup v súvislosti s

porušením povinnosti orgánu urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie, nečinnosť orgánu, zbytočné prieťahy
v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických
osôb. Navrhovateľka uviedla len to, že neprávny úradný postup vidí v tom, že došlo k porušeniu
zákonnosti.Vžiadostiopredbežnéprerokovanienávrhuneuviedlavčomvidínesprávnyúradnýpostupa
zjejpodanívrámcisúdnehokonaniavyplýva,žesiuplatňujenáhraduškodyvsúvislostisrozhodnutiami,

ktoré boli vydané v priebehu trestného konania. Tieto však neboli predbežne prerokované. Z uvedených
dôvodov okresný súd návrh navrhovateľky na začatie konania v plnom rozsahu zamietol. O trovách
konania okresný súd rozhodol vo vzťahu k odporcom 1/ a 3/ podľa ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a § 151 ods. 7 O. s. p. a v konaní úspešným
odporcom 1/ a 3/ priznal náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 100 %. Odporca 2/ si

náhradu trov konania v zákonnej lehote neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. V prvom
rade uviedla, že návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podala na Ministerstvo
spravodlivosti SR, ktoré uvedený návrh postúpilo na Generálnu prokuratúru SR. Za vzniknutú škodu

v uvedenom čase navrhovateľka považovala zodpovedného vyšetrovateľa, prokurátora ako aj okresný
súd, ktorý vydal trestný rozkaz, ktorým bola uznaná vinnou z trestného činu. V uvedenom období
ešte nebola Najvyšším súdom SR ustálená judikatúra ako tomu bolo neskôr po vydaní judikátov pod
sp. zn. 4M Cdo 15/2009, 4Cdo 183/2009 i 3Cdo 194/2010. Preto navrhovateľka podala návrh na
prerokovanie svojej žiadosti Ministerstvu spravodlivosti SR v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. (ak nemožno zistiť príslušný orgán, koná Ministerstvo spravodlivosti SR). Nie je pritom namieste,
aby bola navrhovateľka poškodená neexistenciou zjednocujúceho výkladu zákona č. 514/2003 Z. z..
Ďalej poukázala na skutočnosť, že je irelevantné, či podala návrh na predbežné prejednanie svojho
nároku na náhradu škody len z titulu škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom, a to z dôvodu,
že sa jedná o ten istý právny inštitút - náhradu škody v dôsledku konania štátneho orgánu, a to bez

ohľadu na to, pod aký inštitút možno subsumovať porušenie právnej povinnosti, teda či ide o nesprávny
úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie. V zmysle zásady súd pozná právo je úlohou súdu určiť, či
prizná náhradu škody, aj pod ktoré ustanovenie hmotného práva toto podriadi. Z návrhu na predbežné
prerokovanie nároku navyše možno vyvodiť, že navrhovateľka si v tomto podaní uplatnila náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to bez ohľadu na to, či to tam bolo uvedené, nakoľko

podanie sa posudzuje podľa obsahu a nie podľa svojho označenia. Ďalej poukázala na dôvodovú
správu k § 14 a 15 zákona č. 514/2003 Z. z. kde sa uvádza: „Ak poškodený uplatní nárok na súde bez
predchádzajúceho prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konanie zastaviť, ale
má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty“.
Je teda zrejmé, že okresný súd pochybil, keď nevyzval navrhovateľku, aby podala návrh na predbežné

prerokovanie žiadosti aj odporcovi 2/, a rovnako aj návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím voči príslušnému orgánu. Rovnako sa nestotožnila so
zamietnutím návrhu voči Generálnej prokuratúre SR. Príslušná okresná prokuratúra totiž pochybila v
rámci trestného konania proti navrhovateľke tým, že bola porušená zásada prezumpcie neviny ako ajzásada in dubio pro reo. Je neprípustné aby bol občan Slovenskej republiky stíhaný bez náležitého
zistenia skutkového stavu. Okresná prokuratúra sa dopustila pochybenia spočívajúceho v nesprávnom
úradnom postupe, keďže prokurátor má podľa § 230 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku vykonávať

dohľad nad zákonnosťou trestného stíhania. Napriek tomu prokurátor okresnej prokuratúry nesmeroval
vyšetrovateľa k tomu, aby náležite zistil skutkový stav, a navyše bez náležitého zistenia skutkového
stavu prokurátor okresnej prokuratúry podal obžalobu. Odporcovia sa vo všeobecnosti nemôžu zbaviť
svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú navrhovateľke, a to z dôvodu, že sa jedná o zodpovednosť
objektívnu. Pokiaľ namietajú nedostatok príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním, tu

je potrebné uviesť, že táto súvislosť je jednoznačne daná. Až v dôsledku nezákonne vzneseného
obvinenia navrhovateľka využila svoje právo zvoliť si obhajcu, pričom až na základe náležitej obrany sa
navrhovateľke podarilo preukázať svoju nevinu. V závere svojho odvolania navrhovateľka poukázala na
skutočnosť, že nežalovala len škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím, ale aj nesprávnym úradným
postupom orgánov činných v trestnom konaní. Súd však týmto smerom nevykonal žiadne dokazovanie,
čím nedostatočne zistil skutkový stav veci. Na základe uvedeného odvolateľka navrhla krajskému súdu

napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si
uplatnila i trovy odvolacieho konania vo výške 150,66 EUR.

Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka sa svojou žiadosťou
domáhala predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom, a nie z titulu nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyplýva z jej žiadosti o predbežné
prerokovanienároku,kdesavysloveneodvolávanaust.§9zákonač.514/2003Z.z..Užpripredbežnom
prerokovaní nároku bola pritom zastúpená právnym zástupcom. Z ust. § 16 zákona č. 514/2003 Z.
z. pritom vyplýva, že navrhovateľ má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody súdnou cestou, ale
len v rozsahu, v ktorom si svoj nárok predbežne prerokoval a z titulu, ktorý si predbežne prerokoval.

Nárok z iného titulu potom nemôže priznať ani súd s poukazom na zásadu iura novit curia. Zákonnou
podmienkou na súdne konanie je predbežné prerokovanie nároku. Pri predbežnom prerokovaní nároku
si navrhovateľka určila titul, z ktorého žiadala svoj nárok prerokovať a v uvedenom rozsahu bol aj
prerokovaný. Ak by bol totiž správny názor, že v priebehu súdneho konania môže byť dôvod, na
základe ktorého sa navrhovateľka škody domáha, pozmenený, inštitút predbežného prerokovania

nároku by stratil na význame a nebol by naplnený zámer zákonodarcu a ani účel zákona. Inštitút
predbežného prerokovania nároku a následné súdne konanie sú previazané procesy. Iba ak dôjde k
predbežnému prerokovaniu nároku z určitého titulu, je možné si uplatniť svoj nárok súdnou cestou.
Ďalej uviedol, že ak by aj súd pripustil možnosť, že navrhovateľka môže uplatňovať nárok z iného
titulu, a teda, že ide o nezákonné rozhodnutie, ide o rozhodnutie vyšetrovateľa. Nejde o rozhodnutie

prokurátora a v predmetnej veci má konať Ministerstvo vnútra SR (odporca 2/). Pokiaľ navrhovateľka
namieta, že Generálna prokuratúra SR má konať v mene štátu z titulu nesprávneho dozoru v trestnom
konaní, je potrebné uviesť, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať výkon dozoru en bloc.
Navrhovateľka by musela uviesť, ktorý konkrétny výkon dozoru považuje za nesprávny úradný postup a
v rozpore s akými ustanoveniami tento dozor v rozpore bol. Ani podanie obžaloby nemožno považovať

za nesprávny úradný postup. Ako totiž sama navrhovateľa uviedla, po podaní obžaloby vydal okresný
súd trestný rozkaz. Z toho vyplýva, že boli splnené podmienky na podanie obžaloby. Až v dôsledku
vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo možné dospieť k záveru, že žalovaný skutok
nie je trestným činom a táto skutočnosť nebola zrejmá pri podávaní obžaloby. Inak by okresný súd
postupoval odlišne a nevydal by trestný rozkaz. Na základe uvedeného odporca 1/ navrhol napadnuté

rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť.
Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.

Odporca 3/ vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na skutočnosť, že z konštantnej judikatúry vyplýva, že

pokiaľ vznikne nárok na náhradu škody osoby oslobodenej od obžaloby voči štátu, tento sa odvíja od
uznesenia o vznesení obvinenia, a teda nemôže zakladať príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR,
keďže v mene štátu zodpovedá Ministerstvo spravodlivosti SR len za pochybenia súdov. Ani vydanie
neprávoplatného trestného rozkazu nemôže založiť zodpovednosť Ministerstva spravodlivosti SR, keď
trestný rozkaz nemohol byť nezákonným rozhodnutím, keďže nemohol byť zrušený alebo zmenený pre

nezákonnosťzdôvodu,ževôbecnenadobudolprávoplatnosť.Nazákladeuvedenéhoodporca3/navrhol
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v rozsahu danom stanovením
§ 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s. p.“), bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 2 O.
s. p. na ďalšie konanie.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „Zákon o zodpovednosti za škodu

pri výkone verejnej moci“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu (§ 4 ods. 1 písm. a/
bod. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci); Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru

alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväznéhopokynuprokurátora(§4ods.1písm.b/Zákonaozodpovednostizaškoduprivýkoneverejnej
moci); Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f/

Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci).

Podľa § 4 ods. 1 písm. m/ Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný
podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak

ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak
žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov
1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o

tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované (§ 4 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za
škodu pri výkone verejnej moci).

Podľa § 15 ods. 1, 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len
"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.

Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol
predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný (§ 16 ods. 4 druhá veta Zákona o
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci).

Ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody v prípade nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci je daný v článku 46 ods. 3 ústavného zákona č.
460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky a svoje konkrétne vyjadrenie našiel v osobitnom zákonnom
predpise (Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci), čím došlo k položeniu stabilného

a komplexného podhubia na riešenie situácií, pri ktorých sa javí preskúmavacia a následná prípadná
zrušovacia,resp.zmeňovaciačinnosťorgánovverejnejmoci,ktorépreskúmavajúzákonnosťrozhodnutí,
resp. správnosť úradného postupu, ako nedostačujúca. Pritom dôvody tejto nedostatočnosti môžu
spočívať tak v potrebe výraznejšej ochrany základných princípov právneho štátu, ako aj v potrebedôraznejšej garancie základných práv a slobôd poškodených subjektov. Ak má byť totiž štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov
v prípade, že tieto priamo zasiahli zo základných práv jednotlivca.

Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného, je to štát, ktorý je zodpovednostným subjektom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Toto jeho postavenie

vyplývajúce z hmotného práva zároveň zakladá jeho pasívnu legitimáciu v sporoch o náhradu škody
spôsobenú orgánmi verejnej moci. Štát však nemôže byť v konaní viacerými odporcami, aj keď je
označený tak, že vždy za neho koná iný subjekt. Je totiž nutné rozlišovať medzi pasívnou legitimáciou
a oprávnením jednotlivých orgánov za štát konať, kedy tieto orgány v prípade zákona č. 514/2003 Z. z.
stanovuje § 4 tohto zákona. Ak je v prejednávanom prípade v návrhu označená 3 x Slovenská republika
(t. j. opakovane ten istý odporca) a petit návrhu na začatie konania je formulovaný tak, že sa má uložiť

alternatívna povinnosť trom (totožným) odporcom, návrh na začatie konania nie je zrozumiteľný. Ide o
vadu návrhu na začatie konania, na odstránenie ktorej je súd povinný (postupom podľa § 43 O. s. p.)
vyzvať žalujúcu stranu. Aj v prípade, ak by totiž proti štátu boli jednou žalobou uplatnené viaceré nároky
jednotlivo spadajúce do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený
nárok, ktorý by mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov, a ktorý by tak mohol patriť

do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môže štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie
žalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôže v
konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť
sám so sebou napríklad dlžnícku solidaritu.

Podľa § 21 ods. 4 O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán, v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na
konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom, sa vzťahujú
ustanovenia ods. 1 písm. a/ a b/, ods. 2 a 3.

Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, pred súdom za štát koná predovšetkým štátny orgán
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, prostredníctvom štátnych zamestnancov.
Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, však nie
je otázkou vecnej legitimácie účastníka. Preto sa v prípade pochybností musí touto otázkou zaoberať
súd z úradnej moci. Uvedeným spôsobom však okresný súd nepostupoval, keď nielenže konal s jediným

subjektom práva (Slovenskou republikou) trikrát, ale svoju pozornosť nezameral ani na zisťovanie
štátneho orgánu, ktorý je za Slovenskú republiku oprávnený konať.

V prejednávanom prípade navrhovateľka vidí neprávne rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup
vyšetrovateľa, prokuratúry i súdu. Z uvedeného vyplýva, že bolo by dané oprávnenie konať za štát tak

pre Ministerstvo vnútra SR (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z.), Generálnu prokuratúru SR
(§ 4 ods. 1 písm. f/ tohto zákona) ako aj pre Ministerstvo spravodlivosti SR (§ 4 ods. 1 písm. a/ tohto
zákona). Uvedený prípad, t. j. ak k tvrdenej škode došlo vo viacerých oblastiach verejnej moci, ktorá
patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, rieši § 4 ods. 1 písm. m/ veta pred bodkočiarkou
Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci tak, že za štát je príslušný konať ten orgán

u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. V § 4 ods. 1 písm. m/ tohto zákona
veta za bodkočiarkou, sa ďalej uvádza, že „ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch
(za štát koná), ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.“ Po podrobení citovaných ustanovení
gramatickému výkladu možno konštatovať, že tak v § 4 ods. 1 písm. m/ veta pred bodkočiarkou, ako aj v
§ 4 ods. 1 písm. m/ veta za bodkočiarkou zákonodarca uvádza slovné spojenie „ten orgán“ v singuláre.

Použitím logického výkladu potom slovné spojenie „ten orgán u ktorého bola podaná žiadosť“ a tiež
slovné spojenie „ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý“ možno vykladať výlučne tak, že sa
jedná o jediný orgán z viacerých prichádzajúcich do úvahy. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť,
že za štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. koná vždy len jeden orgán. Tento je návrh na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody povinný prerokovať, a to aj z hľadiska tvrdeného vzniku škody

v iných oblastiach verejnej moci. Pokiaľ uvedený orgán poškodenému nevyhovie, je to opätovne tento
orgán, ktorý v prípadnom súdnom konaní bude oprávnený za štát konať. Správnosť uvedeného vyplýva
aj z toho, že právo na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri jej výkone má byť efektívne
realizovateľné. Uvedenému by potom nezodpovedalo, ak by poškodený bol nútený obrátiť sa so svojoužiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na viaceré štátne orgány a v prípade
neúspechu následne nútený podať niekoľko civilných žalôb voči totožnému pasívne legitimovanému
subjektu. Uvedené by zároveň odporovalo zásade hospodárnosti. Je totiž účelnejšie, keď žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku poškodeného prejednáva v mene štátu jeden orgán a ten istý orgán je
následne oprávnený konať za štát aj v prípadnom súdnom konaní.

Okresný súd orgán, ktorý je oprávnený za štát konať ex officio, neskúmal. Navyše si v prebiehajúcom
konaní neustálil, kto je účastníkom konania, keď (ako už bolo uvedené vyššie) nemožno viesť konanie

voči tomu istému subjektu tak, že tento je ako odporca označený niekoľkokrát. Pokiaľ potom vydal
meritórne rozhodnutie, ktorým návrh voči Slovenskej republike trikrát zamietol a následne Slovenskej
republike označenej ako odporca 1/ a 3/ náhradu trov konania priznal, zatiaľ čo Slovenskej republike
označenej ako odporca 2/ nie, je takéto jeho rozhodnutie zmätočné. Preto neostávala odvolaciemu súdu
iná možnosť, len napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušiť a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V záujme hospodárnosti konania však odvolací súd považuje

za vhodné vyjadriť sa k niektorým odvolacím námietkam navrhovateľky.

Nebol správny názor odvolateľky, že svoj nárok na náhradu škody predbežne prejednala aj z titulu
škodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmoci.Znávrhunapredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 26. 1. 2009 adresovanom Ministerstvu spravodlivosti SR totiž

jednoznačne vyplýva, že týmto sa navrhovateľka domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uvedené výslovne vyplýva už zo
samotného označenia uvedeného podania, ďalej tiež z citácií zákonných ustanovení (§ 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.). Z obsahu uvedeného podania ďalej vyplýva, že trestné stíhanie svojej osoby
navrhovateľka výslovne označila za „nezákonný zásah“, ktorý je jedným z typov nesprávneho úradného

postupu. Uvedené podanie pritom neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by škoda navrhovateľke
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, keď navrhovateľka navyše žiadne rozhodnutie, či už
vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu, ktorým by jej bola spôsobená ujma, neuvádza. Z uvedeného je
potom zrejmé, že navrhovateľka pred podaním žalobného návrhu na okresný súd svoj nárok na náhradu
škody predbežne prerokovala len z titulu nesprávneho úradného postupu. Aplikáciou § 16 ods. 4 druhá

veta zákona č. 514/2003 Z. z. potom možno dôjsť k záveru, že v súdnom konaní si potom úspešne
môže uplatňovať svoj nárok len z toho istého titulu (a nie z titulu nezákonného rozhodnutia). V tejto
súvislosti následne odvolací súd dáva do pozornosti, že súdna judikatúra už skôr dospela k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu

nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa však posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 1 Cz 6/90, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/53/1993 a tiež aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 183/2009).

V novom rozhodnutí rozhodne okresných súd o trovách celého, teda aj odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.